SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 258/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Lučencisp. zn. LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 1 Scud 4/2012 z 19. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Sžr 36/2013 z 23. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára20105 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 47Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozhodnutím Obvodnéhopozemkového úradu v Lučenci (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) sp. zn.LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 Scud 4/2012 z 19. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 36/2013 z 23. septembra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila na obvodný pozemkovýúrad 30. decembra 2004 žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom. Obvodnýpozemkový úrad (sťažovateľka v petite sťažnosti ho nesprávne označila ako Okresný úradLučenec, pozn.) rozhodol o žiadosti sťažovateľky rozhodnutím sp. zn. LC/2012/00093z 30. marca 2012, ktorým konštatoval, že sťažovateľka ako navrhovateľka nepreukázalaštátne občianstvo Slovenskej republiky, preto v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátenívlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) nespĺňalapodmienku vrátenia vlastníctva respektíve práva na náhradu za nehnuteľný majetok.Proti uvedenému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podala sťažovateľka návrh napreskúmanie zákonnosti rozhodnutia, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1Scud 4/2012 z 19. októbra 2012, ktorým rozhodnutie obvodného pozemkového úradupotvrdil. Sťažovateľka nespokojná s uvedeným rozsudkom krajského súdu podala protinemu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdilodvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti predostrela vlastnú interpretáciu právneho posúdenia vecis odvolaním sa na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie (CELEX 11957)“ a „Lisabonskú zmluvu“. Je presvedčená, že označenými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdovSlovenskej republiky, ako aj označeným rozhodnutím obvodného pozemkového úradu došlok porušeniu jej práva podľa čl. 47 charty. Tvrdila, že sa domáha dedičstva po svojomnebohom otcovi, ktorý bol štátnym občanom Slovenskej republiky, čo podľa jej názorunebolo vôbec zohľadnené. Vzhľadom na uvedené v petite svojej sťažnosti žiadala, abyústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a vo vecikonajúcich súdov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,že táto nespĺňa povinné obsahové náležitosti, sťažovateľka v prvom rade v petite svojejsťažnosti nenavrhla, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými rozhodnutiami došlok porušeniu označeného základného práva podľa charty, čo je nevyhnutým predpokladomv zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na uplatnenie právomoci ústavného súduzrušiť označené rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a vo veci konajúcich súdov,a v rozpore s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti nepripojila plnú moc udelenúadvokátovi.
Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľky na doplnenie jejsťažnosti s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké súprípadné následky nevyhovenia výzve.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnostikonania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde]od výzvy adresovanej sťažovateľke upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotnérozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súdtotiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplneniesťažnosti sťažovateľky o povinné náležitosti by nemohlo za žiadnych okolností viesťk prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené pre účely tohtorozhodnutia ústavný súd ustálil predmet sťažnosti sťažovateľky tak, ako to je uvedenév záhlaví tejto sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti.
1. Pokiaľ ide o rozhodnutie obvodného pozemkového úradu sp. zn. LC/2012/00093z 30. marca 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Scud 4/2012 z 19. októbra 2012,ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého ako ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôžeposkytnúť takým právam ochranu.
Označené rozhodnutie obvodného pozemkového úradu a označený rozsudokkrajského súdu bol napadnuteľný riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosťsťažovateľka aj využila. Z uvedeného dôvodu ochranu jej označenému právu poskytovalkrajský súd ako orgán preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (vo vzťahuk rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu, pozn.) a najvyšší súd ako súd odvolacívo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a tak ústavný súd nemôže za žiadnychokolností podrobiť svojmu prieskumu označené rozhodnutie obvodného pozemkovéhoúradu a ani napadnutý rozsudok krajského súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovaniea rozhodnutie.
Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 47 charty, ktorá bola 14. decembra 2007 publikovanápod č. 2007/C 303/01.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravypred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jejaplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskejzmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho právaEurópskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,dňom 1. decembra 2009.
Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarityurčené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,ak vykonávajú právo únie.
Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajúna vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovaťv súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoréboli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúruSúdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil tútojudikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce zochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členskéštáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako ajna vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu je aplikácia charty v posudzovanej vecivylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahujena inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, jezáväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľky, ktorá sa obrátila na všeobecný súd,aby rozhodol o jej veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti právaúnie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktuúnie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by saSlovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by samalo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že sadomáhala dedičstva po svojom nebohom otcovi, tak z priložených rozhodnutí k sťažnostivyplýva, že predmetnú žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom podávala sama a nároksi uplatnila podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, a nie podľa zákonač. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemumajetku v znení neskorších predpisov. Jednou z podmienkou úspešnosti žiadostio navrátenie vlastníctva je preukázanie slovenského štátneho občianstva oprávnenej osobyv zmysle uvedeného zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, čo v konaní sťažovateľkaako navrhovateľka nepreukázala, preto jej žiadosti ani nemohlo byť vyhovené.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015