znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2003   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. D. P., B., ktorou namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. VII Gn 2128/03 a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. SJP-2/OVOZTČ-BA-2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. P. P. v časti, ktorou namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

2.   Sťažnosť   JUDr.   P.   P.   vo   zvyšnej   časti   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2003   doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. D. P., B., ktorou namieta porušenie svojho práva domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len   „generálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII   Gn   2128/03   a Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   v konaní vedenom pod sp. zn. SJP-2/OVOZTČ-BA-2003.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

  Dňa 20. decembra 2002 na generálnej prokuratúre podal sťažovateľ osobne do zápisnice   oznámenie o skutočnostiach   nasvedčujúcich,   že   boli spáchané trestné činy, za ktoré   by   mala   byť   vyvodená   trestná   zodpovednosť   voči   JUDr.   Š.   H.,   vtedajšiemu predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Podľa sťažovateľa JUDr. Š. H. mal svojím konaním z februára 1999 a neskôr až do doby podania oznámenia nútiť sťažovateľa pod hrozbou inej ťažkej ujmy, aby vrátil zákonne získané stravné, ktoré mu bolo vyplatené na zahraničnú pracovnú cestu do Francúzska v januári 1999. JUDr. Š. H. taktiež v rozpore s § 58 ods. 8 písm. f) zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) a § 15 ods. 1 a § 26 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov mal ustanoviť do   funkcie   predsedov   senátov najvyššieho   súdu   štyroch   sudcov najvyššieho súdu.

Okrem   toho   sťažovateľ   v oznámení   žiadal,   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní preverili   zákonnosť   konania,   prípadne   trestnú   zodpovednosť   JUDr.   M.   Ľ.,   predsedu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý mal v decembri 2002 podpísať odmenu 325   000   Sk   JUDr.   Š.   H.,   hoci   JUDr.   M.   Ľ.   nebol   orgánom   štátnej   správy   súdov a zastupujúci podpredseda najvyššieho súdu JUDr. J. M. bol v tom čase na pracovisku.

Na   základe   predmetného   oznámenia   sťažovateľa   odbor   vyšetrovania   obzvlášť závažnej trestnej činnosti ministerstva vnútra (ďalej len „vyšetrovateľ“), ktorému bolo toto oznámenie postúpené, uznesením zo 17 januára 2003 sp. zn. ČVS: SJP-2/OVOZTČ-BA-2003 začal podľa § 160 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie vo veci.

Dňa 29. januára 2003 sťažovateľ podal na Úrade špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálneho prokurátora“) druhé trestné oznámenie   za   skutok,   ktorým   sa   mal   JUDr.   Š.   H.   svojimi   výrokmi   v médiách z 20. a 21. januára   2003   dotýkajúcimi   sa   osoby   sťažovateľa   dopustiť   trestného   činu poškodzovania   cudzích   práv   podľa   §   209a   ods.   2,   3   Trestného   zákona.   Uznesením vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   SJP-2/OVOZTČ-BA-2003   z 8.   apríla   2003   bolo   oznámenie sťažovateľa   odmietnuté.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote sťažnosť.   Uznesením   prokurátora   úradu   špeciálneho   prokurátora   z 8.   júla   2003   sp.   zn. VII Gn 2128/03 bola uvedená sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Napokon uznesením vyšetrovateľa z 10. júla 2003 sp. zn. ČVS: SJP–2/OVOZTČ-BA-2003 bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie vedené pre skutky uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania zo 17. januára 2003.Následne   po   vyčerpaní   zákonných   opravných   prostriedkov   sťažovateľ   podal generálnej   prokuratúre   podnety   na   preskúmanie   postupu   a vyššie   uvedených   rozhodnutí úradu špeciálneho prokurátora a vyšetrovateľa, a to listom z 18. a 21. júla 2003.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval, že generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.   VII   Gn   2128/03   a odbor   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti ministerstva   vnútra,   sekcie   justičnej   polície,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. SJP 2/OVOZTČ-BA-2003 porušili ústavné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

- uložil prokurátorovi úradu špeciálneho prokurátora rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zo 14. apríla 2003,

- uložil   vyšetrovateľovi   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti ministerstva vnútra, sekcie justičnej polície, konať vo veci oznámenia sťažovateľa z 20. decembra 2002 v tej časti, v ktorej bol doposiaľ nečinný,

- uložil   generálnej   prokuratúre   a ministerstvu   vnútra,   aby   solidárne   uhradili sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vo   veci   uvedenej   sťažovateľom   bola   uznesením   generálnej   prokuratúry,   úradu špeciálneho   prokurátora,   z 8.   júla   2003   sp.   zn.   VII   Gn   2128/03   zamietnutá   sťažnosť sťažovateľa zo 16. apríla 2003 podaná proti uzneseniu vyšetrovateľa z 8. apríla 2003 sp. zn. SJP-2/OVOZTČ-BA-2003,   ktorým   podľa   §   159   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku odmietol vec oznámenia trestného činu poškodzovania cudzích práv sťažovateľom, ktorého sa mal dopustiť svojím konaním JUDr. Š. H., vtedajší predseda najvyššieho súdu. Generálna prokuratúra nepovažovala za dôvodné oznámenia sťažovateľa založené na tom skutkovom základe, že JUDr. Š. H. v reakcii na oznámenie sťažovateľa z 20. decembra 2002, v ktorom mal oznamovateľ orgánom činným v trestnom konaní oznámiť skutočnosti nasvedčujúce tomu,   že   mal   byť   spáchaný   trestný   čin   vydierania   v súvislosti   so   zahraničnou   cestou sťažovateľa v dňoch 29. a 30. januára 1999 vo Francúzsku, v čase od 21. do 23. januára 2003   v médiách   obvinil   sťažovateľa   z porušovania   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, keď v súvislosti s jeho zahraničnou pracovnou cestou uskutočnenou v novembri 1995 dostal neoprávnene vyplatené vreckové. Týmito výrokmi mal JUDr. Š. H. poškodiť sťažovateľovo ústavné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti.

Uznesením   ministerstva   vnútra,   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej činnosti, z 10. júla 2003 sp. zn. SJP-2/OVOZTČ- BA-2003 bolo zastavené trestné stíhanie vo veci

- trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona, ku ktorému malo   dôjsť   podľa   oznamovateľa   tak,   že   v mesiaci   december   2002   napriek   prítomnosti podpredsedu   najvyššieho   súdu   JUDr.   J.   M.   ako   štatutárneho   zástupcu   bez   vyjadrenia sudcovskej rady najvyššieho súdu predseda občianskoprávneho kolégia JUDr. M. Ľ. svojím podpisom schválil udelenie mimoriadnej odmeny JUDr. Š. H.

- trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ku ktorému malo dôjsť podľa oznamovateľa tak, že JUDr. Š. H. v rozpore s § 17 zákona o súdoch a sudcoch, podľa ktorého sudca najvyššieho súdu môže byť členom len jedného kolégia, ponechal podľa rozvrhu   práce   na   rok   2002   sudcov   JUDr.   M.   Ľ.,   predsedu   občianskoprávneho   kolégia najvyššieho súdu, v jednom z dovolacích senátov obchodného kolégia, JUDr. J. S., zástupcu predsedu   občianskoprávneho   kolégia   v jednom   z dovolacích   senátov   obchodného kolégia, JUDr. J. S., zástupcu predsedu obchodného kolégia, v jednom z dovolacích senátov občianskoprávneho   kolégia   a podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2003   sudcov   JUDr.   M.   Ľ., predsedu občianskoprávneho kolégia, v jednom z dovolacích senátov obchodného kolégia, JUDr. J. S., zástupcu predsedu občianskoprávneho kolégia, v jednom z dovolacích senátov obchodného   kolégia, JUDr.   P.   D.   predsedu   obchodného   kolégia,   v jednom   z dovolacích senátov občianskoprávneho kolégia a JUDr. J. S., zástupcu predsedu obchodného kolégia v jednom z dovolacích senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

- trestného činu vydierania, ku ktorému malo dôjsť podľa oznámenia sťažovateľa tak, že   v období   od   januára   1999   až   do   roku   2002   pri   viacerých   osobných   stretnutiach JUDr. Š. H. nútil sťažovateľa vrátiť vyplatené stravné náhrady za služobnú zahraničnú cestu do F., ktorú tento vykonal s jeho písomným súhlasom v dňoch 29. až 30. januára 1999, a to pod hrozbou zníženia jeho osobnej cti a autority v kolektíve sudcov najvyššieho súdu, že ho už nevyšle na žiadnu služobnú cestu, poškodením jeho kariérneho postupu a že stravné náhrady   bude   musieť   vrátiť   pokladníčka   najvyššieho   súdu   p.   H.,   ktorej   znížil   osobné ohodnotenie a nakoniec ju prepustil z pracovného pomeru. na základe trestného oznámenia sťažovateľa podaného osobne 20. decembra 2002 na generálnej prokuratúre.

Podanie   trestného   oznámenia   je   súčasťou   ústavného   práva   domáhať   sa   ochrany svojich práv len vtedy, keď oznamovateľ je poškodeným (obeťou) trestného činu alebo sa dôvodne   obáva,   že   sa   ním   môže   stať.   V opačnom   prípade   totiž   oznamovateľ   nie   je nositeľom základného práva, ktorého ochrany by sa mohol domáhať.

Preto do označených ústavných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, mohlo byť v okolnostiach prípadu zasiahnuté len pri vybavovaní jeho trestného oznámenia v časti týkajúcej   sa   trestného   činu   vydierania   a poškodzovania   cudzích   práv,   lebo   iba   v tomto prípade mohol byť sťažovateľ aj poškodeným.

V obidvoch prípadoch oznámení sťažovateľa však príslušné orgány činné v trestnom konaní   rozhodli   tak,   že   ich   obsahom   boli   také   skutočnosti,   ktoré   vylučovali,   že   boli spáchané vyššie uvedené trestné činy udávané sťažovateľom.

Z vyššie uvedených dôvodov sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 ústavy rozhodnutím generálnej prokuratúry sp. zn. VII Gn 2128/03 a ministerstva vnútra sp. zn. ČVS: SJP-2/OVOZTČ-BA-2003.

III.

Podľa čl. 149 ústavy: „Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“): „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné vhodné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre, ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   listom   z 18.   júla   2003   podal   žiadosť o preskúmanie   postupu   prokurátora   úradu   špeciálneho   prokurátora   a vyšetrovateľa generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   a 21. júla 2003   podal   podnet   na preskúmanie postupu   prokurátora   generálnej   prokuratúry a vyšetrovateľa   vo   veci   generálnej   prokuratúre.   Sťažovateľ   výslovne   žiada   generálnu prokuratúru   o opätovné   prehodnotenie   predchádzajúcich   rozhodnutí   orgánov   činných v trestnom konaní.

Podanie podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí prokurátora úradu špeciálneho prokurátora a vyšetrovateľa podľa § 31 ods. 1 a opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre sú právnymi prostriedkami, ktoré zákon o prokuratúre poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa platnej judikatúry ústavného   súdu   použitie   týchto   právnych   prostriedkov   je v zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a teda i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pre ústavným súdom (I. ÚS 142/02).

Ústavný   súd   nevidí   v tomto   štádiu   dôvod,   aby   mohol   zasiahnuť   do   takéhoto posudzovania   (postupu)   veci,   pretože   z neho   nevyplýva   ani   svojvôľa,   ani   zjavná neodôvodnenosť. Generálna prokuratúra je povinná vec preskúmať a v okolnostiach prípadu prijať   primerané   opatrenia,   resp.   závery.   Zákon   o prokuratúre   však   neobsahuje   žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo fyzickú alebo právnickú osobu na to, že by jej podnetu musel prokurátor vyhovieť. Táto osoba má právo len na to, aby bola o vybavení jej podnetu vyrozumená. Ústavný súd už judikoval, že „Toto právo však nie je obsahovo totožné so základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a nie je ani jeho súčasťou“ (II. ÚS 32/01).

Orgány činné v trestnom konaní sú povinné zákonom upraveným postupom vždy náležite zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie v zmysle § 2 ods.   5   Trestného   poriadku   a z neho   vychádzať   pri   každom   ďalšom   procesnom i hmotnoprávnom rozhodnutí vrátane rozhodnutia zániku trestnosti alebo naplnení znakov eventuálne niektorého iného trestného činu, uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 15/2001 z 20. septembra 2001).

Generálna   prokuratúra   v predmetnej   veci   sťažovateľa   pri   preskúmavaní   postupu orgánov činných v trestnom konaní musí k vyššie uvedeným záverom dôjsť po dôkladnom vyšetrení veci, zistení skutkového stavu a aplikovaní naň relevantných ustanovení platného práva.

Vzhľadom na uvedené za tohto stavu veci ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd a rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   vyšetrovateľ   ohľadne   oznámenia   z 29.   januára   2003   konal s prieťahmi, pretože rozhodoval po tridsaťdňovej lehote uvedenej v § 160 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam. Podľa sťažovateľa jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené   aj nečinnosťou   prokurátora   úradu   špeciálneho prokurátora,   ktorý   v rozpore   so svojimi oprávneniami na výkon prokurátorského dozoru, najmä však podľa § 167 a § 174 Trestného poriadku pochybenia vyšetrovateľa doposiaľ nenapravil, najmä tým, že nekonal o podnete sťažovateľa zo 14. apríla 2003.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Dĺžka   rozhodovania   vyšetrovateľa   a generálnej   prokuratúry   o sťažovateľovom oznámení možno nebola optimálna, avšak v súčasnosti zjavne nepredstavuje konanie so zbytočnými prieťahmi, ktoré by dosahovali úroveň porušenia sťažovateľových práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preskúmal aj námietku nekonania generálnej prokuratúry o jeho sťažnosti zo 14. apríla 2003 a zistil, že vo veci bolo týmto orgánom rozhodnuté uznesením o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa z 8. júla 2003 sp. zn. VII Gn 2128/03.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003