znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 259/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť JUDr. S. V. - SAMS, bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. L., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Cb 248/96, a takto

r o z h o d o l :

Právo JUDr. S. V. - SAMS na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 248/96 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2003 doručená sťažnosť JUDr. S. V. - SAMS, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. L., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 248/96.

Ústavný   súd   26.   novembra   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 259/03-11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Poverená zástupkyňa predsedníčky okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 13. februára 2004. Sťažnosť sťažovateľa   považuje   za   neopodstatnenú,   pretože   súd   vo   veci   vzhľadom   na   reálne podmienky konal primerane bez prieťahov.

Sťažovateľ   podanie   sťažnosti   odôvodnil   neprimerane   dlhým   súdnym   konaním okresného súdu, v dôsledku čoho narástla výška príslušenstva do takej miery, že prevýšila samotnú   istinu.   Podľa   sťažovateľa   viac   ako   sedemročná   dĺžka   súdneho   konania   okrem škody vo výške narastajúceho príslušenstva zapríčinila aj stav jeho dlhotrvajúcej právnej neistoty.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného mu čl. 48 ods. 2   ústavy   a na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   mu   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným súdom   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23   Cb   248/96   a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   poverenej   zástupkyne predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 23 Cb 248/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   spoločnosti   ICT   ISTROCONTI,   a.   s.,   Bratislava, Ventúrska 18 (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi, v ktorej sa voči nemu domáha zaplatenia   peňažnej   pohľadávky   predstavujúcej   doúčtovanie   DPH   vo   výške   76   505   Sk s príslušenstvom. Žaloba bola doručená pôvodne Obvodnému súdu Bratislava 2 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd) 7. decembra 1995 a bola zapísaná pod sp. zn. 19 C 431/95.

Dňa 13. marca 1996 obvodný súd v predmetnej veci už pod sp. zn. 19 C 431/95 vyzval   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a predloženie   chýbajúcich   listinných dôkazov.   Žalobca   24.   apríla   1996   zaslal   obvodnému   súdu   leasingovú   zmluvu   uzavretú medzi účastníkmi konania a uhradil súdny poplatok.

Obvodný súd 24. júla 1996 preradil predmetnú vec do agendy „Cb“ pod sp. zn. 23 Cb 248/96. Listom z 1. augusta 1996 bol žalobca vyzvaný, aby v návrhu uviedol presný názov   žalovaného,   časovo   vymedzil   príslušenstvo   a doplnil   ďalšie   účtovné   doklady. Žalobca svoju povinnosť splnil 19. augusta 1996, pričom zároveň v časti istiny vzal návrh späť.

Dňa 11. septembra 1996 vydal obvodný súd vo veci sp. zn. 23 Cb 248/96 platobný rozkaz, voči ktorému sťažovateľ v zákonnej lehote 22. októbra 1996 podal odpor.

Listom z 24. októbra 1996 obvodný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor a doručil žalobcovi podaný odpor, aby sa k nemu vyjadril. Keďže žalobca vyjadrenie nezaslal v stanovenej lehote, na splnenie tejto povinnosti bol súdom urgovaný opätovne 15.   januára 1997. Žalobca   nakoniec až 13.   februára 1997 zaslal už okresnému súdu vyjadrenie k odporu sťažovateľa.

Dňa 20. februára 1997 vytýčil okresný súd vo veci pojednávanie na 16. apríl 1997. Pojednávanie   konané   16.   apríla   1997   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania   s tým,   že   okresný   súd   vyzval   žalobcu   na   doplnenie   listinných   dôkazov. Žalobca po požiadaní o predĺženie lehoty na splnenie tejto povinnosti 21. mája 1997 doručil okresnému   súdu   upresnenú   výšku   žalovanej   istiny.   Na   základe   výzvy   okresného   súdu zo 14. júla   1997   mu   žalobca   31.   júla   1997   predložil   aj   kópie   splátkového   kalendára k príslušnej leasingovej zmluve. V nadväznosti na to okresný súd 11. augusta 1997 zaslal upravený návrh na vyjadrenie sťažovateľovi.

Po vyjadrení sa sťažovateľa 4. novembra 1997 okresný súd ihneď 14. novembra 1997 vytýčil termín pojednávania na 15. decembra 1997. Deň pred pojednávaním sťažovateľ doplnil dôvody podaného odporu.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 23 Cb 248/96 v období od 15. decembra 1997 do 9. augusta 1999, počas ktorého okresný súd vo veci pojednával (15. decembra 1997, 2. februára 1998, 3. júna 1998, 19. októbra 1998, 30. novembra 1998, 4. februára 1999), vyzval žalobcu na špecifikáciu návrhu (18. februára 1998 zaslal žalobca vyjadrenie), vyzýval sťažovateľa na vyjadrenie k písomnému rozboru fakturácie (sťažovateľom zaslané 4. septembra 1998 a 3. mája 1999), pod hrozbou pokuty predvolával svedkov, vykonával dokazovanie   listinnými   dôkazmi,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Uznesením sp. zn. 23 Cb 248/96 z 9. augusta 1999 okresný súd ustanovil vo veci znalca   z odboru   ekonomika   hospodárstva   -   dane,   ktorému   uložil   vyhotoviť   znalecký posudok týkajúci sa správnosti vyčíslenia DPH vzhľadom na uzatvorenú zmluvu a platné právne   predpisy.   V nadväznosti   na to   18.   augusta   1999   vyzval   sťažovateľa   na zloženie preddavku   na   znalecké   dokazovanie,   20.   augusta   vyzýval   príslušný   poštový   úrad v súvislosti   s chýbajúcou   návratkou   od   žalobcu   (doklad   o doručení).   Sťažovateľ   uhradil stanovenú sumu 13. septembra 1999. Okresný súd zaslal spis znalcovi 2. novembra 1999.

Vzhľadom   na   nečinnosť   znalca   ho   okresný   súd   urgoval   listom   z   9.   mája   2000. V dôsledku tejto urgencie súdu ustanovený znalec vypracoval znalecký posudok a doručil ho okresnému súdu 1. júna 2000. Znalec v ňom konštatoval, že hodnota DPH je v súdnej veci vyčíslená správne vzhľadom na uzatvorenú zmluvu a platné právne predpisy.

Uznesením č. k. 23 Cb 248/96-189 z 26. júna 2000 okresný súd určil znalcovi za vyhotovený znalecký posudok znalečné. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 18. júla 2000 odvolanie z dôvodu, že znalecký posudok nebol vykonaný tak, ako bolo od znalca požadované. V nadväznosti na túto skutočnosť 2. augusta 2000 okresný súd zaslal odvolanie znalcovi na vyjadrenie, čo znalec vykonal 23. augusta 2000. Vo svojom vyjadrení znalec poukázal   na   to,   že   jeho   úlohou   nebolo   posudzovať,   či   sťažovateľ   akceptoval   alebo neakceptoval   splátkový   kalendár   ako   súčasť   právne   relevantnej   leasingovej   zmluvy. Zdôraznil, že jeho úlohou bolo odpovedať na otázky kladené súdom a nevytvárať si svoje mienky alebo subjektívne postupovať pri vypracovaní znaleckého posudku.

Okresný   súd   zaslal   30.   augusta   2000   odvolanie   sťažovateľa   spolu   so   spisom Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd   ako   odvolací   súd uznesením sp. zn. 26 Cob 352/00 z 23. novembra 2000 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľom   podané   dôvody   odvolania   považoval   za   irelevantné,   pretože   sťažovateľ namietal znalecký posudok ohľadom jeho obsahu, a nie priznanej výšky znalečného, čo bolo   predmetom   posúdenia   odvolacím   súdom.   Predmetné   uznesenie   bolo   doručené okresnému súdu   19. decembra 2000. Okresný súd ho doručil sťažovateľovi 6. februára 2001.

V období od 29. marca 2001 do 14. februára 2002 okresný súd vo veci plynulo pojednával (29. marca 2001, 29. mája 2001, 4. októbra 2001 a 14. februára 2002), a tým plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Rozsudkom   sp.   zn.   23   Cb   248/96   zo   14.   februára   2002   okresný   súd   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   66   485,20   Sk   s príslušenstvom   a   vo zvyšku   konanie   zastavil.   Voči   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   7.   mája   2002 odvolanie. Následne okresný súd 22. mája 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zaslal odvolanie na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril 25. júna 2002. Dňa 7. októbra 2002 okresný súd zaslal spis odvolaciemu súdu, ktorý 4. novembra 2002 vytýčil pojednávanie na 28. november 2002.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26   Cob   113/02   z 28.   novembra   2002   rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2002 v časti istiny a trov potvrdil a v časti príslušenstva zmenil tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť 18 % úrok z omeškania z uplatnenej istiny od 11. októbra 1996 do zaplatenia. Súčasne odvolací súd nepripustil dovolanie, pretože podľa jeho názoru nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozsudok bol doručený okresnému súdu 23. decembra 2002.

Dňa   6.   marca   2003   podal   sťažovateľ   dovolanie   proti   výroku   rozsudku prvostupňového súdu v časti príslušenstva a výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok, z dôvodu, že rozhodnutie obidvoch súdov vychádza zo skutkového stavu, ktorý nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, a že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dňa 15. apríla 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal dovolanie na vyjadrenie žalobcovi. Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 26. mája 2003.Dňa 1. augusta 2003 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Obdo   3/03   z 13.   októbra   2003   dovolanie sťažovateľa zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2003.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   nebola podaná, pretože súd pojednával, ale pri   odročených   pojednávaniach   vymedzoval termín ďalšieho pojednávania v takom časovom rozmedzí, že sa pojednávanie uskutočňovalo iba raz v priebehu jedného roka, pričom zákonná sudkyňa argumentovala tým, že tento stav je zapríčinený množstvom pridelených vecí.

Ústavný súd podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde neodmietol prijatie sťažnosti aj napriek nepodaniu   sťažnosti   na zbytočné   prieťahy v konaní, pretože berúc do   úvahy okolnosti prípadu a dĺžku konania nemožno očakávať, že na základe sťažnosti by bol tento stav napravený.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadnil   tri   základné   kritéria, ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania   a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Cb 248/96 bolo rozhodovanie   o otázke   oprávnenosti   doplatenia   dane   z pridanej   hodnoty,   ktorá   nebola v leasingovej   zmluve uzavretej   medzi   účastníkmi   konania dohodnutá, pretože v čase   jej uzatvárania zákon o jej platení nebol v platnosti. Podľa názoru ústavného súdu si povaha veci, aj vzhľadom na zmeny právnych predpisov, vyžadovala dokazovanie vyjadreniami a výpoveďami   žalobcu,   sťažovateľa,   svedkov,   zaobstaraním   a vyhodnotením   listinných dôkazov, vyhotoveným   znaleckým   posudkom,   a teda   časovo   náročnejší   procesný   postup v konaní. Ústavný súd preto považoval vec právne a fakticky do určitej miery za zložitú.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pripúšťa, že odpor   podaný   voči   platobnému   rozkazu,   odvolanie   podané   voči   rozhodnutiu prvostupňového súdu a dovolanie podané najvyššiemu súdu mohli vplývať na jeho priebeh a dĺžku.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších   rozhodnutiach využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Z hľadiska   uvedeného   kritéria   sťažovateľ,   ktorý   v konaní   pred   okresným   súdom vystupoval   ako   žalovaný,   aj   napriek   vyššie   uvedenému   ovplyvnil   dĺžku   konania predovšetkým   podaním   odvolania   voči   uzneseniu   o určení   znalečného   (7   mesiacov). Sťažovateľ,   hoci   v konaní   zastúpený   právnym   zástupcom,   v dôvodoch   odvolania v skutočnosti   nenamietal   výšku   znalečného   (čo   malo   byť   predmetom   posudzovania odvolacieho súdu), ale namietal obsah znaleckého posudku. Pokiaľ sťažovateľ ako účastník konania   mal   výhrady   voči   znaleckému   posudku,   mal   možnosť   v konaní   domáhať   sa doplnenia znaleckého posudku, prípadne sa domáhať vykonania kontrolného znaleckého posudku.

Na vrub sťažovateľa možno pripočítať aj jeho požiadavku o odročenie pojednávania nariadeného   na   15.   apríl   1998   z dôvodu   odcestovania   mimo   územia   republiky,   ako   aj požiadavku o odročenie pojednávania nariadeného na 22. máj 2001 podanú jeho právnym zástupcom z dôvodu zahraničnej služobnej cesty.

Na základe uvedeného ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník konania svojím správaním ovplyvnil celkovú dĺžku konania vo veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označených základných práv, ústavný súd zistil, že tomu tak nie je. Výsledkom konania okresného súdu bol najskôr platobný rozkaz vo veci (11. septembra 1996), voči ktorému sťažovateľ podal odpor. Rozsudok po rozsiahlom dokazovaní a po tom, ako vo veci znalečného na základe odvolania podaného sťažovateľom medzitým rozhodol odvolací súd, vydal okresný súd 14. februára 2002. V ďalšom období už o sťažovateľom podanom odvolaní a dovolaní rozhodovali krajský súd a najvyšší súd. Stav právnej neistoty ohľadne istiny bol u sťažovateľa odstránený rozhodnutím odvolacieho súdu (28. novembra 2002), ktorým bol potvrdený v tejto časti prvostupňový rozsudok. Predmetom dovolacieho konania v roku   2003   bola   sťažovateľom   namietaná   výška   príslušenstva.   Keďže   najvyšší   súd dovolanie   sťažovateľa   zamietol   (rozsudkom   z 13.   októbra   2003),   aj   konanie   v časti príslušenstva sa stalo právoplatným (10. februára 2003).

Podávanie opravných (riadneho aj mimoriadneho) prostriedkov sťažovateľom bránili okresnému   súdu   odstrániť   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   súdu   nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (napr.   I.   ÚS   27/02).   Túto   okolnosť   nemožno v žiadnom   prípade   prenášať   na   konajúci   všeobecný   súd   ani   mu   vyčítať,   že   vo   veci vykonával   dokazovanie   vyžadujúc   si   od   účastníkov   listinné   dôkazy,   ako   aj   nariadením znaleckého dokazovania, pretože takýto postup bol nutný za účelom zistenia skutkového stavu veci. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

Ústavný súd postup okresného súdu v konaní sp. zn. 23 Cb 248/96 vyhodnotil ako konanie, ktoré aj napriek dlhému časovému obdobiu (6 rokov do vydania rozhodnutia vo veci) smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho veci, a teda ako také, ktoré nespôsobilo zbytočné prieťahy v tejto veci. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej súčasťou hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní je aj posudzovanie   povahy   veci (II.   ÚS   52/99, II.   ÚS   32/02).   Tú   v okolnostiach   prípadu nepovažoval za takú, aká si vyžaduje mimoriadny ohľad a starostlivosť súdu, ako sú napr. nároky týkajúce sa maloletých, väzobné veci, pracovnoprávne, dotýkajúce sa existenčných záujmov sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   uzavrel,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 248/96 nebolo porušené.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004