znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   T.   B.,   Ž.,   a A.   V.,   B.,   zastúpených   Mgr.   M.   H.,   Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. T. B. a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   24/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. T. B. a A. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur) pre každého z nich, ktoré j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť Ing. T. B. a A. V. trovy právneho zastúpenia   v sume   331,97   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a deväťdesiatsedem   centov) na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 258/2012-18 z 13. júna 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. T. B., Ž., a A. V., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sa   žalobou   podanou okresnému súdu 30. januára 2009 domáhajú zaplatenia 5 763,41 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   okresný   súd   nekonal   od   podania   žaloby, v dôsledku   čoho   podali   22.   septembra   2010   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného súdu, ktorá bola „vyhodnotená ako čiastočne dôvodná“.

Sťažovatelia   namietali,   že   okresný   súd   im   nedoručil   všetky   procesné   podania žalovaných,   a v tejto   súvislosti uviedli: „...   až   na   našu   žiadosť   z 17.12.2010   nám   boli doručené prílohy vyjadrenia žalovaných z 08.12.2009 a podanie žalovaných z 15.05.2009 (doručené na súd 21.05.2009). Ostatné vyjadrenia žalovaných, ktoré mali byť doručené súdu 01.12.2009, 09.12.2009, nám neboli do dnešného dňa doručené. Súd tak postupoval v rozpore s § 114 ods. 2 OSP, keď nám nedoručil všetky vyjadrenia žalovaných a keď nám ich nedoručil bezodkladne. Na výzvu súdu a po doručení vyžiadaných ďalších dokladov sme sa dňa 21.01.2011 vyjadrili k návrhu žalovaného na zriadenie vecného bremena. Tento návrh je však s právoplatnosťou dňa 03.11.2010 samostatným konaním a tieto úkony súd robil už vo vylúčenom konaní 18C 250/2010. Uznesenia z 01.10.2010 o zamietnutí návrhu žalovaných na spojenie predmetnej veci s inými konaniami a o vylúčení vzájomného návrhu žalovaných   na   samostatné   konanie   nadobudli   právoplatnosť   03.11.2010.   Súd   vo   veci od vtedy nekoná.“

Podľa   názoru   sťažovateľov   teda   okresný   súd „vo   veci   nekonal   s krátkodobými prieťahmi od zaplatenia súdneho poplatku po doručenie výzvy žalovaným na vyjadrenie k návrhu a s dlhodobými   prieťahmi   od   doručenia vyjadrenia žalovaných   dňa 21.052009 do vydania uznesení dňa 01.10.2010, t. j. viac ako 1 rok a 4 mesiace a od nadobudnutia právoplatnosti uznesení vydaných dňa 01.10.2010 (právoplatné 03.11.2010) do súčasnosti, t. j. viac ako 5 mesiacov“.

Nečinnosť okresného súdu podľa sťažovateľov „spôsobuje, že žalovaný užívaním našich pozemkov bez nášho súhlasu naďalej porušuje naše vlastnícke právo bez toho, aby bol akokoľvek sankcionovaný. Z dôvodu, že sme takto nútení trpieť nezákonné porušovanie nášho vlastníckeho práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k našej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, považujeme za primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 € pre každého z nás.“.

V závere   sťažnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich   sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 24/2009, prikázal okresnému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. júla 2012 obsahovalo chronologický prehľad procesných úkonov konania a zároveň odkazovalo na stanovisko zákonného sudcu, s ktorým sa predseda okresného súdu stotožnil. Zákonný sudca   v predmetnom   vyjadrení   v podstate   uznal   nečinnosť   okresného   súdu   vo   veci sťažovateľov,   a to   v období   od   26.   mája   2009   do   októbra   2010,   ako   aj   v období od 15. novembra 2011 až do spísania svojho stanoviska zdôvodňujúc tento stav neúmerne rozsiahlou agendou mu pridelených vecí.

V liste okresný súd zároveň vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 20. augusta 2012 vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu   sťažovatelia   neuznali obhajobu okresného súdu, resp.   zákonného sudcu opierajúcu sa o okolnosti nadmerne rozsiahlej agendy.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Okresnému   súdu   bola   podaná   30.   januára   2009   žaloba   sťažovateľov,   ktorou   sa domáhali   voči   žalovaným   zaplatenia   sumy   5 763,41   €,   a to   z titulu   bezdôvodného obohatenia získaného užívaním nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov bez právneho dôvodu a bez poskytnutia protiplnenia.

Okresný súd vyzval 12. februára 2009 sťažovateľov na úhradu súdneho poplatku, ktorý sťažovatelia zaplatili 27. februára 2009. Okresný súd následne 2. apríla 2009 vyzval sťažovateľov na predloženie potrebného množstva kópií príloh žaloby. Uvedená výzva bola sťažovateľmi splnená 27. apríla 2009. Okresný súd adresoval 6. mája 2009 odporcom výzvu na predloženie   vyjadrenia   k podanej   žalobe.   Žalovaní   predložili   okresnému   súdu   svoje vyjadrenie a protinávrh 21. mája 2009. Okresnému súdu predložili žalovaní 1. decembra 2009 písomné podklady a 10. decembra 2009 úpravu protinávrhu a návrh na spojenie vecí (vedených na okresnom súde).

Okresný   súd   1.   októbra   2010   uzneseniami   vylúčil   protinávrh   žalovaných na samostatné   konanie   a   zamietol   ich   návrh   na   spojenie   vecí   (uznesenia   nadobudli právoplatnosť 3. novembra 2010).

Okresný súd uskutočnil 27. septembra 2012 pojednávanie.V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľov   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov, ktorým sa proti žalovaným domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania nehnuteľnosti v ich vlastníctve bez právneho dôvodu a bez primeranej náhrady. Na základe posúdenia obsahu   súdneho   spisu,   resp.   preskúmaním   jednotlivých   dosiaľ   vykonaných procesných úkonov, ústavný súd dospel k záveru, že potenciálna právna alebo skutková zložitosť veci nemala a ani nemohla mať vplyv na narušenie plynulosti konania vo veci sťažovateľov,   pretože   okresný   súd   v rámci   doterajšej   fázy   konania   k riešeniu   priamych skutkových   a právnych   otázok   zatiaľ   nepristúpil   a venoval   sa   skôr   úkonom   procesno-technického charakteru.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu sťažovateľov ako jeho účastníkov, a preto uzavrel, že negatívny vplyv správania sťažovateľov ako účastníkov konania na plynulosť posudzovaného konania nezistil.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti okresného súdu, v ktorých tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ústavný súd zistil, že súdne konanie bolo poznačené   pasivitou okresného súdu už v počiatočnom období, a to v úseku od 21. mája 2009, keď   mu žalovaní doručili svoje vyjadrenie   k podanej   žalobe,   do   1.   októbra   2010,   keď   okresný   súd   vydal   uznesenia o vylúčení protinávrhu žalovaných na samostatné konanie a o zamietnutí návrhu žalovaných na spojenie vecí na spoločné konanie. Vymedzenému obdobiu   kvantitatívne zodpovedá nečinnosť v rozsahu približne 4 mesiacov.

Rozsiahle   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvajúce   takmer   1   rok a deväť mesiacov vykazuje nasledujúca etapa súdneho konania v rozmedzí od 3. novembra 2010,   keď   nadobudli   právoplatnosť   označené   uznesenia,   do   27.   septembra   2012,   t. j. do okresným súdom určeného termínu pojednávania.

Ústavný súd tak konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustili v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 2 roky a 1 mesiac).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu, ako aj v neplnení pokynov zákonného sudcu vyšším súdnym úradníkom neakceptoval.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred   okresným   súdom   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia neprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a pocitom   právnej   neistoty.   Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 1 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to vo vzťahu ku každému z nich.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu 500 €, a to každému z nich, ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní a   nemajetkovú   ujmu sťažovateľov spočívajúcu   v ich   psychickej   záťaži a pocite   právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovali sumou 419,84 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ako   úkony   vykonané   v roku   2011),   a vychádzal   pritom z ustanovenia §   11   ods.   2   v   spojení   s ustanovením   §   3   ods.   1   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), podľa   ktorých   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny (123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu 61,75,   pretože   v prípade   sťažovateľov   ide   o spoločne   zastupované   osoby.   Vychádzajúc z uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   pre   dve   osoby   v roku   2011   patrí odmena v sume 2 x 61,75 € x 2, k tomu tiež 4 x režijný paušál 7,41 €, zvýšené o 20 % DPH, ktorej je právny zástupca platcom, teda odmena v celkovej sume 331,97 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012