znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 257/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť B., s. r. o., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3593/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1968/98) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   39   Er   3593/06   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   E 1968/98) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   39   Er   3593/06 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   E   1968/98)   p r i k a z u j e   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3.   B.,   s.   r.   o.,   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť B., s. r. o., trovy konania v sume 6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. D. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   257/07-9 z 27. septembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 39 Er 3593/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1968/98).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že:„Na základe nášho návrhu (ako oprávneného) na súdny výkon rozhodnutia vydal Okresný   súd Bratislava   II   uznesenie   zo dňa 20.   1.   1999 č.   k.   E   1968/98,   ktorým   voči povinnému J. V. (...) nariadil súdny výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Dňa 9. 5. 2002 súd upustil od súpisu hnuteľných vecí povinného a spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu. Dňa 27. 2. 2006 sme v súlade s prechodným ustanovením § 372m O. s. p. (účinným od 1. 9. 2005) podali počas nariadeného súdneho výkonu rozhodnutia návrh na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke JUDr. Z. D. (...) a zároveň sme podaním zo dňa 24. 2. 2006 oznámili súdu, že sme podali návrh na vykonanie exekúcie a požiadali sme o postúpenie veci súdnej exekútorke. Výzvou zo dňa 18. 10. 2006 č. k. 39 Er 3593/2006 súd vyzval súdnu exekútorku, aby v lehote 10 dní vyčíslila výšku pohľadávky a uznesením zo dňa 31. 1. 2007 č. k. 39 Er 3593/2006-25 súd žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu nevyčíslenia pohľadávky. Proti tomuto uzneseniu sme dňa 28. 2. 2007 podali odvolanie, o ktorom odvolací súd doteraz nerozhodol (...).

Z tejto   situácie   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   II   možno   vidieť   zbytočné prieťahy spočívajúce v:

1. nečinnosti súdu vôbec (za obdobie od 20. 1. 1999 do 9. 5. 2002 (tzn. po dobu viac ako 3 rokov) a za obdobie od 9. 5. 2002 do 18. 10. 2006 (tzn. po dobu viac ako 4 roky) súd vôbec nekoná,

2. robení úkonov a vydaní rozhodnutia znemožňujúceho vydať našu pohľadávku.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3593/06 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal mu zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 492 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   2127/07 z 30. novembra 2007 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„Na   tunajšom   súde   je   vedené   exekučné   konanie   pod   sp.   zn.   39/Er/3593/2006 na návrh oprávneného: B., s. r. o., B. proti povinnému: J. V., B. pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.140,- Sk s prísl.

Návrh   bol   doručený   súdu   dňa   17.   12.   1998   a vedený   pôvodne   pod   sp.   zn. E/1968/1998, dňa 26. 08. 2006 bola vec prevedená do registra Er v zmysle § 372m ods. 1, 2 O. s. p.

Dňa   31.   01.   2007   bolo   vydané   uznesenie   č.   k.   39   Er/353/2006-25,   ktorým   bola žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia zamietnutá. Predmetné rozhodnutie bolo uznesením   Krajského   súdu   Bratislava   č.   k.   17   CoE/169/2007-36   zrušené   a vec   vrátená na ďalší postup.

Dňa 30. 11. 2007 bolo vydané poverenie pre súdnu exekútorku JUDr. Ing. Z. D. Vo veci nešlo o skutkovo a právne závažnú vec.

K prieťahom   v konaní   došlo   v dôsledku   nedostatočného   personálneho   obsadenia v oddelení   „Er“,   ako   aj   z dôvodu,   že   zákonná   sudkyňa   JUDr.   N.   P.   bola   na   stáži na Krajskom súde Bratislava od 01. 01. 2007.“

Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   úkonov   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu spisu.

Predsedníčka   okresného   súdu   v podaní   z 30.   novembra   2007   a   právny   zástupca v podaní z 10. decembra 2007 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 39   Er   3593/06   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej v súčasnosti okresným súdom pod sp. zn. 39 Er 3593/06 je zaplatenie peňažnej sumy, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho   konania,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Ústavný sa zaoberal postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku   1998,   konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   (takmer   9   rokov)   nemôže   byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že sťažovateľova právna vec nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   39 Er   3593/06 bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 39 Er 3593/06 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie v sume 20 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby účastník konania čakal na výsledok súdneho konania, ktoré nie je právoplatne skončené ani po 9 rokoch. U sťažovateľa   oprávnene   takýto   postup   okresného   súdu   vyvoláva   stav   právnej   neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľa,   ako   aj   z konkrétnych   okolností   tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, ktoré je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. K. Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 7 492 Sk, ktoré bližšie špecifikoval. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 6 296 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony   právnej   služby   v   hodnote   po 2   970 Sk   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu   režijného   paušálu   po   178   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008