SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 256/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenéhospoločnosťou REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Boris Reken, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8.novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, toho času v Ústavena výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením Krajského súduv Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný činpodvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákon v znení neskorších predpisov, kde bol vzatý do väzby na základe namietanéhouznesenia okresného súdu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanejsťažovateľom proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd ďalším z namietanýchuznesení, ktorým uznesenie okresného súdu v bode I a II zrušil a sťažovateľa vzal do väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že podľa jeho názoru„neboli a ani nie sú dané žiadne dôvody väzby, teda ani dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.
Sťažovateľ svoje stanovisko opiera o túto argumentáciu:«Po prvé, sťažnostný súd správne poukázal na dôkaznú vágnosť vo vzťahu ku kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b), keď uviedol: „... iba na podklade údaju, ktorý poskytol svedok ⬛⬛⬛⬛, že pri ostatnej ceste mali zničiť dôkazný materiál, je treba uviesť, že žiadnym spôsobom dosiaľ nebolo preukázané, že ak aj akási materiál bol zničený, že mal alebo musel mať vzťah ku konkrétnej trestnej činnosti, pre ktorú sú v súčasnosti obaja obvinení trestné stíhaní. Z toho dôvodu dôkazná vágnosť takejto konkrétnej okolnosti nemala byť podkladom pre súd prvého stupňa na akceptáciu kolúznej väzby u týchto dvoch obvinených. Preto túto zrejmú nezákonnosť sťažnostný súd vo vlastnej kompetencii napravil...“ Uvedené konštatovanie sťažnostného súdu som si dovolil odcitovať z dôvodu, že obdobná dôkazná situácia je, podľa môjho názoru, aj vo vzťahu k preventívnej väzbe. Okrem toho, že neexistujú žiadne, nieto ešte konkrétne dôvody zakladajúce preventívnu väzbu, tvrdenie okresného súdu, ktoré si osvojil aj sťažnostný súd „... obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“ je, podľa môjho názoru, právne nesprávne a neudržateľné, pretože údajný skutok (skutky), pre ktoré mi bolo vznesené obvinenie, už bol dokonaný, inak by nemohlo byť konkrétnym osobám vznesené obvinenie. Pojem „dokonanie“ trestného činu sa vzťahuje na pokus trestného činu alebo prípravu na trestný čin, čo však neplatí pre daný prípad. Inými slovami, údajný trestný čin bol spáchaný okamihom jeho dokonania, je preto nelogické dôvodiť preventívnu väzbu možnosťou dokonania trestného činu, keď ani nie som stíhaný za žiadnu trestnú činnosť v štádiu prípravy, či pokusu. Od dokonania trestného činu treba v niektorých prípadoch odlíšiť ukončenie trestnej činnosti, s čím sa okresný súd ale ani sťažnostný súd vôbec nezaoberali, čo, podľa môjho názoru, má za následok nepreskúmateľnosť podmienok preventívnej väzby z nedostatku dôvodov. Pojem „dokonanie trestného činu (t. j. naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu) a „ukončenie trestného činu“ sú pojmy odlišné, a preto ich nemožno stotožňovať alebo zamieňať. Možno doplniť, že v rámci dôvodu preventívnej väzby sa pojem „opakovanie trestnej činnosti“ môže vzťahovať len na tú trestnú činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný a nemožno preto pod § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku subsumovať opakovanie akejkoľvek trestnej činnosti. Dôvodom preventívnej väzby tak nemôže byť iba všeobecne poňaté nebezpečenstvo z opakovania bližšie neurčenej inej trestnej činnosti.
Po druhé, pri tak závažnom zásahu do základných práv a slobôd, akým väzba nepochybne je, sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu vo vzťahu k preventívnej väzbe, uviedla iba všeobecné (nepreskúmateľné) úvahy (ktoré si osvojil aj sťažnostný súd), ktoré odôvodnila v podstate iba tým, citujem: „... že v prípade prepustenia na slobodu by títo obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“. Je evidentné, že táto paušálna formulácia je použiteľná na akýkoľvek prípad, je v podstate iba parafrázovaním právnej úpravy preventívnej väzby, čo je, podľa môjho názoru, neprípustné, svojvoľné a nezákonné. Nepreskúmateľnosť väzobného dôvodu preventívnej väzby zvyšuje i skutočnosť, že paušálna formulácia k preventívnej väzbe je vyslovená ku všetkým obvineným, bez akéhokoľvek uvedenia aspoň okrajových a preskúmateľných skutočností, vzťahujúcich sa na preventívnu väzbu. Prvostupňový súd ani len neuviedol, v akej konkrétnej trestnej činnosti mám pokračovať, o čo sa opiera, z čoho vlastne vychádza a podobne, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Sťažnostný súd nechal bez povšimnutia moju námietku k väzobnému dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde som sa snažil poukázať na to, že už samotný návrh prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra na moje väzobné stíhanie je zmätočný a nepreskúmateľný, pretože sa prokurátor vo svojom návrhu odvoláva na skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť v minulosti. Ani v návrhu prokurátora, ale ani v rozhodnutiach, či už okresného súdu alebo sťažnostného súdu o mojom väzobnom stíhaní, nie sú žiadne, nieto ešte konkrétne a preskúmateľné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by som mal v budúcnosti, teda od momentu vznesenia obvinenia, pokračovať v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. V tejto súvislosti dodávam, že vo vzťahu k preventívnej väzbe nebezpečenstvo opakovania trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, musí byť aktuálne, pričom obvinený musí byť vôbec schopný (spôsobilý) takú trestnú činnosť opakovať.
Po tretie, okresný súd ale ani sťažnostný súd sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou môjho obhajcu, ktorý jasne argumentoval a poukazoval na absenciu akéhokoľvek dôvodu väzby. Sťažnostný súd sa pri odôvodňovaní uznesenia vôbec nezaoberal konkrétnymi skutočnosťami, hoci jedine takéto skutočnosti môžu v zmysle zákona založiť dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dal za pravdu okresnému súdu, podľa ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú dané. Okresný súd ale ani sťažnostný súd sa v mojom prípade vôbec nezamerali na posúdenie toho, či bol v mojej veci dodržaný zákonný imperatív naplnenia pojmu „konkrétne skutočnosti“, na základe ktorého by bola založená dôvodná obava, že budem konať spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Po štvrté, pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nielen zistené skutočnosti podporené dôkazmi (nepravdivo ma „usvedčuje“ výlučne iba ⬛⬛⬛⬛, osoba s kriminálnou minulosťou), ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch. Obava, ktorá by umožňovala moje väzobné stíhanie z dôvodu preventívnej väzby, v mojom prípade však zjavne absentuje. Dokonca ani nevierohodná osoba (osoba s kriminálnou minulosťou) ⬛⬛⬛⬛ neuvádza žiadne skutočnosti o mojom údajnom pokračovaní z trestnej činnosti. Inými slovami, neexistujú žiadne, ani len nepravdivé údaje o mojom možnom pokračovaní v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. Samotná, ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí okresného súdu a sťažnostného súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky tzv. preventívnej väzby. Neexistujú žiadne nieto ešte konkrétne skutočnosti, z ktorých v danom štádiu trestného konania možno vyvodiť záver o naplnení tak formálnych ako aj materiálnych podmienok preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.»
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21.novembra 2014, predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančnézadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenémurozhodnutiu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku sťažnosti. V tomto kontexte bol krajskýsúd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,ktorých porušenie namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnémupostupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu vylúčená. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označenéhozákladného práva zaručeného ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom uznesenímokresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014
Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2, 3a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv garantovaných čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoruv absencii zákonných podmienok, ktoré by napĺňali dôvody preventívnej väzby podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Je toho názoru, že konajúce súdy vo svojichrozhodnutiach zákonom požadované konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavuz konania predpokladaného citovaným ustanovením Trestného poriadku nijakoneprezentovali.
Ústavný súd z obsahu namietaných rozhodnutí zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd vo vzťahu k osobe sťažovateľak dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, žeskutočnosť zakladajúca dôvodnosť väzby „spočíva v tom, že dňa 5. 11. 2014 mu bolo vyšetrovateľom PPZ NKA vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ktorého trestného činu sa mal dopustiť obdobnými skutkami spáchanými v lete 2012 a s ďalšími spoluobvinenými, z čoho je zrejmé, že takouto trestnou činnosťou sa mal zaoberať najmenej od leta 2012. Z uvedeného je možné vyvodiť záver o tom, že predmetná trestná činnosť ktorá sa kladie obvinenému za vinu nie je výnimočným vybočením obvineného z riadneho života.“.
Krajský súd takéto odôvodnenie preventívnej väzby u osoby sťažovateľa považovalza správne a zákonné a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je v zmysle čl. 127ods. 1 ústavy ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdya ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určujeaj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecnésúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavaniezákladných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnejslobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivéhokonania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je ajprávo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, abypre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,III. ÚS 198/05).
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa. Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázokrelevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkovéhoa právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý posúdil v odôvodnení svojhorozhodnutia splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby a s ktoréhozávermi sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.
V súvislosti so splnením hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnostinasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majúznaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ spolus ostanými spoluobvinenými) bolo poukázané na dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcomsplnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby a na zdôraznenie správnosti bolizároveň popísané získané dôkazy zakladajúce dôvodné podozrenie vo vzťahu k osobesťažovateľa a spoluobvinených (zabezpečené listinné dôkazy a výpoveď špecifikovanéhosvedka).
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzbybolo poukázané na okolnosti, ktoré podľa názoru konajúcich súdov u sťažovateľaopodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti a súčasne vylučujú možnosťsubstitúcie väzby prostredníctvom poskytnutej peňažnej záruky.
Konkrétne bola na tomto mieste zo strany súdov predložená argumentácia o značnedlhodobom charaktere páchania vyšetrovanej trestnej činnosti (pokračovací obzvlášťzávažný zločin podvodu, pre ktorý je trestné stíhanie vedené), čo podľa názoru súdovu osoby sťažovateľa signalizovalo, že nejde o ojedinelý exces z bezúhonného spôsobuvedenia života, ale naopak, o náchylnosť osoby sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti,čo súdy považovali za takú skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že sťažovateľ budev trestnej činnosti pokračovať.
Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie väzby sťažovateľa ústavnoprávneakceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy, listiny a dohovoru,pretože právne závery krajského súdu korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam,pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia skutkovýchokolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ máv uvedených súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z nehovyvodený právny záver, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúcehokrajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkovústavy, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015