znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/05-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. KPt 2224/03-58 zo 4. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2005 doručená sťažnosť Mgr. M. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajskej   prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. KPt 2224/03-58 zo 4. apríla 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru Košice II (ďalej aj „OÚJP PZ KE II“) uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-309/20-K2-2003 z 2. apríla 2003 podľa § 160 Trestného zákona (ďalej len „TZ“) začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 TZ, lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že v tom čase neznámy páchateľ v presne nezistený deň v dobe od 15. mája 2002 do 20. mája 2002 v K. od sťažovateľa pod zámienkou ocenenia obrazu vylákal obraz autora V. A. N. – „Banícka rodina“, ktorého bol vlastníkom, pričom mu odovzdal zálohu vo výške 400   000   Sk,   ktorá   nezodpovedala   hodnote   obrazu.   Obraz   aj   napriek   viacerým   výzvam nevrátil   a neurobil   tak   ani   do   dňa   začatia   trestného   stíhania   v predmetnej   veci,   čím sťažovateľovi spôsobil škodu vo výške 1 400 000 Sk. Zo spáchania trestného činu, pre ktorý sa trestné konanie viedlo, bol podozrivý MUDr. Š. V.

Sťažovateľ podal Okresnej prokuratúre Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) žiadosť   zo   16.   júna   2003   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   podľa   §   167   Trestného poriadku   (ďalej   len   „TP“).   Prokurátor   okresnej   prokuratúry   listom   z 2.   júla   2003 sťažovateľovi   oznámil,   že   preskúmaním   spisového   materiálu   nezistil   prieťahy   vo vyšetrovaní, resp. nedostatky v postupe vyšetrovateľa.

OÚJP PZ KE II uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-309/20-K2-2003 zo 4. júla 2003 podľa § 172 ods. 1 písm. b) TP trestné stíhanie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3   TZ   zastavil,   pretože   uvedený   skutok   nebol   trestným   činom   a neexistoval   dôvod   na postúpenie veci.   V odôvodnení   tohto   rozhodnutia vyšetrovateľ došiel   k záveru, že „(...) nárok na vlastnícke právo k obrazu si uplatňujú tak sťažovateľ, ako aj MUDr. V., ktorých odôvodnenosť vlastníckych nárokov k obrazu nebola vyvrátená získanými dôkazmi v rámci trestného stíhania. Vzhľadom k zisteným skutočnostiam v predmetnej veci ide o občiansko právny spor ohľadom určenia vlastníckeho práva k obrazu“.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   22.   júla   2003   sťažnosť.   Okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 543/03-18 z 25. júla 2003 napadnuté uznesenie zrušila. Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   tohto   uznesenia,   v ktorom   okresná   prokuratúra vyslovene   uviedla: „(...)   konanie   MUDr.   Š.   V.   vzhľadom   na   výpoveď   svedka   Š. pravdepodobne napĺňa pojmové znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. (...)“

OÚJP PZ KE II uznesením zo 4. augusta 2003 v spojení s opravným uznesením z 18. augusta 2003 pribral do konania v predmetnej veci znalca z odboru umelecké diela, ktorý mal v predmetnej veci podať znalecký posudok do 28. augusta 2003.

OÚJP PZ KE II uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-309/20-K2-2003 zo 4. decembra 2003 trestné stíhanie v predmetnej veci zastavil, pretože uvedený skutok nebol trestným činom a neexistoval dôvod na postúpenie veci. Prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pv 543/03-42 z 18. decembra 2003 zrušil uznesenie OÚJP PZ KE II zo 4. decembra 2003   ako   neopodstatnené   a v jeho   odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „(...)   Konanie MUDr. V. je potrebné právne kvalifikovať ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 Tr. zákona a vydať uznesenie o vznesení obvinenia MUDr. V. pre vyššie uvedený trestný čin. (...)“.

Dňa 7. apríla 2004 podal sťažovateľ návrh na preskúmanie postupu vyšetrovateľa Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a 3. júna 2004 aj Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Žiadosťou z 29. júna 2004 adresovanou generálnej prokuratúre sťažovateľ požiadal o preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní. Sťažnosťou z 5. augusta 2004 podanou generálnej prokuratúre sťažovateľ namietal postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj postup dozorujúcich prokurátorov.

Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Košice II (ďalej len „ÚJaKP OR PZ KE II“) uznesením sp. zn. ČVS: OÚJP-309/20-K2-2003 z 19. augusta 2004 trestné stíhanie v predmetnej veci zastavil, pretože uvedený skutok nebol trestným činom a neexistoval dôvod na postúpenie veci, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia   sa   opätovne   odvolal   na   svoj   názor,   podľa   ktorého   v predmetnej   veci   ide o vyriešenie občianskoprávnej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvného vzťahu. Okresná prokuratúra   uznesením   č.   k.   1   Pv   543/03-87   z 31.   augusta   2004   zrušila   uznesenie z 19. augusta 2004 ako neopodstatnené a v rámci jeho odôvodnenia uviedla: „Po zrušení uvedeného rozhodnutia bude v ďalšom konaní potrebné, aby vyšetrovateľ vydal uznesenie o vznesení obvinenia MUDr. V. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona vzhľadom na výpoveď svedka Š., ktorý vyvrátil tvrdenie MUDr. V., že obraz mu poškodený odpredal.“ V období po vydaní uznesenia okresnej prokuratúry z 31. augusta 2004 až do 24. januára 2005 (vydanie uznesenia o zastavení konania) nebol v trestnom konaní vykonaný žiadny procesný úkon, t. z. dokazovanie v uvedenej veci nebolo žiadnym spôsobom doplnené.

Dňa   28.   septembra   2004   podal   sťažovateľ   podnet   okresnej   prokuratúre,   ako   aj žiadosť o pridelenie spisu inému vyšetrovateľovi ÚJaKP OR PZ Košice II.

Generálna   prokuratúra   listom   z 20.   októbra   2004   sťažovateľovi   oznámila,   že   po preskúmaní spisu bolo zistené, že prokurátor okresnej prokuratúry uznesením z 31. augusta 2004 podľa § 174 ods. 2 písm. e) TP uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania zrušil a dal vyšetrovateľovi pokyn, aby vydal uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe za trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 TZ, a že toto uznesenie (o vznesení trestného   obvinenia)   sa   vo   vyšetrovacom   spise   dosiaľ   nenachádza.   V liste   generálnej prokuratúry bolo ďalej uvedené, že bol daný pokyn prokurátorovi krajskej prokuratúry, aby zabezpečil   čo   najrýchlejšie   objasnenie   všetkých   dôležitých   okolností   a plnenie   pokynov prokurátora, a to aj použitím ustanovenia § 174 ods. 2 písm. f) TP prokurátorom okresnej prokuratúry.

Podaním z 30. novembra 2004 adresovaným okresnej prokuratúre sťažovateľ navrhol z dôvodov uvedených v tomto podaní odňatie veci vyšetrovateľovi. Okresná prokuratúra sťažovateľovi listom sp. zn. 1 Pv 543/03 z 11. januára 2005 oznámila, že nezistila dôvody na postup podľa § 174 ods. 2 písm. f) TP, t. j. odňatie veci určitému vyšetrovateľovi.

Sťažovateľ listom z 18. januára 2005 požiadal krajskú prokuratúru o preskúmanie zákonnosti   postupu   prokurátora   podriadenej   prokuratúry   a opakovane   v ňom   zopakoval svoju žiadosť o odňatie veci príslušnému vyšetrovateľovi. Krajská prokuratúra mu listom sp. zn. Kpt 2224/03 z 1. februára 2005 oznámila, že neexistuje dôvod na odňatie veci a že nezistila porušenie zákona v dozorovacej činnosti okresnej prokuratúry. Uvedeným listom mu bolo súčasne oznámené, že vyšetrovateľ rozhodol 24. januára 2005 o zastavení trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. b) TP.

Uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-309/20-K2-2003   z 24.   januára   2005   vyšetrovateľ ÚJaKP OR PZ Košice II zastavil trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 TZ, pretože uvedený skutok nebol trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Dňa 3. marca 2005 sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodla krajská prokuratúra uznesením č. k. KPt 2224/03-58 zo 4. apríla 2005, ktorým sťažnosť sťažovateľa ako poškodeného v predmetnom konaní zamietla, pretože nie je dôvodná.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v predmetnom   trestnom   konaní   bola   porušená   zásada spravodlivosti   súdneho   konania,   primeranej   lehoty   a prejednania   veci   nezávislým a nestranným súdom.

Z vyššie   uvedených   skutočností   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že   jeho   oznámenie o tom, že bol spáchaný trestný čin, bolo posúdené ako také, ktoré obsahuje skutočnosti naozaj nasvedčujúce tomu, že trestný čin, ktorý sťažovateľ oznamoval, bol spáchaný.

Z prehľadu   uznesení   o zastavení   trestného   stíhania   vydaných   tým   istým vyšetrovateľom   v priebehu   konania   sa   nepodarilo   rozptýliť   presvedčenie,   na   základe ktorého orgán činný v trestnom konaní – vyšetrovateľ začal trestné stíhanie, teda že bol spáchaný   trestný   čin.   V štádiu,   keď   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bolo   podľa   názoru sťažovateľa   jeho   zastavenie   podľa   §   172   ods.   1   písm.   b)   TP   možné   iba   za   splnenia podmienky,   že   tento   skutok   nie   je   trestným   činom   a nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci. V tomto prípade na rozdiel od konania pred súdom nemožno postupovať tak, že sa trestné konanie zastaví, ak nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nie je trestným činom, pretože rozhodnutie založené na princípe „v pochybnostiach v prospech obvineného“ môže urobiť len súd. Rozhodnutie o zastavení konania v prípravnom konaní, ktoré urobil vyšetrovateľ, však za dôkaznej situácie, ktorá je zrejmá a nepochybná z obsahu trestného spisu aj z odôvodnení citovaných uznesení vyšetrovateľa nebolo možné urobiť.

Sťažovateľ je s poukázaním na § 159 TP presvedčený o tom, že v začatom trestnom konaní   v predmetnej   veci   bolo   zákonné   a zodpovedajúce   požiadavke,   aby   o jeho občianskych   právach   a záväzkoch   rozhodol   nezávislý   a nestranný   súd,   prejednanie   veci súdom po podaní obžaloby prokurátora.

Tým,   že   napadnutým   uznesením   krajskej   prokuratúry   bolo   sťažovateľovi znemožnené,   aby jeho vec bola prejednaná súdom   bez toho,   aby na takýto postup   bol zákonný dôvod, bolo porušené jeho právo na prejednanie veci súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vyšetrovateľ štyrikrát zastavil trestné stíhanie z dôvodu uvedeného v § 172 ods. 2 písm.   b)   TP.   Prokurátor   okresnej   prokuratúry   trikrát   takého   uznesenie   zrušil   ako neopodstatnené, pričom v poslednom zrušujúcom uznesení je daný jasný a zrozumiteľný pokyn na vznesenie obvinenia pre trestný čin sprenevery proti konkrétnej osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Medzi vydaním uznesenia obsahujúcim tento pokyn a vydaním štvrtého   uznesenia   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného   stíhania   nebol   vykonaný   žiadny procesný úkon, ktorým by bolo dokazovanie doplnené a bola by zmenená dôkazná situácia.

Sťažovateľ vzhľadom na túto skutočnosť nedokáže pochopiť princípy hodnotenia dôkazov, ktoré by mali byť podľa jeho názoru poznateľné z citovaného štvrtého uznesenia vyšetrovateľa o zastavení konania, ako aj z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry, na ktorých   je   založené   hodnotenie   dôkazov   v predmetnej   veci.   Sťažovateľ   považuje   za vylúčené, aby rešpektujúc zásadu podľa § 2 ods. 6 TP pri nezmenenej dôkaznej situácii mohlo byť v zrušujúcom uznesení prokurátora okresnej prokuratúry vyslovené presvedčenie a vydaný pokyn na vznesenie obvinenia MUDr. V. a o niekoľko mesiacov neskôr pri tom istom   uvažovaní zohľadňujúc tie isté   skutočnosti   mohol   byť daný pokyn   na zastavenie trestného stíhania.

Vzhľadom   na   túto   nelogickosť   a nevysvetliteľnú   zmenu   hodnotenia   správnosti postupu   v trestnom   konaní   považuje   sťažovateľ   rozhodnutie   vyšetrovateľa   o zastavení trestného stíhania z 24. januára 2005, ako aj uznesenie krajskej prokuratúry zo 4. apríla 2005 za zjavne arbitrárne.

O porušení práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svedčí podľa neho to, že trestné oznámenie v predmetnej veci   bolo   podané   20.   marca   2003   a v súčasnosti   po   viac   než   dvoch   rokoch   a štyroch mesiacoch   sa   vec   ešte   stále   nachádza   v štádiu   prípravného   konania.   Stav   konania v predmetnej veci je podľa sťažovateľa spôsobený postupom orgánov činných v trestnom konaní,   a to   tak   vyšetrovateľa,   ktorý   opakovanými   a neopodstatnenými   uzneseniami o zastavení konania prispieval k zbytočným prieťahom v ňom, ako aj zo strany okresnej prokuratúry   a krajskej   prokuratúry,   ktoré   napriek   opakovaným žiadostiam   a sťažnostiam sťažovateľa neurobili žiadne opatrenie smerujúce k tomu, aby tento stav odstránili.

K predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   prispelo   podľa   sťažovateľa   aj   uznesenie krajskej   prokuratúry   zo   4.   apríla   2005,   pretože   vytvorilo   prekážku   v tom,   aby   konanie mohlo ďalej pokračovať zákonným spôsobom tak, aby vec mohla byť v konečnom dôsledku prejednaná súdom.

K porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 1 dohovoru, ako aj jeho základného práva podľa čl. 20 ústavy došlo podľa neho tým, že orgány činné v trestnom konaní „zjavne svojvoľne   a nezákonne   prestali   stíhať   konanie,   ktorým   bolo   do   vlastníckeho   práva zasiahnuté spôsobom, ktorý Trestný zákon kvalifikuje ako trestný čin“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   spravodlivé   konanie   zakotvené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR,

- na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8,

-   na   pokojné   užívanie   majetku   a právo   nebyť   zbavený   majetku   zakotvené   v článku   č.   1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR, bolo uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. KPt 2224/03-58 zo 4. 4. 2005 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajskej   prokuratúry v Košiciach   sp.   zn.   KPt   2224/03-58   zo   4.   4.   2005   a vracia   vec   Krajskej   prokuratúre v Košiciach na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskej   prokuratúre   v Košiciach pokračovať v porušovaní vyššie uvedených práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru má každá fyzická alebo právnická osoba   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

1. Ku sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci súdom a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, v dôsledku ktorého malo dôjsť aj k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok a nebyť zbavený svojho   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru   uznesením   krajskej prokuratúry č. k. KPt 2224/03-58 zo 4. apríla 2005.

Sťažovateľ namietal, že jeho vyššie uvedené práva boli porušené tým, že uznesením krajskej prokuratúry zo 4. apríla 2005 bola zamietnutá ako neodôvodnená jeho sťažnosť, ktorú podal ako poškodený v rámci trestného konania proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Košice II sp. zn. ČVS: OUJP-309/20-K2-2003, ktorým podľa § 172 ods. 1 písm. b) TP zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 TZ, v dôsledku čoho bolo znemožnené, aby bola jeho vec prejednaná súdom i keď na takýto postup nebol zákonný dôvod.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho   nemožno   odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v Zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd tiež rozhodol, že: „Bez právneho významu by teda bolo zaoberať sa (posudzovať) takými postupmi označených štátnych orgánov, ktoré nesmerujú k porušeniu základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 36/98).

Ani   z   čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva   vo   veciach   Helmers   v.   Švédsko   z 29.   októbra   1991,   §   29,   Perez   v.   France z 12. februára 2004, § 70).

Podľa ústavného súdu by o porušení vyššie označených práv bolo možné uvažovať len   v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevenovali   trestnému   oznámeniu sťažovateľa   pozornosť,   ktorú   vyžaduje   zákon.   Uvedené   orgány   však   trestné   oznámenie sťažovateľa preverili, t. j. preskúmali prípadnú trestnú zodpovednosť osôb, ktoré mali podľa sťažovateľa konať s úmyslom obohatiť sa na jeho škodu tým, že ho uviedli do omylu, resp. využili   jeho omyl (vykonali dokazovanie vypočutím   poškodeného i viacerých   svedkov, znalecké   dokazovanie),   a na   základe   vykonaného   dokazovania   dospeli   k záveru,   že v uvedenom prípade nedošlo k naplneniu materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových   podstát   trestného   činu   konkrétnou   osobou.   Skutočnosť,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   v tomto   prípade   nezačali   trestné   stíhanie   voči   konkrétnej   osobe vznesením obvinenia a nepokračovali v ňom, ale ho zastavili, však podľa názoru ústavného súdu nemôže znamenať porušenie sťažovateľom označených práv.

Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu týchto práv uvedeným uznesením krajskej prokuratúry č. k. KPt 2224/03-58 zo 4.   apríla   2005   nemohlo   dôjsť.   V nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ku   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   avšak   iba samotným uznesením sp. zn. Pt 2224/03 zo 4. apríla 2005 toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (mutatis mutandis III. ÚS 143/05).

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajskej prokuratúry č. k. KPt 2224/03-58 zo 4. apríla 2005 je zjavne neopodstatnená.

3. Z dôvodov uvedených v častiach II.1 a II.2 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005