znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., T., zastúpenej A., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. Z. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/29/2010 zo 7. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr/29/2010 zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo rozhodovanie o odvolaní žalovanej - Správy katastra T. (ďalej aj „správa katastra“)   -   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 26 S/1/2009-213 z 23. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bolo   v   správnom   súdnictve   zrušené   rozhodnutie   správy   katastra   sp.   zn.   Z   3028/08 z 27. novembra   2008 a rozhodnutie Ev.   č.   5130/2008   z 11.   decembra 2008   a vec bola vrátená správe katastra na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí,   že podaním žaloby sa domáhala zrušenia označených rozhodnutí správy katastra, ktorá odmietla vykonať záznam zániku záložného práva zriadeného podľa ustanovení zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom   do   31.   decembra   1991   (ďalej   len   „Hospodársky   zákonník“),   keďže   podľa   jej názoru   toto   záložné   právo   zaniklo   zo   zákona   prevodom   nehnuteľností,   ktoré   mali   byť predmetom   tohto   záložného   práva.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje   na skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   dva protichodné názory, keďže najskôr uviedol, že „vykonanie zápisu záznamom do katastra nie je rozhodnutím správneho orgánu a preto nemôže byť predmetom preskúmavania súdom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP.

Následne   však   v   rozpore   s   týmto   právnym   názorom   uviedol   porušovateľ   v odôvodnení opačný názor, že napadnuté listy ako oznámenia Správy katastra T. je možné považovať za rozhodnutia, aj keď neboli vydané vo formalizovanom procese, keďže majú dostatočný rozsah odôvodnenia a sú z tohto aspektu preskúmateľné.“.

Sťažovateľka   namieta, že najvyšší   súd   rozhodol   v odvolacom   konaní na základe odlišných dôvodov než tých, na ktorých založil svoje rozhodnutie krajský súd považujúc za relevantne   dôležité   v   danom   prípade,   že   sťažovateľka «vedie   s   vedľajším   účastníkom konanie o žalobe, na Okresnom súde T. pod sp. zn. 8 Cb/123/2010 ako aj skutočnosť, že záložné   právo   „mali   akceptovať“   obidve   organizácie».   Z   toho   dôvodu   poukazujúc   na rozhodujúcu činnosť ústavného súdu sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne opisuje skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie vyslovujúc záver, že záložné právo zriadené zmluvou o zriadení záložného práva   podľa   §   129c   a   nasl.   Hospodárskeho   zákonníka   uzavretou   3.   júla   1991   k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom sa stala sťažovateľka na základe nepeňažného vkladu obchodnej spoločnosti T., a. s., z dôvodu zvýšenia základného imania, zaniklo prevodom týchto nehnuteľností. Sťažovateľka uvádza, že záložné právo zriadené podľa označeného ustanovenia   hospodárskeho   zákonníka   má   obligačno-právny   charakter,   viaže   sa   iba   na zmluvné strany a zaniká prevodom nehnuteľností na inú osobu. Na podporu správnosti svojho právneho názoru sťažovateľka poukazuje predovšetkým na judikatúru Najvyššieho súdu   Českej   republiky.   Preto   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   vec   nesprávne   právne posúdil, pokiaľ «pripustil existenciu záložného práva, ktoré zo zákona zaniklo, na základe nepreukázaného   predpokladu   o   akceptácii   „oboch   organizácii“,   nakoľko záložné   právo ktoré zaniklo zo zákona, môže opätovne vzniknúť len na základe písomného právneho aktu a vkladu do katastra nehnuteľností.

Tiež tvrdenie, že je tu daná potreba chrániť vlastníctvo vedľajšieho účastníka, ktorý sa cíti dotknutý na svojich právach, a ohľadne ktorého by mohol nastať nenapraviteľný stav v   prípade   prevodu   nehnuteľnosti   na   tretiu   osobu   nemá   oporu   v   zákone.   Zákon   predsa poskytuje   za   účelom   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   množstvo   právnych prostriedkov (napr. nariadenie predbežného opatrenia, dovolanie sa neúčinnosti právneho úkonu, a pod..), ktoré má právo vedľajší účastník využiť. Vedenie súdneho sporu, ktoré začalo neskôr ako konanie o preskúmanie rozhodnutia správy katastra, nemôže mať za následok zamietnutie nároku sťažovateľa v tomto konaní, v ktorom sa rieši predovšetkým nesprávny úradný postup správy katastra...

Správny orgán tým, že v rozpore so zákonom nevykonal záznam zániku záložného práva, ukrátil sťažovateľa na jeho práve na ochranu vlastníctva ako aj na práve na inú právnu ochranu a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci konštatoval, že záložné právo   nezaniklo,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   mal   k   dispozícii   listiny   preukazujúce   zánik uvedeného záložného práva.»

Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd svojím konaním porušil jej základné právo „na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“. Porušenie ústavného práva vidí v tom, že najvyšší súd „na zistený stav veci nepoužil ústavne súladnú interpretáciu zákona, keď   uviedol   že   zaslanie   Správy   katastra   nepodlieha   súdnemu   prieskumu,   rozhodol   na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol prvostupňový súd, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nesprávne aplikoval právnu normu, keď ignoroval zánik záložných práv zo zákona a pripustil ich akceptáciu na základe súhlasu záložného veriteľa, ktorý pre vznik resp. zánik záložného práva nemal žiaden význam a tým poskytol „ochranu“ vedľajšiemu účastníkovi, ktorá nemá oporu v zákone.“.

Sťažovateľka vzhľadom na popísaný skutkový stav veci navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal toto rozhodnutie:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/29/2010 zo dňa 07. 12. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžr/29/2010   zo   dňa 07. 12. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   s   výkladom   relevantných právnych noriem najvyšším súdom, ktorý mal ignorovať zánik záložného práva zo zákona z dôvodu, že záložné právo vzniknuté medzi sťažovateľkou a jej niekdajším veriteľom na základe zmluvy o zriadení záložného práva podľa § 129c a nasl. Hospodárskeho zákonníka z 3. júla 1991 malo v okolnostiach prípadu obligačno-právny charakter, a rovnako tak aj nesúhlas s procesným postupom najvyššieho súdu, ktorým mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom tým, že vydal rozhodnutie na základe odlišných dôvodov než tých, ktoré boli rozhodujúce pre prvostupňový súd.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Sžr/29/2010 zo 7. decembra 2011, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 26 S/1/2009-213 z 23. septembra 2010 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, dospel v relevantnej časti odôvodnenia k záveru, že „v danom prípade   je   predmetom   žaloby   preskúmanie   postupu   rozhodnutia   Správy   katastra   T. označené ako návrh na vykonanie záznamu zániku záložného práva - vyjadrenie sp. zn. Z 3028/08 zo dňa 27. 11. 2008 a rozhodnutie Správy katastra T. označené ako žiadosť o vydanie   rozhodnutia   k.   č.   Z   3028/2008,   ev.   č.   5139/2008   zo   dňa   11.   12.   2008,   ktoré rozhodnutia žalobca žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom zároveň žiadal, aby Krajský súd v Nitre v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, v čom spočíva nesprávnosť postupu a rozhodnutia žalovanému a aby vyjadril právny názor, že záložné práva na označené nehnuteľnosti zanikli zo zákona a z toho dôvodu je Správa katastra T. povinná vykonať záznam zániku týchto záložných práv v zmysle návrhu žalobcu na vykonanie záznamu zániku záložných práv podaného Správe katastra T. dňa 14. 10. 2008.

Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb. K uvedenej problematike už Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval (R 96/1994), pričom vyslovil, že vykonaním zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do katastra   nehnuteľností   nevznikajú,   nemenia   sa,   ani   nezrušujú   oprávnenia   a   povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Vykonanie zápisu záznamom do katastra nie je teda rozhodnutím správneho orgánu v zmysle § 44 ods. 3 OSP a preto takýto zápis údajov formou záznamu do katastra nemôže byť predmetom preskúmavania súdom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP.

V prejednávanej veci je však otázne, či v súlade s ústavno konformným výkladom jednotlivých ustanovení katastrálneho zákona a ustanovením piatej Časti OSP je možno postupovať aj v danom prípade. V danom prípade je totiž potrebné vidieť v prvom rade tú skutočnosť, že nedošlo k vykonaniu záznamu správnym orgánom.

Jednou   zo   zásad   vyjadrených   v   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   ochrana vlastníctva   a   tým   aj   inštitútov,   ktoré   túto   ochranu   zabezpečujú,   pričom   záložné   právo nepochybne spadá do tej kategórie. Z uvedenej zásady aj v danom prípade vyplýva, že nestačí   vec   posudzovať   len   z   čisto   formálneho   hľadiska,   ale   je   potrebné   vychádzať   z podstaty veci. Správny orgán má chrániť vlastníctvo subjektu alebo iné právo súvisiace s vlastníctvom subjektu tým skôr, keď zistil dôležité okolnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosť, či v danom prípade skutočne došlo k zániku záložného práva zo zákona. Vykonanie záznamu v katastri má evidenčný charakter, príslušný orgán však musí skúmať podmienky na takýto zápis a teda, či išlo o návrh podaný oprávnenou osobou podľa ustanovenia § 36 a 36a zákona,   pričom   príslušný   orgán   posúdi,   či   podaný   návrh   bol   spôsobilý   na   vykonanie záznamu.

Za   relevantne   dôležité   okolnosti   v   danom   prípade   považuje   Najvyšší   súd   SR skutočnosti, že žalobca vedie s vedľajším účastníkom konanie o žalobe, v ktorej sa primárne bude   posudzovať   existencia   záložného   práva,   pričom   uvedená   žaloba   bola   podaná   na Okresný súd T. dňa 28. 6. 2006 pod sp. zn. 8 Cb/123/2010, ako aj zistenie správneho orgánu, že k návrhu na vklad časti majetku T., a. s. T. do dcérskej spoločnosti T. formou nepeňažného vkladu bol na správu katastra T. priložený aj súhlas záložného veriteľa a to S., s. r. o. Ž. a ďalej záznam zo zasadnutia rady veriteľov a. s. T. zo dňa 10. 2. 2007, ktorý obsahoval súhlas rady veriteľov s vkladom majetku T. a. s. do majetku T. Z uvedených dokladov pritom vyplýva, že existenciu záložného práva akceptovali obidve organizácie, na základe čoho je zapísané záložné právo na LV č... k. ú. T.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté listy ako oznámenia Správy katastra T. žalobcovi prečo nevykonal zápis zániku záložného práva, aj keď nespĺňajú všetky formálne znaky správneho rozhodnutia v podstate dostatočne odôvodnili odmietnutie vykonania záznamu o zániku záložného práva, pričom súd je toho názoru, že dané podania je možné považovať za rozhodnutia,   aj   keď   neboli   vydané   vo   formalizovanom   procese,   keďže   majú   dostatočný rozsah odôvodnenia a sú z tohto aspektu preskúmateľné. Vzhľadom na uvedené je potrebné považovať postup Správy katastra T. za zákonný, keďže v prípade, že by žalobca dosiahol vykonanie   záznamu   zániku   záložného   práva   v   rámci   katastrálneho   konania   a   následne previedol dotknuté nehnuteľnosti na inú osobu nastal by nenapraviteľný právny stav, ktorý by nebolo možné zvrátiť ani v prípade nesprávnosti právnych záverov a neoprávnenosti nárokov T., a. s. v konaní o určovacej žalobe správnosti záverov S. a oprávnenosti jej námietok.   Ak   by   totiž   tretia   osoba   nadobudla   nehnuteľnosti   pri   vynaložení   náležitej starostlivosti, pre vedľajšieho účastníka by zánik záložného práva predstavoval nezvratnú ujmu, nakoľko konvalidovať takto vzniknutý právny stav by bolo nemožné.

Návrh na vykonanie záznamu o zániku záložného práva je možné podľa Najvyššieho súdu SR realizovať až po právoplatnom rozhodnutí vo vyššie uvedenom konaní o žalobe, resp.   s   podaním   návrhu   na   vykonanie   záznamu   o   zániku   záložného   práva   záložným veriteľom, alebo s jeho súhlasom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s ohľadom na charakter súdneho prieskumu zákonnosti a postupu orgánu verejnej správy odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol.“.

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   z   hľadísk,   ktoré   pripúšťajú   ústavný   prieskum   súdnych   rozhodnutí   na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   10 Sžr/29/2010   zo   7.   decembra   2011   je   ústavne   udržateľný   a   sťažovateľkou formulované námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd ako súd odvolací súd odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, a tým porušil základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých   rozhodol   krajský   súd   a   tiež   preto,   že   sa   nevysporiadal   s   právnym   názorom prvostupňového   súdu   podstatným   pre   rozhodnutie   vo   veci   ústavný   súd   skúmal,   či   sa s okolnosťami   a   argumentmi,   ktoré   najvyšší   súd   považoval   pre   svoje   rozhodnutie   za relevantné,   mohla   sťažovateľka   skutočne   oboznámiť   až   z   písomného   vyhotovenia napadnutého rozsudku. V okolnostiach danej veci však ústavný súd zistil, že v priebehu odvolacieho konania sťažovateľka mala možnosť argumentovať v zásade proti všetkým okolnostiam, ktoré najvyšší súd považoval za dôležité pre svoje rozhodnutie. Ako vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku, aj samotná žalovaná vo svojom odvolaní argumentovala tým, že súčasný záložný veriteľ „nemal pochybnosť o existencii a trvaní tohto záložného práva o čom má svedčiť skutočnosť, že sa opakovane písomne vzdával tohto záložného práva k niektorým nehnuteľnostiam, čo bolo do katastra nehnuteľností zapísané záznamom, ako   to   spoločnosť   T.   sama   uviedla   vo   svojom   návrhu   na   vykonanie   záznamu   zániku záložného zo dňa 14. 10. 2008. Aj v návrhu na povolenie vkladu časti majetku... spoločnosti T., a. s. na základe mimoriadneho valného zhromaždenia akcionárov T. podľa notárskej zápisnice   že   nakoľko   je   časť   majetku,   ktorá   je   predmetom   tohto   nepeňažného   vkladu zaťažená záložným právom, bolo potrebné doložiť písomný súhlas záložného veriteľa...“. Z odvolania žalovanej rovnako vyplýva aj jej názor, že patrí do výlučnej právomoci súdu rozhodovanie o tom, či tu právo (v danom prípade záložné právo) je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, preto správa katastra nie je oprávnená skúmať účinky a povahu v katastri nehnuteľností zapísaného záložného práva. Sťažovateľka bola taktiež oboznámená s argumentáciou vedľajšieho účastníka konania, v danom prípade záložného veriteľa, ktorá mala spočívať aj v tom, že medzi ním a sťažovateľkou je vedené súdne konanie o určovacej žalobe týkajúcej sa oprávnenosti realizovať výkon záložného práva záložným veriteľom a že výmaz tohto záložného práva pred právoplatným skončením tohto súdneho konania by mohol spôsobiť „nenapraviteľný právny stav“.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že proti argumentom uvedeným v odvolaní správy   katastra,   ako   aj   v   stanovisku   vedľajšieho   účastníka   mala   sťažovateľka   možnosť dôvodiť   a   zaujať   vlastné   stanovisko.   Ústavný   súd   súčasne   porovnaním   aplikovaných ustanovení   právnych   predpisov   najvyšším   súdom   v   rozsudku   sp.   zn.   10   Sžr/29/2010 zo 7. decembra 2011 a krajským súdom v rozsudku č. k. 26 S/1/2009-213 z 23. septembra 2010   zistil,   že   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   pri   právnom   posúdení   veci   nepoužil   iné ustanovenia   právnych   predpisov   ako   tie,   ktoré   použil   už krajský   súd,   a   preto   nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu procesnej povinnosti odvolacieho súdu ustanovenej   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   spočívajúcej   v   povinnosti odvolacieho súdu vyzvať účastníkov konania na možné použitie iného (pri rozhodovaní prvostupňového súdu nepoužitého) ustanovenia právneho predpisu. Samotná skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací právne posúdil vec s iným výsledkom ako krajský súd, teda že rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol súd prvého   stupňa,   bez   ďalšieho   neznamená porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   to   predovšetkým   v   tom   prípade,   pokiaľ   tieto   dôvody   boli   súčasťou argumentácie   niektorého   z   účastníkov   konania   a   ostatným   účastníkom   konania   bola konajúcim odvolacím súdom poskytnutá príležitosť na túto argumentáciu odpovedať.

Pokiaľ ide o druhú zásadnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej mal najvyšší súd ignorovať právne posúdenie otázky, či došlo k zániku sporného záložného práva, ktorého výmaz z katastra nehnuteľností záznamom sťažovateľka navrhovala s poukazom jeho na obligačno-právny charakter, ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

V   okolnostiach   prípadu   síce   najvyšší   súd   jednoznačne   neuzavrel,   či   v   spornom prípade má záložné právo obligačno-právny charakter a či zmluvným prevodom zálohu došlo alebo nedošlo k zániku uvedeného záložného práva, vo vzťahu k uvedenej otázke však najvyšší súd zaujal názor, že záznam o zániku záložného práva možno realizovať až po právoplatnom   rozhodnutí   v   konaní o   žalobe,   v   ktorej   sa   bude   primárne   posudzovať existencia   záložného   práva,   alebo   na   základe   návrhu   na   vykonanie   záznamu   o   zániku záložného práva záložným veriteľom, prípadne s jeho súhlasom.

Ústavný súd sa v rámci svojej predchádzajúcej činnosti už v súvislosti s výmazom záložného práva z katastra nehnuteľností zaoberal podobnou právnou otázkou, pri ktorej judikoval, že ak podľa právnej normy vznik, zmena alebo zánik právneho vzťahu nastáva „zo zákona“, potom na to, aby nastali zamýšľané právne účinky, postačuje buď samotná účinnosť, prípadne strata účinnosti príslušnej právnej normy, alebo k účinnej právnej norme musí   pristúpiť objektívna právna   skutočnosť,   teda   právna skutočnosť   nezávislá od   vôle účastníkov dotknutého právneho   vzťahu.   V prvom   prípade   dochádza   ku   vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu výlučne na podklade nadobudnutia účinnosti alebo straty účinnosti zákonnej právnej normy (typickým príkladom bol prechod vlastníctva niektorých vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva vyšších územných celkov podľa § 3 a nasledujúcich v spojení s § 12 a § 12a zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov v znení   neskorších   predpisov).   Druhý   prípad   má   na   mysli   viazanosť   dispozície   zákonnej právnej normy na právnu skutočnosť objektívneho charakteru (príkladom je nadobudnutie majetku   poručiteľa   dňom   jeho   smrti,   prípadne   právny   následok   plynutia   času),   ktorú účastníci   právnych   vzťahov   subjektívne   nemôžu   ovplyvniť.   Prevod   (nie   prechod) vlastníckeho práva nie je objektívnou právnou skutočnosťou, pretože k nemu dochádza na základe   právneho   úkonu,   ktorý   je   prejavom   vôle   kontrahentov   a   má   tak   subjektívny charakter. Ani skutočnosť, že záložný (oddelený) veriteľ nie je zmluvnou stranou, nemôže viesť k záveru o zániku jeho záložného práva na základe objektívnej právnej skutočnosti, teda „zo zákona“ (bližšie pozri nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 36/09-51 zo 7. júla 2009).

V   kontexte   uvedeného   právneho   názoru   hodnotí   ústavný   súd   právny   záver najvyššieho súdu formulovaný v sťažovateľkinej veci ako ústavne akceptovateľný. Pritom sa žiada pripomenúť, že najvyšší súd v správnom súdnictve skúmal len zákonnosť postupu správy katastra o návrhoch sťažovateľky, a keďže správny súd „nie je súdom skutkovým“ (II. ÚS 197/07), prenechanie rozhodnutia o tom, či došlo, alebo nedošlo k zániku záložného práva zmluvným prevodom založenej veci príslušným všeobecným súdom v samostatnom obchodnoprávnom konaní, ktoré v čase vydania napadnutého rozsudku nebolo právoplatne skončené, ústavný súd nehodnotí ako arbitrárne.

Sťažovateľka   nenamieta,   že   v   obdobnom   prípade,   ako   bol   jej   prípad,   rozhodol najvyšší súd inak, čím by bola založená rozdielnosť jeho judikatúry v Slovenskej republike, v tejto súvislosti len namieta, že Najvyšší súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právne názory týkajúce sa zániku záložného práva založeného zmluvami podľa ustanovení §129c a nasledujúcich Hospodárskeho zákonníka, ktoré sú totožné s ňou formulovanými   názormi.   Najvyšší   súd   mal   preto   podľa   nej   potvrdiť   závery   rozsudku krajského súdu. K tejto argumentácii ústavný súd poznamenáva, že judikatúra všeobecných súdov v Slovenskej republike nemusí byť nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou Najvyšším súdom Českej republiky, pokiaľ je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Napokon   z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   prípadne existencie   obsahovo   odlišnej   judikatúry   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   v   Slovenskej   republike   (obdobne   I.   ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani výhradu sťažovateľky týkajúcu sa údajnej rozpornosti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ohľadne   otázky,   či v správnom súdnictve bolo možné posudzovať odpovede správy katastra podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože z obsahu napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že najvyšší súd tieto odpovede považoval za rozhodnutia správy katastra vydané v správnom   konaní   (aj   keď   tieto   rozhodnutia   neobsahovali   všetky   formálne   náležitosti vyžadované správnym poriadkom), keďže sa nimi rozhodovalo o odmietnutí sťažovateľkou navrhovaných záznamov do katastra nehnuteľností. V napadnutom rozsudku totiž najvyšší súd   zastáva   názor,   že   len   v   prípade   pozitívneho   vybavenia   žiadostí   sťažovateľky,   t.   j. vykonania   požadovaného   záznamu   v   katastri   nehnuteľností   by   správa   katastra nepostupovala podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Najvyšší   súd   v   posudzovanej   veci   použil   relevantné právne   normy   a   vyložil   ich ústavne konformným spôsobom. Preto obsah napadnutého rozsudku nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na to ústavný súd dospel   k   záveru,   že   predmetná   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená   a   je   na   mieste   ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím na uvedené stratilo v danej veci rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012