znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. F., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   6   Co   25/2010-178, 6 Co 26/2010   z 25. januára   2011   a oznámením   Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne č. k. Kc 35/11-13 z 24. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. M. F., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   25/2010-178,   6   Co   26/2010   z 25. januára   2011 a oznámením   Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) č. k. Kc 35/11-13 z 24. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ) sa   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Trenčín   domáhal   proti   odporcom   zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam; konanie bolo vedené pod sp. zn. 11 C 97/2008.

Uznesením   č.   k.   11   C/97/2008-160   z 26.   marca   2010 „okresný   súd   v   dôsledku späťvzatia   návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,   podľa   ust.   §   96   O.   s.   p.   zastavil   konanie.   O náhrade   trov   konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. a uložil navrhovateľovi, aby zaplatil náhradu trov konania odporkyne v 1. rade vo výške 604,97 eur jej zástupcovi JUDr. J. D., do troch dní. Rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi vo výške 1.292,45 eur prostredníctvom D. R. Učtárni tamojšieho súdu uložil vrátiť zostatky preddavkov na trovy dokazovania,   navrhovateľovi   a odporkyni   v   1.   rade,   každému   po   5,24   eur.   Odporcom v 2. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Opravným uznesením zo dňa 17. septembra 2010, č. k. 11 C/97/2008-165 podľa ust. §   164   O.   s.   p.   opravil   výrok   citovaného   uznesenia   o   náhrade   trov   konania   odporkyne v 1. rade, a to tak, že opravil výšku tejto náhrady z pôvodných 604,97 eur na 1.230,84 eur. Opravu odôvodnil tým, že ide o chybu v počítaní, ktorá je zrejmá z obsahu spisu, pretože odmena za 1 úkon právnej služby je 512,85 eur a advokát si uplatnil náhradu za 2 úkony právnej služby a k tomu 20 % DPH.

Proti   týmto   uzneseniam   navrhovateľ   podal   včas   odvolanie.   Vo   svojom   odvolaní napadol výrok uznesenia okresného súdu v spojení s opravným uznesením, ktorým bola maloletej odporkyni priznaná náhrada trov konania. Navrhovateľ namietal výšku priznanej náhrady   trov   za   právnu   službu   advokáta.   Domnieva   sa,   že   náhrada   trov   konania   za zastupovanie nepatrí ako advokátovi, pretože JUDr. D. nie je vedený v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory a nespĺňa podmienky ako to vyžaduje ust. § 32, § 33 zák. č. 586/2003 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že JUDr. D. zastupuje odporkyňu iba ako zástupca (občan) a tomu by mala zodpovedať aj výška trov konania.“.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 25/2010-178, 6 Co 26/2010 z 25. januára 2011 rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v napadnutej   časti   (výroku   o náhrade   trov   konania) v spojení s opravným uznesením potvrdil; odporkyni v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Keďže sťažovateľ nebol s rozhodnutiami všeobecných súdov spokojný, 8. februára 2011   podal   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 35/11-13 z 24. marca 2011 odložený.

Podľa názoru sťažovateľa: „… v danom prípade boli porušené moje práva uvedené v čl. 46/1 Ústavy SR a čl. 6/1 dohovoru, právo na prístup k súdu ako aj právo každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky,   teda právo na súdnu ochranu...

Na   základe   všetkých   horeuvedených   skutočností   považujem   za   protiústavné i vybavenie môjho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, v ktorom sa prokuratúra rovnako nesprávne vysporiadala so skutkovým a právnym stavom veci a znemožnila mi tak dosiahnuť nápravu spôsobom zákonom predpokladaným.“.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, „ktorým   by   ÚS   SR   vyhlásil,   že uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/25/2010 zo dňa 25. 1. 2011 a odpoveďou na   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   č.   k.   35/11   zo   dňa   24.   3.   2011   bolo porušené právo na prístup k súdu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy SR a ktorým by zároveň zrušil toto uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie a napokon by priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania, ktorých výška bude uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v prvom   rade   považoval   za potrebné ustáliť,   porušenie   akých   základných   práv   a slobôd   sťažovateľ   namieta.   Keďže sťažovateľ námietku porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   do   návrhu   na   rozhodnutie   (petitu),   ktorým   je   ústavný   súd v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný,   nezahrnul   a ani   osobitne neodôvodnil,   ústavný   súd   sa   touto   námietkou   nezaoberal.   Vychádzajúc   z odôvodnenia sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   Sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 25/2010-178, 6 Co 26/2010 z 25. januára 2011, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 7. februára 2011, z čoho jednoznačne vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako ju podal, a z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06). V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty vzhľadom na kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kc 35/11-13 z 24. marca 2011, ktorým odložila jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému rozhodnutiu   krajského   súdu.   Z obsahu   uvedeného   oznámenia   vyplýva,   že   krajská prokuratúra náležite vysvetlila dôvody takéhoto postupu.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy.

Základné právo podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje, že každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   II.   ÚS   14/04,   I.   ÚS   7/04,   II.   ÚS   407/06, III. ÚS 146/2010).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Keďže   platná   zákonná   úprava   nezakladá   sťažovateľovi   právo   (právny   nárok)   na vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora,   nevyužitím   tohto   oprávnenia   generálneho   prokurátora   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011