znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. Š., R., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2008 doručená sťažnosť PhDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «Napadnutým   rozsudkom   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn. 23 Sp/26/2005-53 zo dňa 24.01.2006 bolo potvrdené rozhodnutie pozemkového úradu, ktorý zamietol reštitučný nárok s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky na vyňatie majetku z konfiškácie.

Zákon č. 229/1991 Zb. o pôde nezaraďuje prechod vlastníctva na štát v dôsledku konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v ustanovení § 6 ods. 1, ale v samostatnom odseku   2   upravuje   postup   s   odvolaním   na   vzniknutý   nárok   na   vyňatie   z   konfiškácie   a neodsúdenie   pôvodných   vlastníkov.   Podľa   napadnutého   rozsudku   nevznikol   nárok   na vyňatie majetku z konfiškácie, pretože pôvodný vlastník bol odsúdený rozsudkom Okresného ľudového súdu v Komárne č. k. T ľud 68/45 zo dňa 03. 09.1946 za trestný čin kolaboranstva podľa ustanovenia § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR na trest verejného pokarhania. Pri   výklade   zákona   je   možné   zvoliť   buď   prísne   formálny   prístup,   keď   sa   súd bezvýhradne pridŕža doslovného znenia zákona, alebo prístup hľadania spravodlivosti v duchu   zákona,   ktorý   je   vedený   snahou   o   naplnenie   účelu   zákona,   o   odstránenie nespravodlivosti a nastolenie tak právneho, ako aj spravodlivého stavu.

Zákon   č.   229/1991   Zb.   je   jedným   z   dôležitých   zákonov,   ktoré   boli   prijaté   po demokratizačných zmenách v roku 1989. Jeho význam je daný tým, že sa snaží vyrovnať s minulosťou a nespravodlivosťou, ku ktorej dochádzalo v dobe pred novembrom 1989... Je faktom, že Okresný ľudový súd v Komárne rozsudkom č. k. Tľud 68/45 zo dňa 03. 09. 1946   odsúdil   M.   F.   za   trestný   čin   kolaboranstva   podľa   ustanovenia   §   5   nariadenia   č. 33/1945 Sb. n, SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a   o   zriadení   ľudového   súdnictva   v   znení   nariadenia   č.   57/1945   Sb.   n.   SNR   (ďalej   len „nariadenie“) na trest verejného pokarhania.

V rozsudku č. k. T ľud 68/45 sa nesprávne uvádza, že súd uznal M. F. za vinného podľa § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR, pričom správne mal súd zrejme na mysli ustanovenie   §   3   nariadenia   č.   33/1945   Sb.   n.   SNR,   keďže   §   5   sa   týkal   previnilcov fašistického režimu.

Absurdnosť uvedeného rozsudku dokumentuje už fakt, že M. F. bol osobou židovskej národnosti preukázateľne poškodenou fašistickým režimom a účelom nariadenia, ako je zrejmé   už   z   jeho   názvu,   bolo   potrestanie   fašistických   zločincov,   okupantov,   zradcov a kolaborantov.   M.   F.   bol   totiž   jednoznačne   obeťou   tak   fašistického,   ako   aj   neskôr komunistického režimu. Členovia jeho najbližšej rodiny umreli v koncentračných táboroch kvôli   tomu,   že   boli   osoby   židovskej   národnosti.   Zoberúc   do   úvahy   súčasné   historické vedomosti   o   vtedajšom   režime   je   mimoriadne   cynické   tvrdenie,   že   osoba   židovskej národnosti, ktorú fašizmus pripravil o rodinu, je zároveň fašistickým zločincom, okupantom, zradcom alebo kolaborantom s fašistickým režimom.

Odôvodnenie   rozsudku   T   ľud   68/45   potvrdzuje   názor,   že   sa   jedná   o   nezákonne vydané   rozhodnutie.   Odsúdený   sa   mal   dopustiť   toho,   že   dňa   08.   11.   1938   v T.,   keď maďarské vojská okupovali toto územie, pred svojim robotníctvom z mlyna a hospodárstva pozostávajúceho asi z 15-tich členov, mal prejav asi 10 min trvajúci, v ktorom medzi inými povedal:   „Nech   žije   H.,   nech   žije   I.,   nech   žije   K.,   nech   žije   V.“   Tým   mal   činnosť kolaborantov verejne propagovať a schvaľovať v miestnom merítku.

V odôvodnení sa uvádza, že obvinený poprel trestný čin kladený mu za vinu, avšak na základe   „kategorickej   výpovede“   svedkov   V.   B.,   J.   H.   a K.   P.   mal   súd   za   preukázané dopustenie sa vyššie uvedeného skutku. A to aj napriek tomu, že súd sám konštatuje, že svedkovia alebo ich rodinní príslušníci dostali prídel z pozemkov obvineného a že majú záujem na tom, aby obvinenému nebol majetok vrátený.

Výpovede   svedkov,   ktorí   mali   záujem   na   potrestaní   obvineného,   boli   jediným dôkazom, ktorý súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o vine a treste.

Ďalej   v   odôvodnení   nasleduje   už   len   výpočet   poľahčujúcich   okolností,   a   to zachovalosť   obvineného,   nevinnú   rodinu,   ďalej   to,   že   obvinený   bol   pre   svoju   rasovú príslušnosť   počas   okupácie   prenasledovaný,   že   bol   nútený   konať   prácu   v   pracovných útvaroch, že jeho rodina bola deportovaná do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa doposiaľ nevrátila. Súd vzal za záslužný čin obvineného aj to, že dňa 06. 12. 1944, teda ešte pred obsadením tohto územia Červenou armádou, prebehol k Červenej armáde, čím sa zaslúžil   o   protifašistický   boj   a   účinne   podporoval   ČA   proti   fašistickým   a   nemeckým vojskám.

Z   dobových   dokumentov   taktiež   vyplýva,   že   kolaborantstvo   M.   F.   je   minimálne sporné, keď napr. výmerom Krajského národného výboru v B. zn. VIII/1-193.1-1951 zo dňa 11.   06.   1951   sa   v   odôvodnení   uvádzalo,   že   u   M.   F.   neboli   splnené   podmienky   pre konfiškáciu majetku. Rovnako i vo výmere Okresného komisára pre okres K. zo dňa 03. 05. 1947,   ktorým bola zrušená nútená správa na majetok M.   F.,   je uvedené,   že je osobou národne, štátne a ľudovodemokratický spoľahlivou.

Ako je zrejmé, jediné, čoho sa M. F. dopustil, bolo to, že bol miestnym statkárom a vlastníkom rozsiahleho majetku. Zo všetkých uvedených okolností vyplýva, že rozsudok T ľud 68/45 je vykonštruovaným a nezákonným rozsudkom. Navyše ani neobsahuje poučenie o možnosti   podať   voči   nemu   odvolanie,   čo   len   dokresľuje   spôsob   rozhodovania   súdu   v uvedenom prípade....

Vychádzajúc z argumentácie o legitímnej požiadavke hľadieť na M. F. ako na obeť fašistického   režimu   a   z   toho   vyplývajúceho   práva   súdu   považovať   ho   pre   potreby reštitučného   konania   za   bezúhonnú   osobu,   sme   presvedčený,   že   nárok   na   vydanie nehnuteľností   v   reštitučnom   konaní   bol   v   pozícii   „legitímnej   nádeje“.   Nesprávnou interpretáciou   hmotného   práva   teda   Krajský   súd   v   Nitre   a   následne   i   Najvyšší   súd Slovenskej republiky porušili Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené právo vlastniť majetok a pokojne ho užívať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 Ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy (I. ÚS 23/01).

Právo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   (druhej   vety)   v   tomto   prípade   teda   bolo aplikovateľné   a   povinnosťou   súdu   bolo   zabezpečiť   procesné   garancie,   ktoré   z   neho vyplývajú   vrátane   náležitého   posúdenia   mojej   argumentácie   a   vyrovnania   sa   s   ňou. Nesprávnym výkladom hmotného práva konajúcim súdom bolo tiež porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované v ustanovení čl. 6 Dohovoru.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1.   Základné   právo   PhDr.   J.   Š.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa ustanovenia čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo 35/2007 zo dňa 10. 1. 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo 35/2007 zo dňa 10. 1. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi Mgr. M. K. vo výške 7.939,- Sk...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   nespokojnosť   s rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 8   Sžo 35/2007   z 10.   januára 2008,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   Krajského   súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   23   Sp   26/2005   z 12.   septembra   2007 preskúmavajúce   rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   v Komárne   (ďalej   len „obvodný   úrad“)   sp.   zn.   2005/00012/77-F   z 25.   augusta   2005   o zamietnutí   reštitučného nároku sťažovateľa k nehnuteľnostiam v katastri obce T..

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje, a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Sťažovateľ tvrdí, že ako dedič zo závetu má právo na vydanie nehnuteľností po jeho právnom predchodcovi v zmysle osobitného zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“)“, pretože ten bol podľa neho nespravodlivo odsúdený v roku 1946 Okresným ľudovým súdom v Komárne za trestný čin kolaboranstva, v dôsledku čoho mu tento majetok bol „orgánmi československého štátu“ skonfiškovaný.

Porušenie   označených   práv   uvedených   v čl.   20   ods.   1   ústavy, čl.   1   dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „Nesprávnou interpretáciou hmotného práva teda Krajský súd v Nitre a následne i Najvyšší súd Slovenskej republiky porušili Ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru chránené právo vlastniť majetok a pokojne ho užívať...“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   namietal   porušenie   vlastníckeho   práva takým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktoré   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Príčinnú   súvislosť   tvrdí   sťažovateľ   iba   z dôvodu,   že   nebol   úspešný   v konaní o preskúmanie rozhodnutia obvodného úradu a zamietnutí žaloby krajským súdom v jeho veci. Iba tvrdenie sťažovateľa však takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Sťažovateľ   mal   možnosť   svoje   právo   uplatniť   prostredníctvom   riadnych   opravných prostriedkov   a preskúmaním   rozhodnutia   správneho   orgánu   pred   všeobecným   súdom, ktorú aj využil, teda ochrana mu bola poskytnutá v zmysle zákona a ústavný súd nevidí dôvod prehodnocovať závery najvyššieho súdu.

Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 35/2007 z 10. januára 2008 vyplýva, že „predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené   rozhodnutie   odporcu   o   nepriznaní   vlastníckeho   práva   navrhovateľa   a zúčastnených osôb (Ing. T. Š. a J. U.)...

Z administratívneho spisu odporcu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesné legálnymi dôkazmi, vykonal vo veci šetrenie a skúmal, či sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb..., či žiadatelia (vrátane navrhovateľa) sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o pôde, akým spôsobom   boli   nehnuteľnosti   odňaté   pôvodnému   vlastníkovi   M.   F.   a   či   je   možné nehnuteľnosť vydať podľa § 6 zákona o pôde.

V   časti   rozhodnutia   označenej   pod   rímskym   číslom   I.-A   odporca   nepriznal navrhovateľovi a ďalším žiadateľom (Ing. T. Š. a J. U.) vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vyššie špecifikovaným z dôvodu, že nie sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona...

Žiadatelia   si   uplatnili   nárok   na   vydanie   nehnuteľnosti   ako   dedičia   zo   závetu   po pôvodnom vlastníkovi M. F., nar...., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho a ktorý spísal závet 24. 11. 1948, ktorý bol správnemu orgánu predložený v neoverenej kópii. Podľa uznesenia č. 4 D 109/2003-28, DNot 82/2003 zo dňa 15. júla 2003, ktoré vydal Okresný súd v Ružomberku v dedičskej veci po nebohom M. F. so zanechaním závetu bolo konanie zastavené, pretože PhDr. J. Š. uviedol, že poručiteľ nezanechal žiaden hnuteľný, alebo nehnuteľný majetok. Poukázal   na   ustanovenie   §   4   ods.   2   zákona,   z   ktorého   vyplýva,   že   ak   osoba,   ktorej nehnuteľnosť   prešla   v   dobe   od   25.   02.   1948   do   01.   01.   1990   do   vlastníctva   štátu   v prípadoch uvedených v § 6 zákona zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 sú oprávnenými   osobami   pokiaľ   sú   štátnymi   občanmi   Českej   a   Slovenskej   federatívnej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby, ktorými sú pod písm. a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo a pod písm. b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu.

V ďalšom konaní správny orgán skúmal, ako boli nehnuteľnosti odňaté a zistil, že v PKV č.... kat. územie T., ktoré sú vedené v celosti na M. F. sú značené v časti B vyznačené ČD  ...   došlo   06.   12.   1958   podľa   výmeru   ONV   v Č.   č.  ...   vložené   vlastnícke   právo   na Československý štát v správe ONV v T. V PKV č.... kat. územie T. parc. č.... bola odpísaná z PKV č.... a na základe výmeru ONV v Č. z 30. 06. 1955 prešla do vlastníctva štátu v správe T. n. p. I.. V PKV č.... kat. územie T. nie je žiaden zápis o prechode nehnuteľnosti na štát, alebo na inú právnickú osobu.

Výmerom č.... zo dňa 30. 03. 1950, ktorý vydal ONV v Č. podľa § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta č. 108/1945 Sb.   v znení zákona č. 84/1949 Sb.   o konfiškácii nepriateľského majetku   a   fondoch   národnej   obnovy   po   skonštatovaní,   že   sú   splnené   podmienky   pre konfiškáciu majetku podľa § 1 ods. 1 bod 3 tohto dekrétu sa M. F. konfiškuje jeho majetok v kat. území T. Ako dôvod je uvedené, že majiteľ nehnuteľnosti, osoba maďarskej národnosti, vyvíjala činnosť smerujúcu proti zvrchovanosti, samostatnosti, demokraticko-republikánskej štátnej forme, choval sa nepriateľsky voči národu slovenskému a českému a podporoval nemeckých a maďarských okupantov.

Na základe žiadosti ONV v Č. požiadal Ľudový súd o vydanie uznesenia o prepise vlastníckeho práva predmetných vložkách v kat. územie T., ktorých vlastníkom bol M. F. na Československý štát na základe výmeru o konfiškácii, následne Ľudový súd na jednotlivých PKV urobil pečiatku a vydal uznesenie Čd 947/98 zo dňa 28. 12. 1958, v ktorom povolil prevod   vlastníckeho   práva   nehnuteľností   zapísaných   v   PKV   č.  ...   v   kat.   území   T.   na Československý štát.

Odporca správne zistil, že nehnuteľnosti prešli na štát dňom 30. 10. 1945 podľa § 1 ods. 3 bod 3. dekrétu č. 108/45 Sb. v súlade s §4 dekrétu. Týmto dekrétom bola vyslovená všeobecná zásada, že za skonfiškovaný treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola zistená   nepriateľská   činnosť   v   zmysle   dekrétu   a   preto   aj   bez   uvedenia   konkrétnych nehnuteľností treba za konfiškovaný majetok považovať všetok majetok. Zápis, ktorý bol prevedený do pozemkovej knihy v r. 1958 mal podľa odporcu len deklaratórny charakter. V ďalšom konaní správny orgán zisťoval, či je možné predmetné nehnuteľnosti vydať podľa § 6 ods. 2 zákona. Šetrením zistil, že M. F. bol odsúdený podľa § 5 nariadenia SNR č. 33/1945 Sb.   n.   SNR   v znení   nariadenia   č.   57/1946 Sb.   n.   SNR   na základe   rozsudku Okresného ľudového súdu Tľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946 právoplatného dňa 03. 09. 1946,   podľa   ktorého   bol   M.   F.   uznaný   za   vinného   za   čin   kolaboranstva   podľa   §   5 nariadenia a odsúdený na verejné pokarhanie v súlade s § 4 nariadenia.

Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR č. 33/1945   Sb.   n.   SNR   v znení nariadenia č. 57/1946 Sb.   n.   SNR   odporca konštatoval nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a nemožnosť jeho vydania.

Ku   skutkovým   zisteniam   a   právnym   záverom   odporcu   uvedeným   v   bode   I.-A rozhodnutia, ktoré si osvojil aj krajský súd nemal žiadne výhrady ani súd odvolací, ktorý považoval vyslovený právny názor odporcu za správny, pričom k odvolacím námietkam navrhovateľa   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   súdny   prieskum   administratívnych rozhodnutí   vrátane   rozhodnutia   odporcu   je   obmedzený   na   skúmanie   legality   správnych rozhodnutí   a   postupu   správneho   orgánu   v   rozsahu   dôvodov   vymedzených   v   opravnom prostriedku,   pričom   odvolací   súd   považuje   za   dôležité   zdôrazniť,   že   v   rámci   súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov je potrebné dôsledne aplikovať jeden zo základných princípov právneho štátu, princíp právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že podmienka vyňatia majetku z konfiškácie bola splnená a k takémuto záveru mal dospieť krajský súd po dôkladnom rozbore trestného rozsudku č. k. T ľud 68/45 zo dňa 3. septembra 1946.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že krajský súd bol oprávnený vyhodnotiť predmetný trestný rozsudok, nakoľko to umožňuje samotný zákon č. 229/1991 2b., ktorý rieši špecifický prípad nápravy krívd, ku ktorým reálne došlo, s týmto názorom nebolo možné súhlasiť. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva,   že   krajský   súd   dôsledne   posudzoval   dôvody   uvedené   v   opravnom   prostriedku, pričom v predchádzajúcom konaní sa krajský súd zaoberal podrobne všetkými dôvodmi a námietkami, ktoré navrhovateľ uplatnil.

Konanie   a   rozhodovanie   o   opravnom   prostriedku   je   konaním   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu podľa V. časti (jej 3. hlavy) OSP a nie je pokračovaním administratívneho konania.

Nie je preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia   odporcu   a   nie   je   ani   jeho   úlohou   vykonávať   dokazovanie   na   skutočnosti, ktorých   zistenie   je   podmienkou   zistenia   skutočného   stavu   veci   už   v   administratívnom konaní. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 250i OSP.

Krajský   súd   nepochybil,   keď   vyslovil   záver,   že   nie   je   oprávnený   hodnotiť,   resp. revidovať   právoplatné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   bol   odsúdený   pôvodný   vlastník nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité upriamiť pozornosť na to, že   primárne   zo   žiadneho   ustanovenia   zákona   č.   229/1991   Zb.,   nebolo   možné   vyvodiť oprávnenie odporcu posudzovať, resp. revidovať právoplatné rozhodnutie súdu o uznaní viny pôvodného vlastníka nehnuteľností M. F. za čin kolaboranstva a uložení trestu, a keďže sa nejedná o prípad uvedený v § 250i ods. 2 OSP nemohol ani súd v plnej jurisdikcii rozhodnúť o prípadnom porušení zákona uvedeným trestným rozsudkom a vzhľadom na chýbajúcu   právnu   úpravu   (povinnosť   vyplývajúcu   zo   zákona   o   pôde),   nemohol   takúto povinnosť uložiť ani odporcovi.

Zákon č. 229/1991 Zb. o pôde je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom   je   spolu   s   ostatnými   reštitučnými   zákonmi   zabezpečiť   tzv.   reštitučné   procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku, v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, s cieľom dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Reštitučné   zákony   nepredpokladajú   (neprezumujú)   ani   jednu   z   podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach jednotlivých zákonov (v danom prípade § 6 ods. 2 zákona o pôde, na základe ktorého si navrhovateľ uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností), takže pre úspešné uplatnenie nároku musí oprávnená osoba preukázať uplatnený reštitučný titul, t. j. že nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu a že spĺňa podmienky pre vydanie takéhoto majetku.

Zákon   č.   229/91   Zb.   v   platnom   znení   nezaraďuje   prechod   vlastníctva   na   štát   v dôsledku konfiškácie medzi reštitučné tituly uvedené v § 6 ods. 1, ale v samostatnom ods. 2 upravuje postup s odvolaním už na vzniknutý nárok na vyňatie z konfiškácie a neodsúdenie pôvodných   vlastníkov.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   nehnuteľnosť   možno   v   reštitúcii   vydať osobám,   ktorých   majetok   bol   skonfiškovaný   len   na   základe   toho,   že   boli   maďarskej národnosti a osobám, ktorých bol majetok skonfiškovaný z iného dôvodu, napr. zradcom, kolaborantom a pod., sa majetok nepriznáva.

Konfiškačný   dekrét   č.   108/45   Sb.   presne   určuje   okruh   osôb,   ktoré   ako   osoby nepriateľské podliehajú konfiškácii celého majetku.

Podľa   §   1   ods.   1   bod   3   dekrétu   č.   108/45   Zb.   sa   konfiškuje   celý   majetok   osôb fyzických bez ohľadu na národnosť, ak:

- vyvíjali činnosť smerujúcu proti štátnej zvrchovanosti podnecovali, alebo sa snažili zviesť iné osoby k takejto činnosti

- akýmkoľvek spôsobom zámerne podporovali nemeckých, alebo maďarských okupantov

- v dobe zvýšeného ohrozenia republiky podporovali germanizáciu, alebo maďarizáciu

- správali sa nepriateľsky k Československej republike, alebo k národu českému, alebo slovenskému

- trpeli takúto činnosť u osôb spravujúcich ich majetok, alebo podnik.

Každá z týchto činností mala samostatne za následok konfiškáciu celého majetku. V prípadoch, kde už ľudové súdy zistili vinu osoby podľa nariadenia č. 33/45 Sb. n. SNR bolo nutné bezpodmienečne vysloviť, že táto osoba je osobou nepriateľskou v zmysle § 1 ods. 1 bod 3 dekrétu č. 108/45, následkom čoho prepadol celý majetok v prospech štátu. Okruh osôb postihnutých konfiškačnou normou č. 108/1945 Zb. je širší ako okruh osôb v nariadení č. 33/1945 Sb. n. SNR, a preto nebolo potrebné, aby činnosť podľa znenia § 1 ods.   1   bod   3   dekrétu   č.   108/1945   vyčerpala   skutkovú   podstatu   trestného   činu   podľa nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR o trestnom odňatí majetku.

Podľa   dekrétu   prezidenta   republiky   č.   108/1945   Sb.   zo   dňa   25.   októbra   1945   o konfiškácii nepriateľského majetku a Fonde národnej obnovy v znení zákona č. 84/1949 Sb. zo dňa 23. marca 1949, ktorým sa mení dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. došlo k prechodu konfiškovaného majetku na štát zo zákona, dňom účinností dekrétu, teda 30. 10. 1945   a   rozhodnutie   správneho   orgánu   o   subjekte   konfiškácie   malo   iba   deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc, od účinnosti dekrétu. Dekrétom č. 108/1945 Sb. bola vyslovená všeobecná zásada, že za konfiškovaný majetok treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu (Vestník Osídľovacieho úradu Čiastka 13-14), a preto aj bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností bolo potrebné považovať všetok majetok.

Odporca teda správne zistil, že nehnuteľnosti prešli dňom 30. 10. 1945 na základe dekrétu č. 108/1945 Sb.

Vzhľadom k zisteniu, že pôvodný vlastník M. F. bol odsúdený podľa nariadenia SNR č.   33/1945   Sb.   n.   SNR   v   znení   nariadenia   č.   57/1946   Sb.   n.   SNR   odporca   správne konštatoval nesplnenie podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona a nemožnosť jeho vydania.

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená zákonná podmienka pre vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde, a preto, ak konštatoval, že rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdiť.“

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho dôvody neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia   nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Vychádzajúc   z tohto   podrobného   odôvodnenia,   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že rozsudkom   najvyššieho   súdu sp.   zn.   8 Sžo 35/2007   z 10.   januára   2008   nemohlo   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.

Sťažovateľ   navyše   v sťažnosti   porušenie   označeného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru ani bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2008