znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí   7.   júna   2011 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho   predsedu   JUDr.   Štefana   Harabina   o odmietnutí   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky Juraja Horvátha pre jeho predpojatosť v rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudca   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraj   Horváth j e   v y l ú č e n ý z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vedenom   Ústavným súdom   Slovenskej   republiky pod sp. zn. II. ÚS 16/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2011 doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „účastník konania“) vyjadrené   prostredníctvom   jeho   predsedu   JUDr.   Štefana   Harabina,   ktorou   namieta predpojatosť sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011. V danej veci sťažnosť pre namietané porušenie práv smeruje proti postupu a rozhodnutiu účastníka konania.

Účastník konania prostredníctvom svojho predsedu vo vyjadrení uplatnil námietku zaujatosti   proti   sudcovi   ústavného   súdu   Jurajovi   Horváthovi.   V rámci   tejto   námietky zaujatosti okrem iného uviedol:

«Sudca JUDr. Juraj Horváth bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Podmienkou pre výkon funkcie sudcu, a tým viac pre výkon funkcie sudcu ústavného súdu, musí byť nulová tolerancia. Zotrvávanie tohto sudcu na Ústavnom súde SR je protiústavný stav, pretože žiadny sudca nemôže obliekať sudcovský talár, ak bol odsúdený za úmyselný trestný čin a to bez ohľadu na to, že ev. bolo jeho odsúdenie zahladené...

Uvedený odmietavý postoj a kritika JUDr. Horvátha s požiadavkou, aby vyzliekol talár   a   opustil   sudcovské   rady,   bol   verejne   prezentovaný   predsedom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   JUDr.   Štefanom   Harabinom   a   viackrát   aj   publikovaný   v   rôznych médiách, vrátane výrokov, ako napr. „Pán Horváth by so svojím odpisom nemohol riadiť ani   križovatku.   Je   to   neuveriteľná   kariéra,   že   z   odsúdeného,   dokonca   za   trestný   čin neplatenia   dane,   je   dnes   sudca   najvýznamnejšieho   orgánu   súdnej   moci.   Už   dnes   v Európskej únii nechápavo krútia hlavami“. Alebo „Až mi padla sánka, koľko poslancov je ochotných   tolerovať   bývalého   daňového   podvodníka   v   talári...“,   „Kriminálnik   nemôže sedieť na Ústavnom súde, v talári...“.

Tieto výroky nepochybne vnímal aj JUDr. Horváth a vytvoril si vo vzťahu k JUDr. Štefanovi Harabinovi odmietavý postoj, ktorý mohol prerásť až do nepriateľstva. JUDr. Štefan Harabin je predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý je v procesnom postavení   porušovateľa   v   danej   veci.   K   tvrdenému   porušeniu   práva   sťažovateľky   na zákonného   sudcu   malo   dôjsť   tým,   že   na   základe   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu Spr 101/2010-10,   Spr   1321/2009   z   30.   júna   2010,   ktorým   bol   zmenený   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2010, rozhodoval o všetkých veciach vylúčenia sudcov krajských súdov len jeden senát (senát 1C), čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vydanie   vyššie   uvedeného   opatrenia   je   súčasne   jeden   zo   skutkov,   pre   ktorý   podala ministerka   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   návrh   na   disciplinárne   konanie   voči predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Štefanovi   Harabinovi   (na Ústavnom súde Slovenskej republiky je vedené pod sp. zn. Rvp 7408/2011). Negatívny vzťah sudcu JUDr. Horvátha k JUDr. Štefanovi Harabinovi existuje nielen ako k fyzickej osobe, ale aj ako k predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.

Takýto vzťah sudcu JUDr. Horvátha ho diskvalifikuje z účasti na predmetnom konaní a rozhodovaní. Fakt, že sám nevyhlásil svoju predpojatosť je evidentným prejavom jeho farizejstva a snahy využiť túto príležitosť na revanš proti osobe predsedu najvyššieho súdu a tým aj proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako vrcholnému orgánu všeobecného súdnictva...

Okolnosti   uvedené   vo   vzťahu   k   sudcovi   JUDr.   Horváthovi   odôvodňujú   vznik pochybností objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde.»

K vyhláseniu   o   predpojatosti   sa   vyjadril   sudca   ústavného   súdu   Juraj   Horváth podaním z 25. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predovšetkým poukazujem na to, že námietky týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sú prima facie neopodstatnené, veď mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako hociktorí   iný   sudca   tohto   súdu...   pričom   si   dovolím   poukázať   aj   na   to,   že podmienky získania   tohto   mandátu   dodnes   neboli   ani   v zákone   o ústavnom   súde,   ale   ani   v ústave zmenené (podmienka tzv. nulovej tolerancie dodnes zakotvená nebola)...

Pokiaľ ide o publikovanú kritiku predsedu najvyššieho súdu, stručne poukazujem na to, že keď som obliekol talár sudcu ústavného súdu, zároveň som si aj uvedomil, že musím znášať väčšiu intenzitu občianskej a odbornej kritiky, ako iní moji spoluobčania,... Som   profesionál,   ktorý   sa   riadi   ústavou   a svojím   ústavným   sľubom   a viem   sa vysporiadať   niekedy   aj   s prehnane   vyostrenou   kritikou,   preto   nie   sú   odôvodnené   ani námietky týkajúce sa kritiky mojej osoby.  

Zároveň prehlasujem, že v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom.»

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú k vyhláseniu   o odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na   neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa   ustanovenia   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ak   ide   o   rozhodovanie v pléne ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu;   odmietnutý   sudca   nehlasuje.   Ak   ide   o   rozhodovanie   v   senáte   ústavného   súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2011 do 28.   februára 2012 (ďalej len „rozvrh   práce“) o vylúčení sudcu   pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje III. senát, ak ide o sudcov II. senátu.

Vyhlásenie   účastníka   konania   bolo   v súlade   s rozvrhom   práce   pridelené na prerokovanie   a rozhodnutie   III.   senátu   ústavného   súdu   (sudcom   spravodajcom je predseda tohto senátu), pretože námietka predpojatosti smeruje proti členovi II. senátu ústavného súdu sudcovi Jurajovi Horváthovi.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 188/2011).

Nestrannosť   treba   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   treba   zistiť,   či   sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu   predpokladá   až   do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt   v.   Belgicko   –   rozsudok   ESĽP   zo 17.   januára   1970,   Padovani   v.   Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   sa   obava   z nedostatku   nestrannosti   zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska   preto   nezáleží   ani   na   tom,   že   sudca   sa   k návrhu   na   jeho   vylúčenie   vyjadril v zmysle,   že sa   vnútorne   necíti   byť   zaujatý.   Rozhodujúce   nie   je   jeho   stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 158/08).

Na tomto mieste v nadväznosti na citované rozhodnutie ESĽP a ústavného súdu je potrebné upozorniť aj na medzinárodné záväzky prevzaté Slovenskou republikou, a to bez „personifikácie problému“.

Slovenská republika ako člen Rady Európy schválila okrem iných aj jej Odporúčanie NoR   (94)   12   prijaté   Výborom   ministrov   13.   októbra   1994   na   518.   zasadnutí   nazvané „O nezávislosti,   výkonnosti   a postavení   sudcov“.   Toto   odporúčanie   bolo   vydané   podľa článku   15.   b   Štatútu   Rady   Európy.   Odporúčanie   sa   odvoláva   na   základné   princípy Organizácie spojených národov dotýkajúce sa nezávislosti súdnictva schválenej Valným zhromaždením OSN v novembri 1985. Šírka aplikácie odporúčania sa vzťahuje „na každú osobu vykonávajúcu súdnickú funkciu, vrátane tých, ktoré sa zaoberajú riešením problémov z oblasti ústavného, trestného, občianskeho, obchodného a správneho práva“. V odporúčaní je   princíp   I   označený   ako   „Všeobecné   princípy   týkajúce   sa   nezávislosti   sudcov“.   Pod bodom 2 písm. c) tohto princípu odporúčanie stanovuje: „Každé rozhodnutie týkajúce sa služobného postupu sudcov sa musí opierať o objektívne kritériá, výber a postup sudcov sa musí uskutočňovať na základe zásluhovosti s ohľadom na ich kvalifikáciu, bezúhonnosť, odbornosť a výkonnosť...“

Na   7.   kongrese   Organizácie   spojených   národov   (ďalej   len   „OSN“)   o prevencii zločinnosti   a zaobchádzaním   s previnilcami   konanej   v Miláne   od   26.   augusta   1985   do 6. septembra   1985   boli   prijaté   „Základné   princípy   nezávislosti   súdnictva“   (ďalej   len „základné princípy“). Tieto boli potvrdené rezolúciami Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985. Ide o dokumenty, na ktoré sa odvoláva Rada Európy v citovanom odporúčaní.

Citovaný   dokument   v časti   nazvanej   „Kvalifikácia,   výber   a príprava“   v bode   10 uvádza:

„Osobami vybranými na sudcovský úrad musia byť schopní, bezúhonní jednotlivci primeraného vzdelania a právnickej kvalifikácie.“

V časti dokumentu nazvanej „Podmienky vykonávania úradu a funkčné obdobie“ sa v bode 13 uvádza:

„Funkčný postup sudcov, ak taký v danom systéme existuje, by sa mal zakladať na objektívnych faktoroch, najmä schopnosti, bezúhonnosti a skúsenosti.“

Aj   štandardy   vyspelých   demokratických   súdnych   sústav   sa   zaoberajú   otázkou bezúhonnosti sudcov. O tom, že bezúhonnosť je jednou z dôležitých predpokladov výberu funkcie   sudcu,   svedčí   aj   „Vzorový   kódex   správania   sudcov“,   ktorý   bol   schválený Snemovňou   delegátov   Amerického   právnického   združenia   (American   Bar   Association) 7. augusta 1990. V princípe č. 1 sa uvádza „Sudca má zaručovať bezúhonnosť a nezávislosť súdnictva“.

Komentár k tomuto princípu uvádza: „Rešpektovanie rozhodnutí a výnosov súdov závisí od dôvery verejnosti v bezúhonnosť a nezávislosť sudcov. Bezúhonnosť a nezávislosť sudcov zasa závisí od ich možnosti jednať bez strachu alebo nátlaku.“

Citované dokumenty potvrdzujú názor, že bezúhonnosť je základným predpokladom výkonu funkcie sudcu, a to aj sudcu ústavného súdu.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 49/08-5 zo 7. februára 2008, ktorým bol sudca Juraj Horváth vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/06. V danej veci,   ktorá   sa   týkala   JUDr.   Štefana   Harabina,   sudca   Juraj   Horváth   sám   oznámil   svoju predpojatosť, a to z dôvodu vyjadrení JUDr. Štefana Harabina na jeho osobu v médiách, ktorými sa cítil byť dotknutý a urazený.

Vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 16/2011 je porušovateľom práv účastník konania, ktorého   štatutárnym   orgánom   je jeho predseda   JUDr.   Štefan Harabin (§ 35 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).  

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade mal na zreteli predovšetkým objektívnu nestrannosť sudcu Juraja Horvátha, ktorý vo veci sp. zn. II. ÚS 16/2001 vyslovil, že sa necíti byť predpojatý ani k veci, ani k účastníkom konania, ale v inej veci týkajúcej sa osoby JUDr. Štefana Harabina vyslovil, že sa vo vzťahu k nemu cíti byť predpojatý, a preto žiadal, aby pre túto predpojatosť bol v konkrétnej veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.  

Podľa názoru senátu ústavného súdu táto okolnosť spolu s kritickými vyjadreniami štatutárneho   orgánu   účastníka   konania   JUDr.   Štefana   Harabina   na   osobu   sudcu   Juraja Horvátha eskaluje pochybnosti o objektívnej nestrannosti daného sudcu. Aj keď sudca Juraj Horváth vyhlásil, že vo veci sa necíti byť subjektívne zaujatý, podľa názoru ústavného súdu útočná kritika vznesená na jeho osobu zo strany JUDr. Štefana Harabina vzbudzuje dôvodné a oprávnené pochybnosti   v očiach   účastníka   konania, že   by   sudca   Juraj   Horváth   mohol vo veci objektívne a nestranne rozhodnúť.

Senát ústavného súdu vzal do úvahy aj rozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 92/2011 z 10. mája 2011, z ktorého vyplýva, že plénum nevylúčilo z rozhodovacej činnosti medzi iným sudcami aj sudcu Juraja Horvátha.

Plénum   vo   svojom   rozhodnutí   uviedlo,   že   „...   sa   pritom   riadilo   najmä   tou skutočnosťou, že o tak závažnom konaní, akým je konanie podľa čl. 136 ods. 3 ústavy (vykonávanie   disciplinárneho   konania   proti   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky), rozhoduje ústavný súd podľa čl. 131 ods. 1 ústavy v pléne ústavného súdu, ktoré je zložené z 13 sudcov (§ 2 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde), a v prípade prílišného formalistického   postupu,   akým   by   bolo   vyhodnotenie   daných   námietok   bez   osobitného vyhodnotenia vyjadrení jednotlivých dotknutých sudcov, by reálne hrozilo znefunkčnenie výkonu   samotnej   rozhodovacej   činnosti   pléna   ústavného   súdu,   ktoré   jediné   je v danom prípade oprávnené rozhodovať o danom návrhu.“.

V prerokovanej veci však nehrozí situácia, že by senát II. ÚS bol nefunkčný, lebo rozvrh práce ústavného sudu na rok 2011 rieši aj vzniknutú situáciu, keď je sudca vylúčený z rozhodovania v senáte.

Z uvedeného   dôvodu   majúc   na   pamäti   objektívnu   nestrannosť   sudcu,   ktorá   je v konečnom dôsledku aj nestrannosťou rozhodujúceho senátu, ústavný súd rozhodol tak, že sudcu Juraja Horvátha vylúčil z rozhodovania predmetnej veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011