SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 259/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a, ⬛⬛⬛⬛, obaja toho času v Ústave na výkon väzbyLeopoldov, zastúpených JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml., Advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenompod sp. zn. Tp 113/2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 78/2014zo 4. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, obaja toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalejlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 78/2014zo 4. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stíhaní pre trestný činpodvodu podľa § 221 ods. 1 a. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov a uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 113/2014z 26. októbra 2014 boli vzatí do väzby podľa § 87 ods. 2 z dôvodov podľa § 71 ods. 1písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Trestný poriadok“).
Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádzajú, že proti predmetnémuuzneseniu okresného súdu bezprostredne po jeho vyhlásení 26. októbra 2014 „zahlásili do zápisnice sťažnosť“, pričom podanú sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodnili písomnýmpodaním, ktoré v rámci zákonnej trojdňovej lehoty 29. októbra 2014 odovzdali na poštovúprepravu.
O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením zo 4. novembra2014, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzamietol. Sťažovatelia na tomto mieste uvádzajú, že z odôvodnenia predmetného uzneseniavyplýva, že do dňa rozhodovania krajského súdu písomné odôvodnenie sťažnostisťažovateľov, ktoré bolo doručované poštou, krajskému súdu predložené nebolo.
Sťažovatelia v nadväznosti na to argumentujú: „Postup Okresného súdu Trnava v konaní Tp 113/2014, ktorý písomné dôvody našej sťažnosti nepredložil nadriadenému krajskému súdu spojení s postupom Krajského súdu Trnava a jeho uznesením sp. zn. 6Tpo/68/2014 zo dňa 04.11.2014 mal za následok porušenie nášho práva na obhajobu, nakoľko krajský súd rozhodol o našej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby bez znalosti našej obhajobnej argumentácie, resp. pokiaľ mu táto bol známa, v namietanom uznesení zo dňa 04.11.2014 sa s touto nijako relevantne a zákonne nevysporiadal.“
Sťažovatelia v označenom postupe konajúcich súdov vidia porušenie svojhozákladného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5ods. 1 a 4 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavnýsúd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie ich základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014, predmetnérozhodnutie zrušil a prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu,priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každémuz nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014
Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5ústavy v skutočnosti, že bolo v konaní pred krajským súdom ako opravnou inštanciouzmarené ich právo predniesť v rámci svojej obrany vlastné argumenty proti vzatiu do väzby.
Ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva základnávýchodisková okolnosť, a síce že sťažovatelia po vyhlásení prvostupňového uzneseniaokresného súdu o ich vzatí do väzby uplatnili sťažnosť, vo vzťahu ku ktorej krajský súduviedol, že nebola odôvodnená. Sťažovatelia prostredníctvom listinných dôkazov preukázaliústavnému súdu, že odôvodnenie k uplatnenej sťažnosti podali v rámci zákonnej trojdňovejlehoty na poštovú prepravu (toto písomné podanie bolo okresnému súdu doručené3. novembra 2014). Krajskému súdu, ako možno usúdiť z obsahu odôvodnenia jehorozhodnutia, nebolo toto písomné odôvodnenie sťažnosti do doby jeho rozhodovaniapredložené.
Možnosť väzobne stíhanej osoby predložiť argumenty a dôvody proti svojmuponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu(prokurátora) súvisí s požiadavkou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťouzbraní“, ktoré z hľadiska kvality súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnejslobody musia byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj judikatúryústavného súdu ako základné procesné záruky vyplývajúce z čl. 5 dohovoru garantované.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom sťažnosti sťažovateľov, ktorú uplatnili protiprvostupňovému uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby, ďalej s obsahomprednesov sťažovateľov a ich obhajcu v rámci tzv. väzobného výsluchu, ako aj s obsahomodôvodnenia uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.
Ústavný súd konštatuje, že argumentačné námietky relevantného charakteru (na ktoréako také má súd povinnosť reflektovať) produkované obhajobou v rámci väzobnéhovýsluchu prezentované v odôvodnení prvostupňového uznesenia okresného súdu súv podstate totožné s dôvodmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľov, ktorú podali protiuzneseniu okresného súdu (námietky nesplnenia hmotnoprávnych predpokladov väzby:nedostatočne podložená dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaných skutkova absencia konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvodnú obavu z mareniavyšetrovania sťažovateľmi, ako aj z pokračovania v trestnej činnosti).
Ústavný súd je tak toho názoru, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnostipochybenie vo väzobnom konaní možno kvalifikovať ako pochybenie formálne, ktorénemalo materiálny dopad na ochranu označeného základného práva sťažovateľov, keďže sav konečnom dôsledku krajský súd s relevantnou argumentáciu sťažovateľov oboznámil(prostredníctvom obsahu zápisnice o výsluchu, ako aj prostredníctvom odôvodneniauznesenia okresného súdu) a ako takou vo svojom rozhodnutí aj zaoberal.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietku porušenia čl. 17 ods. 2 a 5ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014 ako zjavneneopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014
Ústavný súd osobitne vo vzťahu k sťažovateľmi formulovanej námietke porušeniačl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnostiupriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejje ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľné na situáciu následnej previerkyzákonnosti väzby (v prípadoch žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu a predĺženielehoty trvania väzby). Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nie je na prípad sťažovateľov,u ktorých išlo o prvotnú súdnu kontrolu zákonnosti obmedzenia osobnej slobodynasledujúcu bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby),aplikovateľné. U sťažovateľov prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 3dohovoru.
Ústavný súd tak vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahomformulovanej argumentácie sťažovateľov a namietaným porušením článku dohovoru posúdilpredmetnú námietku ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014
V kontexte argumentácie sťažovateľov zameral ústavný súd svoju pozornosťna relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku.
Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti užvšetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predložísúd vec na rozhodnutie nadriadenému súdu.
Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvinenéhodo väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní odpredloženia veci na rozhodnutie.
Ako z prezentovaného skutkového stavu vyplýva, lehota na podanie sťažnostiuplynula sťažovateľom (prokurátor sa sťažnosti po vyhlásení prvostupňového uzneseniavzdal) 29. októbra 2014. Okresný súd predložil podané sťažnosti spolu so spisovýmmateriálom nadriadenému súdu 30. októbra 2014. Ustanovenie § 190 ods. 2 písm. c)Trestného poriadku bolo tak zo strany okresného súdu dodržané. V zmysle § 192 ods. 3Trestného poriadku začala pre nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľovinštruktívna lehota piatich dní plynúť od predloženia veci okresným súdom, tedaod 30. októbra 2014, pričom krajský súd v uvedenej lehote 4. novembra 2014, tak ako muukladá citované ustanovenie, o sťažnosti rozhodol.
Medzitým 3. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnostisťažovateľov. Okresný súd, aj keď expressis verbis označenú situáciu Trestný poriadokkonkrétne neupravuje, bol povinný v zákonnej lehote podané odôvodnenie sťažnostibezodkladne predložiť krajskému súdu, keďže časový priestor, keď krajský súd rozhodol ažnasledujúci deň, stále existoval. Možno konštatovať, že zo strany okresnému súdu došlok faktickému pochybeniu.
Treba však povedať, že okresný súd participuje na sťažnostnom konaní vyloženev technickej rovine, keď je povinný uplatnený opravný prostriedok spolu so spisovýmmateriálom predložiť nadriadenému súdu (pokiaľ mu sám nevyhovie), garantomkontradiktórnosti konania v rámci sťažnostného konania je však výlučne nadriadený súd.
Pre zjavný nedostatok relevantnej príčinnej súvislosti tak ústavný súd sťažnosťsťažovateľov v označenej časti kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe všetkých prezentovaných záverov ústavný súd už pri predbežnomprerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšíminávrhmi sťažovateľov sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015