znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 239/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 27.   októbra   2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 239/2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   pôsobí   ako   živnostník vo sfére   sprostredkovania   nákupu,   predaja   a   prenájmu   nehnuteľností,   vystupoval v procesnom postavení žalovaného v 1. rade v konaní pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 31 C 66/2008. Predmetom konania bolo vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   31   C   66/2008-67 z 20. októbra 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť J. G., K. (ďalej len „žalobca v 2. rade“),   sumu   3   319,39   €   s   úrokom   z   omeškania   vo výške   7   %   z   dlžnej   sumy od 23. februára   2008   do   zaplatenia,   žalobu   vo   vzťahu   medzi   žalobkyňou   v   1.   rade   a žalovanými v 1. až 3. rade, ako aj vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovanými v 2. a 3.   rade   zamietol   a   konanie   čiastočne   aj   zastavil.   Zároveň   okresný   súd   predmetným rozsudkom vyhlásil, že o trovách účastníkov rozhodne samostatným uznesením.

Skutkovo   a   právne   založil   okresný   súd   rozsudok   na   závere   o   neplatnosti nepomenovanej zmluvy uzavretej medzi žalobcom v 2. rade a sťažovateľom, na základe ktorej   zaplatil   žalobca   v   2.   rade   sťažovateľovi   sumu   3   319,39   €   ako   zálohu   na   kúpu nehnuteľnosti. Neplatnosť nepomenovanej zmluvy okresný súd odvodil z dôvodu absencie vážnosti,   keďže „nedošlo   k   zhode   vôle   a   prejavu   účastníkov   zmluvy,   tento   nesmeroval naozaj   k   uskutočneniu   právneho   úkonu,   pretože   žalobca   sa   nechcel   zaviazať   uzavrieť do budúcna kúpnu zmluvu a žalovaný v 1. rade nechcel zaviazať k tejto povinnosti žalobcu v 2. rade. Tento právny úkon je aj neurčitý a to z dôvodu neurčitosti zmluvnej strany, a to kupujúceho   v   budúcej   kúpnej   zmluve.   Právna   nemožnosť   plnenie   žalobcom   v   2.   rade spočívala   v   nevynútiteľnosti   uzavretia   budúcej   kúpnej   zmluvy   vlastníkom   nehnuteľnosti. Z potvrdenia   o   zložení   zálohy   nie   je   možné   vyvodiť,   že   došlo   k   uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade.... Ako zložiteľ   zálohy   je   uvedený   žalobca   v   2.   rade,   ale   žalobkyňa   v   1.   rade   nesplnomocnila žalobcu v 2. rade k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy.... Prepadnutie zloženej zálohy na   kúpnu   zmluvu   v   prípade   neuzavretia   budúcej   zmluvy   je   možné   vyhodnotiť   len   ako sankciu, to znamená zmluvnú pokutu za nedodržanie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu.“.Prvostupňový rozsudok okresného súdu   napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom tvrdil, že „oprávnenie ponúknuť predmetné nehnuteľnosti na predaj žalobkyni v 1. rade získal   titulom   zmluvy   o   sprostredkovaní   zo   dňa   23.1.2006,   uzavretej   medzi   ním   a žalovanými v 2. a 3. rade, kde sa zaviazal k sprostredkovaniu príležitosti pre žalovaných v 2. a 3. rade uzatvoriť s treťou osobou zmluvy o predaji domu a parciel... Skutočnosť, že žalovaný v 1., rade nielen obstaral príležitosť pre žalovaných v 2. a 3. rade uzavrieť kúpnu zmluvu, ale vykonal i ďalšie činnosti potrebné k samotnej realizácii kúpy, poukazuje na fakt, že   žalovaný   v   1.   rade   konal   s   úmyslom   splniť   svoj   záväzok   k   spokojnosti   všetkých zúčastnených... Žalovaný v 1. rade vystupoval po celý čas ako sprostredkovateľ príležitosti kúpy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade. Keďže žalovaný v 1. rade splnil   svoj   záväzok   a   sprostredkoval   uzavretie   zmluvy   vznikol   mu   nárok   na   dojednanú odmenu za sprostredkovanie. Žalovaný v 1. rade teda síce prevzal sumu 3 319,39 € ako zálohu na kúpnu cenu   nehnuteľnosti pre žalovaných v 2.   a 3.   rade ako   predávajúcich, zároveň   mu   však   vznikla   voči   žalovaným   v   2.   a   3.   rade   pohľadávka   z   titulu   odmeny v rovnakej výške. Žalovanému v 1. rade teda patrí uvedená suma titulom odmeny a žalovaní túto   odmenu   uhradili   práve   a   jedine   zo   zálohy   na   kúpnu   cenu   poskytnutú   žalobkyňou v 1. rade.“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Co 409/2009-111   z   15.   apríla   2010   na   základe   odvolania   sťažovateľa   potvrdil   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bolo   žalobe   vo   veci   samej   vyhovené,   zmenil prvostupňový rozsudok vo výroku o úroku z omeškania tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi v 2. rade úrok z omeškania vo výške 7 % ročne od 15. apríla 2008, a návrh na priznanie úroku z omeškania od 23. februára 2008 do 14. apríla 2008 zamietol. O trovách odvolacieho   konania   krajský   súd   nerozhodol,   pretože „súd   prvého   stupňa   rozhodol,   že o trovách rozhodne samostatným uznesením“.

V   merite   veci   sa   krajský   súd   stotožnil   s   okresným   súdom,   pričom   hodnotil   ako „nepochybné, že žalovaný v 1. rade v konaní vystupoval ako sprostredkovateľ uzavretia kúpnopredajnej   zmluvy   o   predaji   nehnuteľnosti   v B.   medzi   žalobkyňou   v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade. Súd prvého stupňa konštatoval na pojednávaní, že sa oboznámil so zmluvou uzavretou medzi žalovanými v 2. a 3. rade a žalovaným v 1. rade o zmluve o sprostredkovaní.   Je   nepochybné,   že   zmluvný   vzťah   vznikol   medzi   týmito   účastníkmi. Pokiaľ   ide   o   vyplatenie   odmeny   za   sprostredkovateľskú   činnosť,   sa   nemohol   žalovaný v 1. rade   voči   žalobcom   domáhať   odmeny...,   pretože   s   nimi   nemal   uzavretú   zmluvu o odmene. Žalovaný v 2. a 3. rade zase zálohu na uzavretie kúpnej zmluvy od žalovaného v 1. rade neprevzali, čo bolo nepochybne potvrdené v priebehu konania.“.

Zmenu prvostupňového rozsudku o dobe, za ktorú patrí žalobcovi v 2. rade úrok z omeškania,   odôvodnil   krajský   súd   tak,   že   sťažovateľ „sa   dostal   do   omeškania   až doručením žaloby, k čomu došlo 15.4.2008 a až od tohto dňa sa dostal do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia...“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie založené na dôvodoch „podľa § 238 ods. 1 OSP, podľa § 237, písm. f) OSP v spojení s § 241, ods. 2, písm. b) OSP (vada konania s následkom odňatia možnosti účastníka konať pred súdom) a podľa § 241, ods. 2, písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci)“. Vo vzťahu k rozsahu dovolania sťažovateľ   uviedol,   že „rozsah   dovolania   je   daný   vo   vzťahu   k   povinnostiam,   ktoré žalovanému v 1. rade uložil súd vo výroku rozsudku, nakoľko tento výrok ako aj konanie je postihnuté vadou, ktorá má za následok odňatie procesných práv účastníka konať pred súdom, zabraňuje mu v prístupe k súdnej ochrane a tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Na úrovni konkrétnych dôvodov dovolania sťažovateľ v prvom rade namietal postoj okresného súdu i krajského súdu k rozhodovaniu o trovách konania. Oba súdy podľa jeho názoru   nepostupovali   správne,   čoho   dôsledkom   je,   že   ak   bude   o   trovách   rozhodnuté samostatným uznesením, nebude možné podať proti takémuto uzneseniu dovolanie, keďže to vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Vo zvyšnej časti svojho dovolania sa sťažovateľ na rozsiahlom priestore venoval odôvodneniu námietok smerujúcich proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v merite veci, teda išlo   o   námietky   atakujúce   výlučne   potvrdzujúci   výrok   rozsudku   krajského   súdu.   Podľa sťažovateľa nemožno právny vzťah medzi žalobcom v 2. rade a sťažovateľom kvalifikovať ako nepomenovanú zmluvu (má ísť o príkaznú zmluvu o obstaraní veci), záver oboch súdov o nedostatku vážnosti vôle je v rozpore s vykonaným dokazovaním, nemožnosť plnenia v posudzovanom   prípade   taktiež   nebola   daná,   pretože   sťažovateľ   preukázal   splnenie všetkých   povinností   vedúcich   k   uzavretiu   kúpnej   zmluvy,   a   teda   nemohlo   dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane sťažovateľa.

K   problému   judikovaného   úroku   z   omeškania   sťažovateľ   v   dovolaní   neuviedol žiadne námietky.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   uznesením   z   27.   októbra   2010   v   konaní   sp.   zn. 4 Cdo 239/2010 dovolanie sťažovateľa odmietol. Rozsah dovolania najvyšší súd ustálil tak, že proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho rozsudku krajského súdu „dovolanie podané nebolo“. Prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP najvyšší súd preto vylúčil a následne skúmal existenciu niektorého z dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v § 237 OSP. Osobitne sa v tejto súvislosti zameral na odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, keďže túto vadu sťažovateľ v dovolaní tvrdil. Vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 166 OSP, podľa ktorého ak súd nerozhodol v rozsudku o trovách konania, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie, ako aj na ustanovenie § 201 OSP, ktoré nevylučuje právo   účastníka   konania   podať   odvolanie   proti   prvostupňovému   uzneseniu   o   trovách konania.

Ďalšie sťažovateľom tvrdené dôvody [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP] najvyšší súd neskúmal,   pretože   tieto   nezakladajú   procesnú   prípustnosť   dovolania,   ale   ako   spôsobilé dovolacie dôvody ich možno využiť len v prípade dovolania, ktoré je procesne prípustné.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje rozsah dovolania, ktoré smerovalo   aj   proti   zmeňujúcemu   rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   jeho   názoru „z gramatického výkladu formulácie rozsahu dovolania zo dňa 19. 06. 2010 vyplýva, že predmetným   dovolaním   je   napadnutá   každá   časť   výroku,   ukladajúca   sťažovateľovi akúkoľvek   právnu   povinnosť“.   Preto   stanovisko   najvyššieho   súdu,   že   zmeňujúci   výrok odvolacieho   rozsudku   nebol   napadnutý   dovolaním,   je „zjavne   nedôvodné,   svojvoľné, nenachádza oporu v zákone a v priamom následku odoprelo sťažovateľovi právo na súdnu ochranu“. Záver najvyššieho súdu o rozsahu dovolania podľa sťažovateľa vôbec nie je odôvodnený,   hoci „v   konkrétnej   právnej   veci   bol...   takýto   právny   záver   rozhodujúcim argumentom   dovolacieho   súdu   na   odmietnutie   dovolania“.   Najvyšší   súd „riadiac   sa právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozhodnutím odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej   správnosti.   V   príčinnej   súvislosti   s   týmto svojvoľným   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   podľa   sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a bolo porušené tiež jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľ   navrhuje ústavnému   súdu, „aby tejto sťažnosti vyhovel a vyslovil,   že uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   10.   2010   sp.   zn. 4 Cdo 239/2010 boli porušené označené základné práva sťažovateľa a aby toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadná sťažnostná námietka spočíva v tvrdení odopretia súdnej ochrany zo strany najvyššieho súdu, pretože procesne odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa ním vecne   zaoberal,   hoci   podľa   názoru   sťažovateľa   na   takýto   postup   nebol   dôvod,   lebo dovolanie   proti   zmeňujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu   je   podľa   §   238   ods.   1   OSP procesne prípustné.

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie   podľa   tretej   hlavy   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým dovolací súd zasahuje do už právoplatne nastoleného stavu právnej istoty. Preto dôvody, pre ktoré možno dovolanie podať, musia spočívať v závažných vadách právoplatne ukončeného konania odôvodňujúcich narušenie právnej istoty účastníkov konania. Tieto vady zakotvené v § 237 OSP zakladajú procesnú prípustnosť   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   Okrem   toho   však Občiansky   súdny   poriadok   dovolanie   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   procesne pripúšťa   aj   z iných   dôvodov   spočívajúcich   buď   v   hmotno-právnej   povahe rozhodnutia, prípadne   spočívajúcich   na   špecifických   procesno-právnych   dôvodoch.   K   takým rozhodnutiam   patrí   aj   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   prvostupňový rozsudok vo veci samej.

Požiadavka   na   procesnú   prípustnosť   dovolania   proti   zmeňujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu vyplýva z faktu, že z hľadiska jeho materiálneho významu pre dotknutého účastníka je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo svojej podstate novým rozhodnutím. Odvolací súd ním sám (bez vrátenia veci prvostupňovému súdu s formuláciou záväzného právneho názoru) a nanovo (odlišne v porovnaní s rozsudkom prvostupňovým) upravuje právne pomery účastníkov konania, ktorí sa takto materiálnoprávne dostávajú do pozície účastníkov konania porovnateľnej s pozíciou účastníkov konania po vydaní prvostupňového rozsudku. Rozdiel však spočíva v tom, že doručením zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu   účastníkom   konania   nadobúda   tento   rozsudok   právoplatnosť,   a   nemožno   ho   teda napadnúť ďalším riadnym opravným prostriedkom. Preto zákonodarca umožnil zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu napadnúť dovolaním nielen z dôvodov podľa § 237 OSP, ale aj z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Formulovanému výkladu procesnej prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP celkom   logicky   zodpovedá   aj   právny   názor   najvyššieho   súdu   citovaný   v   napadnutom uznesení   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   v   prípade,   ak   odvolací   súd   v   časti   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a v časti ho zmenil, dovolanie z dôvodu § 238 ods. 1 OSP nie je prípustné, ak smeruje proti tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu výroku rozsudku súdu prvého stupňa (rozsudok najvyššieho súdu z 24. marca 1999 v konaní sp. zn. 4 Cdo 3/99, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 106/2000).

Základným   skutkovým   rozporom   medzi   sťažovateľom   a   najvyšším   súdom   je problém ustálenia rozsahu sťažovateľovho dovolania. Sťažovateľ predložením dovolania ako   prílohy   jeho   sťažnosti   preukázal,   že „rozsah   dovolania   je   daný   vo   vzťahu k povinnostiam, ktoré žalovanému v 1. rade uložil súd vo výroku rozsudku“. Najvyšší súd bol toho názoru, že proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu „dovolanie podané nebolo“.

Ústavný súd je toho názoru, že kým sťažovateľ po formálnej stránke podal dovolanie aj   proti   zmeňujúcemu   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   materiálne   hľadisko   nesvedčí v prospech   sťažovateľovej   argumentácie.   Je   nesporné,   že   formálne sťažovateľ   vymedzil rozsah dovolania tak, ako to už bolo citované, avšak v odôvodnení dovolania neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by mal byť podľa jeho názoru výrok rozsudku krajského súdu o úroku   z   omeškania   dovolacím   súdom   zmenený   alebo   zrušený.   Nepredniesol   žiadne skutkové ani právne námietky proti spornému výroku odvolacieho rozsudku. Celý obsah odôvodnenia dovolania sa viaže výlučne na problém postupu okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o trovách konania, na nesprávne právne posúdenie pri rozhodovaní o merite veci (teda o otázke, či sa sťažovateľ bezdôvodne obohatil) a na nezrozumiteľnosť rozsudku   krajského   súdu   (išlo   tu   o   problém   niektorých   formálnych   nedostatkov v zamietavom   výroku   rozsudku   okresného   súdu).   Žiadna   z   rozsiahlo   odôvodnených námietok však nesmeruje proti záverom krajského súdu o judikovanom úroku z omeškania.

Ak za popísaných okolností najvyšší súd uzavrel, že proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zmenený výrok rozsudku okresného súdu o príslušenstve pohľadávky žalobcu v 2. rade, dovolanie podané nebolo, možno tento postoj hodnotiť ako rešpektovanie materiálneho hľadiska pri posudzovaní rozsahu podaného dovolania. Materiálne hľadisko pritom korešponduje aj požiadavkám plynúcim z ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovaných základných a iných práv.

Navyše, berúc do úvahy akcesorický vzťah nároku na úrok z omeškania k nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   v   prospech   záverov   najvyššieho   súdu   svedčí   aj skutočnosť,   že   ak   by   na   podklade   odôvodnenia   sťažovateľovho   dovolania   preskúmal najvyšší   súd   aj zmeňujúci   výrok   rozsudku   krajského   súdu,   znamenalo by   to   vzhľadom na charakter dovolacích námietok súčasne aj zaujatie vecného stanoviska k potvrdzujúcemu výroku napadnutého odvolacieho rozsudku. Takýto výsledok bezpochyby nie je zámerom ustanovenia § 238 ods. 1 OSP ani citovanej ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

Ďalšia   rovina   materiálneho   hľadiska   je   zas   stelesnená   v   úvahách   o   prípadnom výsledku   dovolacieho   konania   v   prípade,   ak   by   najvyšší   súd   pristúpil   k   vecnému preskúmaniu zmeňujúceho výroku rozsudku krajského súdu. Je evidentné, že vzhľadom na úplnú absenciu odôvodnenia dovolania vo vzťahu k predmetnému výroku by dovolanie sťažovateľa   muselo   byť   meritórne   zamietnuté.   Dôvody   sú   obligatórnou   obsahovou náležitosťou   podaného dovolania podľa   § 241 ods.   1 OSP. Preto   ani naznačené úvahy nesvedčia v konaní ústavného súdu o predloženej sťažnosti v prospech ustálenia rozsahu podaného dovolania tak, ako to požaduje sťažovateľ.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že názor najvyššieho súdu na rozsah   sťažovateľovho   dovolania   nie   je   arbitrárny,   keďže   samotný   sťažovateľ charakterom   odôvodnenia   svojho   dovolania   umožnil   najvyššiemu   súdu   ustáliť   rozsah dovolania len na potvrdzujúci výrok rozsudku   krajského súdu. Aj dovolacie konanie je v prevažnej miere ovládané dispozičnou zásadou, ktorá prenáša zodpovednosť za úspech dovolateľa predovšetkým naňho samého. Preto, ak sa celé odôvodnenie sťažovateľovho dovolania   sústredilo   na   vyvrátenie   argumentácie   okresného   súdu   a   krajského   súdu pri rozhodovaní   o   tom,   či   došlo   v   zistených   skutkových   okolnostiach   k   bezdôvodnému obohateniu sťažovateľa na úkor žalobcu v 2. rade, potom nedosahuje ústavnú relevanciu záver najvyššieho súdu, že dovolanie nebolo podané proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu o úroku z omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia.

Druhá   sťažnostná   námietka   sťažovateľa   sa   týkala   nedostatočnosti   odôvodnenia odmietavého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Podľa sťažovateľa najvyšší súd   nevysvetlil,   prečo   z   rozsahu   podaného   dovolania   vyňal   zmeňujúci   výrok   rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a   posúdi   zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Podľa názoru ústavného súdu je síce odôvodnenie ustálenia rozsahu sťažovateľovho dovolania najvyšším súdom pomerne úsporné, dostatočne však objasňuje záver najvyššieho súdu o spornej otázke. Najvyšší súd sa neuspokojil s konštatovaním, že proti zmeňujúcemu výroku   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   podané   nebolo,   ale   pri   skúmaní   prípadnej prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP poukázal na už spomenutú súvisiacu judikatúru, ktorá   rieši   prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   prípade,   ak   tento vo vzťahu k rozsudku prvostupňovému obsahuje tak potvrdzujúci, ako aj zmeňujúci výrok (strana 3 uznesenia najvyššieho súdu). Z popísanej konštrukcie odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva záver najvyššieho súdu o rozsahu podaného dovolania síce   len implicitne, nedostatok explicitného zdôvodnenia však v posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by zakladal právomoc ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   alebo   práva na spravodlivé   súdne   konanie.   Odôvodneniu   uznesenia   najvyššieho   súdu   teda   možno vytknúť   nedostatok,   jeho   miera   je   však   ústavne   irelevantná.   Ústavný   súd   tak   aj   druhú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže   v   posudzovanom   prípade   vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   nezistil relevantnú   príčinnú   súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, dospel k záveru, že pri prípadnom meritórnom prerokovaní sťažnosti by bola vylúčená akákoľvek možnosť konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   i   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Preto   bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011