znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. H. H., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/152/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. H. H.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2013 doručená sťažnosť JUDr. H. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/152/2008.

Sťažovateľka   uviedla,   že   8.   septembra   2008   podala „žalobný   návrh“ proti žalovanému „Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR“ a 26. novembra 2009 podala návrh „o rozšírenie ďalšieho žalovaného“, o ktorom okresný súd rozhodol až po troch rokoch.

Okresný súd v jej veci nenariadil ani jedno pojednávanie (zákonný sudca iba vzniesol námietku zaujatosti v marci 2010) a vyzval ju na zaplatenie súdneho poplatku v auguste 2011.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   nebola   spokojná   s   postupom   okresného   súdu, v januári   2013   podala   na   okresnom   súde „sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní 14 C 152/2008“,   v   ktorej   žiadala „o   zjednanie   nápravy“ predsedníčku   okresného   súdu, pretože jej spor trvá už 4 roky a 5 mesiacov. V odpovedi na jej sťažnosť predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 2012/2013 z 15. februára 2013 po opísaní úkonov okresného súdu a účastníkov okrem iného uviedla, že „predmetné konanie je poznačené prieťahmi“.

Sťažovateľka na základe toho navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   152/08   porušené   bolo,   zaviazal ho uhradiť jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa sťažnosťou z 13. mája 2013 doručenou ústavnému   súdu   17.   mája   2013   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   domáha vyslovenia porušenia svojich práv na ústavnom súde, pretože okresný súd nekoná v jej veci, hoci jej žaloba bola podaná v septembri 2008.

Ústavný súd v danej veci zistil, že predsedníčka okresného súdu na jej sťažnosť z 19. januára 2013 na prieťahy v konaní odpovedala vyjadrením sp. zn. Spr. 2012/2013 z 15. februára 2013, v ktorom okrem uvedenia chronológie procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania v závere uviedla:

„Za účelom zabránenia vzniku prieťahov v konaní som pristúpila k priebežnému sledovaniu   veci   až   do   jej   právoplatného   skončenia   a   v   prípade   potreby   zabezpečím vykonanie   potrebných opatrení   na   to,   aby   k   vzniku   prieťahov   v konaní zo   strany   súdu nedošlo. O uvedenej skutočnosti boli oboznámení aj zákonný sudca a vyšší súdny úradník, ktorých som požiadala, aby vo veci konali bez prieťahov.“

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že hoci sťažovateľka podala predtým, ako sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní (a to v januári 2013), takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   sťažovateľkou   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na   poskytnutie   možnosti napadnutému   všeobecnému   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   jeho nečinnosťou,   pretože   jej   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   už   po   uplynutí   troch mesiacov od vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   vyslovil   (I.   ÚS   46/2010),   že   podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) považuje   za   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Keďže sťažovateľka ani nevzniesla iné relevantné námietky na nadriadený súd, aj keď s odpoveďou predsedníčky okresného súdu spokojná nebola, v okolnostiach danej veci preto ústavný súd konštatoval, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.

Tento záver zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   III. ÚS 30/2011, III. ÚS 101/2011, III. ÚS 12/2012).

K tomu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, riadne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré je premietnuté v petite, v sťažnosti neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),   a teda   odôvodnenie   nie   je zosúladené s návrhom   na rozhodnutie,   preto túto   časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom prepísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 378/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013