znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a, ⬛⬛⬛⬛,   obaja   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzbyLeopoldov,   zastúpených   JUDr.   Kristínou   Piovarčíovou   ml.,   Advokátska   kancelária,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoruo ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenompod sp. zn. Tp 113/2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 78/2014zo 4. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, obaja toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalejlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Tp 113/2014a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 78/2014zo 4. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stíhaní pre trestný činpodvodu podľa § 221 ods. 1 a. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon   v znení   neskorších   predpisov   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp 113/2014z 26. októbra 2014 boli vzatí do väzby podľa § 87 ods. 2 z dôvodov podľa § 71 ods. 1písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Trestný poriadok“).

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádzajú, že proti predmetnémuuzneseniu okresného súdu bezprostredne po jeho vyhlásení 26. októbra 2014 „zahlásili do zápisnice sťažnosť“, pričom podanú sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodnili písomnýmpodaním, ktoré v rámci zákonnej trojdňovej lehoty 29. októbra 2014 odovzdali na poštovúprepravu.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením zo 4. novembra2014, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzamietol. Sťažovatelia na tomto mieste uvádzajú, že z odôvodnenia predmetného uzneseniavyplýva,   že   do   dňa   rozhodovania   krajského   súdu   písomné   odôvodnenie   sťažnostisťažovateľov, ktoré bolo doručované poštou, krajskému súdu predložené nebolo.

Sťažovatelia   v nadväznosti   na   to   argumentujú: „Postup   Okresného   súdu   Trnava v konaní Tp 113/2014, ktorý písomné dôvody našej sťažnosti nepredložil nadriadenému krajskému   súdu   spojení   s postupom   Krajského   súdu   Trnava   a jeho   uznesením   sp.   zn. 6Tpo/68/2014 zo dňa 04.11.2014 mal za následok porušenie nášho práva na obhajobu, nakoľko krajský súd rozhodol o našej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby bez znalosti našej obhajobnej argumentácie, resp. pokiaľ mu táto bol známa, v namietanom uznesení zo dňa 04.11.2014 sa s touto nijako relevantne a zákonne nevysporiadal.“

Sťažovatelia   v označenom   postupe   konajúcich   súdov   vidia   porušenie   svojhozákladného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy a práva garantovaného čl. 5ods. 1 a 4 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavnýsúd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie ich základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tpo   78/2014   zo 4.   novembra   2014,   predmetnérozhodnutie zrušil a prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu,priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každémuz nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5ústavy   v skutočnosti,   že   bolo   v konaní   pred   krajským   súdom   ako   opravnou   inštanciouzmarené ich právo predniesť v rámci svojej obrany vlastné argumenty proti vzatiu do väzby.

Ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Z obsahu   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva   základnávýchodisková   okolnosť,   a síce   že   sťažovatelia   po   vyhlásení   prvostupňového   uzneseniaokresného súdu o ich vzatí do väzby uplatnili sťažnosť, vo vzťahu ku ktorej krajský súduviedol, že nebola odôvodnená. Sťažovatelia prostredníctvom listinných dôkazov preukázaliústavnému súdu, že odôvodnenie k uplatnenej sťažnosti podali v rámci zákonnej trojdňovejlehoty   na   poštovú   prepravu   (toto   písomné   podanie   bolo   okresnému   súdu   doručené3. novembra   2014).   Krajskému   súdu,   ako   možno   usúdiť   z obsahu   odôvodnenia   jehorozhodnutia,   nebolo   toto   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   do   doby   jeho   rozhodovaniapredložené.

Možnosť väzobne   stíhanej   osoby predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmuponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu(prokurátora) súvisí s požiadavkou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťouzbraní“,   ktoré   z hľadiska   kvality   súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   osobnejslobody musia byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj judikatúryústavného súdu ako základné procesné záruky vyplývajúce z čl. 5 dohovoru garantované.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom sťažnosti sťažovateľov, ktorú uplatnili protiprvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   o ich   vzatí   do   väzby,   ďalej   s obsahomprednesov sťažovateľov a ich obhajcu v rámci tzv. väzobného výsluchu, ako aj s obsahomodôvodnenia uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.

Ústavný súd konštatuje, že argumentačné námietky relevantného charakteru (na ktoréako   také   má   súd   povinnosť   reflektovať)   produkované   obhajobou   v rámci   väzobnéhovýsluchu   prezentované   v odôvodnení   prvostupňového   uznesenia   okresného   súdu   súv podstate   totožné   s   dôvodmi   obsiahnutými   v sťažnosti   sťažovateľov,   ktorú   podali   protiuzneseniu   okresného   súdu   (námietky   nesplnenia   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby:nedostatočne   podložená   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   vyšetrovaných   skutkova absencia   konkrétnych   skutočností   opodstatňujúcich   dôvodnú   obavu   z mareniavyšetrovania sťažovateľmi, ako aj z pokračovania v trestnej činnosti).

Ústavný   súd   je   tak   toho   názoru,   že   z hľadiska   materiálnej   ochrany   ústavnostipochybenie   vo   väzobnom   konaní   možno   kvalifikovať   ako   pochybenie   formálne,   ktorénemalo materiálny dopad na ochranu označeného základného práva sťažovateľov, keďže sav konečnom   dôsledku   krajský   súd   s   relevantnou   argumentáciu   sťažovateľov   oboznámil(prostredníctvom   obsahu   zápisnice   o výsluchu,   ako   aj   prostredníctvom   odôvodneniauznesenia okresného súdu) a ako takou vo svojom rozhodnutí aj zaoberal.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietku porušenia čl. 17 ods. 2 a 5ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014 ako zjavneneopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014

Ústavný   súd   osobitne   vo vzťahu   k sťažovateľmi formulovanej námietke   porušeniačl. 5   ods.   1   a 4   dohovoru   v kontexte   argumentácie   obsiahnutej   v danej   časti   sťažnostiupriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejje   ustanovenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   aplikovateľné   na   situáciu   následnej   previerkyzákonnosti väzby (v prípadoch žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu a predĺženielehoty trvania väzby). Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nie je na prípad sťažovateľov,u ktorých   išlo   o   prvotnú   súdnu   kontrolu   zákonnosti   obmedzenia   osobnej   slobodynasledujúcu   bezprostredne   po   „zatknutí“   (prvotné   rozhodovanie   o vzatí   do   väzby),aplikovateľné.   U sťažovateľov   prichádzala   do   úvahy   aplikácia   ustanovenia   čl.   5   ods.   3dohovoru.

Ústavný   súd   tak   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   obsahomformulovanej argumentácie sťažovateľov a namietaným porušením článku dohovoru posúdilpredmetnú námietku ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014

V kontexte   argumentácie   sťažovateľov   zameral   ústavný   súd   svoju   pozornosťna relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku.

Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti užvšetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predložísúd vec na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvinenéhodo väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní odpredloženia veci na rozhodnutie.

Ako   z prezentovaného   skutkového   stavu   vyplýva,   lehota   na   podanie   sťažnostiuplynula   sťažovateľom   (prokurátor   sa   sťažnosti   po   vyhlásení   prvostupňového   uzneseniavzdal)   29.   októbra   2014.   Okresný   súd   predložil   podané   sťažnosti   spolu   so spisovýmmateriálom   nadriadenému   súdu   30.   októbra   2014.   Ustanovenie   §   190   ods.   2   písm.   c)Trestného poriadku bolo tak zo strany okresného súdu dodržané. V zmysle § 192 ods. 3Trestného   poriadku   začala   pre   nadriadený   súd   rozhodujúci   o sťažnosti   sťažovateľovinštruktívna   lehota   piatich   dní   plynúť   od   predloženia   veci   okresným   súdom,   tedaod 30. októbra 2014, pričom krajský súd v uvedenej lehote 4. novembra 2014, tak ako muukladá citované ustanovenie, o sťažnosti rozhodol.

Medzitým 3. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnostisťažovateľov. Okresný súd, aj keď expressis verbis označenú situáciu Trestný poriadokkonkrétne   neupravuje,   bol   povinný   v zákonnej   lehote   podané   odôvodnenie   sťažnostibezodkladne predložiť krajskému súdu, keďže časový priestor, keď krajský súd rozhodol ažnasledujúci deň, stále existoval. Možno konštatovať, že zo strany okresnému súdu došlok faktickému pochybeniu.

Treba však povedať, že okresný súd participuje na sťažnostnom konaní vyloženev technickej   rovine,   keď   je   povinný   uplatnený   opravný   prostriedok   spolu   so   spisovýmmateriálom   predložiť   nadriadenému   súdu   (pokiaľ   mu   sám   nevyhovie),   garantomkontradiktórnosti konania v rámci sťažnostného konania je však výlučne nadriadený súd.

Pre   zjavný   nedostatok   relevantnej   príčinnej   súvislosti   tak   ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľov v označenej časti kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   všetkých   prezentovaných   záverov   ústavný   súd   už   pri   predbežnomprerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšíminávrhmi sťažovateľov sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015