SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 257/2015
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Dankom,Advokátska kancelária, Mlynské nivy 73/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo55/2013 z 9. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 55/2013 z 9. septembra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh(okrem splnomocnenia, pozn.), vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konanío dodanie tovaru vedenom na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 8 Cb 92/2012. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 25. februára 2013(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť dodať tovar(špecifikovaný vo výroku rozsudku, pozn.) žalobcovi. Žalovaný včas podaným odvolanímnapadol výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 55/2013 z 3. júla 2013 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ protirozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k odňatiumožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), nesprávnym právnym posúdenímveci, ako aj prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd svojímrozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu. O podanom dovolaní rozhodol najvyššísúd napadnutým rozsudkom. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že sastotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, čo sa týka posúdenia platnosti zmluvy,k námietke sťažovateľa, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať predsúdom, uviedol, že táto námietka je nedôvodná, pretože sťažovateľ nepreukázal tvrdenúskutočnosť a „mal sa podľa predložených dôkazov právo zúčastniť pojednávaní na súdoch obidvoch stupňov, predložiť svoje dôkazy, vyjadriť sa k nim, predniesť svoje prednesy. Skutočnosť, že žalobca ako tvrdí, nemal právo zaujať stanovisko k právnemu záveru odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 f) O. s. p.“. V zmysle uvedenýchdôvodov najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako právne nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jehooznačené práva. Argumentuje tým, že krajský súd svojím prekvapivým rozhodnutím,v ktorom aplikoval iné ustanovenie iného právneho predpisu na právne posúdenie veci beztoho, aby sa mu predtým dal možnosť k tomu vyjadriť, znemožnil uplatnenie svojich práv.Inými slovami, podľa sťažovateľa došlo k odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdomz dôvodu porušenia § 213 ods. 2 OSP, pričom podľa názoru sťažovateľa bol daný dôvodjeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a najvyšší súd ako súd dovolací porušil jehooznačené práva tým, že neodstránil uvedenú vadu postupu odvolacieho súdu, a tým mumalo byť „upreté právo byť oboznámený s každou pripomienkou predloženou konajúcim súdom za účelom ovplyvnenie rozhodnutia a vyjadrenia sa k nemu, hoci je takéto právo súčasťou základného práva na spravodlivý proces...“. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že muzo strany najvyššieho súdu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite v zmysle označenýchpráv.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodolnálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšiekonanie a prizná mu trovy právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietkenedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnomprípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet tedaani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniťokolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenieoznačených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súdpodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečodovolanie sťažovateľa zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu,ktorým krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. Tým základným a nosným dôvodomzamietnutia žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ žalobou žiadal, aby mu žalovaný povinnýdodať tovar na základe zmluvy, ktorú krajský súd ako odvolací súd považoval za neplatnú.Z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy krajský súd musel žalobu zamietnuť. Vzhľadomna to, že okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresnéhosúdu tak, že žalobu zamietol, bolo dovolanie ex lege podľa § 238 ods. 1 OSP prípustnév celom rozsahu, t. j. aj čo sa týka právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v rámci svojhodovolania predostrel svoje argumenty ako reakciu na prekvapivé právne posúdenie vecikrajským súdom, ktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne,pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojímrozsudkom.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahomnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súduneprináleží hodnotiť.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd tým, že ho predtým ako vec inak právneposúdil nevyzval, aby sa mal k tomu možnosť vyjadriť, čím porušil povinnosť podľa § 213ods. 2 OSP, v dôsledku čoho potom tvrdil pred dovolacím súdom, že mu bola odňatámožnosť konať pred súdom, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd tento tvrdený dôvodzmätočnosti podľa § 237 písm. f) OSP vyhodnotil správne, pretože skutočne nebol daný tak,ako to tvrdil sťažovateľ. Je pravdou, že za istých okolností by bolo možné prisvedčiťargumentácii sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku porušeniapovinnosti odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 OSP, ale v okolnostiach prípadu tentodôvod odňatia možnosti konať nebol daný, pretože najvyšší súd preskúmal meritórne tzv.prekvapivý právny názor odvolacieho súdu ako súd dovolací, a to práve preto, že išloo zmeňujúcu rozsudok odvolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, ženebolo možné aplikovať ani závery vyplývajúce z jeho skoršieho rozhodnutia vo veci sp. zn.III. ÚS 171/06, pretože v okolnostiach prípadu išlo o odlišnú procesnú situáciu.V označenom prípade ústavný súd vyslovil porušenie označených práv v situácii, keďodvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, avšak z inýchprávnych dôvodov. V posudzovanom prípade však išlo o zmeňujúci rozsudok odvolaciehosúdu, ktorým bola ex lege založená prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP.Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť v rámci dovolaniapredostrieť svoje argumenty proti tzv. prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacímsúdom a dovolací súd sa tým musel zaoberať a meritórne jeho námietky preskúmať.Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľovi nebola upretá možnosť brániť sa v konanípred súdom proti prekvapivému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že prekvapivé právne posúdenie veci odvolacímsúdom samo osebe nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranualebo za odopretie prístupu k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ho nemožnopovažovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípade, žeide o zmeňujúce meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, pretože protitakémuto právnemu posúdeniu veci je možné brániť sa v rámci dovolacieho konania, ktoréje ex lege prípustné podľa § 238 ods. 1 OSP, a najvyšší súd je povinný meritórne preskúmaťv dovolaní namietané právne posúdenie veci v rámci dovolacieho konania.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval vo svojej sťažnosti na rozhodnutie ústavného súduvo veci vedenej pod sp. zn. II. 541/2011, ústavný súd konštatuje, že právne záveryústavného súdu vychádzali opäť z inej procesnej situácie odlišnej od procesnej situáciesťažovateľa. V uvedenej veci sám dovolací súd zmenil právoplatný rozsudok odvolaciehosúdu na základe tzv. prekvapivého právneho posúdenia veci, preto závery tam uvedené sanemôžu vzťahovať na vec sťažovateľa.
2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd pripomína, že obsahom ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy nie je základnéprávo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnejochrane zákonom (m. m. II. ÚS 25/2001). Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ajtúto časť sťažnosti sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015