znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 257/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 549/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   v   Bardejove   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 549/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Bardejove   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 8 C 549/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Bardejove   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. J. T., P., vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti I. K. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2003 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   T.,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 549/99.

Ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľa z 10. júna 2003 ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, ktorá nemala niektoré zákonom predpísané náležitosti, a preto ho 12. augusta 2003   a následne   16.   októbra   2003   vyzval   na   ich   doplnenie.   Sťažovateľ   podaniami z 20. augusta 2003 a 28. októbra 2003 svoju sťažnosť opravil (nepresnosti v nej uvedené) a doplnil jej petit o porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný   súd   12.   novembra   2003   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 549/99, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 257/03-18. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 22. januára 2004. Konštatoval, že sťažovateľ sa žalobou domáha   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky náhrady   škody,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho nesprávnym úradným postupom. Potvrdil, že v konaní okresného súdu sp. zn. 8 C 549/99 došlo k prieťahom, lebo v čase od 28. septembra 1999 do 21. októbra 2003 súd nekonal, čím došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Napriek tomu však sťažnosť sťažovateľa navrhuje zamietnuť, pretože sťažovateľ nevyužil svoje právo na podanie sťažnosti orgánu štátnej správy   súdov,   čím   súdu   neposkytol   príležitosť,   aby   sám   odstránil   prieťahy   v konaní. Zdôraznil   pritom,   že   sťažnostiam   účastníkov   je   zo   strany   súdu   venovaná   maximálna pozornosť.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 549/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Žalobným návrhom zo 17. augusta 1999 sa sťažovateľ domáhal na vecne a miestne príslušnom   okresnom   súde   voči   odporcovi   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody vo výške 14 932 Sk s príslušenstvom spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Okresný súd vyzval sťažovateľa 2. septembra 1999 na doplnenie žaloby o presnú špecifikáciu výšky uplatnenej škody. Sťažovateľ doručil svoje vyjadrenie okresnému súdu 28. septembra 1999.

Od 28. septembra 1999 až do 1. októbra 2003 bol okresný súd vo veci úplne nečinný.

Dňa 1. októbra 2003 okresný súd vo veci vytýčil pojednávanie na 28. január 2004. Uznesením z 21. októbra 2003 uložil odporcovi, aby sa vyjadril k žalobe, pripojil listiny a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pojednávanie stanovené na 28. január 2004 bolo   odročené   na   neurčito,   o čom   boli   účastníci   vyrozumení.   Predmetná   vec   tak   do dnešného dňa nie je okresným súdom rozhodnutá.

Keďže sťažovateľ sa v dôsledku vyššie uvedených skutočností dlhodobo ocitá v stave právnej neistoty, listom z 24. marca 2003 podal predsedovi okresného súdu „hromadnú“ sťažnosť na prieťahy v dovtedy prebiehajúcich súdnych konaniach na tomto okresnom súde. Takúto sťažnosť podal v ten istý deň aj predsedovi Krajského súdu v Prešove. Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní (aj keď sťažovateľ v sťažnosti neoznačil konkrétne čísla konaní, súd mal možnosť zistiť, o prieťahy v ktorých konaniach ide) sťažovateľ pred podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavnému   súdu   vyčerpal   iné   právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas celého trvania súdneho konania (4 roky) vo veci nevykonal meritórny úkon (pojednávanie, dokazovanie). Pretože okresný súd   bol   takmer   po   celú   dobu   doterajšieho   súdneho   konania   nečinný   bez   toho,   aby   tu existovala zákonná prekážka,   zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a právna   povaha sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu súdneho konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Na   základe doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod sp. zn.   8   C   549/99   ústavný   súd   konštatuje,   že   s právom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaným v čl. 48 ods. 2 ústavy je málo zlučiteľný taký postup okresného   súdu,   ktorého   výsledkom   je,   že   až   po   štyroch   rokoch   od   začatia   konania (od 17. augusta 1999 do 1. októbra 2003) súd pristupuje k výzve žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, predložil dôkazy pre svoje tvrdenia, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom   vykonávaným   spravidla   na   začiatku   občianskeho   súdneho   konania   (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I.ÚS 33/01).

Ústavný súd preto v okolnostiach prípadu nemohol prijať argument okresného súdu o mnohopočetných podaniach sťažovateľa voči tým istým účastníkom konania tomuto súdu a o konfliktnosti jeho správania pred súdom. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v občianskom súdnom konaní sp. zn. 8 C 549/99 nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   vo   veci,   s ktorou   sa   na   tento   súd   s dôverou o riadny výkon spravodlivosti obrátil.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 549/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 100 000 Sk, pre nečinnosť okresného súdu, ktorý 4 roky vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo, a vo veci zatiaľ nerozhodol.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného práva ústavný súd preto   uznal za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 40 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci á 4 270 Sk a 2 x režijný paušál á 128 Sk, celkom vo výške 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   sťažovateľom   vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vykonal   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľa v roku   2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý   polrok   2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004