znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 257/05-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti J. B., bytom K., a Z. B., bytom K., toho času K., zastúpených advokátom JUDr. R. K., K., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   1206/01   na   neverejnom   zasadnutí 14. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1206/01   p o r u š i l základné právo   J.   B.   a Z.   B.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   ich   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   1206/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Z.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   J.   B. a Z. B.   v sume   10 238   Sk   (slovom   desaťtisícdvestotridsaťosem   slovenských   korún)   ich právnemu zástupcovi JUDr. R. K., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti J. B. a Z. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 257/05-13 z 28. septembra 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 12. júla 2005) J. B., bytom K., a Z. B.,   bytom   K.,   toho   času   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1206/01. Vo   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu uviedli, že sa žalobou z 26. septembra 2001 domáhajú na okresnom súde určenia práva nájmu k bytu. Konanie, v ktorom na strane žalovaných v súčasnosti vystupujú Á. B., bytom K. (ďalej aj „žalovaný v I. rade“), K., š. p. „v likvidácii“, K. (ďalej aj „žalovaný v II. rade“),   J.   N.,   K.   (ďalej   aj   „žalovaný   v III.   rade“),   M.   K.,   K.   (ďalej   aj   „žalovaný v IV. rade“), a Z. K., K. (ďalej aj „žalovaná v V. rade“), je vedené pod sp. zn. 12 C 1206/01.

Podaním   z 8.   júla   2002   (doručeným   okresnému   súdu   5.   augusta   2002)   navrhli sťažovatelia pripustenie zmeny žaloby a žiadali vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd dočasne upravil pomery účastníkov konania tak, že by žalovaným v IV. rade a v V. rade uložil povinnosť zdržať sa akéhokoľvek dispozičného úkonu s bytom, ktorého sa týkal predmet sporu, ak by jeho výsledkom malo byť scudzenie, prenajatie, vypožičanie či iné zaťaženie uvedeného bytu, ako aj povinnosť umožniť sťažovateľovi v I. rade nerušené užívanie bytu do právoplatného rozhodnutia vo veci. Pretože okresný súd zostával vo veci návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   nečinný,   žiadali   sťažovatelia   podaním z 11. septembra 2002 o informáciu, aké skutočnosti bránia okresnému súdu o tomto návrhu rozhodnúť, a následne, keďže zo strany zákonného sudcu nedostali žiadnu odpoveď, podali sťažnosť   na   prieťahy   v označenom   konaní   do   rúk   predsedu   okresného   súdu   (podaním zo 4. novembra 2002). Predseda okresného súdu uznal vo svojej odpovedi z 21. novembra 2002 (sp. zn. Spr. 23138/02), že sťažnosť je dôvodná. Okresný súd následne uznesením z 20. decembra   2002   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol,   na   základe sťažovateľmi   podaného   odvolania   však   odvolací   súd   jeho   rozhodnutie   zrušil   a vec   mu 9. februára 2004 vrátil na ďalšie konanie (uznesením sp. zn. 15 Co 261/03 z 18. decembra 2003). Od vrátenia spisu je však okresný súd ohľadne návrhu na vydanie predbežného opatrenia bezdôvodne nečinný.

Okresný súd je nečinný (resp. postupuje v konaní zdĺhavo a neefektívne), aj pokiaľ ide o rozhodovanie v merite veci. Svedčí o tom skutočnosť, že o návrhu sťažovateľov na pripustenie zmeny žaloby z 8.   júla 2002 rozhodol   až 27.   apríla   2005   (takmer   po   troch rokoch).   O veci samej nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté napriek tomu, že konanie, v ktorom ide sťažovateľom o zabezpečenie ich bytových potrieb, trvalo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu takmer štyri roky. Sťažovatelia pritom opätovne podali sťažnosť týkajúcu sa zbytočných prieťahov v označenom konaní predsedovi okresného súdu 1. júna 2005 (podaním z 30. mája 2005).

Na   základe   tejto   argumentácie   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 12 C 1206/2001 porušené bolo.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby v konaní vedenom pod sp. zn.: 12 C 1206/2001 bezodkladne konal.

Ústavný súd SR sťažovateľovi v 1. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,- Sk a sťažovateľovi v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V podaní   z 28.   októbra   2005   doručenom   ústavnému   súdu   2.   novembra   2005 sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámili,   že   súhlasia s upustením od konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti v merite veci. Zároveň vyčíslili výšku požadovanej náhrady trov konania pred ústavným súdom sumou 12 328 Sk.

Okresný súd sa prostredníctvom svojho predsedu na základe výzvy ústavného súdu z 24.   októbra   2005   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľov   podaním   sp.   zn.   Spr.   1270/05 z 2. novembra 2005, v ktorom uviedol:

„(...) Je pravdou, že návrh v danej veci bol podaný na tunajšom súde dňa 8. 10. 2001 a súdny poplatok bol zaplatený na základe výzvy súdu dňa 14. 11. 2001. Dňa 29. 11. 2001 bol návrh doručovaný na vyjadrenie žalovaným.

Dňa 8. 1. 2002 bol predmetný spis opatrením predsedu súdu presunutý podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku do súdneho oddelenia sudcu JUDr. P. K., keďže pôvodne konajúci zákonný sudca prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde.

Následne dňa 17. 1. 2002 bol návrh zasielaný opätovne tým žalovaným, u ktorých predchádzajúce doručovanie bolo bez pozitívneho výsledku.

Dňa   13.   2.   2002   bolo   vyjadrenie   žalovaného   v 1.   rade   doručované   žalobcom prostredníctvom ich právneho zástupcu.

Dňa 23. 5. 2002 bol žalobcami podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia. Spolu s podaním tohto návrhu si žalobcovia nesplnili svoju poplatkovú povinnosť, preto boli na jej splnenie vyzvaní výzvou zo dňa 5. 6. 2002.

Súdny poplatok bol zaplatený 17. 6. 2002. Zrejme chybou príslušnej kancelárie bol doklad o zaplatení poplatku založený do spisu oneskorene, preto konajúci sudca konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia dňa 21. 6. 2002 pre nezaplatenie poplatku zastavil.   Proti   tomuto   zastavujúcemu   uzneseniu   podali   žalobcovia   dňa   10.   7.   2002 odvolanie a dňa 5. 8. 2002 podali návrh na zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa 20.   12.   2002 bolo o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodnuté. Proti   uvedenému   uzneseniu   bolo   10.   1.   2003   podané   odvolanie.   Keďže   doručovanie uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia žalovanému v 1. rade bolo bez pozitívneho výsledku, bolo opakované v dňoch 10. 2. 2003, 14. 5. 2003, 30. 7. 2003 a 17. 10. 2003.

Dňa 20. 11. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach, ktorý ho vrátil dňa 9. 2. 2004 s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Uznesením   zo   dňa   18.   6.   2004   došlo   k pripusteniu   vstupu   do   konania   ďalších účastníkov   na   strane   žalovaných.   Následne   bola   zisťovaná   adresa   trvalého   pobytu žalovaného v 1. rade.

Dňa 27. 4. 2005 bolo rozhodnuté o žalobcami navrhnutej zmene návrhu.

Dňa 25. 7. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 20. 9. 2005. Uvedeného pojednávania   sa   nezúčastnil   ani   jeden   zo   sťažovateľov   a ich   právny   zástupca   požiadal o odročenie tohto pojednávania. Neúčasť sťažovateľa v 1. rade ospravedlnil pritom jeho právny   zástupca   pracovnými   dôvodmi   a neúčasť   sťažovateľky   v 2.   rade   zdravotnými dôvodmi. Opodstatnenosť uvedených dôvodov nijako nepreukázal.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť,   že   k prieťahom   v konaní   zo   strany   súdu   došlo.   Zároveň   poukazujem   na skutočnosť, že odročenie pojednávania dňa 20. 9. 2005 zapríčinili výlučne sťažovatelia, ktorých   právny   zástupca   požiadal   o jeho   odročenie   bez   preukázania   akýchkoľvek relevantných dôvodov a v čase po podaní ústavnej sťažnosti, v ktorej poukazuje práve na prieťahy v danom konaní.

Pri rozhodovaní ústavného súdu preto žiadam o zohľadnenie mnou konštatovanej skutočnosti.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Obsah súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 1206/01, ktorý si ústavný súd v súvislosti   s prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal,   potvrdzuje   priebeh   konania   opísaný predsedom   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1270/05   z 2.   novembra   2005. Nad rámec ním uvádzaných skutočností ústavný súd z predloženého spisu zistil:

Sťažovateľka Z. B. doručila 6. mája 2002 okresnému súdu svoje podanie (na č. l. 47a súdneho spisu), v ktorom uviedla: „Ja dole podpísaná navrhovateľka v 2. rade beriem svoj návrh   zo   dňa   8.   10.   2001   vo   veci   určenia   nájmu   k bytu   späť   a žiadam   konanie   proti odporcovi   v 1.   až   3.   rade   zastaviť.   (...)   Týmto   Vám   oznamujem,   že   som   odvolala plnomocenstvo udelené JUDr. K.“

Návrh na vydanie predbežného opatrenia doručený okresnému súdu 23. mája 2005, ako aj odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 1206/01-71 z 21. júna 2002 o zastavení konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia pre nezaplatenie súdneho poplatku boli podané iba v mene J. B.

Právny   zástupca podal   5.   augusta   2002   na   okresnom   súde   návrh   na   pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane   žalovaných,   ako   aj nový   návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   v mene oboch sťažovateľov.

Okresný súd vyzval 19. novembra 2002 žalovaných, aby sa vyjadrili k späťvzatiu žaloby Z. B.

Uznesenie   č.   k.   12   C   1206/01-85   z 20.   decembra   2002   o zamietnutí   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia doručoval okresný súd žalovanému v I. rade prvýkrát na adresu uvedenú v žalobe. Po vrátení zásielky 10. januára 2003 vykonal opakované pokusy o doručenie 13. februára 2003, 14. mája 2003, 30. júla 2003 a 17. októbra 2003 na adresu, z ktorej sa žalovaný v I. rade podľa zhodných tvrdení účastníkov konania odsťahoval ešte pred podaním žaloby, pričom byt na uvedenej adrese previedol na tretie osoby.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorému   bol   spis   predložený 20. novembra   2003,   uznesením   č.   k.   15   Co   261/03-108   z 18.   decembra   2003   zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 1206/01-85 z 20. decembra 2002 o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia z dôvodu, že ide o rozhodnutie „... nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov...“, s tým, že procesný stav v predmetnom konaní vyžaduje „... rozhodnúť najprv o návrhoch žalobcov podľa ich podania na č. l. 76 – 78 ako aj o návrhu žalobkyne v 2. rade o späťvzatí žaloby...“

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   9.   februára   2004   tento   doručoval   uznesenie krajského súdu z 18. decembra 2003 účastníkom konania 31. marca 2004.

Po rozhodnutí o pripustení vstupu do konania žalovaných v IV. rade a v V. rade na strane odporcov uznesením č. k. 12 C 1206/01-117 z 18. júna 2004 zisťoval okresný súd žiadosťou z 25. júna 2004 adresovanou Registru obyvateľov Slovenskej republiky miesto pobytu   sťažovateľky   Z.   B.   (v   konaní   pred   okresným   súdom   žalobkyne   v II.   rade) a žalovaného v I.   rade,   pretože   sa im   rozhodnutie z 18.   júna   2004 nepodarilo   doručiť. Odpoveď bola okresnému súdu doručená 9. júla 2004.

Právny zástupca žalobcov (sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom) oznámil okresnému   súdu   podaním   doručeným   21.   júla   2004   ich   aktuálne   adresy.   Podaním doručeným okresnému súdu 31. augusta 2004 oznámil taktiež adresu, na ktorej sa zdržiaval žalovaný v I. rade.

Podaním   z 3.   septembra   2004   doručeným   9.   septembra   2004   právny   zástupca žalobcov v mene Z. B. žiadal, aby „... späťvzatie návrhu na začatie konania považoval za bezpredmetné,   nakoľko   opätovne   udelila   plnomocenstvo   JUDr.   R.   K.   na   zastupovanie v tomto   konaní“. V prílohe   tohto   podania   predložil   plnomocenstvo   udelené   mu   Z.   B. 25. augusta   2004.   Okresný   súd   doručoval   toto   podanie   žalovaným,   resp. ich   právnym zástupcom koncom septembra 2004 a v októbri 2004.

Uznesením   č.   k.   12   C   1206/2001-138   z 27.   apríla   2005   rozhodol   okresný   súd o pripustení zmeny žalobného návrhu navrhnutej žalobcami 5. augusta 2002. Rozhodnutie bolo vypravené 2. mája 2005. Zákonný sudca nariadil 25. júla 2005 vo veci pojednávanie na   20.   september   2005.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   15.   november   2005   pre neprítomnosť   žalobcov   (sťažovateľov   v konaní   pred   ústavným   súdom).   Dôvod   ich neprítomnosti uviedol právny zástupca všeobecne (pracovná zaneprázdnenosť, zdravotné problémy) bez predloženia akéhokoľvek dôkazu.

Pojednávanie nariadené na 15. november 2005 bolo opäť odročené (na 10. január 2006) tentokrát pre neprítomnosť žalovaných v I. rade, v III. rade a v V. rade, ako aj pre neprítomnosť ich právneho zástupcu.

III.

3.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej dobe v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania   a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

3.2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie práva nájmu sťažovateľov k bytu, ktorou sa zároveň domáhajú určenia neplatnosti viacerých právnych úkonov – zmlúv o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu zo žalovaného v II.   rade   postupne   na   žalovaného   v I.   rade,   na   žalovaného   v III.   rade   a neskôr   na žalovaných v IV. rade a v V. rade. Napriek uvedenému prípadná skutková alebo právna zložitosť   veci   nemohla   mať   v danom   prípade   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   predmetného konania, pretože okresný súd dosiaľ vec meritórne neprerokovával.

Predmet označeného konania sa týka zabezpečenia bytových potrieb sťažovateľov, teda otázky, pri ktorej je účinnosť a efektívnosť súdnej ochrany spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe, teda s rýchlosťou a plynulosťou postupu súdu v prejednávanej veci.

Namietanú existenciu zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní preto ústavný súd   skúmal   s prihliadnutím   na   túto   skutočnosť   zohľadňujúc aj   stav   uvedeného   konania a charakter úkonov vykonaných vo veci v čase podania ústavnej sťažnosti.

3.3.   Pri   posúdení   správania   účastníkov   súdneho   konania   prihliada   ústavný   súd na ustanovenie   §   101   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorého   vyplýva   pre   účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej   súčinnosti   súdu   v záujme   zabezpečenia   jeho   plynulého   postupu.   V sporovom konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú   zodpovednosť   za   podanie kvalifikovaného návrhu na začatie konania, predkladanie dôkazov a včasnú realizáciu iných úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

Sťažovatelia   prispeli   k predĺženiu   posudzovaného   konania   svojou   neúčasťou   na pojednávaní nariadenom na 20. september 2005, ktoré bolo z uvedeného dôvodu odročené bez prejednania veci. Dôvody ich neprítomnosti uviedol právny zástupca všeobecne bez predloženia dôkazov o ich opodstatnenosti.

Sťažovateľka Z. B. v podaní doručenom okresnému súdu 6. mája 2002 uviedla, že berie   žalobu   späť.   Zároveň   oznámila   vypovedanie   splnomocnenia   svojmu   právnemu zástupcovi. Ten napriek uvedenému podal 5. augusta 2002 návrh na pripustenie zmeny návrhu   na   začatie   konania   a na   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaných,   ako   aj nový   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v mene   oboch sťažovateľov.   Okresný   súd   sa   podaním   sťažovateľky Z.   B.   musel   zaoberať,   preto

19. novembra   2002   vyzval   žalovaných,   aby   sa   vyjadrili   k späťvzatiu   žaloby.   Podaním doručeným   okresnému   súdu   9.   septembra   2004   však   sťažovateľka   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   vzala   späť   svoj   procesný   návrh   zo   6.   mája   2002 a predložila nové plnomocenstvo udelené advokátovi.

Postup   sťažovateľov   a ich   právneho   zástupcu   bol   teda   v určitých   fázach   konania vzájomne   protirečivý   a   vyvolal   potrebu   ďalších   procesných   úkonov,   čím   prispel k predĺženiu doby posudzovaného konania.

Na druhej strane ústavný súd stabilne judikuje, že skutočnosti na strane účastníkov majúce vplyv na predĺženie doby konania samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 338/04).

3.4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   v období   od   20. decembra   2002   do   20.   novembra   2003 (približne   jedenásť   mesiacov)   postup   okresného   súdu   nesmeroval   efektívne   a plynulo k odstráneniu právnej neistoty účastníkov predmetného konania.

Uznesením   č.   k.   12   C   1206/01-85   z 20.   decembra   2002   rozhodol   okresný   súd o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Proti   tomuto   uzneseniu   bolo 10. januára 2003 podané odvolanie. Krajskému súdu bol spis predložený 20. novembra 2003. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 261/03-108 z 18. decembra 2003 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 1206/01-85 z 20. decembra 2002.

V konaní   podľa   čl.   127   ústavy   týkajúcom   sa   namietaného   porušenia   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd spravidla neposudzuje rozhodnutia všeobecného súdu vydané v napádanom konaní. V danom prípade však bolo uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 1206/01-85 z 20. decembra 2002 zrušené ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom odvolací súd zároveň upozornil,   že procesná situácia   v danom konaní   vyžadovala   najprv   rozhodnutie   o iných procesných   návrhoch   sťažovateľov.   Postup   okresného   súdu   v súvislosti   s vydaním označeného   rozhodnutia   preto   nemožno   hodnotiť   ako   efektívne   a plynulo   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Po   vrátení   zásielky   10.   januára   2003   vykonal   okresný   súd   opakované   pokusy o doručenie uznesenia z 20. decembra 2002 žalovanému v I. rade, a to v dňoch 13. februára 2003, 14. mája 2003, 30. júla 2003 a 17. októbra 2003. Okresný súd sa však v tomto období nepokúsil zistiť miesto pobytu žalovaného v I. rade. Rozhodnutie opakovane doručoval na tú istú adresu, pričom išlo o adresu bytu, určenie práva nájmu ku ktorému bolo predmetom sporu,   z ktorého   sa   žalovaný   v I.   rade   podľa   zhodných   tvrdení   účastníkov   konania odsťahoval ešte pred podaním žaloby, pričom tento byt previedol na tretie osoby. Ústavný súd preto označené procesné úkony súdu hodnotil iba ako formálne a jeho postup v období od 10. januára 2003 do 20. novembra 2003, keď bol spis predložený krajskému súdu, ako neefektívny.

Postup okresného súdu nesmeroval efektívne a plynulo k prejednaniu a rozhodnutiu vo   veci   ani   v období   od   novembra   2004,   po   doručení   podania   právneho   zástupcu sťažovateľov z 3. septembra 2004 žalovaným, resp. ich právnym zástupcom, do 27. apríla 2005, keď okresný súd uznesením č. k. 12 C 1206/2001-138 rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu navrhnutej žalobcami 5. augusta 2002. V uvedenom období (približne šesť mesiacov) nerealizoval okresný súd v predmetnom konaní efektívne procesné úkony. Zisťovanie pobytu žalovaného v I. rade 17. decembra 2004 nepovažoval ústavný súd za efektívny   procesný   úkon,   keďže   okresnému   súdu   bola   táto   adresa   oznámená   právnym zástupcom sťažovateľov už 31. augusta 2004 a žalovaný prevzal na tejto adrese zásielku okresného súdu 28. septembra 2004.

Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu   (spolu   sedemnásť   mesiacov)   je   potrebné   kvalifikovať   ako   obdobia,   v ktorých dochádzalo zavinením okresného súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

V dôsledku   uvedených zbytočných   prieťahov   v   posudzovanom   konaní   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

3.5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhali.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu, prikázal   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   posudzovaného   konania   konal   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3.6. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   40   000   Sk   pre   každého   z nich   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpeli v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal im ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov   15   000   Sk   (body   3   a   4   výrokovej   časti   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 6 výrokovej časti nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy sťažovateľov zohľadňoval   ústavný súd okrem predmetu a dĺžky posudzovaného konania aj rozsah zistených zbytočných prieťahov (sedemnásť mesiacov) a taktiež skutočnosť, že sťažovatelia prispeli k predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci svojím postupom v konaní, ktorý nebol vždy zlučiteľný so zmyslom a účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, porušenie ktorého namietajú pred ústavným súdom.

3.7. Sťažovatelia žiadali prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 12 328 Sk (za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005 pre dvoch klientov).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľov za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2005   pre   dvoch   klientov   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť z 12. júla 2005), teda [2 x 2 x (2 501 Sk – 20 %) + 2 x 2 x 150 Sk] + 19 % DPH, t. j. spolu vo výške 10 238 Sk (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania   nevyhovel   (bod   6 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005