znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietanéhoporušenia základného práva zaručujúceho rovnosť práv detí podľa čl. 41 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkovv konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na rovnaké práva detípodľa čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 279/2013-108z 30. septembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 P 249/2009z 28. júna 2012 bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 39 C 117/2004z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51z 30. apríla 2007 tak, že zo strany sťažovateľa bolo zvýšené výživné na maloletéhozo sumy 82,98 € najskôr na sumu 110 € mesačne, v ďalšom období na sumu 160 €mesačne a od 1júla 2012 bola určená suma výživného znížená na sumu 50 € mesačne.Zároveň okresný súd rozhodol aj o povinnosti uhrádzať dlžné výživné v mesačnýchsplátkach po 50 € spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozsudkomkrajského súdu č. k. 7 CoP 277/2012-373 z 28. februára 2013 však bol rozsudokokresného súdu č. k. 25 P 249/2009-264 vo výroku o znížení výživného od 1. júla 2012do budúcnosti a o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanies odôvodnením, že v priebehu odvolacieho konania po vyhlásení rozsudku súdu prvéhostupňa malo dôjsť vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť sivyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu k zmenám pomerov, ktoré mohli maťvplyv na ďalšie rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa, pričom rozhodnutímodvolacieho súdu na prípadnom úplne novom skutkovom základe mala byť porušenázásada dvojinštantčnosti súdneho konania, čím by došlo k odňatiu možnosti účastníkovkonať pred súdom. Po vykonaní ďalšieho dokazovania okresný súd rozsudkomč. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 zmenil rozsudok sp. zn. 39 C 117/2004z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51z 30. apríla 2007 tak, že sťažovateľovi bolo od 1. júla 2012 určené prispievať na výživumaloletého sumou 160 € mesačne s povolením splátok dlžného výživného v splátkachpo 20 € spolu s bežným výživným. Na základe odvolania sťažovateľa potom krajský súdrozsudkom č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 rozsudok okresného súdupotvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, z ktorého mali konajúcesúdy vychádzať pri svojom rozhodovaní, celý priebeh konania a dôvody, ktoréformuloval v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. Poukazuje najmäna skutočnosti svedčiace o tom, že matka maloletého mala z vlastnej vôle ukončiť svojpracovný pomer, a jej nezamestnanosť tak bola dobrovoľným rozhodnutím. Pritomnamieta, že okresný súd sa nezaoberal matkiným odmietnutím ponúknutého pracovnéhomiesta jej pôvodným zamestnávateľom, kde mohla dosahovať pôvodný príjem, vyšší akoten, ktorý dosahovala u neskoršieho zamestnávateľa. Sťažovateľ ďalej spochybňuje účasťmaloletého na matkou uvádzaných športových aktivitách (t. j. hokejových tréningoch),skutočné vynaloženie výdavkov na ne, ako aj zarátanie predpokladaných výdavkovna túto mimoškolskú aktivitu maloletého do sumy výživného aj za obdobie, keď satýchto športových aktivít ešte nezúčastňoval. Podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili aniskutočnosť, že jeho príjem od zamestnávateľa za október 2012 tvorila len sociálnavýpomoc vyplatená odborovou organizáciou zamestnávateľa, u ktorého pracoval,a príjem za december 2012 tvorilo odstupné vyplatené pri skončení pracovného pomeru.Namieta aj proti záverom krajského súdu, že nezdokladoval zdravotné problémy súčasnejmanželky, ktoré by vylučovali zamestnať sa aspoň na čiastočný pracovný úväzok, a tiežže pracovné miesta ponúknuté bývalým zamestnávateľom odmietol pre stratu zdravotnejspôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím konaním a rozhodnutím porušilzásadu rovnosti účastníkov pred súdom zaručenú čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže neprihliadalna skutočnosť, že matka maloletého skončila predchádzajúci pracovný pomerdobrovoľným rozhodnutím, avšak pokiaľ ide o príjmy sťažovateľa, prihliadalna vyplatenú finančnú výpomoc od odborovej organizácie aj výšku jednorazovéhoodstupného. Namieta jednostrannosť v posudzovaní veci tvrdiac, že konajúce súdynehodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostia neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Vyjadruje presvedčenie, že„k porušeniu práv došlo zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrárnosťou, teda svojvôľou súdu.

Postup konajúceho súdu musí byť transparentný a spätne preskúmateľný. T. z. má to byť vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, konajúci súd musí odôvodniť svoj postup. Každé odôvodnenie má mať určitú kvalitu, obsah, tak ako to vyplýva z O. s. p. (§ 150). Samozrejme, že účastník nemá právo, aby súd vykonal všetky jeho dôkazy, má právo navrhnúť dôkazy a súd rozhodne ktoré vykoná, ktoré nie. Ale jednoznačne musí potom odôvodniť, prečo niektoré nevykonal a najmä od jedného účastníka sporu, prečo neprihliadol na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, na ktoré zistenia prihliadol a pod…

Ide preto o postup a rozhodnutie, ktoré je zjavne neodôvodnené a je takej intenzity, že má za dôsledok porušenie zákl. práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takétorozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na rovnaké práva detí sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/279/2013-138 zo dňa 30. septembra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P/1/20I3-72 – 7213205319 zo dňa 23. mája 2013 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/279/2013-138 zo dňa 30. septembra 2013 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu advokáta ⬛⬛⬛⬛, za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ bez bližšieho zdôvodnenia zároveň žiada odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorenemôže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutienávrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo inýmzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavnýsúd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnúneopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnenéaleboarbitrárne,a tak z ústavnéhohľadiskaneospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkomokresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochranyzákladného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžeposkytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušenísťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľnemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich právpred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na toposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojejprávomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústavaalebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudkupodliehali revíznej právomoci krajského súdu v konaní o odvolaní, ktorý má aj kasačnúprávomoc, čo aj sťažovateľ využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súduby bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jehopreskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Pretoje v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv z ústavnéhohľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie a rozsudku krajského súdu (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súdsťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 P/1/2013-72z 23. mája 2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaképráva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovenýchzákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranupatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebov takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právona to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právona súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovenéčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. Tovšetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konaniana dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkakonania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). JudikatúraEurópskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola danáodpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutiekľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Gréckoz 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavyje potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskomsúdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možnostína uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaképráva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodneniaalebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného právanemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté)účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní predsúdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonaťlen tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohtozákladného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobuhodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97,III. ÚS 64/2011).

Krajský súd v rozsudku č. k. 7 CoP/279/2013-108 z 30. septembra 2013 dospelk záveru, že„že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného pre maloleté dieťa a zároveň o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací sú v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného, resp. návrhu matky na zvýšenie výživného. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo veci zvýšenia výživného pre ⬛⬛⬛⬛ na základe návrhu matky podaného 25. 9. 2009 bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté rozsudkom z 28. 6. 2012 č. k. 25 P 249/2009-264, ktorým bolo zvýšené výživné od otca pre naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10. 11. 2005 č. k. 39 C 117/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30. 4. 2007 č. k. 8 CoP 8/2006-51 z 82,98 € na 110 € mesačne od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010, od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 na 160 € mesačne a od 1. 7. 2012 bolo výživné znížené na 50 € mesačne. Zároveň súd rozhodol o dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012. Uvedený rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený vo výroku o bežnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 30. 6. 2012, dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 a zrušený vo výroku o zmene výživného od 1. 7. 2012 do budúcna, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátený na ďalšie konanie a to rozsudkom z 28. 2. 2013 č. k. 7CoP 277/2012-373. Dôvodom zrušenia rozsudku o zmene výživného od 1. 7. 2012 do budúcna boli zmeny pomerov, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a to konkrétne skončenie pracovného pomeru otca v ⬛⬛⬛⬛, príjem otca zistený odvolacím súdom v mesiacoch júl, október a december 2012, ako aj dlhodobá práceneschopnosť otcovej manželky, v dôsledku čoho bolo potrebné vykonať dokazovanie na zistenie úplne nového skutkového základu a právnym posúdením výsledkov tohto dokazovania opäť rozhodnúť o výživnom pre ⬛⬛⬛⬛. Súd prvého stupňa teda správne zameral dokazovanie na zistenie zmien pomerov u účastníkov konania, ktoré nastali po 1. 7. 2012. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s hodnotením potencionálnych možností, schopností a majetkových pomerov otca súdom prvého stupňa v súlade s ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného ustanovenia zároveň nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť vyživovacej povinnosti. Uvedené ustanovenie je potrebné vztiahnuť aj na prípady, ak sa povinný bez vážneho dôvodu vzdá výhodného zamestnania poskytujúceho mu väčší príjem alebo iného majetkového prospechu bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možno preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča, ktorým môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. V tomto prípade bolo nepochybne preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru otca došlo v dôsledku jeho zhoršeného zdravotného stavu, avšak zamestnávateľom, mu bolo ponúknuté pracovné miesto zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, ktoré otec odmietol. Hypotetické dôvody, pre ktoré otec odmietol ponúknuté pracovné miesta, pretože podľa jeho názoru by bolo možné zhodnotiť jeho zdravotnú spôsobilosť vykonávať ponúknutú prácu až po prijatí pracovného miesta a následnom lekárskom vyšetrení, nemožno akceptovať, pretože práve uvedené konanie otca napĺňa predpoklady pre posúdenie jeho potencionálnych možností a schopností v zmysle ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, pretože sa ani nepokúsil prijať ponúknuté pracovné miesta, čím ohrozil plnenie vyživovacej povinnosti k všetkým osobám, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Súd prvého stupňa preto správne vychádzal z jeho predpokladaného čistého mesačného príjmu, ktorý by dosahoval, ak by ponúknuté pracovné miesto prijal. Pokiaľ ide o obdobie od 1. 7. 2012 do skončenia pracovného pomeru, bolo preukázané, že okrem nemocenských dávok, ktoré v uvedenom období poberal, bola mu zamestnávateľom vyplatená mzda v júli 2012 201,42 €, v októbri 2012 939,58 € a v decembri 2012 3.825,08 €, teda jeho možnosti a schopnosti mu umožňovali plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom stanovenom rozsahu. Pokiaľ ide o schopnosť jeho, manželky zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana, prípadne pracovnoprávnu spôsobilosť, je potrebné uviesť, že samotná dlhodobá práceneschopnosť otcovej manželky nepreukazuje aj jej neschopnosť zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana vo veku piatich rokov, čím otec argumentuje vo vzťahu k nemožností zotrvania v predchádzajúcom pracovnom pomere, pretože pokiaľ by jej zdravotný stav bol natoľko vážny, bol by dôvod na priznanie invalidného dôchodku, prípadne statusu zdravotne ťažko postihnutej osoby. Odôvodnené potreby ⬛⬛⬛⬛ sa zvýšili nielen v dôsledku športovej činnosti, ale aj v súvislosti s jeho vekom, rastom a školskou dochádzkou, pričom odôvodnenými potrebami dieťaťa sú aj náklady na stravovanie, ošatenie, bývanie, hygienu, zdravotnú starostlivosť, na uspokojovaní ktorých sa podieľa aj matka maloletého jednak osobnou starostlivosťou v rozsahu zodpovedajúcom veku maloletého a dopĺňa zdroj výživy dieťaťa na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj v rozsahu zodpovedajúcemu jej príjmu, čo fakticky znamená, že podiel matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nesúhlasí s vyhodnotenímpre prípad relevantných skutočností, ktoré mali byť zistené dokazovaním namietajúcjednostrannosť ich posudzovania v jeho neprospech. Po preskúmaní napadnutéhorozsudku krajského súdu však ústavný súd dospel k záveru, že ho z hľadiska dodržaniazákladných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne neodôvodnenýani za arbitrárny. Krajský súd po konštatovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudkuokresného súdu vyhodnotil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa za dostatočnéa právne závery okresného súdu ako presvedčivé a plne sa s nimi stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutémurozsudku krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy umožňovala dospieť k záveru, ktorý byodôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matkanepreukázala skutočné vynakladanie všetkých výdavkov na maloletého (napríkladna športové aktivity maloletého), nie sú spôsobilé viesť k zásahu ústavného súdudo výsledkov konania pred všeobecnými súdmi. Krajský súd totiž v napadnutomrozsudku poukázal na to, že potreby maloletého sa zvýšili nielen v dôsledku športovejčinnosti, ale v súvislosti s jeho vekom, rastom, školskou dochádzkou a ďalšími faktormi,s prihliadnutím na ktoré považoval za nevyhnutné ustáliť vyživovaciu povinnosť otcav sume, ktorá bola ustálená rozsudkami súdov oboch stupňov. Neodôvodnené sú ajnámietky sťažovateľa, že krajský súd prihliadal na pokles jeho príjmu následkom vzdaniasa výhodnejšieho zamestnania jednostranne, keďže v dôsledku stotožnenia sas rozsudkom okresného súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku jepotrebné pri hodnotení rozsudku krajského súdu vychádzať aj z obsahu rozsudkuokresného súdu, z ktorého na strane 6 vyplýva, že okresný súd„nezohľadnil znížený príjem u matky vychádzajúc z oznámenia jej bývalého zamestnávateľa..., podľa ktorého by táto dosiahla v prípade ak by neodmietla náhradné miesto priemerný čistý mesačný príjem 848,19 Eura“. Ústavnú relevanciu pritom nedosahujú ani ostatné námietkysťažovateľa, keďže sťažovateľ nespochybnil svoj príjem zo sociálnej výpomociposkytnutej odborovou organizáciou ani z vyplateného odstupného a samotnáskutočnosť, že nejde o pravidelné príjmy, ešte neznamená, že pri rozhodovaní súdovo určení výživného nemajú byť zohľadnené.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zmyslom ústavného prieskumusúdnych rozhodnutí nie je opätovné hodnotenie každej skutkovej okolnosti, ktorúvšeobecný súd vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádanérozhodnutie súdu, resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúcez obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného sťažovateľom označenýmčl. 46 ods. 1, resp. čl. 47 ods. 3 a prípadne čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ pritomnetvrdil, že by nemal možnosť navrhovať dôkazy, uvádzať argumentáciu na podporusvojich tvrdení, vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam alebo k vykonanémudokazovaniu. Pokiaľ ďalej sťažovateľ namieta, že k niektorým ním tvrdenýmokolnostiam prípadu sa krajský súd nevyjadril dostatočne, ústavný súd pripomína, žena dodržanie ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho konania sa nevyžadujeodpoveď na každý argument strany a postačuje, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutiabola daná odpoveď len na kľúčové právne argumenty.

Uvedené námietky sa však v súvislosti s už citovanou častou rozsudku krajskéhosúdu javia len ako prejav nespokojnosti sťažovateľa s výsledkami konania a s právnymnázorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku všakústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnenálen v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tentonatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatkynevykazuje.

Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, že krajský súd jednostrannosťousvojho rozhodovania porušil zásadu rovnosti účastníkov pred súdom garantovanúzákladným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.Označeným základným právom sú totiž chránené procesné práva účastníkov v súdnomkonaní, ktorých porušenie sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd ani nezistil, že byv súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu bola niektorá zo strán sporuprocesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by sa niektorým z jej návrhovkonajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť zaujať stanoviskok otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného súdu o uvedenýchnávrhoch na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ tiež nepredložil žiadnuargumentáciu svedčiacu o porušení základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,medzi ktoré patrí právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právona prerokovanie veci verejne a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnymnázorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.I. ÚS 3/97), a vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi označenýmizákladnými právami zaručenými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základným právom na rovnosť účastníkov v konanípodľa čl. 47 ods. 3 ústavy na jednej strane a namietaným rozsudkom na strane druhejsťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon v súvislosti so základným právom zaručeným čl. 41 ods. 3 ústavy,podľa ktorého majú deti narodené v manželstve i mimo neho rovnaké práva, ústavný súduvádza, že subjektom ochrany tohto práva sú deti. Účel tejto ochrany zakotvený v tomtočlánku ústavy spočíva vo vytvorení rovnakého právneho postavenia pre všetky detibez rozdielu, bez ohľadu na to, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimomanželstva. Ústavná zásada o rovnakom postavení detí sa rešpektuje nielen v osobitnýchprávnych predpisoch (napr. zákonoch o rodine), ale aj v celom právnom poriadkuSlovenskej republiky (obdobne III. ÚS 162/2010). Uvedený článok ústavy však zaručujepráva deťom (vrátane detí sťažovateľa), nie však sťažovateľovi samotnému, ktorýv danom prípade nie je jeho nositeľom tohto práva. Preto je podľa názoru ústavného súduvylúčená možnosť, aby sťažovateľ mohol úspešne namietať porušenie uvedeného právanapadnutým rozsudkom krajského súdu, v dôsledku čoho je potrebné považovaťsťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavnýsúd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahuk napadnutému rozsudku krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a pretoju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa (napríklad odkladu vykonateľnosti) v danej veci stratiloopodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014