znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. C. a M. C., zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom Verebom, Šoltésovej 5, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/224/2012 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. a M. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. decembra 2013   doručená sťažnosť M. C. a M. C. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/224/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaniami doručenými 21. februára 2014 a 24. marca 2014.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa domáhali na Okresnom súde Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   náhrady   škody   proti „JUDr.   Jánovi   Mazákovi, advokátovi... ako žalovanému v 1. rade, JUDr. Ladislavovi Scholczovi, advokátovi... ako žalovanému v 2. rade a Mgr. Máriovi Hollerovi, advokátovi... ako žalovanému v 3. rade žalobu náhradu škody podľa ust. § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii...“.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   15   C   27/2002-187   z   30.   júna   2005   bol   návrh sťažovateliek zamietnutý. Proti rozsudku podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 338/2005-213 z 23. mája 2006 tak, že rozsudok okresného súdu   potvrdil.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   následne uznesením sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 ich dovolanie odmietol, ale následne ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. januára 2010 jeho uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 91/2010 z 31. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 338/2005 z 23. mája 2006 a rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 27/02-187 z 30. júna 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C/27/2002   z   3.   februára   2012   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“)   návrh v celom rozsahu zamietol a jeho rozsudok vo veci   samej potvrdil aj krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co/224/2012 z 24. septembra 2013.

Sťažovateľky   sa   domnievajú,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, „a to pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom vysporiadania sa s posúdením existencie škody, ktorú mali spôsobiť žalovaní v 1. až 3. rade v súvislosti s výkonom advokácie podľa v tom čase účinného zákona č.   132/1990   Zb.   o   advokácii,   nakoľko   svoje   skutkové   zistenia   a   právne   závery   riadne neodôvodnil“.

V sťažnosti ďalej poukazujú na to, že   „závery Krajského súdu... v rozsudku č. k. 11 Co/224/2012-368 zo dňa 24. 09. 2013 o nenaplnení predpokladov zodpovednosti podľa zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení vtedy platnom sú zjavne nesprávne... Krajský súd...   konštatuje,   že   v   danom   prípade   existencia   škody   na   strane   sťažovateliek   bola preukázaná,   avšak   splnenie   ostatných   podmienok   pre   vznik   zodpovednosti   žalovaných, ktorými   je   porušenie   povinnosti   v   súvislosti   s   výkonom   advokácie   a   príčinná   súvislosť vykonaným dokazovaním preukázané neboli, čo vylučuje zodpovednosť žalovaných v tejto veci... Sťažovateľka   v   2.   rade   uzavrela   dňa   16.08.1994   so   žalovaným   v1.   rade   zmluvu o právnej   pomoci,   ktorej   predmetom   bolo:   právna   pomoc   -   súdne   konanie   vo   veci dedičských nárokov po neb. L. C. a to i za mal. dcéru, t. j. sťažovateľku v 1. rade. Citovaná zmluva   o   právnej   pomoci   s   náležitosťami   príkaznej   zmluvy   podľa   §   724   a   nasl. Občianskeho zákonníka síce príkazcovi (klientovi advokáta) nezaručuje konkrétny výsledok poskytovanej právnej pomoci, avšak advokát je povinný konať pri plnení príkazu podľa svojich   schopností   a   znalostí,   k   čomu   navyše   pristupujú   povinnosti   v   zmysle   zákona o advokácii, v tom čase podľa § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 132/1990 Zb. Rovnakú zmluvu po podpise plnomocentva žalobkyne uzavreli aj so žalovanými v 2. a 3. rade. hoci neboli uzatvorené v písomnej forme... Predmetom   cit.   zmluvy   o   právnej   pomoci   nebol   príkaz   príkazcu   podať   žalobu o určenie   rozsahu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v   dedičskom   konaní,   ale poskytnutie   účinnej   a   hospodárnej   právnej   pomoci   vo   veci   dedičských   nárokov sťažovateliek. Aký procesný postup žalovaný v 1. rade po podpise cit. zmluvy zvolí, bolo jeho vecou a do toho sťažovateľky nezasahovali, pretože nemali právnické vzdelanie. Z rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 8 C 421/99 zo dňa 22. 02. 2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 220/00 zo dňa 26. 09. 2000 vyplýva celkom jednoznačne, že žalovaný v 1. rade podal zmätočnú žalobu (z dôvodov uvedených v cit. rozsudkoch) a žalovaní v 2. a 3. rade na takejto zmätočnej žalobe zotrvali až do právoplatného skončenia označeného konania.   Z   týchto právoplatných rozsudkov vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že právna pomoc zo strany žalovaných v 1. až 3. rade vo veci dedičských nárokov nebola poskytnutá riadne a účinným spôsobom...

Z pohľadu predmetu zmluvy o právnej pomoci je záver porušiteľa v tom smere, že sťažovateľky   sa   nepokúsili   súdnou   cestou   domáhať   sa   svojich   nárokov   voči   M.   M.   či nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní, a teda uvedeným nekonaním si sami zapríčinili vznik škody, absolútne nepochopiteľný. Na uvedené mali sťažovateľky zmluvne zaviazaných advokátov -   žalovaných,   aby konali podľa   platnej   právnej   úpravy čo najúčinnejšie.   Na základe uzavretej zmluvy o právnej pomoci - vo veci dedičských nárokov sťažovateliek - mali žalovaní okrem žiadosti o ustanovenie správcu dedičstva (obmedzili sa iba na jej podanie),   vykonať   celý   rad   ďalších   úkonov   na   zabezpečenie   dedičstva   potom,   čo nedochádzalo k ustanoveniu správcu dedičstva (podanie návrhov na predbežné opatrenia, aby   sa   zabránilo   predaju   tovaru   alebo   spotrebovaniu   peňazí   na   účtoch,   či   v   pokladni spoločníkom M., zisťovanie ďalších príjmov po vypracovaní audítorskej správy v podobe inkasa pohľadávok, či príjmov z prenájmov a pod., ktoré M. obdržal po smrti neb. L. C.) a v neposlednom rade mali rešpektovať poučenie súdu (nad rámec § 5 O. s. p.) o zmene petítu v zmätočnej žalobe...

Pokiaľ   ide   o   výšku   škody,   táto   bola   preukázaná   predložením   audítorskej   správy minimálne v sume 1.119.641,84.- Sk (ak zdedené pasíva nezanikli, inak výška škody bola preukázaná v žalovanej výške), čo vylučovalo zamietnutie žaloby ako celku.

Na uvedené argumenty sťažovateľky poukazovali v priebehu celého konania. Krajský súd... sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia týmito argumentmi vôbec nezaoberal.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   M.   C.   a M.   C.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy... a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/224/2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 11Co/224/2012-368 zo dňa 24. 09. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   M.   C.   a M.   C.   priznáva   úhradu   trov   právneho zastúpenia   v   sume   340,90   EUR,   ktoré   je   Krajský   súd...   povinný   vyplatiť   na účet   advokáta   JUDr.   Miroslava   Vereba,   Košice,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť alebo   neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (IV. ÚS 747/2013).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľky   v sťažnosti   tvrdia,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny a svojvoľný „ohľadom vysporiadania sa s posúdením existencie škody, ktorú mali spôsobiť žalovaní v 1. až 3. rade v súvislosti s výkonom advokácie podľa v tom čase účinného zákona č.   132/1990   Zb.   o   advokácii,   nakoľko   svoje   skutkové   zistenia   a   právne   závery   riadne neodôvodnil“.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a zistil, že   sťažnosť sťažovateliek je   zjavne   neopodstatnená.   Krajský   súd   po   opísaní   skutkových   a právnych   záverov napadnutého   rozsudku   a postupu   okresného   súdu,   ktorý   zamietol   žalobu   sťažovateliek o náhradu   škody,   ako   aj konaní,   ktoré   mu   predchádzali,   vychádzajúc   z vykonaného dokazovania, ako aj z doplnenia dokazovania vypočutím žalovaného v 1. rade a námietok sťažovateliek uvedených v odvolaní a tiež vyjadrenia žalovaného v 2. rade (s. 2 až s. 6) konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil a v celom rozsahu sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu (s. 12) aj stotožnil.  

Sťažovateľky ako žalobkyne uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP a krajský súd po právnom posúdení veci podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 a § 21 ods. 1 až 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý bolo v danej veci potrebné aplikovať,   uzavrel, že tento odvolací dôvod nie je naplnený a sťažovateľky   neuniesli dôkazné bremeno, teda nepreukázali zodpovednosť žalovaných za vzniknutú škodu.

Krajský   súd   k tomu   uviedol,   že „V   danom   prípade   existencia   škody   na   strane žalobkýň, aj keď; jej rozsah bol spochybnený, bola preukázaná, avšak splnenie ostatných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaných, ktorými je porušenie povinnosti v súvislosti s výkonom advokácie a príčinná súvislosť vykonaným dokazovaním preukázané neboli, čo vylučuje zodpovednosť žalovaných v tejto veci. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že žalobkyne boli v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn. 8 C/421/99 neúspešné, lebo súd   prvého   stupňa   ich   žalobu   o   určenie   rozsahu   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov...   zamietol   a   Krajský   súd   v Košiciach rozsudkom zo   dňa   26.   9.   2000,   č.   k. 12 Co 220/00-141   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Z   odôvodnenia   rozsudku vyplynulo, že nárok žalobkýň bol zamietnutý bez vecného prejednania veci, nakoľko tieto nemali   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení.   Navyše   z   odôvodnenia odvolacieho súdu vyplynulo, že žalobkyne na podanie takejto žaloby ani neboli oprávnené; teda   nebola   daná   ich   aktívna   legitimácia,   a   takúto   žalobu   proti   žalovanému   nemohli podať, pretože nie je daná ani pasívna legitimácia žalovaného. Za   porušenie   povinnosti   zo   strany   žalovaných   však   nemožno   považovať   samotné podanie žaloby vo vyššie uvedenom konaní a v tej súvislosti ich postup pri zastupovaní žalobkýň. Je síce pravdou, že žaloba bola zamietnutá z nedostatku naliehavého právneho záujmu, avšak nemožno žalovanému v 1. rade zazlievať, že žalobu takto koncipoval, pričom nejde o takú skutočnosť, ktorá by sama o sebe zapríčinila vznik škody na strane žalobkýň. Nemožno totiž prehliadnuť, že žaloba bola podaná na súde dňa 30. augusta 1994, teda v čase kedy právna úprava, týkajúca sa dedičského konania bola novelizovaná.. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že zákonom č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, účinným od 1. 12. 1995 (teda až po podaní žaloby 30. augusta 1994) došlo k novelizácii ustanovenia § 1751 O. s. p., ale aj iných ustanovení týkajúcich sa dedičského konania, ktorými došlo k precíznejšej úprave, urýchleniu a zjednodušeniu dedičského konania. Zároveň sa však ustálili pravidlá, týkajúce sa postupu notárov ako súdnych komisárov v dedičskom konaní, ktoré   dovtedy   neboli   jednoznačne   dané   a   ani   judikatúra   súdov   v   tomto   smere   nebola jednotná.

Ani ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaných, ktorým je príčinná súvislosť, nie je v prejednávanej veci naplnený.

Vo   všeobecnosti   príčinná   súvislosť   znamená,   že   medzi   činnosťou   súvisiacou s výkonom advokácie a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, t.j. majetková ujma vzniká ako následok tejto činnosti. Treba pritom rozlišovať medzi príčinami hlavnými a vedľajšími. Činnosť podľa vyššie uvedeného predpokladu pod písm. a/ musí byť aspoň jednou z hlavných príčin vzniku škody. Vzťah medzi touto činnosťou a vznikom škody musí byť bezprostredný.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho právneho názoru, že vedenie konania pred Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 8 C 421/99 nebolo hlavnou príčinou vzniku škody na strane žalobkýň.

Žalobkyne totiž vznik majetkovej ujmy na ich strane, teda vznik škody odôvodnili tým, že. M. M. nakladal s vlastníctvom ich právneho predchodcu tak, že tento majetok už neexistuje, že tento majetok. M. M. použil na svoju potrebu alebo ho inak spotreboval, či spreneveril (vyjadrenie žalobkýň zo dňa 10. 1. 2011 na č. l. 331 až 334 spisu). Žalobkyne však tieto svoje tvrdenia v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali a naviac nevysvetlili z akých dôvodov sa nepokúsili súdnou cestou domáhať sa svojich nárokov voči M. M. Za tejto situácie tvrdenie žalobkýň, že za škodu im vzniknutú zodpovedajú žalovaní, je bez právneho základu. Jednou z hlavných príčin vzniku škody na strane žalobkýň je totiž aj podľa ich vlastných tvrdení konanie M. M., ktorý s majetkom ich právneho predchodcu nakladal takým spôsobom, že tento je nevymáhateľný. Za situácie, pokiaľ žalobkyne sa ani len nepokúsili súdnou cestou vymáhať svoje nároky voči M. M., ktoré možno mať v zmysle audítorskej   správy   audítora   J.   G.   zo   dňa   12.   11.   1993,   ale   aj   v   zmysle   osvedčenia o dedičstve D 1233/93 zo dňa 18. 1. 2001 za opodstatnené, nemožno za hlavnú príčinu vzniku majetkovej ujmy na strane žalobkýň považovať práve postup žalovaných v I. až 3. rade ako právnych zástupcov žalobkýň v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 8 C/421/99 a ani v dedičskom konaní D 1233/93. Pokiaľ žalobkyne v konaní   dostatočným   spôsobom   nepreukázali,   že   nárok   voči   M.   M.   je   nevymáhateľný (pokiaľ   tento   ani   neuplatnili   súdnou   cestou,   čo   je   základný   predpoklad   vymoženia pohľadávky), záver súdu prvého stupňa o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou žalovaných, súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody žalobkýň, je správny a za tejto situácie nárok žalobkýň nemožno považovať za opodstatnený a ani za dôvodný.

V konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade ako právny zástupca žalobkýň podal žiadosť o ustanovenie správcu dedičstva zo dňa 22. 8. 1994 v zmysle § 175e ods. 1 až 4 O. s. p. Okresnému súdu Košice – vidiek, ktorá bola doručená súdu dňa 30. 8. 1994. Pokiaľ súd prvého stupňa o tejto žiadosti nerozhodol, nie je v zákonných možnostiach právneho zástupcu ovplyvniť takéto rozhodnutie...

Z   týchto dôvodov,   ako aj dôvodov,   ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.“.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností daného   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky svojvôle a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu   vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a právnych záverov, ku ktorým krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   napr.   IV. ÚS 110/03). Ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   je   toho   názoru,   že   niet   takej   príčinnej súvislosti medzi posudzovaným napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014