znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   SRN,   Ing.   M.   K.,   B.,   R.   M.,   B.,   a K.,   Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, zastúpených advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 9 Cb 62/2005 z 5. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 66/2008 z 11. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M., Ing. M. K., R. M. a K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť R. M., Ing. M. K., R. M. a K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cb 62/2005 z 5. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ ) sp. zn. 21 Cob 66/2008 z 11. novembra 2008.

Sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedli,   že «návrhom   podaným dňa 15. 8. 2005 na Okresnom súde Senica sa domáhali voči žalovanému N., a. s., G., IČO... (teraz   N.   a. s.,   G.,   IČO...)   (ďalej   len „N.“) určenia   neplatnosti   uznesení   č.   3/2005 a č. 4/2005   valného   zhromaždenia   spoločnosti   N.   prijatých   na   valnom   zhromaždení konanom dňa 17. 5. 2005 a to ako akcionári spoločnosti N.

Uznesením č. 3/2005 bola schválená výročná správa spoločnosti N. za rok 2004, riadna účtovná závierka za rok 2004, ročná konsolidovaná účtovná závierka spoločnosti N. podľa   medzinárodných štandardov za   rok   2004,   ročná   konsolidovaná   účtovná závierka spoločnosti N. podľa slovenských štandardov za rok 2004, návrh na rozdelenie zisku za rok 2004 a iné zmeny vo vlastnom imaní spoločnosti N.

Uznesením č. 4/2005 bolo rozhodnuté o ukončení kótovania akcií spoločnosti N. na kótovanom hlavnom trhu B., a. s. a o ukončení obchodovania s akciami spoločnosti N. na B., a. s.».

Dôvodom,   pre   ktorý   sa   sťažovatelia   obrátili   na   všeobecný   súd   s   návrhom na vyslovenie   neplatnosti   predmetných   uznesení   valného   zhromaždenia,   bolo   v   prípade uznesenia č.   3/2005   neposkytnutie   informácie „ohľadne   hospodárenia spoločnosti   N.   – rozdelenia   tržieb   spoločnosti   N.   podľa   jednotlivých   činností   spoločnosti   a o informácie ohľadne tržieb za predaj uhľovodíkov za roky 2004 a 2003“.

O túto   informáciu   požiadal   sťažovateľ   R.   M.   valné   zhromaždenie   ešte pred schvaľovaním   predmetného   uznesenia,   pričom „predstavenstvo   spoločnosti   N. a následne aj dozorná rada spoločnosti N. rozhodla o tom, že neposkytne sťažovateľovi č. 1 informáciu ohľadne tržieb z uhľovodíkov za roky 2004 a 2003 ani ďalších skutočností, ktoré majú vplyv na výšku zisku, lebo ide o predmet obchodného tajomstva“.

Týmto   postupom   podľa   názoru   sťažovateľov   došlo   k porušeniu   práva   akcionára podľa § 180 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“).   Sťažovateľ   R.   M.   proti   tomuto   uzneseniu podal protest priamo na valnom zhromaždení spoločnosti. Sťažovatelia zastávajú názor, že takto   nemali   možnosť „kvalifikovane   rozhodnúť   o   predmete,   ktorého   sa požadovaná informácia týkala, nemohli sa rozhodnúť o schválení alebo odmietnutí účtovnej závierky. Stratili   možnosť   vykonávať   kontrolu   nad   činnosťou   orgánov   spoločnosti   N.,   ako   jeden zo základných   zložiek   práva   akcionára   inkorporovaného   v   akcií,   ďalej   stratili   možnosť zúčastniť sa na riadení spoločnosti v zmysle Obchodného zákonníka a takýmto spôsobom zabezpečiť   kontrolu   a   ochranu   svojho   majetku,   ktorým   hospodári   spoločnosť,   ktorej sú akcionármi.“.

Ďalším   dôvodom,   pre   ktorý   sa   sťažovatelia   domáhali   vyslovenia   neplatnosti uznesenia   valného   zhromaždenia   č. 3/2005,   bola   tiež   skutočnosť,   že   tento   dokument schválený   ako   účtovná   závierka „nebol   úplný   (chýbali   práve   tie   informácie,   na   ktoré sa sťažovatelia   pýtali),   bol   vyhotovený   v   rozpore   so   slovenskými   právnymi   predpismi, ako to je uvedené aj v správe nezávislého audítora D., s. r. o.“. Podľa názoru sťažovateľov „rozhodnutie o rozdelení zisku, ktoré sa opiera o nezákonným spôsobom zostavenú účtovnú závierku, je taktiež neplatné“.

Uznesením   č.   4/2005   valné   zhromaždenie   rozhodlo   o   ukončení   obchodovania s akciami   spoločnosti   N.   Ako   sťažovatelia   uviedli,   za   toto   uznesenie sťažovatelia (sťažovateľ č. 1 a sťažovateľ č. 2) nehlasovali, podali protest proti nemu“.

Dôvodom na vyslovenie neplatnosti tohto uznesenia je podľa sťažovateľov najmä úzky   vzťah   dôsledkov   uznesenia č.   4/2005   s nezákonne prijatým uznesením   č.   3/2005. Podľa vyjadrení sťažovateľov „skončenie obchodovania s akciami totiž ex lege zakladá právo akcionárov hlasujúcich proti ukončeniu obchodovania s akciami na odkúpenie ich akcií, avšak za cenu určenú spôsobom stanoveným v § 118 zákona o cenných papieroch. Pilierom určenia ceny akcií v zmysle zákona o cenných papieroch je totiž znalecký posudok (ponúknutá cena za akciu nemôže byť nižšia než cena stanovená znaleckým posudkom), ktorý nevyhnutne vychádza z účtovnej závierky, schválenej v rozpore so zákonom.“.

Negatívny   dopad   dôsledkov   prijatia   uznesenia   č. 4/2005   videli   sťažovatelia aj v skutočnosti,   že „zákon   o   cenných   papieroch   nedáva   sťažovateľom   žiadnu   možnosť na preskúmanie   ceny   akcií   schválenej   Ú.   (teraz   N.)   podľa   §   119   zákona   o   cenných papieroch   v   rámci   povinnej   ponuky   na   prevzatie. Akcionári   nemajú   právo   nechať preskúmať znalecký posudok vypracovaný za účelom stanovenia ceny akcií, ani rozhodnutie Ú.   týkajúce   sa   schválenia   ceny   akcií.   Týmto   dochádza   k významným   zásahom   do majetkových práv sťažovateľov.“.

Návrh   sťažovateľov   na   vyslovenie   neplatnosti   predmetných   uznesení   valných zhromaždení okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cb 62/2005 z 5. novembra 2007 zamietol.

V rámci odvolacieho konania začatého na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 Cob 66/2008 z 11. novembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V postupe všeobecných súdov vidia sťažovatelia porušenie svojich základných práv a slobôd.

Nesúlad   postupu   súdov   s   ustanovením   čl. 12   ods. 1   ústavy   vidia   sťažovatelia v skutočnosti, že „všeobecné súdy neposkytli ochranu sťažovateľom vo forme vyhlásenia uznesenia   valného   zhromaždenia,   ktorému   predchádzalo   porušenie   zákona,   s ktorým bezprostredne a úzko porušenie súviselo, za neplatné, hoci neposkytnutie požadovaných informácií   viedlo   k   zásadnému   deficitu   na   strane   sťažovateľov   v   možnosti   uplatňovať kontrolu riadenia a prostredníctvom svojich akcionárskych práv podieľať sa na riadení spoločnosti   N.,   ako   aj   pri   uplatňovaní   vlastných   nárokov   vyplývajúcich   z neposkytnutia týchto informácií (rozhodnúť sa hlasovať za alebo proti účtovnej závierke schvaľovanej na valnom   zhromaždení,   uplatňovať   vlastné   návrhy,   posúdiť   primeranosť   ceny   za   akcie v povinnej ponuke, vyvodiť zodpovednostné dôsledky vo vzťahu k orgánom spoločnosti N. v súvislosti s hospodárením spoločnosti N. na základe znalosti skutkovej podstaty). Tým sťažovatelia boli znevýhodnení oproti ostatným akcionárom, ktorým súd poskytuje ochranu vo forme vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak samotné uznesenie valného zhromaždenia hoci len nepodstatným spôsobom porušuje práva akcionára (§ 131 Obchodného zákonníka).“.

Neposkytnutím   požadovaných   informácií   o hospodárení   spoločnosti   bola   podľa názoru   sťažovateľov „porušená   rovnaká   možnosť   sťažovateľov   a   iných   akcionárov zúčastniť sa na riadení spoločnosti N., čo zahŕňa právo hlasovať na valnom zhromaždení so znalosťou o prerokovanej veci, z dôvodu, že sťažovatelia nedisponovali informáciami potrebnými pre výkon svojich práv v porovnaní s inými akcionármi, ktorí mali dostatok informácií potrebných na hlasovanie na valnom zhromaždení“.

Zásah do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy vidia sťažovatelia v skutočnosti, že odmietnutím poskytnutia informácií im ako akcionárom bola v rozpore   so   zákonom   obmedzená   možnosť   relevantne   sa   rozhodovať   o   nakladaní s majetkom (akciami) a hlasovať. Zásahom do práva vlastniť majetok bolo tiež schválenie uznesenia o ukončení obchodovania spoločnosti s akciami a s tým súvisiaca povinná ponuka „na odkúpenie   akcií   akcionárov   hlasujúcich   proti   ukončeniu   obchodovania   za   cenu, ktorá vychádza   aj   z   účtovných   podkladov   schválených   nezákonným   postupom   valným zhromaždením. Informácie, ktoré neboli poskytnuté, majú vplyv na cenu v povinnej ponuke. Ich neposkytnutie má vplyv na možnosť posúdenia primeranosti ceny, čo má za následok obmedzenie   práva   sťažovateľov   na   možnosť   správne   a   zodpovedne   sa   rozhodnúť, ako naložia v rámci povinnej ponuky zo svojimi akciami.“.

Takýto postup „je možné postaviť na rovinu vyvlastnenia resp. núteného obmedzenia vlastníckeho   práva   akcionárov.   Náhradu   za   akcie   predané   v   rámci   povinnej   ponuky na prevzatie   zákon   o   cenných   papieroch   totiž   stanovuje   bez   možnosti   jej   preskúmania, bez možnosti   preskúmania   rozhodnutia   Ú.   (teraz   N.) o schválení   tejto   ceny   zo   strany dotknutých akcionárov, čím nie je zaručená jej primeranosť.“.

Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovatelia vidia zásah do svojho práva na súdnu ochranu   v skutočnosti,   že „akcionárom,   ktorým   vzniká   právo   odpredať   svoje   akcie pri skončení   obchodovania   s   akciami   náš   právny   poriadok   nepriznáva   ochranu   ich majetkových   práv.   Zákon   o   cenných   papieroch,   ani   iný   právny   predpis   neumožňuje napadnúť   dotknutému   akcionárovi   rozhodnutie   Ú.   (teraz   N.),   hoci   ide   o   rozhodnutie, ktoré sa   jednoznačne   dotýka   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov,   konkrétne   jeho majetkových práv a vlastníctva. Rozhodnutie konkrétnej akciovej spoločnosti o ukončení obchodovania   s   akciami   je   –   podľa   názoru   všeobecných   súdov   –   z   tohto   dôvodu nenapadnuteľné. Navyše, v konkrétnom prípade všeobecné súdy nepoužili ani možnosť danú § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Inú možnosť brániť svoje ústavné práva ale sťažovatelia v skutočnosti nemajú.“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   bolo   porušené,   a preto   žiadajú rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu zrušiť.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   č.   k.   9 Cb 62/2005   zo   dňa   5. 11. 2007 a rozsudkom Krajského súdu Trnava č. k. 21 Cob 66/2008 zo dňa 11. 11. 2008 základné práva a slobody sťažovateľov zakotvené v článku 12 ods. 1, v článku 20 ods. 1, v článku 20 ods. 4 v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 9 Cb 62/2005 zo dňa 5. 11. 2007 a rozsudok Krajského súdu Trnava č. k. 21 Cob 66/2008 zo dňa 11. 11. 2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Senici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   Cb   62/2005   z   5.   novembra   2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 Cob 66/2008 z 11. novembra 2008.

1. K namietanému   porušeniu čl.   12   ods.   1 ústavy,   základného   práva   vlastniť majetok   podľa čl.   20 ods.   1 a 4 ústavy,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   mali   sťažovatelia   možnosť   podať   odvolanie. Ako zo spisu   a tiež   z obsahu   samotnej   sťažnosti   nepochybne   vyplýva,   sťažovatelia   toto svoje právo využili, pričom   v podanom odvolaní v dostatočnej   miere uplatnili námietky voči   skutkovým   a právnym   záverom   prvostupňového   súdu   v merite   veci.   O podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 Cob 66/2008 z 11. novembra 2008.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy   vylučujú právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Z princípu subsidiarity v zmysle ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytujú predovšetkým   všeobecné   súdy.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto právnej ochrany aj zárukou zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 13/01).

Na základe uvedeného   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl.   12 ods. 1 ústavy, základného práva   vlastniť majetok   podľa čl.   20 ods.   1 a 4 ústavy,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

K   namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom, aby určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním   alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva alebo slobody   na stane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z obsahu podanej sťažnosti jednoznačne nevyplýva, akým postupom krajského súdu malo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 115/03) k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nestrannom a nezávislom   súde,   predovšetkým   ak by všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01).

Sťažovatelia   sa   domáhali   určenia   neplatnosti   valného   zhromaždenia   spoločnosti N. najprv žalobou na okresnom súde, ktorý o tejto žalobe pojednával a následne rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   9 Cb 62/2005   z   5. novembra 2007.   Proti   tomuto   rozsudku   podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   21   Cob   66/2008 z 11. novembra 2008. Krajský súd sa vo svojom rozsudku riadne vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľov, a to vo vzťahu k obom uzneseniam valného zhromaždenia, ktoré sťažovatelia navrhovali zrušiť.

Ústavný   súd   zistil,   že   k odvolacej   námietke   nezákonnosti   uznesenia   valného zhromaždenia   č.   3/2005   z dôvodu   neposkytnutia   požadovanej   informácie   akcionárovi na valnom zhromaždení krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „samotné neposkytnutie informácie však bez ďalšieho nemá za následok neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, v súvislosti s prijatím ktorého k odmietnutiu došlo. Takýto následok zákon s neposkytnutím   informácie   akéhokoľvek   charakteru   nespája,   predpokladom   úspešnosti návrhu   na   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   aj   v   tomto   prípade   je, aby porušenie   zákona   -   tu   odmietnutie   poskytnutia   informácie   mohlo   obmedziť   práva akcionára vo vzťahu k schvaľovanému bodu programu valného zhromaždenia.“.

V ďalšej   argumentácii   krajský   súd   prezentoval   právny   názor,   podľa ktorého „skutočnosť, že schvaľovaná účtovná závierka za r. 2004 inak obsahovala pravdivé údaje   o   hospodárení   spoločnosti   súčasne   všeobecne   vylučuje   možnosť   posudzovania neposkytnutia detailnejšieho rozdelenia tržieb, či už v informácii pred schválením závierky alebo v poznámkach k účtovným výkazom, za také závažné porušenie práv akcionárov, ktoré by malo za následok neplatnosť prijatého uznesenia. Možnosť akcionárov domáhať sa zákonnou   cestou   neposkytnutej   informácie   tým   nebola   obmedzená,   rovnako   ako   ich právo vyvodzovať dôsledky vyplývajúce z nehospodárneho riadenia spoločnosti voči členom jej predstavenstva.“.

Vo vzťahu k určeniu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia č. 4/2005 odvolací súd konštatoval, „že prijaté uznesenie nie je v rozpore so zákonom a ani v procese jeho schválenia nedošlo k porušeniu zákona, následkom ktorého by bola neplatnosť uznesenia. Žalobcovia   namietali   porušenie   ich   ústavných   práv   nie   samotným   uznesením,   ale   tým, že platný   právny   poriadok   neumožňuje   preskúmanie   správnosti   znaleckého   posudku stanovujúceho cenu akcií v povinnej ponuke zo strany akcionárov. Ich výhrady sa teda týkali   budúceho   procesu   určovania   ceny   akcií,   ktoré   nie   je   v   kompetencii   valného zhromaždenia a nebolo ani obsahom uznesenia č. 4/2005.“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   argumentujú   zásah   do   ich   základného   práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   skutočnosťou,   že   žiaden   právny   predpis   neumožňuje napadnúť dotknutému akcionárovi rozhodnutie N. (ďalej len „N.“), v staršej právnej úprave Ú., s čím je podľa nich spojená tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia akciovej spoločnosti o ukončení   obchodovania   s   akciami.   Zároveň   tiež   v   tejto   súvislosti   vytýkajú   súdu skutočnosť,   že   nevyužil   možnosť   danú   mu ustanovením   §   109   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“).

Ústavný   súd   k tomu   poznamenáva, že predmet   námietky   o   nemožnosti   iniciovať prieskum rozhodnutia N. v posudzovanom prípade spadá pod rozhodovanie ústavného súdu o otázkach súladu právnych predpisov s ústavou v konaní podľa čl. 125 ústavy v rámci abstraktnej   kontroly   ústavnosti. V tomto   konaní   však   sťažovatelia   nie   sú   aktívne legitimovaní   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania. V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd opakovane judikoval, že v rámci konaní o individuálnej ochrane základných práv a slobôd nie   je možné   konať o súlade   právnych   predpisov   (napr. IV.   ÚS   124/07, II. ÚS   40/00, II. ÚS 19/01).   Inými   slovami,   námietka   sťažovateľov   týkajúca   sa   nemožnosti   prístupu k súdu v dôsledku stavu právnej úpravy nemôže byť predmetom preskúmania ústavným súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že krajský súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (mutatis mutandis IV. ÚS 84/08). V konkrétnej veci však navyše absentuje priama súvislosť medzi predmetom konania všeobecných súdov (posudzovanie platnosti uznesení valného   zhromaždenia   akciovej   spoločnosti   a s tým   súvisiacim   okruhom   aplikovaných právnych   predpisov)   a právnou   úpravou,   o ktorej   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že   nie   je v súlade s ústavou [zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskoršch predpisov].

Nad   rámec   výslovných   námietok   sťažovateľov   ústavný   súd   dodáva,   že   pokiaľ z obsahu   celej   sťažnosti   vyplýva   najmä   nespokojnosť   sťažovateľov   s rozhodnutím krajského súdu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o tom, či uznesenie prijaté na valnom zhromaždení akciovej spoločnosti má byť vyhlásené za neplatné, ako aj posúdenie otázky, či bolo rozhodnutie valného   zhromaždenia   prijaté   v   rozpore   so   zákonom,   spoločenskou   zmluvou   alebo so stanovami,   patrí   všeobecnému   súdu,   ktorý v danej   veci   aj   rozhodol.   Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd nezistil v postupe alebo v rozsudku krajského súdu   také   pochybenia,   ktoré   by   signalizovali   zásah   do základného   práva   sťažovateľov na prístup k súdu. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu

Podľa   čl.   12 ods.   1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a rovní v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru,   v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu ochranu,   nemôže   byť   všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím   zároveň   sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil v konaní alebo rozhodnutí krajského súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol vysloviť porušenie základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   a   4   ústavy.   Toto   platí   rovnako   vo   vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovatelia   v podanej   sťažnosti   namietali   tiež   porušenie   princípu   rovnosti zakotveného   v   čl.   12   ods.   1   ústavy   postupom   všeobecných   súdov,   ktoré   nevyhlásili za neplatné uznesenie valného zhromaždenia akciovej   spoločnosti,   pri   prijímaní ktorého bola časť akcionárov znevýhodnená neposkytnutím informácie, čo malo viesť k narušeniu rovnakej možnosti podieľať sa na riadení spoločnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný právny názor, že ústavné direktívy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1 ústavy nemôžu byť zásadne priamo samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy majú univerzálny charakter, preto ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu verejnej moci na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (obdobne napr. I. ÚS   34/96,   I.   ÚS   8/97). Inými   slovami,   pokiaľ   ústavný   súd   nevysloví   zároveň porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ako už bolo v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené, ústavný súd pri preskúmaní námietok   sťažovateľov   a   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   také   skutočnosti,   na základe ktorých by bolo možné pri meritórnom prerokovaní sťažnosti konštatovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s tým aj porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zo strany krajského súdu. Ústavný súd tiež nezistil ani priamu súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľov. Z týchto dôvodov aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009