znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 256/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenéhospoločnosťou REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Boris Reken, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nitra sp.   zn.   4 Tp 123/2014   z 8.novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, toho času v Ústavena výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd(ďalej   len   „listina“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   stíhaný   pre   trestný   činpodvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon   v znení   neskorších   predpisov,   kde   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   namietanéhouznesenia okresného súdu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanejsťažovateľom   proti   predmetnému   uzneseniu   rozhodol   krajský   súd ďalším   z namietanýchuznesení, ktorým uznesenie okresného súdu v bode I a II zrušil a sťažovateľa vzal do väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že podľa jeho názoru„neboli a ani nie sú dané žiadne dôvody väzby, teda ani dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

Sťažovateľ svoje stanovisko opiera o túto argumentáciu:«Po   prvé,   sťažnostný   súd   správne   poukázal   na   dôkaznú   vágnosť   vo   vzťahu ku kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b), keď uviedol: „... iba na podklade údaju, ktorý poskytol svedok ⬛⬛⬛⬛, že pri ostatnej ceste mali zničiť dôkazný materiál, je treba uviesť, že žiadnym spôsobom dosiaľ nebolo preukázané, že ak aj akási materiál bol zničený, že mal alebo musel mať vzťah ku konkrétnej trestnej činnosti, pre ktorú sú v súčasnosti obaja obvinení trestné stíhaní. Z toho dôvodu dôkazná vágnosť takejto konkrétnej okolnosti nemala byť podkladom pre súd prvého stupňa na akceptáciu kolúznej väzby u týchto dvoch obvinených.   Preto   túto   zrejmú   nezákonnosť   sťažnostný   súd   vo   vlastnej   kompetencii napravil...“ Uvedené konštatovanie sťažnostného súdu som si dovolil odcitovať z dôvodu, že obdobná dôkazná situácia je, podľa môjho názoru, aj vo vzťahu k preventívnej väzbe. Okrem toho, že neexistujú žiadne, nieto ešte konkrétne dôvody zakladajúce preventívnu väzbu,   tvrdenie   okresného   súdu,   ktoré   si   osvojil   aj   sťažnostný   súd „...   obvinení   mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“ je, podľa môjho názoru, právne   nesprávne   a   neudržateľné,   pretože   údajný   skutok   (skutky),   pre   ktoré   mi   bolo vznesené obvinenie, už bol dokonaný, inak by nemohlo byť konkrétnym osobám vznesené obvinenie. Pojem „dokonanie“ trestného činu sa vzťahuje na pokus trestného činu alebo prípravu na trestný čin, čo však neplatí pre daný prípad. Inými slovami, údajný trestný čin bol spáchaný okamihom jeho dokonania, je preto nelogické dôvodiť preventívnu väzbu možnosťou dokonania trestného činu, keď ani nie som stíhaný za žiadnu trestnú činnosť v štádiu prípravy, či pokusu. Od dokonania trestného činu treba v niektorých prípadoch odlíšiť ukončenie trestnej činnosti, s čím sa okresný súd ale ani sťažnostný súd vôbec nezaoberali,   čo,   podľa   môjho   názoru,   má   za   následok   nepreskúmateľnosť   podmienok preventívnej väzby z nedostatku dôvodov. Pojem „dokonanie trestného činu (t. j. naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu) a „ukončenie trestného činu“ sú pojmy odlišné, a preto ich nemožno stotožňovať alebo zamieňať. Možno doplniť, že v rámci dôvodu preventívnej   väzby   sa   pojem   „opakovanie   trestnej   činnosti“   môže   vzťahovať   len   na   tú trestnú činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný a nemožno preto pod § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   subsumovať   opakovanie   akejkoľvek   trestnej   činnosti.   Dôvodom preventívnej väzby tak nemôže byť iba všeobecne poňaté nebezpečenstvo z opakovania bližšie neurčenej inej trestnej činnosti.

Po   druhé,   pri   tak   závažnom   zásahu   do   základných   práv   a   slobôd,   akým   väzba nepochybne je, sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu vo vzťahu k preventívnej väzbe, uviedla iba všeobecné (nepreskúmateľné) úvahy (ktoré si osvojil aj sťažnostný súd), ktoré odôvodnila v podstate iba tým, citujem: „... že v prípade prepustenia na slobodu by títo   obvinení   mohli   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   resp.   trestnú   činnosť   dokonať...“. Je evidentné, že táto paušálna formulácia je použiteľná na akýkoľvek prípad, je v podstate iba   parafrázovaním   právnej   úpravy   preventívnej   väzby,   čo   je,   podľa   môjho   názoru, neprípustné, svojvoľné a nezákonné. Nepreskúmateľnosť väzobného dôvodu preventívnej väzby   zvyšuje   i   skutočnosť,   že   paušálna   formulácia   k   preventívnej   väzbe   je   vyslovená ku všetkým   obvineným,   bez   akéhokoľvek   uvedenia   aspoň   okrajových   a   preskúmateľných skutočností, vzťahujúcich sa na preventívnu väzbu. Prvostupňový súd ani len neuviedol, v akej konkrétnej trestnej činnosti mám pokračovať, o čo sa opiera, z čoho vlastne vychádza a   podobne,   čo   zakladá   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia.   Sťažnostný   súd   nechal   bez povšimnutia moju námietku k väzobnému dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde som sa snažil poukázať na to, že už samotný návrh prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra na moje väzobné stíhanie je zmätočný a nepreskúmateľný, pretože sa prokurátor vo svojom návrhu odvoláva na skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť v minulosti. Ani v návrhu prokurátora, ale ani v rozhodnutiach, či už okresného súdu alebo sťažnostného   súdu   o   mojom   väzobnom   stíhaní,   nie   sú   žiadne,   nieto   ešte   konkrétne a preskúmateľné   skutočnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   by   som   mal   v   budúcnosti,   teda od momentu vznesenia obvinenia, pokračovať v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. V tejto súvislosti dodávam, že vo vzťahu k preventívnej väzbe nebezpečenstvo opakovania trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, musí byť aktuálne, pričom obvinený musí byť vôbec schopný (spôsobilý) takú trestnú činnosť opakovať.

Po tretie, okresný súd ale ani sťažnostný súd sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou môjho obhajcu, ktorý jasne argumentoval a poukazoval na absenciu akéhokoľvek dôvodu väzby.   Sťažnostný   súd   sa   pri   odôvodňovaní   uznesenia   vôbec   nezaoberal   konkrétnymi skutočnosťami, hoci jedine takéto skutočnosti môžu v zmysle zákona založiť dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dal za pravdu okresnému súdu, podľa ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú dané.   Okresný   súd   ale   ani   sťažnostný   súd   sa   v   mojom   prípade   vôbec   nezamerali na posúdenie   toho,   či   bol   v   mojej   veci   dodržaný   zákonný   imperatív   naplnenia   pojmu „konkrétne skutočnosti“, na základe ktorého by bola založená dôvodná obava, že budem konať spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Po štvrté, pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nielen zistené skutočnosti podporené dôkazmi (nepravdivo ma „usvedčuje“ výlučne iba ⬛⬛⬛⬛,   osoba   s   kriminálnou   minulosťou),   ale   najmä   obava   založená na konkrétnych dôvodoch. Obava, ktorá by umožňovala moje väzobné stíhanie z dôvodu preventívnej väzby, v mojom prípade však zjavne absentuje. Dokonca ani nevierohodná osoba (osoba s kriminálnou minulosťou) ⬛⬛⬛⬛ neuvádza žiadne skutočnosti o mojom údajnom pokračovaní z trestnej činnosti. Inými slovami, neexistujú žiadne, ani len nepravdivé údaje o mojom možnom pokračovaní v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. Samotná, ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí okresného súdu a sťažnostného súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky tzv. preventívnej väzby.   Neexistujú   žiadne   nieto   ešte   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   v   danom   štádiu trestného konania možno vyvodiť záver o naplnení tak formálnych ako aj materiálnych podmienok preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.»

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5listiny   a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp123/2014   z 8.   novembra   2014   a uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 1 Tpo 60/2014   z 21.novembra   2014,   predmetné   rozhodnutia   zrušil   a priznal   mu   primerané   finančnézadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014

Ustanovenie čl. 127 ods. 1   ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje   iný   súd.   Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k označenémurozhodnutiu   okresného   súdu   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku sťažnosti. V tomto kontexte bol krajskýsúd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,ktorých porušenie namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127ods.   1   ústavy)   bezprostredne   vo vzťahu   k rozhodnutiu   okresného   súdu   a   k   procesnémupostupu   okresného   súdu   predchádzajúcemu   tomuto   rozhodnutiu   vylúčená.   Z uvedenéhodôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   označenéhozákladného práva zaručeného ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom uznesenímokresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   123/2014   z 8.   novembra   2014 odmietol   pre   nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2, 3a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv garantovaných čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoruv absencii zákonných podmienok, ktoré by napĺňali dôvody preventívnej väzby podľa § 71ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Je   toho   názoru,   že   konajúce   súdy   vo   svojichrozhodnutiach   zákonom   požadované   konkrétne   skutočnosti   zakladajúce   dôvodnú   obavuz konania   predpokladaného   citovaným   ustanovením   Trestného   poriadku   nijakoneprezentovali.

Ústavný súd z obsahu namietaných rozhodnutí zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľak dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, žeskutočnosť   zakladajúca   dôvodnosť   väzby „spočíva   v tom,   že   dňa   5.   11.   2014   mu   bolo vyšetrovateľom   PPZ   NKA   vznesené   obvinenie   za   pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ktorého trestného činu sa mal dopustiť obdobnými skutkami spáchanými v lete 2012 a s ďalšími spoluobvinenými, z čoho je zrejmé, že takouto trestnou činnosťou sa mal   zaoberať   najmenej   od   leta   2012.   Z uvedeného   je   možné   vyvodiť   záver   o tom,   že predmetná   trestná   činnosť   ktorá   sa   kladie   obvinenému   za   vinu   nie   je   výnimočným vybočením obvineného z riadneho života.“.

Krajský súd takéto odôvodnenie preventívnej väzby u osoby sťažovateľa považovalza správne a zákonné a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je v zmysle čl. 127ods. 1 ústavy ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdya ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený   na princípe   subsidiarity,   ktorý   určujeaj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecnésúdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavaniezákladných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnejslobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivéhokonania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je ajprávo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konaniana také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, abypre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázokrelevantných   pre   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkovéhoa právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý posúdil v odôvodnení svojhorozhodnutia splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby a s ktoréhozávermi sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.

V súvislosti so splnením hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnostinasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majúznaky   trestného   činu   a existuje   dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchal   sťažovateľ   spolus ostanými spoluobvinenými) bolo poukázané na dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcomsplnenie   tohto   aspektu   materiálnych   podmienok   väzby   a na zdôraznenie   správnosti   bolizároveň   popísané   získané   dôkazy   zakladajúce   dôvodné   podozrenie   vo   vzťahu   k osobesťažovateľa   a spoluobvinených   (zabezpečené   listinné   dôkazy   a výpoveď   špecifikovanéhosvedka).

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzbybolo   poukázané   na   okolnosti,   ktoré   podľa   názoru   konajúcich   súdov   u sťažovateľaopodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti a súčasne vylučujú možnosťsubstitúcie väzby prostredníctvom poskytnutej peňažnej záruky.

Konkrétne bola na tomto mieste zo strany súdov predložená argumentácia o značnedlhodobom   charaktere   páchania   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   (pokračovací   obzvlášťzávažný zločin podvodu, pre ktorý je trestné stíhanie vedené), čo podľa názoru   súdovu osoby   sťažovateľa   signalizovalo,   že   nejde   o ojedinelý   exces   z bezúhonného   spôsobuvedenia života, ale naopak, o náchylnosť osoby sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti,čo súdy   považovali   za   takú   skutočnosť,   ktorá   odôvodňuje   obavu,   že   sťažovateľ   budev trestnej činnosti pokračovať.

Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie väzby sťažovateľa ústavnoprávneakceptovateľné   a konformné s obsahom príslušných   článkov ústavy,   listiny   a dohovoru,pretože právne závery krajského súdu korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam,pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia skutkovýchokolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ máv uvedených   súvislostiach   odlišný   názor   na   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a z nehovyvodený právny záver, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúcehokrajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkovústavy, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015