znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   Š.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. F.   S.,   H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 25. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/3/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. L. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie (súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 8 CoP/3/2012-461 (správne má byť 8 CoP/3/2013-461, pozn.) z 25. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 P/1/2010 na základe návrhu matky bolo maloleté dieťa zverené do jej osobnej starostlivosti a sťažovateľa (otca dieťaťa) zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 100 € mesačne a tiež zaplatiť dlžné výživné v sume 3 026,67 €. Okrem toho upravil styk   sťažovateľa   s   dieťaťom   a   tiež   návrh   sťažovateľa   na   zverenie   maloletého   dieťaťa do striedavej starostlivosti zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský   súd   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   rozhodnutím č. k. 8 CoP/3/2013-461 potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že „Pri   rozhodnutí   ani   prvostupňový,   ani druhostupňový   súd   nezohľadnili   záver   šetrení   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí a mládeže v M., ktorý vykonal osobné šetrenie u mňa doma a konštatoval, že sú u mňa splnené všetky predpoklady pre riadny a zdravý vývoj mal. D. a zároveň konštatoval, že nič nebráni tomu, aby bolo dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov.

Rovnako nezohľadnili ani skutočnosť, že mám potrebné predpoklady na výchovu mal. D., pretože už v minulosti som sa sám staral o ďalších dvoch synov, ktorí mi boli zverení od osobnej starostlivosti rozhodnutím Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/712/2002...

Rozsah styku s mal. D., ktoré nariadil súd považujem za nedostatočný, nakoľko počas takej krátkej doby nie je možné riadnym spôsobom vplývať na vývoj mal. D. a rovnako v takejto krátkej dobe nie je reálna šanca, aby sa medzi nami vyvinul hlboký citový vzťah a to napriek tomu, že mal. D. chce tráviť čas so mnou.

Rovnako   pri   rozhodovaní   súd   nezohľadnil   moje   obavy   spočívajúce   v   ohrození zdravia a bezpečnosti mal. D. z dôvodu, že jeho matka je psychicky chorá...

Otázka   psychického   zdravia   matky   mal.   D.,   ktorej   bol   tento   zverený   do   osobnej starostlivosti by mala byť jednou z kľúčových otázok v dokazovaní súdu, ak v tejto súvislosti existujú pochybnosti ojej možnostiach a schopnostiach pre výchovu mal. D..

Súd   môj   návrh   na   zverenie   mal.   D.   do   striedavej   starostlivosti   zamietol, čo odôvodnili   tým,   že   by   týmto   rozhodnutím   došlo   k   vytvoreniu   dvoch   domácností a výchovných   prostredí   pre   maloleté   dieťa,   pričom   takéto   rozhodnutie   závisí   hlavne od osobnostných predpokladov u obidvoch rodičov, ktoré by mali byť vyhodnotené súdom nielen na základe tvrdení rodičov a kolízneho opatrovníka, ale aj na základe nestranného znaleckého posudku a to o to viac, ak tejto forme starostlivosti o dieťa nie sú rovnako naklonení obaja rodičia.

Súd svoje rozhodnutie oprel o dva znalecké posudky, ktoré nie je možné považovať za nestranné...

Obaja   znalci   opísali   matku   mal.   D.   ako   osobu   nadpriemerne   inteligentnú a zodpovednú osobnosť, pričom v skutočnosti ide o psychiatrickú pacientku, ktorá sa lieči u psychiatričky   MUDr.   Š.   v F.   v P.   a   v   prípade,   ak   neberie   lieky   pravidelne,   tak   trpí halucináciami,   agresivitou   a   stratou   pamäti.   Zároveň   ani   znalci,   ani   orgán   sociálno- právnej   ochrany   detí   a   mládeže   nezohľadnili   skutočnosť,   že   matka   je   dlhodobo nezamestnaná a jej jediným príjmom je výživné na syna. Napriek mojim upozorneniam, súd nezohľadnil jej výchovné metódy, ktoré používa pri svojom staršom štrnásťročnom synovi, ktorý už vo svojom veku fajčí, uteká z domu, nechodí do školy a pravidelne navštevuje psychológa pre problémy so správaním...

Znalci, ktorí vypracovali znalecké posudky tvoriace podklad pre rozhodnutie súdu, ma síce nevylučujú z výchovy môjho syna, na druhej strane ma však nepriamo opisujú ako osobu agresívnu a správajúcu sa dominantne. Nakoľko som sa podrobil skúške zdravotnej spôsobilosti na držanie alebo nosenie strelnej zbrane a streliva,   je zrejmé,   že som bol podrobený   psychologickému   vyšetreniu   zameranému   aj   na   otázky   týkajúce   sa   mojej osobnosti a otázky zvládania agresivity...

Zároveň   ani   kolízny   opatrovník   a   ani   súd,   pre   posúdenie   vhodného   výchovného prostredia nebrali do úvahy moje námietky týkajúce sa zdravotného stavu mal. D., ktorý trpieva rôznymi zdravotnými problémami, ktoré majú pravdepodobne pôvod v nesprávnej výžive. U mal. D. sa v moči objavil cukor, trpel tráviacimi problémami a boli mu robené rôzne testy, aby sa zistil dôvod jeho bolestí brucha. Po vyšetreniach boli zistené mnohé nedostatky ako napríklad prítomnosť baktérií.

Tieto skutočnosti Ú. v P. považuje za nepodstatné nedostatky, napriek tomu, že u mňa ako otca mal. D. nikdy nevykonali potrebné Šetrenia na vytvorenie objektívnych záverov o vhodnosti   výchovného   prostredia   pre   môjho   syna   a   jednostranne   zaujali   stanovisko   o zverení   mal.   D.   do   osobnej   starostlivosti   matky   a   zamietnutí   návrhu   na   striedavú starostlivosť. Rovnako uviedol zavádzajúce informácie, z ktorých následne súd vychádzal, ako   napríklad   to,   že   nebudem   mať   komu   dieťa   nechať   v   prípade   plnenia   pracovných povinností. Táto skutočnosť sa nezakladá na pravde, pretože ako SZČO si viem organizovať prácu tak, aby som bol mal. D. k dispozícii. Navyše žijem s družkou p. H., s ktorou má môj syn veľmi dobrý vzťah. Vlastníme videonahrávky, ktoré to dokazujú, navyše dokazujú, že syn sa nechce vracať domov, hystericky plače, bojí sa matky, po konzultácii v centre pre týrané deti S. v N. je tu podozrenie na CAN.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   porušenie   môjho   základného   práva   garantovaného v čl. 41 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy... rozhodnutím súdu spočíva najmä: v porušení zásady spoločnej zodpovednosti rodičov za vývoj dieťaťa porušení rodovej rovnosti, pretože súd neskúmal nedostatky na strana matky tak, aby zistil, či sú u nej splnené všetky predpoklady pre výchovu mal. D., ale jednostranne sa zameral na zisťovanie nedostatkov na mojej strane ako otca znemožneniu podieľať sa na výchove a vývoji mal. D. dostatočným spôsobom vzhľadom na moje schopnosti a možnosti

Preto mám za to, že súd zároveň porušil moje základne právo na spravodlivý súdny proces garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., a to svojím postupom, keď jednostranne viedol dokazovaním v neprospech mňa ako otca skúmanie iba mojich príjmov a príjmov mojich už dospelých   synov...,   príjmy   matky   neskúmal...,   a   následne   vymeranie   neprimeraného výživného,   neumožnenie   stretávania   sa   so   synom   do   2,5   roka   predbežným   opatrením, a nezistil a nepreskúmal závažnosť psychického ochorenia matky a zároveň sa dopustil iných   procesných   pochybení,   ktoré   viedli   k   vydaniu   rozhodnutia,   ktoré   porušuje   moje základné práva.

Procesné   pochybenia   súdu   spočívali   napr.   v   tom,   že   mi   sudkyňa   neumožnila nahrávať priebeh pojednávania, že prebiehalo pojednávania napriek mojej neprítomnosti a pod.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby rozhodol, že: „Základné práva Ing. L. Š..., upravené v čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy... postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/3/2012 a to rozsudkom zo dňa 25. 02. 2013, č. k.: 8 CoP/3/2012-461 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 02. 2013, č. k.: 8 CoP/3/2012-461 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Prešove prikazuje, aby vo veci konať a rozhodnúť tak, aby nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 41 ods. 1, čl. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy...

Ing. L. Š. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,00 Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Ing. L. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94 Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. F. S. do jedného mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 8 CoP/3/2013-461 z 25. februára 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že pri uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   veci zo strany okresného súdu, ktorý „viedol dokazovanie“ jednostranne a v jeho neprospech, napr. skúmal iba jeho príjmy a príjmy matky maloletého dieťaťa nezisťoval. Nesúhlasil s určeným   výživným,   ktorým   má   prispievať   na   maloleté   dieťa,   ako   aj   s tým,   že   mu všeobecné   súdy   neumožnili   častejšie   stretávanie   sa   so   synom,   zamietli   jeho   návrh   na zverenie maloletého dieťaťa do   striedavej starostlivosti. Okrem toho vzniesol námietku, že súd sa dopustil   aj iných procesných pochybení, ktoré „spočívali napr. v tom,   že mi sudkyňa neumožnila nahrávať priebeh pojednávania, že prebiehalo pojednávania napriek mojej neprítomnosti a pod.“.

Okrem   toho   podľa   neho   všeobecné   súdy   nezohľadnili   znalecké   posudky,   ktoré deklarovali   spôsobilosť   sťažovateľa   starať   sa   o   svoje   maloleté   dieťa,   ako   aj   nezobrali do úvahy zlé psychické rozpoloženie matky, ktorá nemá vytvorené predpoklady na riadnu starostlivosť o maloleté dieťa, preto rozhodli nesprávne v jeho veci.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať ani za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a   ani   za   taký,   ktorým   by   bol   popretý   účel a význam tých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym základom rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 301/2011).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s   rozsudkom   okresného   súdu   (umožňovalo   mu to ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a odpovedal aj na niektoré námietky sťažovateľa (s. 8 až s. 10), ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a preto ústavný súd nemá k jeho obsahu žiadne výhrady.

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

To,   že   sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   rozsudkom   krajského   súdu   a   domnieva   sa, že výška   určeného   výživného   pre   maloleté   dieťa   (100   €),   úprava   styku   sťažovateľa s maloletým dieťaťom a tiež i zamietnutie jeho návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti, ktoré riadne odôvodnil okresný súd vo svojom rozsudku a následne potvrdil krajský   súd,   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08).

Zo sťažnosti sťažovateľa tiež nevyplýva, že by mu v tomto konaní bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov upravujúcich   výkon   rodičovských   práv a povinností   a ústavný súd   nezistil   taký   výklad a aplikáciu   ustanovení   zákona   o   rodine,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 426/08, III. ÚS 301/2011, III. ÚS 230/2012).

Ústavný súd sa pritom už nezaoberal námietkami sťažovateľa, ktorý spochybňoval procesný   postup   všeobecných   súdov,   pretože   v   sťažnosti   nevzniesol   jasnú   a   konkrétnu námietku, akým porušovateľom a v ktorom konaní malo dôjsť k porušeniu jeho označeného základného práva, hoci je kvalifikovane zastúpený advokátom.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a   4   ústavy,   ústavný   súd   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na rozhodnutie   (petitom),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom   (III.   ÚS   334/09, III. ÚS 305/2010).

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy v sťažnosti však nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí obsahovať odôvodnenie) a sťažovateľ len v tejto súvislosti uviedol, že rozhodnutím súdu došlo   k „porušeniu   zásady spoločnej   zodpovednosti   rodičov   za   vývoj dieťaťa,   porušení rodovej rovnosti, pretože súd neskúmal nedostatky na strana matky tak, aby zistil, či sú u nej   splnené   všetky   predpoklady   pre   výchovu   mal.   D.,   ale   jednostranne   sa   zameral na zisťovanie nedostatkov na mojej strane ako otca znemožneniu podieľať sa na výchove a vývoji mal. D. dostatočným spôsobom vzhľadom na moje schopnosti a možnosti“.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013