znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   M.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Vojčík   & Parners,   s.   r.   o., Rázusova 28, Košice,   v mene ktorej   koná advokát JUDr.   Leo Vojčík, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkami   Okresného   súdu   Pezinok z 9. novembra   2011   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   9   C/23/2008   a   Krajského   súdu v Bratislave zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkami Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) z 9. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/23/2008 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012. Sťažnosť bola   doplnená   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaniami   jej   právneho   zástupcu doručenými ústavnému súdu 20. januára 2014 a 3. marca 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení uviedla, že «namieta arbitrárny a svojvoľný postup   Okresného   súdu...   a   postup   Krajského   súdu...   pri   aplikácii   noriem   občianskeho práva   upravujúcich   režim   premlčania   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia a   súvisiacich   právnych   noriem   (osobitne   zákazu   výkonu   práva   v   rozpore   s   dobrými mravmi).

Namieta   aj   nezákonnosť   rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   vidí v tom, že prvostupňový súd uviedol nepravdivý skutkový záver tým, že sama sťažovateľka cit.   „uviedla,   že   zložito   peniazu   do   pokladne   odporcu   v1.   rade   a   zároveň   uviedla,   že odporkyňu v 2. rade ako povinný subjekt označila pre prípad, že si plnenie ponechala ona“, čo nie je pravda a sťažovateľka taký výrok nikdy nepovedala.

Druhým   dôvodom   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   bol   právny   záver,   že sťažovateľka mala najmenej od 18. 11. 2005 cit. „vedomosť o tom, že jeden so subjektov označených v návrhu na začatie konaniu si plnenie ponechal a mala možnosť uplatniť svoj nárok   im   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   tak,   ako   to   urobila   návrhom   na   začatie konaniu“.   Prvostupňový   súd   týmto   deformovaným   výkladom   ustanovenia   §   107 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (Okresný súd Pezinok týmto výkladom úplne   poprel obsah a   účel   dotknutého   zákonného ustanovenia   ako aj   zmysel   rozlíšenia subjektívnej   premlčacej   doby   a   objektívnej   premlčacej   doby)   poškodil   základné   právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Takýto postup súdu sťažovateľka považuje za protizákonný, keďže v snahe vyhnúť sa bližšiemu skúmaniu skutkového stavu a použitiu správnej právnej kvalifikácii   súd tendenčné zamietol žalobu s odvolaním sa na inštitút premlčania.

Odvolací súd uvedený stav porušenia práv sťažovateľky nenapravil, ale vnútorne logicky rozporuplným spôsobom Rozsudok odvolacieho súdu odôvodnil tak, že odcitoval niektoré   prípadu   zodpovedajúce   závery   ustálenej   súdnej   praxe   (ktoré   svedčia   skôr v prospech sťažovateľky)   a tieto   následne   poprel   niekoľkoriadkovým   vlastným odôvodnením,   prostredníctvom   ktorého   zároveň   úplne   poprel   vyjadrenia   všetkých účastníkov   konania   a   výsledky   dokazovania   vykonaného   prostredníctvom   listinných dôkazov   - odvolací súd   prehliadol obsah oboch zmlúv uzavretých medzi dotknutými účastníkmi   konania,   obsah   všetkých   listov   sťažovateľky   adresovaných   žalovaným a   opatrovníčke   žalovanej   v   2.   rade...,   skutkové   tvrdenia   sťažovateľky,   ktoré   uviedla   vo svojej žalobe rovnako tak vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej v 1. rade o nedostatku pasívnej   vecnej   legitimácie   v   dôsledku   právneho   režimu   zastúpenia   na   základe plnomocenstva   ako   aj   výsledky   výsluchu   opatrovníčky   i   Predávajúcej   o   okolnostiach prevodu vlastníctva bytu.

V závere odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu súd pomerne zmätočne s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením Rozsudku súdu prvého stupňa (z hľadiska zistenia skutkového i stavu ako aj z hľadiska právnej kvalifikácie), a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej časti   i   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol   skutkové   zistenia,   ktoré   záverom prvostupňového   súdu   odporujú   (prvostupňový   súd   konštatuje   alternatívnu   vedomosť sťažovateľky o jednej; alebo o druhej zodpovednej osobe, odvolací súd však usudzuje, že sťažovateľka   vedela   jednoznačne,   kto   si   zálohu   ponechal).   Z   konania   a   záverov odvolacieho súdu nie zrejmé, na základe akého dôvodu teda vlastne odvolací súd prijal záver, že námietka premlčania je dôvodná.

Odôvodnenie   Rozsudku   odvolacieho   súdu   je   obrazom   snahy   súdu   rozhodnúť predmetnú vec: bez bližšieho jej skúmania, a to tak po skutkovej ako aj právnej stránke, hoci bolo potrebné oveľa i precíznejšie analyzovať skutkové okolnosti a následne prijať takejto analýze zodpovedajúce   právne závery (odvolací súd úplne opomenul analyzovať ťažiskové skutkové okolnosti prípadu,, keďže z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmú, v ktorom okamihu podľa jeho názoru došlo k bezdôvodnému obohateniu, kto a na koho   úkor   sa   bezdôvodne   obohatil   a na   základe   akého   právneho   dôvodu   možno jednoznačne   usúdiť,   že   v   danom   prípadu   je   kauzou   sporu   vydanie   bezdôvodného obohatenia).

Je nepochopiteľné, že odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť sťažovateľku o   okolnostiach   úhrady   zálohy   a   so   zreteľom   na   obsah   súdneho   spisu   považoval   za dostatočné   i   odôvodnenie   potvrdzujúceho   výroku   pozostávajúce   zo   štyroch   viet obsahujúcich   navyše   i   nepravdivé   skutkové   závery   -   v   uvedených   štyroch   vetách   totiž odvolací súd konštatuje, že sťažovateľka adresovala svoje listy Realitnej kancelárii, ktorej poskytla plnenie a táto plnenie od i sťažovateľky prijala (poznamenávame, že sťažovateľka adresovala svoje listy obom žalovaným) spôsobom, ktorý jej vtedy predpisovala zmluva uzavretá medzi ňou a Predávajúcou). Hoci je z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu zrejmé, že sa odvolací súd s obsahom listinných dôkazov oboznámil, súd napriek tomu v odôvodnení   potvrdzujúceho   výroku   uviedol   i   skutkový   záver,   ktorý   je   v   rozpore s listinnými   dôkazmi   a   skutkovými   tvrdeniami   sťažovateľky,   Realitnej   kancelárie a opatrovníčky   Predávajúcej   odporujúceho   zistenému   skutkovému stavu ako aj   záverom ustálenej súdnej praxe; oba rozsudky - Rozsudok súdu prvého stupňa ako aj Rozsudok odvolacieho   súdu   trpia   čiastočne   aj   vadou   nepreskúmateľnosti,   keďže   z   odôvodnenia uvedených rozhodnutí nie je zrejmé, ako oba súdy dospeli k svojim skutkovým zisteniam a právnym   záverom   (vada   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   dôvodov   postihuje   aj odôvodnenie výroku o trovách konania).

Sme   presvedčení,   že   nie   je   ústavne   akceptovateľné,   ak   súd   svoje   rozhodnutie odôvodni klamným skutkovým zistením nevšímajúc si podstatnú časť obsahu súdneho spisu a argumentácie účastníkov konania.

Právny záver prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je arbitrárny, nakoľko sa nezakladá na žiadnom existujúcom dôkaze,

Odvolací súd v Rozsudku odvolacieho súdu takmer vôbec nereagoval na právnu a skutkovú argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej odvolaní zo dňa 7. decembra 2011, sp. zn.   9   C 23/2008   voči   Rozsudku súdu prvého   stupňa (odvolací súd reagoval   iba   na námietku, že sťažovateľka nemala na prvom stupni priestor vyjadriť sa k pochybnostiam súdu   v   otázke   premlčania   jej   nároku),   pričom   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia neuviedol žiadny dôvod takéhoto postupu.».

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   je   aj   v   rozpore   s   judikatúrou   všeobecných   súdov i Ústavného súdu Českej republiky, ak okresný súd a tiež krajský súd jej návrh zamietli, a podľa nej ich rozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, a sú teda nepreskúmateľné.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „prostredníctvom sťažnosti napadla postup odvolacieho v spojení s postupom prvostupňového súdu pre zbytočné prieťahy v konaní....   Okresný   súd   Pezinok   do   dnešného   dňa   nerozhodol   o   trovách   konania   bez náležitého odôvodnenia takéhoto postupu (Krajský súd v Bratislave postup prvostupňového súdu   posúdil   ako   vecne   správny),   čo   podľa   nášho   názoru   iba   dotvára   celkový   dojem o nezákonnosti postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu v predmetnej veci. Podľa názoru   Okresného   súdu   Pezinok   ako   aj   Krajského   súdu   v   Bratislave   je   postup   súdu spočívajúci v tom, že 5 rokov rozhoduje o žalobe sťažovateľky z hľadiska premlčania jej práva, aby následne prijal rozhodnutie iba v merite veci bez rozhodnutia o trovách konania, o ktorých nerozhodne ani počas ďalších niekoľkých mesiacov od právoplatného výroku vo veci samej, v súlade so zákonom a nepredstavuje žiadne porušenie práv sťažovateľky. Podľa nášho názoru   ide o hrubé   porušenie práva sťažovateľky   na   spravodlivé súdne konanie a zneužitie procesných nástrojov určených pre rozhodovanie zložitých právnych vecí...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 23/2008 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012 porušili základné právo A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., jej právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

2. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. 11. 2011, č. k. 9 C 23/2008 - 125 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 8. 2013, č. k. 2 Co/27/2012 -144 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.

3.   A.   M.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3000 €,   ktoré   je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   A.   M.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. M. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet A. M. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť nemá náležitosti   predpísané zákonom, že je neprípustná alebo podaná niekým zjavne neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (obdobne III. ÚS 41/09, III. ÚS 308/2010, III. ÚS 432/2013).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným právnym zastúpením sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z týchto zistení:

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v   čase,   keď   k   namietanému   porušovaniu   práva   ešte   mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresného súdu a krajského súdu domáha až v čase (jej sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená   20.   novembra 2013),   keď k   porušovaniu   označených   práv už nemohlo dochádzať (rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorými bol návrh sťažovateľky zamietnutý, nadobudli právoplatnosť 20. septembra 2013). Ústavný súd navyše dodáva, že okresný súd jej návrh zamietol už 9. novembra 2011 a krajský súd vo veci rozhodol 14. augusta 2013. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už sama táto skutočnosť nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   právoplatným skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu jej   označených práv nemohlo dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku o trovách   konania   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   prichádzalo   v   danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (III. ÚS 145/02),   dospel v okolnostiach   danej   veci   k   záveru,   že   od   rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci   samej, ktorým   rozhodol,   že   o trovách   konania   rozhodne   samostatným   uznesením   (t.   j.   od 9. novembra   2011),   uplynuli   do   podania   sťažnosti   (20. november 2013),   resp. do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom (apríl 2014), viac ako dva roky, ale v danom prípade sťažovateľka sťažnosť na zbytočné prieťahy   predsedovi okresného súdu,   aby   bolo   čo   najskôr   rozhodnuté   o   náhrade   trov   súdneho   konania   nepodala,   teda nevyčerpala   všetky   právne   prostriedky   na   nápravu   v jej   veci,   ktoré   jej   umožňovalo ustanovenie   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   62   až   §   68   zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   resp.   sťažovateľka   (sama   advokátka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom)   o tom   ústavnému   súdu   nepredložila   žiaden   dôkaz   (§   50   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd preto mohol jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre neprípustnosť, resp. pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 9. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/23/2008.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, ktorým zamietol   jej   žalobu   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   konštatuje,   že   pre   nedostatok právomoci nie je príslušný na rozhodnutie o tejto časti jeho sťažnosti. V čl. 127 ods. 1 ústavy   je totiž   zakotvená   zásada   subsidiarity   ústavného súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným súdom,   podľa   ktorej   je   ústavný   súd   oprávnený   rozhodovať   o   ochrane základných   práv a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o rozsudku okresného   súdu   (odvolaní   sťažovateľky   proti   nemu)   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd odvolací,   t.   j.   sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv   právnymi   prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 14. augusta 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/27/2012.

K namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne   procesné garancie v   súdnom   konaní. Obdobne čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   vykladať a uplatňovať s ohľadom   na príslušnú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, konštatoval, že podľa   štandardnej   judikatúry   súdu   reflektujúcej   princíp   riadneho   chodu   spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa   s každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v.   Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania)   v   princípe   môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   súdu   nižšieho   stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel   pri   interpretácii   čl.   6   ods.   1   dohovoru   i   ESĽP,   ktorý   napr.   vo   veci   Torija   v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ako   aj   ďalšie   listinné   dôkazy.   Po   preskúmaní   predmetných   rozhodnutí   ústavný   súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa navyše plne stotožnil s rozsudkom okresného súdu a jeho skutkovými a právnymi závermi (pretože ho považoval za vecne správne podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), síce nedalo odpovede na všetky argumenty sťažovateľky uvedené v odvolaní, ale jeho právny záver   na s. 6 vychádzajúci z odôvodnenia okresného súdu k začiatku a uplynutiu subjektívnej premlčacej doby a predtým tiež k aplikácii ustanovení § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (na s. 5) je   v   danom   prípade   logický   a   v   konečnom   dôsledku   nemôže   vyústiť   do   spochybnenia právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   iba   odlišné   od   právnych   argumentov sťažovateľky.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali právne   závery   napadnutého   odvolacieho   konania   a   rozhodnutia   krajského   súdu. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   na   strane   3   až   strane   7   je zrozumiteľné, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   uzavrel,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co/27/2012 zo 14. augusta   2013   (v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C/23/2008 z 9. novembra   2011)   je   zlučiteľný   so   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy a dohovoru a namietané rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade dávať do takej spojitosti s obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ktorá by mohla byť prípadne predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09, III. ÚS 166/2011).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   preto   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014