znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   47   Chartyzákladných práv Európskej únie rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Lučencisp. zn. LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn.   1   Scud   4/2012   z   19.   októbra   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Sžr 36/2013 z 23. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára20105 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 47Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   rozhodnutím   Obvodnéhopozemkového   úradu   v Lučenci   (ďalej   len   „obvodný   pozemkový   úrad“)   sp.   zn.LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 Scud 4/2012 z 19. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 36/2013 z 23. septembra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila na obvodný pozemkovýúrad   30.   decembra   2004   žiadosť   o navrátenie   vlastníctva   k pozemkom.   Obvodnýpozemkový úrad (sťažovateľka v petite sťažnosti ho nesprávne označila ako Okresný úradLučenec,   pozn.)   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľky   rozhodnutím   sp.   zn.   LC/2012/00093z 30. marca   2012,   ktorým   konštatoval,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   nepreukázalaštátne občianstvo Slovenskej republiky, preto v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátenívlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) nespĺňalapodmienku   vrátenia   vlastníctva   respektíve   práva   na   náhradu   za   nehnuteľný   majetok.Proti uvedenému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podala sťažovateľka návrh napreskúmanie zákonnosti rozhodnutia, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1Scud   4/2012   z   19.   októbra   2012,   ktorým   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradupotvrdil.   Sťažovateľka   nespokojná   s uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   podala   protinemu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdilodvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti predostrela vlastnú interpretáciu právneho posúdenia vecis odvolaním sa na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie (CELEX 11957)“ a „Lisabonskú zmluvu“.   Je   presvedčená,   že   označenými   rozhodnutiami   vo   veci   konajúcich   súdovSlovenskej republiky, ako aj označeným rozhodnutím obvodného pozemkového úradu došlok porušeniu   jej   práva   podľa   čl.   47   charty.   Tvrdila,   že   sa   domáha   dedičstva   po svojomnebohom otcovi, ktorý bol štátnym občanom Slovenskej republiky, čo podľa jej názorunebolo   vôbec   zohľadnené.   Vzhľadom   na   uvedené   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala,   abyústavný   súd   zrušil   uvedené   rozhodnutia   obvodného   pozemkového   úradu   a   vo   vecikonajúcich súdov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť,že táto   nespĺňa   povinné   obsahové   náležitosti,   sťažovateľka   v prvom   rade   v petite   svojejsťažnosti   nenavrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutými   rozhodnutiami   došlok porušeniu označeného základného práva podľa charty, čo je nevyhnutým predpokladomv zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na uplatnenie právomoci ústavného súduzrušiť označené rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a vo veci konajúcich súdov,a v rozpore s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti nepripojila plnú moc udelenúadvokátovi.

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľky na doplnenie jejsťažnosti s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké súprípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnostikonania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde]od výzvy   adresovanej   sťažovateľke   upustil.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   samotnérozhodnutie   o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.   Ústavný   súdtotiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplneniesťažnosti   sťažovateľky   o povinné   náležitosti   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesťk prijatiu   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V nadväznosti   na   uvedené   pre   účely   tohtorozhodnutia   ústavný   súd   ustálil   predmet   sťažnosti   sťažovateľky   tak,   ako   to   je   uvedenév záhlaví tejto sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti.

1. Pokiaľ ide o rozhodnutie obvodného pozemkového úradu sp. zn. LC/2012/00093z 30. marca 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Scud 4/2012 z 19. októbra 2012,ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého ako ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôžeposkytnúť takým právam ochranu.

Označené   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   a označený   rozsudokkrajského   súdu   bol   napadnuteľný   riadnym   opravným   prostriedkom.   Túto   možnosťsťažovateľka aj využila. Z uvedeného dôvodu ochranu jej označenému právu poskytovalkrajský súd ako orgán preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (vo vzťahuk   rozhodnutiu   obvodného   pozemkového   úradu,   pozn.) a najvyšší   súd   ako   súd   odvolacívo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a tak ústavný súd nemôže za žiadnychokolností   podrobiť   svojmu   prieskumu   označené   rozhodnutie   obvodného   pozemkovéhoúradu a ani napadnutý rozsudok krajského súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovaniea rozhodnutie.

Ústavný   súd   poukazuje   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 47 charty, ktorá bola 14. decembra 2007 publikovanápod č. 2007/C 303/01.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,má   za   podmienok   ustanovených   v   tomto   článku   právo   na   účinný   prostriedok   nápravypred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jejaplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskejzmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho právaEurópskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarityurčené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,ak vykonávajú právo únie.

Podľa   čl.   52   ods.   7   charty   súdy   únie   a   členských   štátov   náležite   prihliadajúna vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných   článkov   charty   vyplýva,   že   čl.   47   charty   je   potrebné   interpretovaťv súlade   s   čl.   51   ods.   1   charty   s   prihliadnutím   na   vysvetlivky   k   charte,   ktoréboli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúruSúdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil tútojudikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce zochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členskéštáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako ajna vysvetlivky   k   charte   ako   nástroja   výkladu   je   aplikácia   charty   v   posudzovanej   vecivylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahujena inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, jezáväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľky, ktorá sa obrátila na všeobecný súd,aby rozhodol o jej veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti právaúnie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktuúnie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by saSlovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by samalo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že sadomáhala dedičstva po svojom nebohom otcovi, tak z priložených rozhodnutí k sťažnostivyplýva, že predmetnú žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom podávala sama a nároksi   uplatnila   podľa   zákona   o   navrátení   vlastníctva   k pozemkom,   a nie   podľa   zákonač. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemumajetku   v znení   neskorších   predpisov.   Jednou   z   podmienkou   úspešnosti   žiadostio navrátenie vlastníctva je preukázanie slovenského štátneho občianstva oprávnenej osobyv zmysle uvedeného zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, čo v konaní sťažovateľkaako navrhovateľka nepreukázala, preto jej žiadosti ani nemohlo byť vyhovené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015