znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 259/2010-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením Okresného súdu Žilina z 22. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 15/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Okresného súdu Žilina z 22. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 15/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn   2   K 15/2009   z   22.   februára 2010 z r u š u j e   a p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   A., s.   r.   o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 259/2010 z 29. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti A., s.   r.   o. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) z 22. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 15/2009.  

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa okresný súd vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.   1   SprS. 152/2010   z 29. júla   2010   doručeným   ústavnému   súdu   3.   augusta   2010, v ktorom okrem chronologického prehľadu spisu sp. zn. 2 K 15/2009 uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení z 13. mája 2010. V tomto podaní sa okrem iného uvádza:

«Sťažnosť sťažovateľa   smeruje proti   právoplatnému   rozhodnutiu   Okresného súdu Žilina č. k. 2 K 15/2009-350 zo dňa 22. 2. 2010 z dôvodu porušovania základných práv - práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   sa   dňa   13.   11.   2009   pokúšal   vo   veci   konkurzného konania voči úpadcovi T. s. r. o. Ž. doručiť prihlášky pohľadávok do konkurzu. Prihlášky a súhrnný prehľad boli zasielané na faxové číslo správcu a následne aj okresnému súdu. Pri odosielaní   druhej   strany   prihlášky   za   sťažovateľa   došlo   k   poruche   telekomunikačného zariadenia na strane Okresného súdu v Žiline a následne nebolo možné do 24. hodiny dňa 13. 11. 2009 zaznamenať ani faxový signál, čím by bolo možné začať odosielanie faxu. Z dôvodu poruchy   telekomunikačného   zariadenia   právny zástupca   sťažovateľa naskenoval prihlášky sťažovateľa a tieto zasielal prostredníctvom e-mailu. Sťažovateľ je toho názoru, že tieto prihlášky boli doručené riadne a včas, ale Okresný súd Žilina na tieto prihlášky bez právneho   dôvodu   neprihliada.   Po   vykonanom   šetrení   ohľadom   nemožnosti   doručovať podania v zmysle zákona podal sťažovateľ oznámenie o doručení prihlášok a žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Uznesením č. k. 2 K 15/2009-350 súd žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty zamietol. Rigoróznym postupom súdu tak došlo k porušeniu zákona, keď súd odňal sťažovateľovi možnosť byť účastníkom konkurzného konania. Sťažovateľ má za to, že v tomto prípade ani nedošlo k zmeškaniu lehoty, a ak áno, tak nie zavinením na strane sťažovateľa, ale z dôvodov na strane súdu.

Podľa   vyjadrenia   konajúcej   sudkyne   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii   stanovuje   náležitosti   prihlášky   a   tiež   spôsob   jej   podania   správcovi a súdu. Na prihlášku doručenú po lehote alebo doručenú len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada. Lehota na podanie prihlášky je lehotou hmotnoprávnou, ktorá je zachovaná, ak je prihláška podaná v posledný deň lehoty na príslušnom súde. Zmeškanie lehoty   v   tomto   konaní   nie   je   možné   odpustiť   (§   197   ods.   3   zákona).   Právne   dôsledky prihlášky, ktorá nie je podaná riadne a včas, nastávajú ex lége, pričom zákon neposkytuje veriteľovi žiadnu právnu ochranu.

Jediným možným riešením je podanie určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. Takúto žalobu však sťažovateľ nepodal. Aj keď je prihláška procesným podaním, na tieto podania účastníkov sa neaplikuje § 43 O. s. p. Súd tak nie je povinný vyzývať veriteľa na opravu alebo doplnenie prihlášky a takúto povinnosť nemá ani správca. Podľa § 197 ods. 3 zákona nie je prípustné odpustenie zmeškania lehoty. Zákon pritom nerozlišuje z akého dôvodu došlo k zmeškaniu lehoty, či z dôvodu na strane veriteľa alebo z dôvodu na strane súdu. Súd o odpustení zmeškania lehoty rozhodoval na základe žiadosti právneho zástupcu, pričom vychádzal jednak z označenia samotného podania a tiež z jeho obsahu. Samotná prihláška nebola súdu doručená v lehote, keďže nedošlo k faxovému doručeniu a originály boli súdu doručené po lehote.

Na základe vyššie uvedených skutočností som toho názoru, že sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho ústavou garantovaných práv nie je dôvodná. Okresný súd Žilina pri rozhodovaní   o   prihláškach   sťažovateľa   postupoval   v   súlade   s   príslušnými   zákonnými ustanoveniami   tak   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.   Sťažovateľ   namieta,   že   z   jemu   neznámych   dôvodov   nebolo   možné prihlášku v posledný deň lehoty doručiť súdu ani faxom, ani e-mailom. Z dokladov, ktoré pripojil k žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty, vyplýva, že fax nebol doručený z dôvodu chyby   v   komunikácii.   Rovnako   tak   z   týchto   dokladov   vyplýva,   že   zlyhalo   doručovanie prihlášky e-mailom. Z týchto dokladov však nie je zrejmé, že by k zlyhaniu doručovania, či už faxom alebo e-mailom došlo z dôvodov na strane Okresného súdu Žilina tak, ako to uvádza sťažovateľ. Sťažovateľ uvádza, že na strane Okresného súdu Žilina nebolo možné zaznamenať   ani   faxový   signál.   Z   predložených   dokladov   je   však   zrejmé,   že   došlo   len k nedoručeniu   faxu   z   dôvodov   komunikačnej   chyby   („COMM.   ERROR“).   K   zlyhaniu faxovej komunikácie tak mohlo dôjsť aj z dôvodov, ktoré nie sú na strane Okresného súdu Žilina a ktoré môžu spočívať napr. v chybe telekomunikačných liniek, ktoré Okresný súd Žilina neprevádzkuje a nemá ani dosah na ich funkčnosť. Ako som uviedol už vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa pod značkou 1 SprS/127/2010, po vykonanom šetrení bolo zistené, že tunajší súd neevidoval v priebehu minulého roka, najmä v spornom období, akúkoľvek poruchu faxového zariadenia alebo poruchu telekomunikačných liniek. Súd nemá ani žiadnu vedomosť o tom, že by došlo k akejkoľvek poruche týkajúcej sa prenosu faxu príslušnými telekomunikačnými linkami. Na Okresnom súde Žilina je už niekoľko rokov používané   stále   to   isté   faxové   zariadenie   a   s   výnimkou   tohto   prípadu   doposiaľ   nebola zaznamenaná   žiadna   sťažnosť,   že   by   na   strane   Okresného   súdu   toto   faxové   zariadenie zlyhalo.   Z   predložených   dokladov   ohľadom   doručovania   e-mailom   rovnako   nevyplýva dôvod, pre ktorý tieto e-maily neboli Okresnému súdu Žilina doručené. Rovnako aj v tomto prípade platia predchádzajúce závery, že na strane Okresného súdu Žilina nebolo zistené, že by došlo k akémukoľvek zlyhaniu počítačovej techniky pri prijímaní a doručovaní e- mailov zo strany sťažovateľa.

V obidvoch prípadoch platí záver, že Okresný súdu Žilina nemôže niesť objektívnu zodpovednosť   za   prípadné   zlyhanie   telekomunikačného   zariadenia   alebo telekomunikačných liniek. V tomto smere sa stotožňujem s názorom konajúcej sudkyne, ktorá v odôvodnení uznesenia č. k. 2 K 15/2009-350 zo dňa 22. 2. 2010 uviedla, že ak navrhovateľ doručoval svoje prihlášky až v posledný deň lehoty a v čase po uzatvorení podateľne e-mailovou alebo faxovou formou komunikácie, znáša sám prípadné riziko, že nastane zlyhanie, či už faxového spojenia alebo e-mailového zasielania.

Na   základe   uvedených   skutočností   som   toho   názoru,   že   Okresný   súd   Žilina   sa nedopustil   žiadneho   pochybenia   pri   rozhodovaní   o   sporných   prihláškach   sťažovateľa. Faxové   ani   e-mailové   vyhotovenie   prihlášky   súdu   nebolo   doručené,   a   teda   nebolo   čo dopĺňať   predložením   originálu.   Súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom   a   na   oneskorene podanú   prihlášku   neprihliadal.   Použitie   inštitútu   odpustenia   zmeškania   lehoty   je   v konkurznom   konaní   zákonom   vylúčené.   V   dôsledku   činnosti   Okresného   súdu   Žilina   tak nedošlo k žiadnemu porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa...

Dňa 28. 08. 2009 bol na súde podaný navrhovateľom - dlžníkom: T., spol. s r. o... návrh na vyhlásenie konkurzu.

Uznesením č. k. 2 K 15/2009-258 zo dňa 11. 09. 2009 súd začal konkurzné konanie vo vecí navrhovateľa dlžníka - T., spol. s r. o.... Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 09. 2009.

Uznesením č.   k.   2 K 15/2009-266 zo dňa   23.   09.   2009 súd vyhlásil   konkurz na majetok dlžníka: T., spol. s r. o.... Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 09. 2009. Lehota na prihlasovanie pohľadávok v dĺžke 45 dní začala plynúť dňa 30. 09. 2009 a skončila dňa 13. 11. 2009 (v piatok).

Dňa 13. 11. 2009 bolo súdu doručené faxové podanie (v čase po 18:00), ktorého obsahom boli prihlášky vrátane súhrnného prehľadu veriteľa - spoločnosti A., s. r. o...) a súhrnný prehľad bez prihlášok od spoločnosti A., s. r. o...

Dňa 16. 11. 2009 boli súdu doručené poštou originál prihlášok a súhrnný prehľadu veriteľa - spoločnosti., s. r. o... Zároveň bolo súdu doručené podanie spoločnosti: A., s. r. o... ktorého obsahom boli prihlášky vrátane súhrnného prehľadu.

Dňa 23. 11. 2009 sa konalo porovnávanie v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. za účasti povereného vyššieho súdneho úradníka Mgr. J. Š. a správcu JUDr. V. H. Na prihlášky spoločnosti A., s. r. o... sa neprihliadalo z dôvodu podľa § 29 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ako na podané oneskorene (neboli podané v lehote).

Dňa 24. 11. 2009 bola na súde podaná faxom žiadosť spoločnosti A., s. r. o... a A., s. r. o... o odpustenie zmeškania lehoty (č. l. 298-318), doplnená originálom dňa 27. 11. 2009. Uznesením č. k. 2 K 15/2009-321 zo dňa 04. 12. 2009 súd správcovi predĺžil lehotu na vyhotovenie súpisu majetku podstát.

Uznesením č. k. 2 K 15/2009-348 zo dňa 22. 02. 2010 súd priznal správcovi paušálnu odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov.

Uznesením   č.   k.   2   K   15/2009-350   zo   dňa   22.   02.   2010   súd   zamietol   žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty spoločnosti A., s. r. o... a A., s. r. o...

Súd v zmysle § 199 ods. 1 v spojení s ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. doručil uznesenie zverejnením v obchodnom vestníku č. OV 38B/2010 zo dňa 25. 02. 2010, pričom účinky zverejnenia nastali podľa § 199 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. dňa 26. 02. 2010. Súd zaslal právnemu   zástupcovi   navrhovateľov   rovnopis   uznesenia   poštou.   Právny   zástupca navrhovateľov zásielku prevzal dňa 01. 03. 2010 (doručenka č. l. 353).

Uznesením č. k. 2 K 15/2009-378 zo dňa 12. 03. 2010 súd rozhodol o povolení vstupu do konania navrhovateľovi - spoločnosti I., a. s... na základe návrhu doručeného dňa 05. 03. 2010.

Dňa 15. 04. 2010 bola súdu doručená žiadosť o správcu o vydanie uznesenia ako postupovať v konaní pri speňažovaní majetku konkurznej podstaty.

Uznesením   č.   k.   2   K   15/2009-469   zo   dňa   27.   04.   2010   súd   povolil   správcovi prevádzkovať podnik do speňaženia nehnuteľností tvoriacich oddelenú podstatu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 05. 2010.

Výzvami zo dňa 26. 04. 2010 (č. 1.474-476) súd vyzval správcu na doplnenie návrhu na určenie spôsobu speňažovania, členov veriteľského výboru na vyjadrenie sa k vyjadreniu zabezpečeného veriteľa a zabezpečeného veriteľa na doplnenie vyjadrenia, všetko v lehote 15 dní...

Uznesením č. k. 2 K 15/2009-580 zo dňa 25. 06. 2010 súd udelil správcovi pokyn na speňažovanie   majetku   zapísaného   v   súpise   všeobecnej   a   oddelenej   podstaty.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 07. 2010.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   (práva   na   prístup   k súdu)   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu tým, že aj napriek tomu, že odoslala faxové podanie, resp. urobila aj samostatné podanie mailom v posledný deň zákonnej lehoty, v dôsledku telekomunikačnej poruchy sa jej podanie na okresný súd v posledný deň nedoručilo, a preto okresný súd jej prihlášku do konkurzu nepovažoval za včas podanú, o čom neskôr uznesením rozhodol tak, že jej zmeškanie lehoty neodpustil.

Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, ak sa nimi namieta porušenie takých základných práv alebo slobôd, ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Súdy majú v právnom štáte nezastupiteľné miesto pri napĺňaní jeho základných úloh, medzi ktoré patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd. Jednou z požiadaviek kladených na konania pred súdmi preto je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny)   výkon,   resp.   ochrana   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických a právnických osôb. Samotnou existenciou súdnych konaní sa ústavné požiadavky späté s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd   občanov   nevyčerpávajú,   pretože   tieto predpokladajú tiež určitú kvalitu samotného konania o nich (mutatis mutandis II. ÚS 9/00), a to s ohľadom na predmet sporu a dôsledky rozhodnutia súdu na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania (mutatis mutandis II. ÚS 35/01).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoju doterajšiu judikatúru k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať   aj všeobecné   súdy.   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež požiadavka,   aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Ústavný súd je toho názoru že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný   vplyv na ďalšie   súdne konanie (napr.   v danom   prípade   podanie prihlášky   do konkurzného konania), je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 30/97).

Vzhľadom na stanoviská účastníkov konania a namietaný postup okresného súdu sa ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie otázky, či postup okresného súdu, ktorým neprijal podanie sťažovateľky uskutočnené faxom, resp. mailom podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   (bez   ohľadu   na   to,   kto   spôsobil poruchu   telekomunikačného   zariadenia),   mohol   v konkrétnych   okolnostiach   predmetnej veci znamenať porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 41 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa   § 42   ods. 1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickými prostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní; podanie,   ktoré   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   doplniť   netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Článok   46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).

Z citovaných právnych noriem, osobitne § 42 ods. 1 OSP, podľa názoru ústavného súdu   vyplýva,   že   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   sú   oprávnené   podať   (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda aj návrh na začatie konania aj elektronickou formou podpísaný   zaručeným   elektronickým   podpisom   alebo   telefaxom   v zmysle   príslušných právnych   predpisov.   Aj   z ústavného   imperatívu   „konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym orgánom, a teda aj všeobecným súdom, prijať každé podanie uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade okresný súd, neurobí, dopustí sa neprípustného zásahu do základných práv dotknutej fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorému treba priznať   ústavnoprávnu   ochranu.   Konanie,   resp. nečinnosť   dotknutého   štátneho   orgánu, ktorým   tento   nerešpektuje   ústavný   príkaz   konkretizovaný   v dotknutých   ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   v čase   jeho   doručenia   spôsobom   ustanoveným   zákonom (III. ÚS 7/07, IV. ÚS 35/08).

V danom prípade uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nepochybne priznávajú   sťažovateľke   možnosť   urobiť   podanie   viacerými   rovnocennými   spôsobmi, v ktorých   je   zahrnuté   aj   podanie   návrhu   elektronickými   prostriedkami,   a aplikácia Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade podľa ustanovenia § 196 zákona č. 7/2005 Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) je plne akceptovateľná.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu, vyjadrení účastníkov a predložených listín zistil,   že   13.   novembra   2009   právny   zástupca   sťažovateľky   doručoval   na   okresný   súd prihlášky   pohľadávok   do   konkurzného   konania   elektronickou   formou   v posledný   deň lehoty.   Tieto   prihlášky   doručil   okresnému   súdu   aj   riadne   poštou   16.   novembra   2009 (pondelok), o čom svedčia listinné doklady.

Ak okresný súd napriek tomu posudzujúc podania sťažovateľky (faxom a mailom z 13. novembra 2009) vyhodnotil ako oneskorene podané, jeho postup musel ústavný súd v konečnom dôsledku hodnotiť ako príliš formalistický,   nesprávny a nezákonný, a to aj s ohľadom na technické problémy, ktoré v tejto súvislosti vznikli.

Z predložených   listinných   dôkazov   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľka   svoje podania urobila ešte v posledný deň zákonnej lehoty (13. november 2009), a to v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu a zákona o konkurze. Preto ústavný súd nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu,   že „ak   navrhovateľ   doručoval   svoje prihlášky   až   v   posledný   deň   lehoty   a   v   čase   po   uzatvorení   podateľne   mailovou   alebo faxovou   formou   komunikácie,   znáša   sám   prípadné   riziko,   že   nastane   zlyhanie,   či   už faxového spojenia alebo e-mailového zasielania“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl. 56   ods. 3   písm. d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu z 22. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 15/2009 a navrhla, aby mu prikázal vo veci znovu konať tak, aby prihliadol na jej prihlášky pohľadávok do konkurzu proti úpadcovi T., spol. s r. o., Ž., ako na prihlášky podané v lehote.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany   jej   práv,   aby   vydal   okresnému   súdu   príkaz,   aby   vo   veci   jej   podania (o prihláškach   do   konkurzného   konania   elektronickou   formou)   z 13.   novembra   2009 doručeného   poštou   16.   novembra   2009   opätovne   konal   (bod   2   výroku   tohto   nálezu). V súlade s týmto príkazom   bude povinnosťou   okresného súdu   opätovne sa   zaoberať jej prihláškou pohľadávok do konkurzného konania ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený   zákonom   ustanovenou   formou   a   včas,   a postupovať   vo   vzťahu   k nej   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o konkurze, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania bez ohľadu na to, aký je stav konania ku dnešnému dňu. V tomto konaní bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Sťažovateľka trovy konania vyčíslila sumou 303,31 €.

Ústavný   súd   pri   priznaní trov   konania   zistil,   že   požadovaná suma   je   vypočítaná v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3,   §   18   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy konania v tejto sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010