znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 259/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. R. a M. R., obaja bytom N., zastúpených advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva dediť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 58/2006 z 9. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. R. a M. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2007 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   R.   a   M.   R.,   obaja   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva dediť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 58/2006 z 9. mája 2007.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že «dňa 30. 12. 1988 zomrel M. R., nar. 22. 10. 1915, náš otec (ďalej aj ako „poručiteľ“). Následne sa uskutočnilo dedičské konanie v   súlade   s   vtedy   účinným   zákonom   č.   95/1963   Zb.   o   štátnom   notárstve   a   konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok) a zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Dedičmi poručiteľa boli jeho manželka G. R., rod. H, synovia M. R. (sťažovateľ v 2. rade), JUDr. M. R. (sťažovateľ v 1. rade) a dcéra M. R. (ďalej aj ako „odporkyňa v spore“). Dedičské konanie vedené na Š. n. v N. pod sp. zn. D 125/89 bolo ukončené vydaním   rozhodnutia   D   125/89-14   zo   dňa   16. 03. 1989.   V   rozhodnutí   sa   ako   predmet dedičstva   uvádzali   finančné   prostriedky   vedené   na   sporožírovom   účte   poručiteľa a nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v   katastrálnom   území   N   (...).   Hnuteľný   majetok po poručiteľovi nebol do konania o dedičstve zaradený, pretože sme sa ako dedičia dohodli, že jeho rozdelenie vykonáme neskôr vzájomnou dohodou. Dňa 14. 09. 1990 zomrela G. R., rod. H., nar. 07. 04. 1920 (ďalej aj ako „poručiteľka“). Následne sa uskutočnilo dedičské konanie vedené pod sp. zn. D 2471/90. Dedičmi poručiteľky boli synovia M. R. (sťažovateľ v 2.   rade),   JUDr.   M.   R.   (sťažovateľ   v   1.   rade)   a   dcéra   M.   R.   Dedičské   konanie   bolo ukončené vydaním rozhodnutia D 2471/90-6 zo dňa 15. 03. 1991.

V   žiadnom   z   predmetných   rozhodnutí   nebola   ako   predmet   konania   označená nehnuteľnosť (stavba) - dvojgaráž, bez pozemku nachádzajúca sa v kat. území N., postavená na základe právoplatného rozhodnutia MsNV, odbor územného plánovania a architektúry v N. č. OÚPA 255/88-Sá zo dňa 24. 02. 1988, a to na pozemku s pôvodným parc. č. 2471/1, teraz s parc. č. 6994, ktorý je bez garáže evidovaný na LV č. 1983 (ďalej ako „dvojgaráž“). Predmetná   nehnuteľnosť   bola   postavená   za   života   poručiteľa   a   poručiteľky,   preto ju nadobudli   spoločne   do   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Z   uvedeného   dôvodu   podal sťažovateľ   v   1.   rade   dňa   14. 09. 2001   návrh   na   začatie   dedičského   konania   týkajúci sa novoobjaveného majetku po poručiteľovi. Predmetom konania bola dvojgráž a hnuteľný majetok po poručiteľovi, nakoľko ohľadom neho nedošlo medzi dedičmi k dohode. Uvedené konanie bolo Okresným súdom v Nitre zastavené uznesením sp. zn. 2190/01, Dnot. 107/02 z dôvodu spornosti aktív a pasív medzi účastníkmi, nakoľko odporkyňa v spore ako dedička namietala,   že   celý   hnuteľný   aj   nehnuteľný   majetok   poručiteľa   bol   v   dedičskom   konaní prejednaný.

Z uvedeného dôvodu sme obaja sťažovatelia ako navrhovatelia v 1. a 2. rade podali v zmysle § 175y Občianskeho súdneho poriadku žaloby o zaradenie majetku do dedičstva, konkrétne   zaradenie   dvojgaráže   a   hnuteľného   majetku,   pričom   súdne   konanie   týkajúce sa zaradenia   majetku   do   dedičstva   po   poručiteľovi   M.   R.   bolo   právoplatne   skončené meritórnym rozhodnutím vo veci, pričom sa jedná o rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 58/2006-151 (sp. zn. Okresného súdu v Nitre 10 C 26/04), ktoré touto ústavnou sťažnosťou napádame. Súdne konanie vo veci žaloby o zaradenie majetku do dedičstva po poručiteľke G. R. nie je právoplatne skončené a je vedené na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 25 C/167/2004.

V žalobách sme poukazovali na fakt, že dvojgaráž nebola predmetom dedičského konania,   nakoľko   nie   je   citovaná   vo   výroku   ani   v   odôvodnení   rozhodnutí   vydaných v dedičskom konaní po poručiteľoch.   Zároveň v zápisnici z dedičského konania zo dňa 16. 03. 1989 po poručiteľovi M. R. dedičia vyhlásili, že poručiteľ nezanechal žiaden iný majetok.   Z   uvedeného   jednoznačne   vyplynulo,   že   účastníci   dedičského   konania   nemali úmysel zaradiť dvojgaráž do predmetu dedičského konania a k tomuto zaradeniu skutočne ani nedošlo.

Okresný súd v Nitre dňa 16. 01. 2006 vydal rozsudok sp. zn. 10 C 26/2004-121, ktorým   zamietol   náš   návrh   na   zaradenie   majetku   do   dedičstva   po   poručiteľovi   M.   R. V odôvodnení rozsudku súd uvádza, že dvojgaráž bola v čase smrti poručiteľa rozostavanou neskolaudovanou   stavbou,   a   teda   ako   taká   nebola   zapísaná   v   katastri   nehnuteľností, nakoľko v tom čase ani platná legislatíva neumožňovala zapísať rozostavanú stavbu. Súd ďalej poukázal na znalecký posudok, ktorý je súčasťou dedičského spisu a slúžil na určenie hodnoty dedičstva. V ňom sa do všeobecnej hodnoty aktív zaraďuje aj hodnota dvojgaráže. Ako uviedol súd, notár pri rozhodovaní vychádzal z tohto znaleckého posudku, z čoho podľa názoru súdu vyplýva, že dvojgaráž bola prejednaná v dedičskom konaní po poručiteľovi M. R., na tom nič nemení fakt, že nie je výslovne citovaná vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutia, je však do dedičstva pojatá. Zároveň skutočnosť, že dvojgaráž bola prejednaná v dedičskom konaní súd podložil nasledovnými tvrdeniami: Všetky ďalšie úkony, ktorými došlo   následne   k   prevodu   spoluvlastníckych   podielov   vychádzali   rovnako   z   toho, že predmetom dedičstva bola aj dvojgaráž... Kolaudačné rozhodnutie, ktoré bolo následne po smrti rodičov účastníkov vydané, rovnako rešpektuje všetky predtým vykonané prevody na   základe   už   spomínaných   právnych   úkonov   a   rešpektuje   podiely   spoluvlastníkov na dvojgaráži v súlade s dedičským rozhodnutím.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   sme   dňa   17. 02. 2006   podali   odvolanie   z   dôvodov uvedených nižšie. Nášmu odvolaniu Krajský súd v Nitre (ďalej len „druhostupňový súd“) nevyhovel a potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   rozsudkom   zo dňa 09. 05. 2007, sp. zn.   8   Co 58/2006-151.   V odôvodnení sa druhostupňový   súd   nevysporiadal s   našimi právnymi námietkami, pričom len zopakoval odôvodnenie prvostupňového súdu. Na záver doplnil: Teda i keď predmetná dvojgaráž nebola uvedená v dedičskom rozhodnutí treba mať za to, že v zákonnom podiele bola prejednaná. Skutočnosť, že dvojgaráž nebola uvedená v dedičskom rozhodnutí mohla byť napravená vydaním opravného uznesenia podľa § 164 OSP».

Sťažovatelia   vyjadrujú   názor,   že   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   porušuje ich základné právo dediť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Porušenie týchto práv vidia v tom, že „predmetná dvojgaráž nebola   uvedená   v   dedičskom   rozhodnutí,   nemohlo   dôjsť   k   jej   prejednaniu   v   rámci dedičského konania tak, ako to uvádza prvostupňový a zhodne s ním aj druhostupňový súd. (...)   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetná   dvojgaráž   sa   nachádza   na   samostatnom pozemku   s   odlišným   parcelným   číslom   ako   rodinný   dom   a   bola   postavená   neskôr bez priameho komunikačného spojenia, nemožno ju právne kvalifikovať ako príslušenstvo k hlavnej   stavbe   (rodinný   dom)   a   nemohla   byť   preto   prejednaná   konkludentne   spolu s domom, bez toho aby bola v dedičskom rozhodnutí výslovne uvedená. (...) Jediná listina, kde sa garáž spomína, je znalecký posudok súdneho znalca, ktorý podľa názoru súdu môže dopĺňať výrok rozhodnutia v dedičskom konaní. Tým je porušený čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a zároveň naše právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy SR“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Krajský   súd   Nitra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   58/2006   porušil   právo JUDr. M. R. a M. R. na dedenie zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na súdnu ochranu v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   vydaný   dňa   09. 05. 2007   sp.   zn. 8 Co 58/2006-151 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa § 175k ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada.

Podľa § 175y ods. 1 OSP nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 10 C 26/2004-121 zo 16. januára 2006 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovatelia domáhali, aby boli do aktív dedičstva po poručiteľovi M. R., zomrelom 30. decembra 1988, súdom zaradené hnuteľné veci a dvojgaráž, pretože v dedičskom   konaní vedenom pod sp. zn. D 125/89 zahrnuté neboli. Krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom č. k. 8 Co 58/2006-151 z 9. mája 2007. Tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 18. júna 2007.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, z vykonaného dokazovania mu bolo zjavné, že návrh sťažovateľov bol podaný nedôvodne, a preto ho zamietol. Súd pri dokazovaní zistil, že nehnuteľnosť - dvojgaráž bola v čase smrti poručiteľa rozostavanou neskolaudovanou stavbou, a teda ako taká nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, pretože v tom čase platná legislatíva neumožňovala zapísať rozostavanú stavbu. V dedičskom spise po   poručiteľovi   M.   R.   sa   nachádza   znalecký   posudok,   z   ktorého   vychádzal   notár pri rozhodovaní a schvaľovaní dohody medzi dedičmi, pričom do všeobecnej hodnoty aktív bola   zahrnutá   aj   hodnota   dvojgaráže.   Z   toho   vyplýva,   že   dvojgaráž   bola   prerokovaná v dedičskom   konaní   po poručiteľovi.   Aj   keď   nie   je   výslovne   citovaná   vo   výroku ani v odôvodnení rozhodnutia, je však do   dedičstva   pojatá. Pokiaľ ide   o hnuteľné veci, okresný súd zastával názor, že tieto neboli presne špecifikované, a to ani na jeho výzvu súdu. Ani v žalobnom petite sťažovatelia neuviedli, aký spoluvlastnícky podiel k hnuteľným veciam má byť prerokovaný v dedičskom   konaní. Okresný súd zistil, že hnuteľné veci neboli   nahlásené   do   dedičského   konania.   Medzi   účastníkmi   existovala   ústna   dohoda, ako si ich medzi sebou rozdelia. Dedičské konanie po poručiteľovi prebehlo v roku 1989 a v konaní nebolo preukázané, že by sa sťažovatelia domáhali vydania hnuteľných vecí od žalovanej. Prvý takýto pokus bol 30. januára 1999, teda 10 rokov po smrti poručiteľa. Okresný súd bol toho názoru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva účastníkov konania k hnuteľným veciam došlo tak, ako ich užívali z dôvodu vydržania.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   v   dedičskom konaní po poručiteľovi bolo nepochybne určené, čo je predmetom dedičstva, a bola určená aj čistá   hodnota   dedičstva.   Z   rozhodnutia   v   pôvodnom   dedičskom   konaní   a   z   jeho vyporiadania vyplýva, že do všeobecnej ceny dedičstva (majetku) a čistej hodnoty dedičstva bola zahrnutá aj dvojgaráž v jednej štvrtine. Hodnota celej dvojgaráže bola 37 610 Sk. Aj vo všeobecnej cene majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve, ktorá bola určená sumou 159 500 Sk, pokiaľ ide o nehnuteľnosti ako predmet dedenia, bola zahrnutá aj dvojgaráž na pozemku   v   jednej   polovici.   Teda,   aj   keď   predmetná   dvojgaráž   nebola   uvedená v dedičskom rozhodnutí, v zákonnom podiele však bola prerokovaná. Pokiaľ ide o hnuteľné veci, krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že po smrti poručiteľa M. R. sa všetci dedičia   dohodli,   že   hnuteľné   veci   si   neprajú   vyporiadať   pred   notárom,   pretože sa vyporiadajú až po smrti G. R. Teda všetky predmetné hnuteľné veci prešli do vlastníctva matky účastníkov konania s tým, že až následne budú predmetom vyporiadania dohody účastníkov. Krajský súd dospel ku skutkovému zisteniu, že k vyporiadaniu predmetných hnuteľných vecí došlo tak, že ich výlučným vlastníkom v celosti sa stala G. R. na základe konkludentnej dohody s tým, že po jej smrti mali byť hnuteľné veci rozdelené tak, ako sa účastníci dohodli. Preto krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o hnuteľné veci z iného právneho dôvodu.

Ústavný súd zistil, že vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu, úvahy   tohto   odvolacieho   súdu   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a   je   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľmi nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému   právnemu   názoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   prečo   v   danom prípade nebolo potrebné doplniť dokazovanie.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy.

Z   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   58/2006   z   9.   mája 2007   podľa   názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovatelia   namietali porušenie základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05),   vychádzajúc   z   toho,   že   absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   hmotnoprávneho charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007