znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2015

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Dankom,Advokátska kancelária, Mlynské nivy 73/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3   Obdo55/2013 z 9. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 55/2013 z 9. septembra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z predloženej   sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   bez   príloh(okrem splnomocnenia,   pozn.),   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   žalobca   v konanío dodanie   tovaru   vedenom   na   Okresnom   súde   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 8 Cb 92/2012. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 25. februára 2013(ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   uložil   žalovanému   povinnosť   dodať   tovar(špecifikovaný vo výroku rozsudku, pozn.) žalobcovi. Žalovaný včas podaným odvolanímnapadol výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 55/2013 z 3. júla 2013 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ protirozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k odňatiumožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), nesprávnym právnym posúdenímveci, ako aj prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd svojímrozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu. O podanom dovolaní rozhodol najvyššísúd napadnutým rozsudkom. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že sastotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, čo sa týka posúdenia platnosti zmluvy,k námietke sťažovateľa, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať predsúdom, uviedol, že táto námietka je nedôvodná, pretože sťažovateľ nepreukázal tvrdenúskutočnosť a „mal sa podľa predložených dôkazov právo zúčastniť pojednávaní na súdoch obidvoch   stupňov,   predložiť   svoje   dôkazy,   vyjadriť   sa   k nim,   predniesť   svoje   prednesy. Skutočnosť,   že   žalobca   ako   tvrdí,   nemal   právo   zaujať   stanovisko   k právnemu   záveru odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 f) O. s. p.“. V zmysle uvedenýchdôvodov najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako právne nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jehooznačené   práva.   Argumentuje   tým,   že   krajský   súd   svojím   prekvapivým   rozhodnutím,v ktorom aplikoval iné ustanovenie iného právneho predpisu na právne posúdenie veci beztoho, aby sa mu predtým dal možnosť k tomu vyjadriť, znemožnil uplatnenie svojich práv.Inými slovami, podľa sťažovateľa došlo k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdomz dôvodu porušenia § 213 ods. 2 OSP, pričom podľa názoru sťažovateľa bol daný dôvodjeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a najvyšší súd ako súd dovolací porušil jehooznačené práva tým, že neodstránil uvedenú vadu postupu odvolacieho súdu, a tým mumalo byť „upreté právo byť oboznámený s každou pripomienkou predloženou konajúcim súdom za účelom ovplyvnenie rozhodnutia a vyjadrenia sa k nemu, hoci je takéto právo súčasťou   základného   práva   na   spravodlivý   proces...“.   Sťažovateľ   vlastne   tvrdí,   že   muzo strany najvyššieho súdu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite v zmysle označenýchpráv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodolnálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšiekonanie a prizná mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietkenedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že ústavný   súd   nie   jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnomprípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet tedaani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniťokolnosť,   že   sťažovateľ   má   na   celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   rozsudkomnajvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenieoznačených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdudospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súdpodľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečodovolanie sťažovateľa zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu,ktorým   krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Tým   základným   a nosným   dôvodomzamietnutia žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ žalobou žiadal, aby mu žalovaný povinnýdodať tovar na základe zmluvy, ktorú krajský súd ako odvolací súd považoval za neplatnú.Z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy krajský súd musel žalobu zamietnuť. Vzhľadomna to, že okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresnéhosúdu tak, že žalobu zamietol, bolo dovolanie ex lege podľa § 238 ods. 1 OSP prípustnév celom rozsahu, t. j. aj čo sa týka právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v rámci svojhodovolania predostrel svoje argumenty ako reakciu na prekvapivé právne posúdenie vecikrajským súdom, ktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne,pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojímrozsudkom.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m.   I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s obsahomnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súduneprináleží hodnotiť.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd tým, že ho predtým ako vec inak právneposúdil nevyzval, aby sa mal k tomu možnosť vyjadriť, čím porušil povinnosť podľa § 213ods. 2 OSP, v dôsledku čoho potom tvrdil pred dovolacím súdom, že mu bola odňatámožnosť konať pred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd tento tvrdený dôvodzmätočnosti podľa § 237 písm. f) OSP vyhodnotil správne, pretože skutočne nebol daný tak,ako   to   tvrdil   sťažovateľ.   Je   pravdou,   že   za   istých   okolností   by   bolo   možné   prisvedčiťargumentácii   sťažovateľa   o odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   v dôsledku   porušeniapovinnosti odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 OSP, ale v okolnostiach prípadu tentodôvod odňatia možnosti konať nebol daný, pretože najvyšší súd preskúmal meritórne tzv.prekvapivý právny názor odvolacieho súdu ako súd dovolací, a to práve preto, že išloo zmeňujúcu   rozsudok   odvolacieho   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   ženebolo možné aplikovať ani závery vyplývajúce z jeho skoršieho rozhodnutia vo veci sp. zn.III.   ÚS   171/06,   pretože   v okolnostiach   prípadu   išlo   o   odlišnú   procesnú   situáciu.V označenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   v situácii,   keďodvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, avšak z inýchprávnych dôvodov. V posudzovanom prípade však išlo o zmeňujúci rozsudok odvolaciehosúdu,   ktorým   bola   ex   lege   založená   prípustnosť   dovolania   podľa   §   238   ods.   1   OSP.Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť v rámci dovolaniapredostrieť svoje argumenty proti tzv. prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacímsúdom   a dovolací   súd   sa   tým   musel   zaoberať   a meritórne   jeho   námietky   preskúmať.Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľovi   nebola   upretá   možnosť   brániť   sa   v konanípred súdom proti prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že prekvapivé právne posúdenie veci odvolacímsúdom samo osebe nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranualebo za odopretie prístupu k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ho nemožnopovažovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípade, žeide   o zmeňujúce   meritórne   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vo   veci   samej,   pretože   protitakémuto právnemu posúdeniu veci je možné brániť sa v rámci dovolacieho konania, ktoréje ex lege prípustné podľa § 238 ods. 1 OSP, a najvyšší súd je povinný meritórne preskúmaťv dovolaní namietané právne posúdenie veci v rámci dovolacieho konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutýmrozsudkom   najvyššieho   súdu,   považujúc   ho   za   arbitrárne   odmietol   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ   poukazoval   vo svojej sťažnosti na rozhodnutie   ústavného   súduvo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   541/2011,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   záveryústavného súdu vychádzali opäť z inej procesnej situácie odlišnej od procesnej   situáciesťažovateľa. V uvedenej veci sám dovolací súd zmenil právoplatný rozsudok odvolaciehosúdu na základe tzv. prekvapivého právneho posúdenia veci, preto závery tam uvedené sanemôžu vzťahovať na vec sťažovateľa.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že obsahom ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy nie je základnéprávo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnejochrane zákonom (m. m. II. ÚS 25/2001). Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ajtúto časť sťažnosti sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015