znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2013-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť R., S., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. K., B., pre namietané porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. S. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Cdo   9/2011 z 31. mája   2012 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   259/2013-18 z 18. júna   2013   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ   -   ako   oprávnená   osoba   v   zmysle   ustanovenia   §   2   ods.   2   zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj iba „zákon“) - uplatnil žalobou zo dňa 13. 07. 2006 svoj nárok na vydanie veci - navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území L.   a sú evidované a zapísané na Katastrálnom úrade v K., Správe katastra S., na liste vlastníctva č. 29 ako pozemky parc. č. 3664/1 - lesné pozemky o výmere 3 ha 4874 m2, parc. č. 3664/3 - lesné pozemky o výmere 134 m2, parc. č. 3664/4 - lesné pozemky o výmere 152 m2, parc. č. 3664/6

- lesné pozemky o výmere 134 m2, parc. č. 3664/7 - lesné pozemky o výmere 134 m2, parc. č. 3702/1 - lesné pozemky o výmere 135 ha 8173 m2, parc. č. 3702/3 - lesné pozemky o výmere 29 ha 7434 m2, parc. č. 3709 - lesné pozemky o výmere 3 ha 5423 m2, parc. č. 3710/1 - lesné pozemky o výmere 322 ha 3648 m2, parc. č. 3753 - lesné pozemky o výmere 888 m2 a parc. č. 3754 - lesné pozemky o výmere 550 m2 (ďalej spolu iba „nehnuteľnosti“), a to voči povinnej osobe podľa § 4 zákona, subjektu L., štátny podnik, B., zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica v odd. Pš, vo vložke číslo: 155/S (ďalej iba „L.“ alebo „štátny podnik“).

Podaniu žaloby podľa požiadavky ust. § 5 ods. 1 zákona predchádzalo uskutočnenie písomnej výzvy na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci. Sťažovateľ tak najprv učinil listom zo dňa 30. 05. 2005. Avšak tento list okrem toho že mal formálne i obsahové nedostatky, bol adresovaný a dňa 14. 06. 2005 doručený nesprávnemu subjektu, a to L., š. p., Odštepný závod P., P. (ďalej iba „odštepný závod“). Uvedený list sa do sféry povinnej osoby - štátneho podniku - preukázateľne dostal najskôr až dňom 27. 9. 2005.

Sťažovateľ za účelom splnenia zákonnej povinnosti výzvou ozn. č. 160/06 zo dňa 26. 01. 2006, povinnej osobe doručenej dňa 27. 01. 2006 spolu s prílohami, plne v súlade s požiadavkami   ust.   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   na   určitosť   a   zrozumiteľnosť právneho úkonu, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností od povinnej osoby – L.

Z   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   27.   apríla   2010   č.   k.   6   Co/326/2009 v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   č.   k.   5   C   124/2006-474 z 28. septembra 2009, ktorým súdy uložili žalovanému vydať nehnuteľnosti sťažovateľovi, vyplýva, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, včas a nehnuteľnosti boli sťažovateľovi bez vyplatenia náhrady odňaté postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, preto súdy rozhodli o vydaní nehnuteľností sťažovateľovi.

Následne,   Najvyšší   súd   SR   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   Generálneho prokurátora SR proti citovaným rozsudkom nižších súdov uznesením č. k. 2 M Cdo 9/2011 z 31.   5.   2012   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   27.   apríla 2010 č. k. 6 Co/326/2009   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves č. k. 5 C 124/2006-474 z 28. septembra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Spišská Nová Ves.

Najvyšší súd SR, v inak neodôvodnenom rozhodnutí, vyslovil, že subjekt L., štátny podnik, Odštepný závod P. „bol oprávnený na prevzatie výzvy oprávnenej osoby ohľadne vydania   nehnuteľností   v   k.   ú.   L.“   (str.   8   rozhodnutia).   Ďalej   z   toho   odvodil,   že   výzva oprávnenej osoby (B.) doručená 14. 06. 2005 L., š. p., Odštepnému závodu P. je riadnou zákonnou výzvou na vydanie nehnuteľností, následná výzva doručená 27. 01. 2006 L., š. p. mala byť bezpredmetná, a preto žaloba na vydanie nehnuteľností doručená Okresnému súdu dňa 13. 07. 2006 mala byť podaná až po uplynutí zákonom stanovenej 12 mesačnej lehoty, čím právo oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností v zmysle § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z. z. zaniklo (došlo k jeho preklúzii).

Proti citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu SR podáva sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 M Cdo 9/2011 zo dňa 31. mája 2012 bolo porušené

-   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorý   bol   vyhlásený   pod č. 209/1992 Zb. (ďalej iba „Dohovor“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, tým, že

• neboli splnené procesné podmienky pre prípustnosť mimoriadneho dovolania podľa ustanovení OSP a súd vec meritórne prejednával;

•   súd   založil   rozhodnutie   na   arbitrárnosti,   keďže   nedostatočne   a   nepresvedčivo odôvodnil (resp. neodôvodnil) výrok uznesenia, čo-do:

- otázky splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP;

-   otázky   či   a   prečo   považuje   odštepný   závod   za   povinnú   osobu   podľa   zákona, resp. z čoho má vyplývať jej oprávnenie byť adresátom výzvy na uzatvorenie dohody;

- otázky vysporiadania sa prakticky s celou právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorú uvádzal vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora, čím   zároveň   súd   porušil   aj   inherentne   obsiahnutý   procesný   princíp   „rovnosti   zbraní“ účastníkov konania a ich práva na nestranné konanie a rozhodovanie súdu;

• súd založil rozhodnutie nie na zákone,   ale svojvôli, keď vec nesprávne právne posúdil a ignoroval aplikáciu konkrétnych ustanovení (ktoré sťažovateľ navyše namietal) najmä pokiaľ ide o otázku „povinnej osoby“ podľa zákona a oprávnenia konať za povinnú osobu.

-   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zásahom   do   vlastníckeho   práva   a   nezákonným   vyvlastnením   vyplývajúce   z   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR, tým, že

•   bez   materiálneho   právneho   základu   opätovne   spôsobil   sťažovateľovi   odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech štátu, a zároveň legalizoval desaťročia trvajúci stav krivdy na vlastníckych právach cirkvi.

Z   týchto   dôvodov   má   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v zmysle   čl.   127   ods.   1 Ústavy SR právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 M Cdo 9/2011 zo dňa 31. mája 2012 porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok,   právo   na   ochranu   pred neoprávneným   zásahom   do   vlastníckeho   práva   a   nezákonným   vyvlastnením   vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.   20   ods.   1,   4   a   5   Ústavy   SR   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 M Cdo 9/2011 zo dňa 31. mája 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 M Cdo 9/2011 zo dňa 31. mája 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšia konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. KP 3/2013-46 z 18. septembra 2013 vyjadril predseda najvyššieho súdu a uviedol:

„Z   výroku   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo, lebo   vec   bola   zrušená   a   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 20 ods.1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude   mať   možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania   pred   okresným   súdom   uplatniť   ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania   na   okresnom   súde,   ktorý   bude   vo   veci   opätovne   konať   v   súlade   s   názorom dovolacieho súdu.

K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza: Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,   pričom   jeho   výklad   a   závery   nie   sú   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola popretím ich   podstaty a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006).

Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   námietkami generálneho   prokurátora   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Najvyšší   súd   trvá   na   tom,   že   dôvody   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03,   pretože nie je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   túto   sťažnosť,   ako   neopodstatnenú zamietol a súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012, ktorým na základe mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) zrušil (potvrdzujúci) rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 326/2009 z 27. apríla 2010 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 124/2006 z 28. septembra 2009, na základe ktorého bol štátny podnik L., š. p., B. (ďalej len „žalovaný“), zaviazaný vydať sťažovateľke nehnuteľnosti, vrátenie ktorých si uplatnila v reštitučnom konaní podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon č. 161/2005 Z. z.“). Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje proti právnemu záveru najvyššieho   súdu   o   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   viedol   k zrušeniu   už citovaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   a to   najmä   z   dôvodu,   že   účastník   konania, t. j. žalovaný,   v prospech   ktorého   bolo   mimoriadne   dovolanie   podané,   pred   podaním podnetu   generálnemu   prokurátorovi   nevyužil   jemu   dostupný   opravný   prostriedok   – dovolanie, ktorým by sa domáhal ochrany svojich práv, resp. právom chránených záujmov.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné   posudzovať   spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri napr. III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07 a III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02,   III. ÚS 63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   konštatoval   (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011),   že   nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   k   otázke   prípustnosti   a   ústavnej akceptovateľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania uviedol:

„V predmetnom konaní nebolo sporné, že oprávnená osoba výzvou z 30. mája 2005, adresovanou L., štátny podnik B. a doručenou 14. júna 2005 L. š. p. Odštepný závod P. v zákonom určenej lehote vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa na území národných prírodných rezervácií P. a K. v k. ú. L. Žalovaný (L., štátny podnik v B.) na výzvu reagoval listom zo 14. decembra 2005 č. 8521/2005-140-2 a to nesúhlasom s vydaním požadovaných nehnuteľností.

Odštepný závod P. (ktorého sa predmetná vec týkala) bol v rozhodnom čase zapísaný v obchodnom   registri.   Zo   zápisu   v obchodnom   registri   vyplýva   oprávnenie   vedúceho odštepného závodu robiť právne úkony týkajúce sa odštepného závodu. Nerobí ich však v mene   odštepného   závodu,   ale   v mene   subjektu,   ktorého   je   organizačnou   jednotkou   aj v mene štátneho podniku (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2008 sp. zn. 2 Cdo 56/2008).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Odštepný závod P. bol oprávnený na prevzatie výzvy oprávnenej osoby ohľadne vydania nehnuteľností v k. ú. L.

Následne   druhá   výzva   oprávnenej   osoby   bola   z tohto   dôvodu   bezpredmetná. Žalobkyňa – oprávnená osoba si svoj nárok na súde uplatnila až dňom podania žaloby na Okresnom súde v Poprade, t. j. 13. júla 2006, teda po uplynutí zákonom stanovenej 12 mesačnej lehoty od doručenia vyššie uvedenej výzvy (doručenej 14. júna 2005).

Tým,   že   súdy   z tohto   aspektu   neposudzovali   skutkový   stav   veci   v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci k inej vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p. Na takúto inú vadu je dovolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.), nie je preto rozhodujúce, či bol tento dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   preto   dôvodne   podal   mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 O. s.p., keďže to vyžadovala ochrana   práv   a ním   chránených   záujmov   účastníkov   konania   a túto   nebolo   možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“

Pre účely posúdenia komplexnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné uviesť,   že generálny prokurátor   podal   mimoriadne dovolanie podľa   § 243e ods. 1   OSP výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f) OSP],   ktoré   videl   v tom,   že   tieto   súdy „nesprávne   nepovažovali   prvú   výzvu   žalobcu z 30. mája 2005, doručenú L., odštepnému závodu P. dňa 14. júna 2005 za doručenie výzvy povinnej   osobe   a následne   nesprávne   určili   začiatok   plynutia   12-mesačnej   lehoty   na uplatnenie práva žalobcom...“ (č. l. 579 – č. l. 584). Z obsahu spisu sp. zn. 5 C 124/2006 vyplýva, že obe námietky – t. j. ako námietku uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., tak aj námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie – vzniesol žalovaný už v konaní pred okresným súdom a následne ich zopakoval v odvolacom konaní,   ako   aj   v opakovanom   podnete,   na   základe   ktorého   generálny   prokurátor   podal mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 243h ods. 2 OSP rozsah mimoriadneho dovolania možno meniť len v lehote uvedenej v § 243g. Dôvody možno meniť až do vyhlásenia rozhodnutia.

V   súvislosti   s   konaním   o   súlade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000   vyslovil   ústavný   súd   svoj   názor,   podľa   ktorého   mimoriadne   dovolanie   môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré   je   mimoriadne   výlučne   z   dôvodu,   že   na   jeho   podanie   je   procesne   legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie   účastníkom   konania.   Inak,   tak   ako   to   potvrdzuje   aj   zákon,   pre   mimoriadne dovolanie   a   mimoriadne   dovolacie   konanie   platí   tá   istá   procesná   úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje   primerané   použitie   ustanovení   o   dovolaní,   ale   v   podstate   ide   o   ich   priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu,   konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami a   postupmi   súdov   znamenajúcimi   až   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu. Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne   prostriedky   nemala k   dispozícii,   tak ako   to   je vo   veciach   správneho   súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Judikatúra   ústavného   súdu   zastáva   stabilne   názor,   že   mimoriadne   dovolanie predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom   presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

Prax   ukázala,   že   judikatúra   ústavného   súdu   zaoberajúca   sa   problematikou prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   sa   premietla   aj do rozhodovania   najvyššieho   súdu   o ne/splnení   všeobecných   procesných   podmienok na podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.

Ako   jeden   z mnohých   príkladov   možno   uviesť   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu   zásadne   vyžaduje   intervenciu   (mimoriadnym   dovolaním   generálneho   prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   ako podmienka   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   nie   je   daná   vtedy,   ak   sám   podnecovateľ mimoriadneho   dovolania   v   konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto   mimoriadneho opravného   prostriedku   opomenul   hájiť   svoje   práva,   najmä   nepodaním   niektorého z opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   resp.   ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného   zo   základných   predpokladov   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich   záväznosti a nezmeniteľnosti.   Ak   jeden   z   účastníkov   občianskeho súdneho   konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci   mu   v   tom   nebránili   dôležité,   resp.   záväzné   dôvody   (čím   realizuje   svoje   procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší   súd   však   vyslovil   aj   to,   že   súd   konajúci   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M-Sždo   V 3/00   z 1.   mája 2001),   resp.   že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013).

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že tento pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen   v rozpore   s vlastnou   judikatúrou,   ale   aj   s judikatúrou   ústavného   súdu,   pretože v podstate   žiadnym   spôsobom   nereagoval   na   skutočnosť,   že   žalovaný   pred   podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on   [§   243f   ods.   1   psím.   c)   OSP]   tým,   že   rozhodnutie   všeobecných   súdov   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Okrem toho najvyšší súd   nerešpektoval   ani princíp   viazanosti   dôvodmi   uvedenými   v   mimoriadnom   dovolaní generálneho   prokurátora,   keď   konštatoval   „inú   vadu   v konaní,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento dôvod   mohol   žalovaný   uplatniť   vo   svojom   prípadnom   dovolaní   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týmto   mimoriadnym opravným   prostriedkom.   Princíp   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadrený   jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania v danom prípade viedlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (bod   1   výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako porušujúce označené práva   sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa   čl.   127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   však   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že v posudzovanom   prípade   treba   mať   na   zreteli   predovšetkým   účel   súdneho   konania, v ktorom   si   sťažovateľka   uplatnila   svoj   reštitučný   nárok.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd odkazuje napr. na nález sp. zn. I. ÚS 206/2010 z 24. novembra 2010, v ktorom vyslovil, že: „Základné   právo   na   súdnu   ochranu   (spravodlivé   súdne   konanie)   je   v   demokratickej spoločnosti považované za natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie.“   V náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   12/2010   zo   7.   júla   2010   ústavný   súd   vyslovil,   že: «Vzhľadom   na   to,   že   v   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva k niektorým   nehnuteľnostiam   nie   je   bližšie   vymedzený   obsah   pojmu   „výzva“   a   jej náležitosti,   potom   sa   stanovenie   minimálnych   kritérií   na   jej   určitosť   a   platnosť   musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktoré sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.»

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Z okolností   posudzovaného   prípadu   je zrejmé,   že   sťažovateľka   si   svoj   reštitučný nárok uplatnila pred uplynutím lehoty ustanovenej § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. S odkazom na citovanú judikatúru je preto ústavný súd toho názoru, že hoci prvá výzva sťažovateľky   z 30.   mája   2005   nebola,   čo   sa   týka   jej   obsahových   náležitostí   právne perfektná, tieto vady boli sťažovateľkou neskôr odstránené – druhou výzvou z 26. januára 2006, ktorú podľa   jej obsahu možno považovať za nové podanie spĺňajúce požiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností (označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho   územia,   pozn.),   ku   ktorým   si   uplatňovala   reštitučný   nárok,   a   uvedenia dôvodu, o ktorý tento nárok opiera; toto podanie bolo doručené priamo žalovanému ako povinnej osobe podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Dňa 13. júla 2006 sťažovateľka podala   okresnému   súdu   žalobu,   čo   znamená,   že   neprekročila   ani   12-mesačnú   lehotu vyplývajúcu z ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., a teda nebol dôvod, aby o reštitučnom   nároku   sťažovateľky   nebolo   riadne   rozhodnuté   súdom.   Ústavný   súd poznamenáva,   že   ako   s námietkou   uplynutia   prekluzívnej   lehoty   na   podanie   reštitučnej žaloby, tak aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa okresný súd   aj krajský   súd   vo   svojich   rozsudkoch   jasne   a presvedčivo   vysporiadali,   pričom   ich interpretácia príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. je plne v súlade s účelom, za akým bol tento zákon prijatý (t. j. zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd, ku   ktorým   došlo   voči   sťažovateľke   v dobe   neslobody).   Je   preto   v rozpore   so   zásadami modernej   demokratickej   spoločnosti,   aby   k zrušeniu   raz   právoplatne   priznaného reštitučného nároku došlo len v dôsledku opomenutia využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníka konania v reštitučnom konaní.

Sťažovateľ   listom   doručeným   ústavnému   súdu   30.   septembra   2013   oznámil,   že náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   o jeho   sťažnosti   si   neuplatňuje,   preto   o nej ústavný súd, ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, ani nerozhodol.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013