znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť S. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 0 Tp 78/09 zo 4. mája 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tpo 29/2010 z 12. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010 (po doplnení 17. júna 2010) doručená sťažnosť S. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 78/09 zo 4. mája 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 29/2010 z 12. mája 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 78/09 zo 4. mája 2010 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň okresný súd týmto uznesením neprijal jeho písomný sľub ako náhradu za väzbu. Sťažovateľ tvrdil, že bezprostredne po vyhlásení uznesenia okresného súdu podal priamo do zápisnice proti nemu sťažnosť, v ktorej argumentoval neopodstatnenosť jeho vzatia do väzby. Ďalej uviedol, že už uznesenie o vznesení obvinenia „z dôvodu absencie predpísaných obligatórnych náležitostí, možno považovať za chybný právny úkon, ktorý je od začiatku neplatný“. Zároveň namietal, že tým, že okresný súd nerozhodol aj o alternatíve o vzatí do väzby, teda o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa   vyjadrenia sťažovateľa „v   danej   veci   bola   podaná   ponuka na nahradenie väzby dohľadom v písomnej podobe (na nahradenie väzby) ako súčasť písomného sľubu“. Sťažovateľ súčasne zastáva názor, že vo veci konajúci súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu nebolo možné nahradiť väzbu inou alternatívou. V tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008, ako aj na nález sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001, v ktorom boli podľa jeho názoru   sformulované   zásady   uplatňované   v   rámci   procesu   rozhodovania   o   väzbe. Sťažovateľ tvrdil, že v súlade s touto judikatúrou ústavného súdu je všeobecný súd vždy povinný   skúmať,   či   uplatnenie inštitútu   väzby   nie   je neprimerané vo   vzťahu   k   povahe trestného činu a hroziacemu trestu, a že vždy, ak môže byť väzba nariadená, musí súdny orgán zvážiť, či ju možno nahradiť uložením alternatívnych opatrení.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor: „Za daného stavu je nariadenie väzby úplne nadbytočným (opatrením)..., ktoré nie je pre ochranu verejného záujmu nevyhnutné. Väzba tak v danom prípade odporuje aj zásade primeranosti.“

Okrem toho sťažovateľ namietal, že „nedostatky formálnych náležitostí v uznesení o vznesení obvinenia v 6 skutku J. B. sami o sebe dokazujú, že trestné stíhanie vedené voči osobe   obvineného   je   vedené   v   rozpore   s   pravidlami   upravujúcimi   postup   orgánov prípravného konania. Pokiaľ ide o skutkovú relevanciu uznesenia o vznesení obvinenia v 6 skutku   J.   B.   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   tento   skutok   v   roku   2007   mi   bol vyšetrovateľom v M. právoplatne zastavený.“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že od začiatku trestného stíhania namieta zaujatosť vyšetrovateľa, ktorý vedie vyšetrovanie, a to pre jeho pomer k prerokúvanej veci a poškodeným. K postupu vyšetrovateľa sťažovateľ zároveň dodal, že tento bránil jeho obhajcovi zúčastňovať sa na iných úkonoch prípravného konania.

V   sťažnosti   sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   v   súlade   s   §   34   Trestného   poriadku uviedol adresu, na ktorú mu mali byť doručované písomnosti, „no napriek tomu aj po mojom výslovenom súhlase zo dňa 3. 11. 2008 u vyšetrovateľa, že odmietam sa zúčastňovať na ďalších úkonoch zo zdravotných dôvodov, ktoré som dokladoval aj marodným lístkom (PN) a nech ďalšie vyšetrovanie prebieha v mojej neprítomnosti, nakoľko nechcem mariť priebeh vyšetrovania, malo aj tak za následok vykonštruovaný zatykač voči mojej osobe zo strany vyšetrovateľa, aby ma za každú cenu dal do väzby“.

Sťažovateľ taktiež namietal, že proti uzneseniu okresného súdu zo 4. mája 2010, ktoré   mu   bolo   doručené   11.   mája   2010,   podal   aj   písomnú   sťažnosť,   ale   podľa   jeho vyjadrenia v uznesení krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 29/2010 z 12. mája 2010 niet o nej žiadnej zmienky, a preto sa domnieva, že krajský súd túto písomnú sťažnosť vôbec nebral do úvahy. Podľa vyjadrenia sťažovateľa prílohou tejto písomnej sťažnosti bola aj zdravotná dokumentácia svedčiaca o tom, že sa nevyhýbal trestnému stíhaniu, pretože po celú dobu navštevoval   lekárov   pre   vážne   zdravotné   problémy.   Okrem   toho   sťažovateľ   dodal,   že „nemohol   som   hneď   podať   aj   písomnú   sťažnosť   keďže   som   nevedel   sp.   zn.   uznesenia a zároveň priezvisko sudcu pre prípravné konanie, kde by som bez rovnopisu uznesenia voči väzbe mohol adresovať moju sťažnosť urýchlene“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby „napádané uznesenie sudcu Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 0 Tp 78/09 zo dňa 4. 5. 2010, a Krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 12. 5. 2010 zrušil a prepustil obvineného z väzby na slobodu   za   súčasné   prijatia   písomného   (danného)   sľubu   obvineného   alebo   nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka nad obvineným po jeho prepustení z väzby na slobodu prípadne za súčasného uloženia primeraných obmedzujúcich opatrení podľa § 82 ods. 1 písm. a) zákaz vycestovania do zahraničia, b) zákaz vykonávať činnosť, pri ktorej došlo k spáchaniu trestného činu, e) zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu alebo obydlia okrem vymedzených podmienok“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Keďže   sťažovateľ   nie   je   zastúpený   právnym   zástupcom   (predložil   len nekvalifikované splnomocnenie pre advokáta), pri prerokovaní jeho sťažnosti ústavný súd nevychádzal   striktne   len   z   petitu   sťažnosti,   v   ktorom   namietal   porušenie   svojich   práv uznesením   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ale   vychádzal   z   celkového   obsahu   jeho sťažnosti, v ktorej namietal aj okolnosti súvisiace s prípravným konaním.

1.   Pokiaľ sťažovateľ   namietal uznesenie   o vznesení   obvinenia, či   skutočnosť,   že trestné stíhanie voči   jednému zo skutkov,   pre ktoré   mu bolo vznesené obvinenie,   bolo v skoršom konaní právoplatne zastavené, alebo vôbec postup orgánov činných v trestnom konaní,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr.   III.   ÚS   75/05, IV. ÚS 76/05, III. ÚS 155/05), v ktorej vyslovil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

Ústavnému súdu nie je zrejmé, či sťažovateľ tieto námietky uplatnil už aj v rámci prípravného konania v podobe sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, či v podobe iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, napr. žiadosti o preskúmanie postupu policajta (§ 210 Trestného poriadku) a podobne. To však nič nemení na   tom,   že   za   daného   stavu   má   sťažovateľ   ako   obvinený   pred   všeobecnými   súdmi k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojho základného práva na obhajobu, a to napríklad v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, či v podobe podaného odvolania, keď odvolací súd môže rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými   sa   má zabezpečiť objasnenie   veci   alebo právo obhajoby [§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Z uvedeného dôvodu a s prihliadnutím na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. III. ÚS 186/06, III. ÚS 286/09).

V súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia sťažovateľ tvrdil, že pre nesplnenie predpísaných náležitostí, ktoré zákon pre daný druh rozhodnutia ustanovuje, ide o neplatný právny   úkon.   Ústavný   súd   však   k   tomu   uvádza,   že   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   je rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   ním   vymedzuje   vzťah   medzi   obvineným (páchateľom trestného činu) a štátom. Toto rozhodnutie je rozhodnutím vydaným v rámci trestného konania, pričom na jeho prípadnú nezákonnosť (a s tým spojené aj jeho zrušenie) nemožno   aplikovať   ustanovenia   generálnej   hmotnoprávnej   normy   civilného   práva   – Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov (§ 37 a násl.).

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 78/09 zo 4. mája 2010.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a ktorým okresný súd neprijal jeho sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sťažovateľ využil   ústavnú a zákonnú možnosť   a   po   jeho vyhlásení podal   proti   nemu sťažnosť do zápisnice   o   výsluchu   obvineného.   O   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 4 Tpo 29/2010-56 z 12. mája 2010 tak, že ju zamietol.

Právo   krajského   súdu   preskúmať   na   základe   podanej   sťažnosti   rozhodnutie okresného   súdu   a   poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovým   právam   vylučuje   právomoc ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   prvostupňové   rozhodnutie   v   sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 29/2010 z 12. mája 2010.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ tvrdil, že jeho vzatie do väzby bolo neprimeraným opatrením a že na tento   úkon   neboli   dané   dôvody,   ale   aj   napriek   tomu   krajský   súd   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   zamietol.   V   týchto   súvislostiach   sťažovateľ   argumentoval judikatúrou ústavného súdu, predmetom ktorej bolo z hľadiska porušenia základného práva na osobnú slobodu aj skúmanie postupu všeobecného súdu pri rozhodovaní o alternatíve väzby, v danom prípade o možnostiach jej nahradenia či už písomným sľubom sťažovateľa, alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   ním.   Okrem   toho   sťažovateľ považoval   rozhodnutie   krajského   súdu   za   výsledok   rozhodovacej   činnosti,   ktorému nepredchádzal zákonný postup, keďže o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu uplatnenej do zápisnice o výsluchu obvineného 4. mája 2010 druhostupňový súd rozhodol 12. mája 2010 bez toho, aby mu umožnil predostrieť aj písomné argumenty proti väzbe, ktoré uplatnil aj v písomnej podobe po doručení uznesenia okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 78/09 zo 4. mája 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, teda z dôvodov   opodstatňujúcich   útekovú   väzbu   a preventívnu   väzbu.   Okresný   súd   zároveň neprijal písomný sľub obvineného daný podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ je stíhaný za trestný   čin   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a   3   písm.   a)   Trestného   zákona   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru K. z 9. júla 2008, 24. septembra 2008, 23. októbra 2008, 11. novembra 2008, 24. novembra 2008 a 12. januára 2009. Išlo pritom o vznesenie obvinenia za viaceré skutky, ktorých sa sťažovateľ dopustil na rôznych miestach v priebehu dlhšieho časového obdobia.

Okresný   súd   v   rozhodnutí   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   sťažovateľ   sa   v   mieste trvalého   bydliska   nezdržiaval,   jeho   aktuálny   pobyt   nebol   známy,   pričom   sa   dopúšťal majetkovej trestnej činnosti obdobného charakteru, 21. mája 2009 bol vydaný príkaz na jeho zatknutie, ktorý bol realizovaný 3. mája 2010 v čase 18.00 h, keď bol sťažovateľ zatknutý a v zákonnej lehote odovzdaný okresnému súdu. Citujúc ustanovenia Trestného poriadku týkajúce   sa   väzby   dospel   okresný   súd   k   záveru,   že   boli   splnené   podmienky   na   vzatie sťažovateľa do väzby. Súd prvého stupňa vyjadril názor, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa   vyplýva   z   dosiaľ   vykonaného   dokazovania.   Okresný   súd   poukázal   na dôvodnosť   útekovej   väzby,   keď   konštatoval,   že   po   výsluchu,   ktorý   sa   uskutočnil 3. novembra   2008,   nebolo   možné   sťažovateľa   ani   predvolať,   ani   predviesť   k   úkonom trestného konania, pretože sa nezdržiaval na adrese, ktorú uviedol, zmenu adresy orgánom činným   v   trestnom   konaní   nenahlásil   a   jeho   pobyt   nebol   známy   ani   jeho   rodinným príslušníkom.   Okresný   súd   argumentoval   aj   charakterom   trestnej   činnosti,   ktorej   sa sťažovateľ   dopustil,   poukázal na sankciu,   ktorá   mu   za spáchanie takej   trestnej   činnosti hrozí, a okrem toho dal do pozornosti aj jeho predchádzajúce odsúdenie. S odvolaním sa na osobu   sťažovateľa   a povahu a charakter   spáchaných   skutkov okresný   súd   neprijal   jeho písomný sľub, „lebo tento v dostatočnej miere neodstráni obavu z možného správania sa obvineného v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm.- a) a c) Trestného poriadku“. V závere okresný súd konštatoval, že väzbu sťažovateľa je potrebné pokladať za primeranú, zabezpečujúcu rovnováhu medzi zásahom štátu do základných práv a slobôd sťažovateľa ako osoby trestne stíhanej na jednej strane a na strane druhej potrebami a účelom trestného konania.

Proti uzneseniu okresného súdu zahlásil sťažovateľ do zápisnice o svojom výsluchu zo 4. mája 2010 sťažnosť.

Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa uskutočnenom na okresnom súde 4. mája 2010 vo veci sp. zn. 0 Tp 78/09 vyplýva, že jeho advokát aj napriek tomu, že bol o úkone upovedomený, pri výsluchu nebol prítomný. Po zákonnom poučení sťažovateľa a potom, ako mu bol krátkou cestou doručený návrh prokurátora na vzatie do väzby, sa sťažovateľ bránil, že uňho dôvody väzby nie sú dané. V tejto súvislosti uviedol, že orgánom činným v trestnom konaní oznámil adresu na doručovanie písomností, ako aj jej zmenu, pričom dodal, že už dávnejšie pri výsluchu uviedol, že žiada, aby trestné stíhanie voči nemu bolo vedené v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ sa odvolával na zdravotné ťažkosti. Sťažovateľ dal súčasne písomný sľub, že sa bude zdržiavať v mieste trvalého bydliska, že sa dostaví ku všetkým úkonom trestného konania a že nemá v úmysle vyhýbať sa trestnému stíhaniu. Žiadal, aby okresný súd prijal jeho písomný sľub ako náhradu za väzbu aj z dôvodu, že nemal vedomosť o tom, aby bol naňho vydaný príkaz na zatknutie. Okrem toho sťažovateľ odpovedal aj na otázky sudkyne, keď uviedol, že v minulosti už bol odsúdený a toho času je nezamestnaný. Súčasne uviedol, že obhajcu má.

O   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 4 Tpo 29/2010-56 z 12. mája 2010 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia   stručne   uviedol   podstatu   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia,   ako   aj dôvody prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby a vyslovil: „Aj krajský súd z dôkazov obsiahnutých v spise dospel k záveru, že skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie spáchané boli,   majú   znaky   trestného   činu   a   je   dôvodné   podozrenie   vzhľadom   na   výpoveď poškodených,   že   obvinený   sa   týchto   skutkov   dopustil.   Vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že obvinený sa nezúčastňoval úkonov, ako i na to, že zločinu sa mal dopustiť spáchaním až desiatich skutkov, pričom i v minulosti bol viackrát súdne trestaný, i krajský súd dospel k záveru, že u obvineného S. P. existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Správne preto postupovala sudkyňa pre prípravné konanie, keď obmedzila osobnú slobodu a rozhodla o väzbe obvineného a taktiež, keď vzhľadom na jeho osobu a predchádzajúce odsúdenia ním daný sľub nahrádzajúci väzbu neprijala.“

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby [konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru], spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   dotknutej   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd celkom jednoznačne vysvetlil, na ktorých zákonných ustanoveniach a skutkových okolnostiach postavil svoje tvrdenia o dôvodnosti sťažovateľovej väzby. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, poukázal na vykonané dokazovanie, ktorého výsledky viedli ku vzneseniu obvinenia sťažovateľovi,   pričom   opodstatnenosť   útekovej   väzby   [§   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku]   odôvodnil   neúčasťou   sťažovateľa   na   úkonoch   trestného   konania   a   v   prípade preventívnej väzby [§ 71 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku]   argumentoval rozsiahlou trestnou činnosťou   sťažovateľa (10 skutkov),   ktorú   páchal dlhšiu   dobu.   Okrem   toho sa krajský súd stotožnil aj so závermi okresného súdu o tom, že prijatie písomného sľubu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprichádza uňho do úvahy, a to vzhľadom na jeho osobu a predchádzajúce odsúdenie.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd uviedol dostatočné a v okolnostiach daného prípadu aj relevantné dôvody sťažovateľovej väzby, a preto jeho skutkové a právne závery nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu, a to z dôvodu, že tento súd neskúmal aj možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, aj túto ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že všeobecný súd konajúci o zákonnosti väzby môže   podľa   okolnosti   daného   prípadu,   a   to   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   povahu prejednávaného skutku zvážiť, či obvinený bude stíhaný na slobode alebo či možno využiť alternatívu vo vzťahu k väzbe v podobe dohľadu mediačného a probačného úradníka. Toto ustanovenie za predpokladu existencie dôvodov útekovej väzby alebo preventívnej väzby neprikazuje všeobecnému súdu rozhodnúť o spomínanej alternatíve. Je vždy na úvahe súdu posúdiť, či účel väzby u toho-ktorého obvineného možno dosiahnuť inak. Ak v rozhodnutí všeobecného súdu o väzbe niet v relevantných súvislostiach zmienky o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ale na druhej strane sú v ňom úplne zreteľne formulované   skutkové   a   právne   dôvody   na   vzatie   obvineného   do   väzby   alebo   na   jeho ponechanie vo väzbe tak, ako to bolo v danom prípade, nemožno konštatovať, aby také rozhodnutie bolo v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Okrem toho zo zápisnice o výsluchu obvineného vyplýva, že sťažovateľ požiadal len o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, s čím sa krajský súd odvolávajúc sa aj na závery   okresného   súdu   náležite   vysporiadal.   Taktiež   je   potrebné   uviesť,   že   nahradenie väzby   inými   alternatívami   podľa   §   80   Trestného   poriadku   si   vyžaduje   existenciu konkrétneho väzobného dôvodu, a preto úvahy sťažovateľa o nahradení väzby (písomným sľubom   alebo dohľadom   probačného a   mediačného úradníka),   ktorej   danosť v   podstate odmieta a popiera (pozri námietky proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré je jedným z predpokladov na vzatie do väzby), sa zdajú byť pochybné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Okrem   toho   sťažovateľ   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť došlo aj tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti (zahlásenej do zápisnice o výsluchu obvineného) proti uzneseniu okresného súdu bez   toho,   aby   vzal   do   úvahy   jeho   argumenty   predostreté   v   písomnej   sťažnosti.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bolo uznesenie okresného súdu zo 4. mája 2010 doručené až 11. mája 2010, pritom 12. mája 2010 podal proti nemu písomnú sťažnosť, ale krajský súd ju už nezohľadnil, keďže o sťažnosti zahlásenej do zápisnice o výsluchu obvineného rozhodol 12. mája 2010.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného ústavný súd zistil, že po výsluchu sťažovateľa bolo uznesenie o jeho vzatí do väzby a neprijatí písomného sľubu vyhlásené a odôvodnené vrátane   poučenia   o   opravnom   prostriedku,   ktorý   bolo   možné   podať   do   3   dní   odo   dňa oznámenia   uznesenia.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť   priamo   do   zápisnice o výsluchu obvineného, ale neuviedol, že má v úmysle túto sťažnosť dodatočne písomne zdôvodniť.

Ústavný súd konštatuje, že tým, že po vyhlásení uznesenia bolo toto rozhodnutie zo strany   okresného   súdu   aj   odôvodnené,   sťažovateľovi   boli   oznámené   aj   dôvody predmetného rozhodnutia. Sťažovateľ potom poznajúc dôvody rozhodnutia okresného súdu mohol proti nemu včas uplatniť písomné námietky, keďže medzi vyhlásením a oznámením rozhodnutia   okresného   súdu   (4.   mája   2010)   a   rozhodovaním   druhostupňového   súdu (12. mája   2010)   mal   k   dispozícii   časový   priestor   7   dní.   Navyše,   ústavný   súd   dáva   do pozornosti   obsah   zápisnice   o   výsluchu   sťažovateľa,   keď   z   formulácie   otázok   sudcu okresného súdu jednoznačne vyplýva, že boli zamerané na neúčasť sťažovateľa na úkonoch trestného konania, na jeho predchádzajúce odsúdenie, pričom zároveň boli osoby prítomné pri   výsluchu   oboznámené   s   obsahom   vyšetrovacieho   spisu,   a   tým   aj   so   vzneseným obvinením. Tieto okolnosti spolu s návrhom prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby, ktorého obsah predniesol prokurátor v rámci záverečných rečí, boli podkladom na záver okresného   súdu   o   potrebe   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa. Totožné závery boli potom súčasťou aj písomne vyhotoveného uznesenia okresného súdu.

Dôvody   uznesenia   okresného   súdu   boli   sťažovateľovi   oznámené   4.   mája   2010, pričom písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia mu bolo doručené 11. mája 2010, teda deň pred   neverejným   zasadnutím   druhostupňového   súdu.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že sťažovateľ   nenamietal,   že   by   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   obhajobu z dôvodu, že by jeho obhajcovi (aj napriek upovedomeniu neprítomnému pri výsluchu) bolo znemožnené   predostrieť   argumenty   proti   jeho   väzbe.   Sťažovateľ   namietal,   že   o   jeho sťažnosti rozhodol krajský súd skôr, než by mu bolo známe písomné zdôvodnenie jeho sťažnosti. Vo vzťahu k uvedenému je potrebné podotknúť, že sťažovateľ ani netvrdil, že po oznámení uznesenia okresného súdu nemohol proti nemu podať písomnú sťažnosť tak, aby to   stihol   ešte   pred   neverejným   zasadnutím   krajského   súdu   z   dôvodu,   že   by   nepoznal argumentáciu okresného súdu, ale tvrdil, že sťažnosť mohol podať až po doručení tohto rozhodnutia,   pretože   dosiaľ   nepoznal jeho spisovú   značku   a meno sudcu   pre   prípravné konanie.   Pritom   v   zápisnici   o   výsluchu   obvineného   zo   4.   mája 2010,   ktorú   sťažovateľ podpísal, je zreteľne uvedené meno sudcu okresného súdu, ako aj spisová značka konania.

Dôvody   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   78/09   zo   4.   mája   2010   boli sťažovateľovi oznámené už vyhlásením uznesenia, a preto mohol včas uplatniť písomné argumenty   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe.   Obdobie   medzi   oznámením   uznesenia okresného súdu sťažovateľovi (4. mája 2010) a neverejným zasadnutím krajského súdu (12. mája   2010)   považuje   ústavný   súd   za   dostatočné   na   to,   aby   sťažovateľ   aktívnym spôsobom   uplatnil   svoje   právo   na   obhajobu,   či   už   sám   alebo   prostredníctvom   svojho obhajcu, a tak predložil argumenty, ktoré by spochybňovali nevyhnutnosť jeho väzby.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010