znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. T., K., zastúpeného JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu Košice I a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 58/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená   sťažnosť   L.   T.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním   doručeným 14. mája 2012, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   b)   a c)   a čl.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   a jeho   uznesením   zo 16.   apríla   2012   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 T 58/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 58/2010 zo 7. júla 2010 uznaný vinným zo spáchania trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   troch   rokov,   ktorého   výkon   mu   bol   podľa ustanovenia   §   51   ods.   1   Trestného   zákona   podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu v trvaní 3 rokov spolu s uložením probačného dohľadu v skúšobnej dobe.

Uznesením sp. zn. 6 T 58/2010 zo 16. apríla 2012 okresný súd na verejnom zasadnutí rozhodol v zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe   podmienečného   odsúdenia   neosvedčil,   a nariadil   mu   nepodmienečný   trest   odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Podľa ustanovenia § 176 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vyhotovil okresný súd   zjednodušené   uznesenie   neobsahujúce   odôvodnenie,   pretože   na   verejnom   zasadnutí po vyhlásení predmetného uznesenia sa sťažovateľ a prokurátor vzdali práva podať proti uzneseniu sťažnosť.

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným postupom a uznesením okresného súdu boli   porušené   ustanovenia   Trestného   zákona   a Trestného   poriadku   a súčasne   aj   jeho základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil   sťažovateľ touto argumentáciu:

«V prvom rade považujem za potrebné ozrejmiť, prečo som sa zrejme vzdal práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody a tým došlo k situácii, že som nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu mojich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie som bol oprávnený. Ja nepopieram, že tohto práva som sa vzdal, ale neviem to ani potvrdiť.

Potom, čo predseda senátu vyhlásil predmetné uznesenie, teda keď odzneli slová o tom, že sa mi nariaďuje nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, prestal som vnímať svet okolo seba. Nič viac som nevnímal, nerozoznával som zvuky, ničomu, čo sa dialo po vyhlásení uznesenia som nerozumel. Bol som úplne paralizovaný.

Fakt,   že   som   sa   vzdal   práva   podať   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody, som pochopil až potom, čo mi bolo doručené písomné vyhotovenie tohto uznesenia.

Okamžite som požiadal o právnu pomoc advokátku JUDr. J. F. JUDr. F. následne nahliadla do spisu okresného súdu sp.   zn. 6 T 58/2010,   z ktorého vyhotovila potrebné fotokópie listín, vrátane zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 som zistil, že som sa vzdal práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody aj za oprávnené osoby. Ani o tejto skutočnosti neviem, ako som už uviedol, nebol som schopný riadne vnímať.

Dôkaz: zápisnica z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 Až do vysvetlenia JUDr. F. mi nikdy nebolo vysvetlené, čo to znamená vzdať sa práva podať sťažnosť proti uzneseniu aj za oprávnené osoby, ani to, kto vlastne sú tieto oprávnené osoby.

Navyše, v danom prípade, s poukazom na ustanovenie § 186 ods. 1 a 2 Tr. por., ani neprichádzala   do   úvahy   možnosť,   aby   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   nariadení nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   podali   aj   oprávnené   osoby,   s   výnimkou prokurátora, ktorý sa však tohto práva tiež vzdal.

Vyššie   uvedené   skutočnosti   považujem   za   také,   ktoré   preukazujú,   že   podmienku vyčerpania opravných prostriedkov uvedenú v § 53 ods. 1 zákona o Ústavnom súde SR som nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť s poukazom na   ustanovenie   §   53   ods.   2   zákona   o   Ústavnom   súde   SR   neodmietol   ako   neprípustnú. Zo zápisnice   z   verejného   zasadnutia   konaného   16.4.2012   vyplýva,   že   upovedomenie o konaní verejného zasadnutia mi bolo doručené 10.4.2012 a zároveň sa v nej konštatuje, že bola   zachovaná   päťdňová   lehota   od   doručenia   upovedomenia   o   konaní   verejného zasadnutia.

Podľa § 292 ods. 4 Tr. por. deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojim návrhom podnet, osobe, ktorá   môže   byť   rozhodnutím   priamo   dotknutá, obhajcovi   a   prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.

Podľa § 63 ods. 3 Tr. por. do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.

Upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo mi doručené 10.4.2012, v utorok. Prvým pracovným dňom päťdňovej lehoty bola streda 11.4.2012, druhým pracovným dňom päťdňovej lehoty bol štvrtok 12.4.2012, tretím pracovným dňom päťdňovej lehoty bol piatok 13.4.2012,   štvrtým pracovným dňom   päťdňovej   lehoty   bol   pondelok 16.4.2012,   kedy   sa konalo verejné zasadnutie.

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejme,   že   v   rozpore   s   tvrdením   uvedeným   v   zápisnici z verejného zasadnutia nebola mi zachovaná lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu. Bol som teda ukrátený na mojich právach.

Z celého priebehu verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 je zrejmé, že som sa takmer k ničomu nevyjadroval a nechápal som dostatočne jeho priebeh. Senát mal za danej situácie   dospieť   k   pochybnostiam   o   mojej   spôsobilosti   náležité   sa   obhajovať,   a   to   aj s prihliadnutím na môj vek.

Podľa § 38 ods. 1 písm. d) Tr. por. vo vykonávacom konaní, v ktorom súd rozhoduje na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležité sa obhajovať. Bolo teda povinnosťou okresného súdu ustanoviť mi obhajcu. Okresný súd sa na verejnom zasadnutí vôbec neopýtal probačného úradníka, ktorý ma mal na starosti, či som sa dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe viedol.   Probačný úradník bol na verejnom zasadnutí prítomný,   aj keď jeho prítomnosť zo zápisnice vôbec nevyplýva.

Keďže uznesenie o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody neobsahuje odôvodnenie, je možné zistiť len zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012, z akých dôvodov mal súd za to, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Predseda senátu čítal nasledovné listinné dôkazy: rozkaz na čl. 126-127 (rozkaz Obvodného úradu K. sp. zn. A/2011/03517 o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011), rozkaz   na   čl.   128   (rozkaz   Obvodného   úradu   K.   sp.   zn.   2011/07332   o uložení   sankcie za priestupok z25.8.2011), rozhodnutie na čl. 129 - 130 (rozhodnutie Obvodného úradu K. sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011), rozhodnutie na čl. 131 - 134 (rozhodnutie Obvodného úradu K. sp. zn. A/2010/11143z3.3.2011).

Vyššie uvedené rozkazy, resp. rozhodnutia Obvodného úradu K. (ďalej len „obvodný úrad“) o priestupkoch boli podkladom pre rozhodnutie okresného súdu o tom, že som sa v skúšobnej   dobe   neosvedčil   a   teda   boli   podkladom   aj   pre   rozhodnutie   o   nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody.

K jednotlivým rozkazom, resp. rozhodnutiam obvodného úradu uvádzam nasledovné. Pokiaľ   ide   o   rozkaz   obvodného   úradu   sp.   zn.   A/2011/03517   o   uložení   sankcie za priestupok z 18.4.2011, skutok, za ktorý som bol uznaný vinným stal sa 11.4.2010, tak ako je uvedené v odôvodnení tohto rozkazu. V skutkovej vete rozkazu je nesprávne uvedený dátum   spáchania   skutku   11.4.2011.   Na   túto   skutočnosť   poukázal   som   aj   na   verejnom zasadnutí. Ak by okresný súd mal k dispozícii celý priestupkový spis a nielen jednotlivé rozhodnutia, bol by túto skutočnosť zo spisu zistil.

O   tom,   že   skutok   sa   stal   11.4.2010   predkladám   uznesenie   Okresnej   prokuratúry Košice I sp. zn. 4 Pv 309/2010 zo 7.2.2011.

Dôkazy: rozkaz   obvodného   úradu   sp.   zn.   A/2011/03517   z   18.4.2011   uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I zo 7.2.2011

Keďže   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   6   T   58/2010   zo   7.7.2010   nadobudol právoplatnosť 7.7.2010, je zrejmé, že skutku uvedeného v rozkaze obvodného úradu sp. zn. A/2011/03517 o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011 dopustil som sa pred začatím plynutia skúšobnej doby.

Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011 bolo zastavené konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktoré bolo vedené proti mne a môjmu otcovi, keďže nám nebolo preukázané spáchanie skutku, o ktorom sa konalo.

Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011 Z vyššie uvedeného je zrejmé, že okresný súd nemal pri svojom rozhodovaní o mojom osvedčení, resp. neosvedčení sa prihliadať na toto rozhodnutie obvodného úradu, keďže priestupkové konanie bolo v danom prípade zastavené.

Rozkazom   obvodného   úradu   sp.   zn.   2011/07332   o   uložení   sankcie   za   priestupok z 25.8.2011   bol   som uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku   proti verejnému   poriadku podľa ust. § 48 priestupkového zákona s poukazom na § 8 ods. 1 písm. g/ VZN Mesta K. č. 78/2009 o čistote a o verejnom poriadku na území mesta K., ktorého som sa dopustil tým, že dňa 30.7.2011 v čase o 13:50 som v parku konzumoval alkoholický nápoj (vodku). Dôkaz: rozkaz obvodného úradu sp. zn. 2011/07332 z 25.8.2011 Moje   konanie,   ktoré   bolo   prejednávané   v   predmetnom   priestupkovom   konaní nechcem   v   nijakom   prípade   bagatelizovať,   ale   považujem   za   celkom   neprimerané a odporujúce zákazu ukladania krutých, neprimeraných trestov, aby mi bolo podmienečné odsúdenie   premenené   na   nepodmienečné   v   dôsledku   toho,   že   som   v   parku   požíval alkoholické nápoje. Navyše sa tak stalo veľmi krátko po smrti môjho brata T. T., ktorý sa obesil. Tieto okolnosti budú rozobraté nižšie.

Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011 bol som uznaný vinným   zo   spáchania   priestupku   proti   občianskemu   spolunažívaniu   podľa   §   49   ods.   1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého som sa dopustil tým, že dňa 23.9.2010 o21:00 hod. som v kabínke výťahu fyzicky napadol úderom päsťou do oka V. S., pričom keď sa tento bránil,   natiahol   si   medzirebrové   svaly,   čím   som   mu   spôsobil   pomliaždenie   steny   hlavy v oblasti ľavého obočia a natiahnutie svalov v oblasti brucha, ľahký úraz bez určenej doby liečenia.

Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011 Z vyššie uvedených skutočností je možné ustáliť, že okresný súd mohol pri svojom rozhodnutí prihliadať len na rozkaz obvodného úradu sp. zn. 2011/07332 z 25.8.2011 a rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej   doby.   Výnimočne   môže   súd   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže...

V čase rozhodovania okresného súdu na verejnom zasadnutí konanom 16.4.2012 mal som 21 rokov a 11 mesiacov. Dnes mám 22 rokov. Narodeniny som mal 21.4.2012. Predseda senátu nemal pripojený ani jediný z priestupkových spisov, neopýtal sa ma na moje rodinné pomery, nezisťoval, či som zamestnaný, ako sa mi v práci darí.

Opakujem, že nechcem bagatelizovať svoje konania, za ktoré som v skúšobnej dobe bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   priestupku.   Avšak   musím   podotknúť,   že   ide   „len“ o priestupky, nie o trestné činy. Okresný súd sa ani len nepokúsil zistiť, či sú tu výnimočné okolnosti na ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti.

Domnievam sa, že vzhľadom na môj mladý vek, ktorý je veľmi blízky veku osoby blízkej veku mladistvých (§ 127 ods.2 Tr. zák.), bolo povinnosťou okresného súdu vecou sa podrobne a citlivo zaoberať, zisťovať všetky potrebné okolnosti pre rozhodnutie, riadne sa oboznámiť s priestupkovými spismi, a nie len s rozhodnutiami, ale najmä s mojimi osobnými pomermi. Taktiež mal okresný súd citlivo pristupovať k môjmu poučeniu ako aj k dodržaniu lehôt a rešpektovaniu mojich práv. Celé verejné zasadnutie trvalo 25 minút.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   30   C   228/2004   z   15.6.2005   bolo manželstvo   mojich   rodičov   rozvedené   a   ja   spolu   s   mojimi   3   bratmi   boli   sme   zverení do osobnej starostlivosti nášho otca, keďže naša matka bola alkoholička a dlhodobo o nás nejavila žiadny záujem.

Dôkaz: rozsudok okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 228/2004 z 15.6.2005 Nejde o bežnú a ani jednoduchú životnú situáciu. Otec nás doposiaľ sám vychováva. Snaží sa ako len môže, ale je to veľmi ťažké. Matka na našu výživu ničím neprispieva. Môj starší brat T. T. spáchal samovraždu obesením. Pri ňom ležala výzva na nástup výkonu trestu odňatia slobody.

Dôkazy: úmrtný list policajná správa výzva na nastúpenie do výkonu trestu Ja som od 9.1.2012 zamestnaný ako striekač lepidla vo F. V práci nemám nijaké problémy, ani s kolegami, ani s nadriadenými, ani s pracovnou disciplínou.

Dôkaz: posudok zamestnanca Žiadna z týchto skutočností okresný súd nezaujímala. Primárne   mám   za   to,   že   ak   by   sa   okresný   súd   bol   vecou   podrobne   zaoberal a prihliadal na všetky zásady trestného konania, zmysel podmienečného odsúdenia, zmysel trestu,   osobu   odsúdeného   a   najmä   na   závažnosť   a   spoločenskú   nebezpečnosť priestupkového konania, ktorého som sa dopustil, musel by dospieť k záveru, že doposiaľ som sa v skúšobnej dobe osvedčil.

Sekundárne,   ak   by   okresný   súd   po   citlivom   a   podrobnom   preskúmaní   mojej záležitosti predsa len dospel k záveru o tom, že som v skúšobnej dobe neviedol riadny život, mal   dospieť   k   záveru,   že   sú   tu   výnimočné   okolnosti   na   ponechanie   podmienečného odsúdenia   v platnosti.   Tieto   podľa   môjho   názoru   spočívajú   v   nízkej   spoločenskej nebezpečnosti „závadného“ konania, ktorého som sa v skúšobnej dobe dopustil, v mojom veku, celkovej rodinnej situácii - opustila nás matka a odmietla sa o nás starať, v priebehu skúšobnej doby sa mi obesil brat.

Premenu   podmienečného   trestu   odňatia   slobody   na   nepodmienečný,   považujem v danom prípade, pri zohľadnení všetkých okolností za celkom neprimeranú, nehumánnu a najmä   vychádzajúcu   jednak   z   celkom   nedostatočného   zistenia   všetkých   rozhodných okolností (pripojenie priestupkových spisov ako celku a oboznámenie sa s ich obsahom, zistenie   rodinných   a   osobných   pomerov)   a   jednak   z   porušenia   ustanovení   Trestného poriadku - § 292 ods. 4 Tr. por. a § 38 ods. 1 písm. d) a Trestného zákona - § 50 ods. 4 (najmä prihliadanie k rozkazu, resp. rozhodnutiu obvodného úradu sp. zn. A/2011/03517 z 18.4.2011 a sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011).

Nesmierne   ľutujem   všetko   zlé   čo   som   v   živote   spáchal,   avšak   mám   za   to,   že napadnutým rozhodnutím okresného súdu boli porušené ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona a zároveň moje základné ľudské práva uvedené v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b/ a c/ a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že nebola zachovaná lehota   na   prípravu   na   verejné   zasadnutie   a   neboli   dodržané   ustanovenia   o   povinnej obhajobe, ako aj tým, že súd prihliadal aj na priestupkové rozhodnutia, ktoré sa týkali skutku   spáchaného   pred   začiatkom   plynutia   skúšobnej   doby   a   skutku,   pre   ktorý   bolo konanie   o   priestupku   zastavené   a   tiež   tým,   že   súd   ma   riadne   nepoučil   a   tým,   že   súd neskúmal všetky skutočnosti potrebné pre jeho rozhodnutie.»

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   14.   mája   2012   sťažovateľ   doplnil   svoju argumentáciu a uviedol:

«Napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 6 T 58/2010 bol mi uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   rokov,   ktorý   mi   bol   podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a zároveň mi bol uložený probačný dohľad nad mojim správaním v skúšobnej dobe, okresný súd na verejnom zasadnutí postupoval podľa ustanovení § 50 Trestného zákona, ako to vyplýva aj zo samotného namietaného uznesenia zo 16.4.2012, vo výroku ktorého je konštatované, že „Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. súd vyslovuje, že odsúdený L. T.... sa... neosvedčil...“.

Spôsob ukončenia podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, čo bol aj môj prípad, je pritom upravený v § 52 Tr. zák. Okresný súd mohol v danom prípade rozhodnúť o mojom neosvedčení sa a o nariadení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody len podľa, ustanovenia § 52 ods. 1 a 5 Tr. zák. a v nijakom prípade nie podľa § 50 ods. 4 Tr. zák.,   ktorý   upravuje   spôsob   ukončenia   klasického   podmienečného   odsúdenia,   teda podmienečného odsúdenia bez probačného dohľadu.

Práve v dôsledku aplikácie nesprávnych ustanovení Trestného zákona okresný súd vôbec nezisťoval, ako prebiehal môj probačný program a či som dodržiaval podmienky probačného dohľadu.

Ako som uviedol už vo svojej sťažnosti zo 7.5.2012, okresný súd sa na verejnom zasadnutí   vôbec   neopýtal   probačného   úradníka,   ktorý   ma   mal   na   starosti,   či   som   sa dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe viedol. Probačný úradník bol na verejnom zasadnutí prítomný, aj keď jeho prítomnosť zo zápisnice vôbec nevyplýva. Okresný   súd   si   zjavne   vôbec   neuvedomoval,   že   rozhoduje   o ukončení   podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom.

Samozrejme teda namietam, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu ustanovenia § 52 ods. 1 Tr. zák. a nie § 50 ods. 4 Tr. zák. ako som nesprávne uviedol vo svojej sťažnosti. Okresný   súd   teda   mohol   zvážiť,   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   uvedené   v   podnete zo 7.5.2012, ponechanie probačného dohľadu v platnosti a tento primerane predĺžiť.»

Opierajúc   sa   o uvedené   odôvodnenie   sťažovateľ   v závere   sťažnosti   žiadal,   aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom   boli   napadnutým   uznesením   a postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu   porušené,   v nadväznosti   na to   ďalej navrhoval,   aby   bolo   napadnuté uznesenie zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)   a čl.   3   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   a jemu   predchádzajúcim   postupom v označenom konaní, v ktorom okresný súd v zmysle ustanovení § 419 Trestného poriadku rozhodoval   o osvedčení   sa   sťažovateľa   ako   odsúdeného   v rámci   skúšobnej   doby podmienečne odloženého trestu odňatia slobody.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľom   namietané   porušenie niektorého   z jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).

Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   ustanovenia   §   419   ods.   1   Trestného   poriadku   o   tom,   či   sa   odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

Podľa ustanovenia § 419 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

S poukazom na príslušnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   ochranu svojich   práv,   ktoré   mali   byť   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a postupom predchádzajúcim   jeho   vydaniu   podľa   jeho   názoru   porušené,   pričom tento   opravný prostriedok v danej veci nevyužil, resp. sa ho vzdal.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí dodržať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Pokiaľ sťažovateľ pri uplatňovaní ochrany svojich základných práv zostal pasívny a možnosť   iniciovať   riadne   opravné   konanie   na   základe   uplatnenia   sťažnosti,   ktorou disponoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, vôbec nevyužil (pretože sa jej dobrovoľne vzdal), a nerešpektoval tak označený systém postupnosti, nemôže sa dovolávať suplovania riadneho opravného konania prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ak   o závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj niektoré zo základných   práv   alebo   slobôd,   je   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd na základe   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu v prípade ich nevyčerpania vylúčená.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej odvolávajúc na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiada ústavný súd o zohľadnenie osobitných okolností jeho prípadu, a teda odpustenie nevyčerpania opravného prostriedku (v jeho prípade riadneho opravného prostriedku – sťažnosti poskytovanej ustanoveniami § 185 Trestného poriadku), ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   označené   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   je aplikovateľné   v prípadoch   nedostatku   procesnej   podmienky   konania,   ktorou   je neprípustnosť   sťažnosti   (napr.   nevyčerpanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podľa ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   v prípade   sťažnosti   na   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy;   nevyčerpanie   podnetu   ako   právneho   prostriedku   nápravy   v   rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že u sťažovateľa ide o inú kategóriu procesnej prekážky, a síce o nedostatok právomoci, javí sa za daných okolností jeho argumentácia ako irelevantná.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012