znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Lekárne Nimród, spol. s r. o., so sídlom Hlavné námestie 6, Tornaľa,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 Co 296/03-109 z 31. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Lekárne Nimród, spol. s r. o., Hlavné námestie 6, Tornaľa,   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená sťažnosť Lekárne Nimród, spol. s r. o., so sídlom Hlavné námestie 6, Tornaľa (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl.   1,   čl.   12   ods.   1 a 2,   čl.   20   ods.   1   a 4   a čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 296/03-109 z 31. marca 2004.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v nasledovnom skutkovom stave:

Sťažovateľka je prevádzkovateľkou neštátneho zdravotníckeho zariadenia a v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len   „Perspektíva“),   ktorá   bola   povinná   v súlade   so   zákonom   v lehote   30   dní   odo   dňa doručenia účtovného dokladu uhradiť náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   1.   júla   1999   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie Perspektívy. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 K 70/01 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Zákon o zdravotnom poistení upravuje aj postup nakladania s majetkom poisťovne, ktorá   bola   zrušená.   Keďže   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   odmietla   záväzky   zrušenej poisťovne   uhradiť,   sťažovateľka   sa   obrátila   na   Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“), ktorý rozsudkom č. k. 16 C 712/01-92 z 5. augusta 2003 rozhodol tak, že návrh zamietol. Následne odvolací súd (krajský súd) rozsudkom č. k. 2 Co 296/03-109 z 31. marca 2004 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd nebral do úvahy lehotu ustanovenú v § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   tým   došlo   k porušeniu   jej   základných   práv zaručených v čl. 11 listiny, čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení je podľa názoru sťažovateľky diskriminačné, pretože zavádza nerovnosť vlastníckeho práva a narúša zásadu pokojného užívania majetku. Ďalej uviedla, že musí existovať vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa má realizovať. Spravodlivá rovnováha musí byť medzi požiadavkami   všeobecného   záujmu   a požiadavkami   na   ochranu   základných   práv jednotlivca.   Tvrdenie   okresného   súdu,   že   prechod   záväzkov   ešte   nenastal,   považuje sťažovateľka za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že:„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   6.562.028,90   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   2   Co   296/03-109   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z....   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 03. 2004, č. k. 2 Co 296/03-10 sa zrušuje.

Slovenská   republika   je   povinná   zaplatiť   navrhovateľovi   čiastku   300.000,-   Sk... z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predbežne preskúmal sťažnosť sťažovateľky, ako aj rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené jej práva.

Oba všeobecné súdy zastávajú názor, že návrh sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť ako predčasný, lebo pokiaľ nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani   rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nie   je možné konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým nie je daný ani prechod záväzkov na inú poisťovňu. V danej situácii nie je Všeobecná zdravotná poisťovňa nositeľom úhrady týchto záväzkov a na jej strane nie je pasívna vecná legitimácia v spore.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok okresného súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   príslušné ustanovenie   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   výklad všeobecných   súdov   bol   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný. Je potrebné uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti napáda len rozsudok krajského súdu, tomu však predchádzalo rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný   súd   vychádza   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom   poistení. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov ani ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   s ústavou.   Taxatívny   výpočet   týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu neskúmal ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   údajnej   protiústavnosti   niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že sťažovateľka nepreukázala, že by túto požiadavku uviedla v konaní pred všeobecným súdom, ktorý je subjektom legitimovaným podľa   čl.   130   ods.   1   písm.   d)   ústavy,   a mohla   požiadať   súd   o preskúmanie   súladu citovaného zákona s ústavou.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je zjavne svojvoľný ani neodôvodnený, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004