znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť advokátky JUDr. R. F., Š., pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1, základných práv na život podľa čl. 15 ods. 1, slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 1, na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1, na ochranu zdravia podľa čl. 40 a na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na život   podľa   čl.   2   ods.   1   a na slobodu   zhromažďovania   a združovania   podľa   čl.   11 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Okresného súdu Galanta č. k. 15 Cb 169/1995-221 z 10. mája 2006 a č. k. 15 Cb 169/1995-229   z 15.   júna   2006   a postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 21 Cob 252/2006, 21 Cob 255/2006, 21 Cob 256/2006 a 21 Cob 257/2006 z 28. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2007 doručená sťažnosť advokátky JUDr. R. F., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1, základných práv na život podľa čl. 15 ods. 1, slobodne sa združovať podľa   čl.   29   ods.   1,   na slobodnú   voľbu   povolania a prípravu   naň podľa   čl.   35 ods.   1, na ochranu zdravia   podľa   čl.   40   a   na vzdelanie podľa   čl. 42 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   na   život   podľa   čl. 2   ods.   1   a na   slobodu zhromažďovania   a združovania   podľa   čl.   11   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   15   Cb   169/1995-221   z 10.   mája   2006 a č.   k.   15   Cb   169/1995-229   z 15.   júna   2006   a postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   21   Cob   252/2006,   21   Cob   255/2006, 21 Cob 256/2006 a 21 Cob 257/2006 z 28. februára 2007.

Sťažovateľka uviedla, že uzneseniami okresného súdu č. k. 15 Cb 169/1995-221 z 10. mája 2006 a č. k. 15 Cb 169/1995-229 z 15. júna 2006 jej bola ako právnej zástupkyni žalovaného uložená poriadková pokuta v celkovej sume 20 000 Sk z dôvodu, že sa v danej veci nedostavila na nariadené pojednávanie. Okrem toho sťažovateľka uviedla, že okresný súd uzneseniami č. k. 15 Cb 169/1995-219 z 10. mája 2006 a č. k. 15 Cb 169/1995-231 z 15.   júna   2006   uložil   aj   žalovanému   poriadkové   pokuty   v celkovej   sume   20   000   Sk. Sťažovateľka   uviedla,   že   aj   ona,   aj   jej   mandant   podali   proti   uvedeným   rozhodnutiam odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením „sp.   zn.   21   Cob   252/2006, 21 Cob 255/2006, 21 Cob 256/2006 a 21 Cob 256/2006 zo dňa 28. 02. 2007“.

V odvolaní   proti   namietaným   uzneseniam   okresného   súdu   sťažovateľka argumentovala   tým,   že „uloženie   oboch   pokút   bolo   predčasné   a unáhlené,   ako   právna zástupkyňa   žalovaného   v tomto   konaní   som   vždy   riadne   a z relevantného   dôvodu ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní. Nedopustila som sa takého marenia postupu súdu,   za   ktoré   by   som   mala   byť   sankcionovaná   uložením   poriadkovej   pokuty,   nakoľko neúčasť na nariadených pojednávaniach bola vždy dôvodná (práceneschopnosť žalovaného, účasť na seminári advokátov, neúčasť žalobcu...)“.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd namietaným uznesením napadnuté uznesenia okresného   súdu   z 10.   mája   2006   zmenil   tak,   že   oboch,   teda   ju   a žalovaného,   zaviazal zaplatiť   poriadkovú   pokutu   po   3   000   Sk   a uznesenia   okresného   súdu   z 15.   júna   2006 potvrdil.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   krajský   súd „nevzal   do   úvahy   všetky   vo   veci relevantné skutočnosti, rovnako ako nesprávne interpretoval skutočnosti rozhodné pre jeho rozhodnutie...   Odôvodnenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave   rovnako   neobstojí, nakoľko   sa   nevysporiadal   so   všetkými   listinnými   dôkazmi,   tieto   nepreskúmal   každý jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Ak by tak urobil, nemohol by mi uložiť vyššie uvedené poriadkové   pokuty.   Svojimi rozhodnutiami porušovatelia fakticky   porušili   moje ústavné právo na vzdelanie a slobodný výkon povolania, moje právo slobodne sa združovať, rovnako   ako   právo   môjho   mandanta   na   život   a zdravie.   Naviac   nijaký   právny   predpis mi neukladá výslovnú povinnosť na pojednávaní sa zúčastniť, prípadne zabezpečiť účasť môjho mandanta na pojednávaní... Uvedené porušenia mojich základných práv a slobôd spočívajú predovšetkým v tom, že konaním súdov oboch stupňov bola deklarovaná moja povinnosť   zúčastniť   sa   na   pojednávaní,   moja   povinnosť   zabezpečiť   účasť   klienta na pojednávaní, bola som nezákonne sankcionovaná za práceneschopnosť môjho klienta a za svoju účasť na seminári advokátov za účelom svojho vzdelávania a výkonu svojho povolania advokáta“.  

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že postupom a uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   15   Cb   169/1995-221   z 10.   mája 2006 a č. k.   15   Cb   169/1995-229   z 15.   júna   2006   a postupom   a uznesením   krajského   súdu „sp. zn. 21   Cob   252/2006,   21   Cob   255/2006,   21   Cob   256/2006   a 21   Cob   256/2006 zo dňa 28. 02. 2007“ bol porušený čl. 13 ods. 1 ústavy, základné práva podľa čl. 15 ods. 1, čl. 29 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 11 dohovoru, a aby namietané rozhodnutia zrušil.

Sťažovateľka   zároveň   žiadala   o anonymizáciu   svojich   údajov   pri   publikovaní rozhodnutí ústavného súdu vydaných v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V postupe   a uzneseniach   okresného   súdu   a krajského   súdu   videla   sťažovateľka porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj ďalších práv garantovaných ústavou a dohovorom.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa   čl.   42   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   vzdelanie.   Školská   dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem   výkonu súdom   uloženého trestu   nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a   na slobodu   združovať sa   s inými včítane práva   zakladať na obranu svojich   záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa   čl.   11   ods.   2   dohovoru   na   výkon   týchto   práv   sa   nemôžu   uvaliť   žiadne obmedzenia   okrem   tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   sú   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok   nebráni   uvaleniu   zákonných   obmedzení   na   výkon   týchto   práv   príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy a označených práv postupom a uzneseniami okresného súdu č. k. 15 Cb 169/1995-221 z 10. mája 2006 a č. k. 15 Cb 169/1995-229 z 15. júna 2006, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   proti   uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   15   Cb   169/1995-221   z 10.   mája   2006   sa   sťažovateľka   odvolala, a to podaním z 28. júna 2006. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 Cb 169/1995-229 z 15. júna 2006 podala sťažovateľka odvolanie 18. júla 2006. O odvolaniach sťažovateľky a žalovaného rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 21 Cob 252/2006, 21 Cob 255/2006, 21   Cob   256/2006   a 21   Cob   257/2006   z 28.   februára   2007   tak,   že   v jednom   výroku napadnuté uznesenia zmenil a v druhom výroku napadnuté uznesenia potvrdil. Z uvedeného je   zrejmé,   že   námietka   porušenia   sťažovateľkiných   práv   v podobe   podaných   odvolaní smerujúca   voči   rozhodnutiam   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania   krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutia súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 28. februára 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie napadnutých uznesení okresného súdu preto, lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaných   odvolaní   patrilo   prioritne   do   právomoci krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 322/06).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 29 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 40 a čl. 42 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 11 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Cob 252/2006, 21 Cob 255/2006, 21 Cob 256/2006 a 21 Cob 257/2006 z 28. februára 2007.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   neuviedla správne kompletnú spisovú značku namietaného uznesenia krajského súdu pozostávajúcu zo štyroch spisových značiek, keď jej poslednú časť namiesto správneho uvedenia sp. zn. 21 Cob 257/2006 označila sp. zn. 21 Cob 256/2006. Aj napriek tejto skutočnosti ústavný súd   nepovažoval   za   potrebné vyzvať sťažovateľku   na odstránenie   nedostatkov   podania, pretože bez najmenších pochybností považoval nesprávne uvedenie časti spisovej značky namietaného   uznesenia   za   zrejmú   chybu   v písaní,   o čom   svedčí   obsah   sťažnosti,   a táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu listinných dôkazov, ktoré tvoria prílohu sťažnosti.

Porušenie uvedeného článku ústavy, ako aj označených práv videla sťažovateľka v tom,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   v jednom   výroku   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie, ktorým jej bola uložená poriadková pokuta a v ďalšom výroku iné rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že ju zaviazal zaplatiť poriadkovú pokutu v sume 3 000 Sk. Podľa   názoru   sťažovateľky   v namietanom   prípade   neexistovali   relevantné   skutočnosti odôvodňujúce zákonné uloženie poriadkovej pokuty, ktorej opodstatnenosť súdy odôvodnili jej opakovanou neúčasťou na pojednávaní, a tým aj spôsobením prieťahov v konaní.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení stručne uviedol obsah napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   argumenty   sťažovateľky   a   skutkové   zistenia vedúce   k opodstatnenosti   uloženia   poriadkovej   pokuty.   Na   základe   týchto   skutočností dospel k záveru uvedenému vo výrokoch tohto uznesenia.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 162/02, III. ÚS 167/07).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti,   ktorý   je   východiskom pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   takýto   návrh   nenastolila,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Cob   252/2006,   21   Cob   255/2006, 21   Cob   256/2006   a 21   Cob   257/2006   z 28.   februára   2007   nemá   žiadnu   súvislosť s namietaným porušením čl. 13 ods. 1 ústavy, ani s namietaným porušením základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 29 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 40, čl. 42 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 2 ods.   1   a čl.   11   dohovoru.   Porušenie   uvedených   práv   uznesením   krajského   súdu sťažovateľka   namietala   bez   toho,   aby namietané   porušenie   označených   práv   spojila s procesným   právom   na   súdnu   ochranu,   ktoré   garantuje   spravodlivý   proces   vyúsťujúci do prijatia zákonného a preskúmateľného rozhodnutia. V prípade, ak by sťažovateľka, ktorá je   advokátkou,   od ktorej   sa   očakáva   podanie   určitého,   zrozumiteľného   a relevantného návrhu,   takýto   postup   zvolila   a svoju   sťažnosť   by koncipovala   v naznačenom   smere, ústavný   súd   by   bol   povinný   preskúmať   ústavnosť   a súladnosť   takéhoto   rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk (obdobne napr. III. ÚS 167/07, III. ÚS 168/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007