znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 256/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej JUDr. V. K.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 194/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 194/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   začaté   23.   novembra   2000 na podklade   návrhu   právneho   predchodcu   sťažovateľky,   B.,   ktorým   sa   proti   odporcom domáhal zaplatenia peňažnej sumy z dôvodu nezaplatenia nájomného a úhrad za služby spojené s bývaním podľa predpisu za rok 1998. Okresný súd vydal vo veci 27. januára 2003 platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 10889/00, ktorý však uznesením zo 14. novembra 2003 zrušil z dôvodu,   že platobný   rozkaz   nebolo   možné   doručiť   odporcom   do   vlastných   rúk. Sťažovateľka žiadala podaním z 11. augusta 2009 a následne podaním zo 17. januára 2011 o poskytnutie informácie o stave konania a oznámenie čísla konania, pod ktorým okresný súd predmetnú vec vedie. Okresný súd prostredníctvom svojho predsedu však až na základe sťažnosti z 11. mája 2012 podanej podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) prípisom z 25. mája 2012 sťažovateľke oznámil, že uvedený spis nie je možné fyzicky nájsť a pravdepodobne došlo k jeho strate.

Sťažovateľka ďalej opisuje dôvody, pre ktoré podaním z 8. januára 2013 požiadala o zámenu   na   strane   navrhovateľa   z   dôvodu,   že   je   právnou   nástupkyňou   pôvodného navrhovateľa – B.. Svoje nástupníctvo odvodzuje od uznesenia M.   z 30. – 31. októbra 2008, ktorým M. schválilo nepeňažný vklad podľa § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka do spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   k 1. januáru   2009,   ktorým   sú „veci,   práva   a   záväzky,   práva   z priemyselného duševného vlastníctva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria a slúžia na prevádzkovanie B., vrátane práv a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje najmä na skutočnosť, že spor nebol do podania sťažnosti   právoplatne   skončený,   a „má   za   to,   že   ide   o   nemalé   prieťahy   predovšetkým vzhľadom na dĺžku trvania celého súdneho konania - viac ako 12 rokov.

Navrhovateľ zdôrazňuje, že ak by v tejto právnej veci, ktorá začala v roku 2000, súd (odporca)   konal   dostatočne   rýchlo,   tak   by   vec   smerovala   ku   konečnému   rozhodnutiu. Navrhovateľ sa pritom nedopustil ničoho, čo by malo za cieľ mariť alebo zdržovať priebeh konania...

Súd   nebol   ochotný   pristupovať   k   predmetnej   veci   s   primeranou   vážnosťou a adekvátne k tomu ju neriešil, resp. vo veci nekonal. Právne postavenie navrhovateľa je neisté a doposiaľ trvá...

Okresný   súd   Košice   II   však   nekonaním   vo   veci   nielenže   neplní   úlohu   garanta základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   zákonom   chránených   záujmov,   ale svojou nečinnosťou a stratou súdneho spisu spôsobuje stav právnej neistoty. Navrhovateľ má za to, že konanie Okresného súdu Košice II vedené pod sp. zn. 1 Ro 10889/00, toho času pod sp. zn. 36 C/194/2012 je možné charakterizovať ako konanie s prieťahmi...

Navrhovateľ je toho názoru, že v jeho prípade nemožno považovať za dostatočné len samotné deklarovanie porušenia práva.... Vzniknuté prieťahy v predmetnom konaní už nie je   možné   odstrániť,   ani   zásadne   napraviť,   preto   sa   navrhovateľ   domáha   nápravy   tak preventívneho,   ako   aj   kompenzačného   charakteru.   Priznanie   finančného   zadosťučinenia v danej výške navrhovateľ požaduje aj z dôvodu, že štátne orgány musia niesť zodpovednosť za   porušovanie   základných   ľudských   práv   a   slobôd.   Pri   stanovení   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia   žiada   navrhovateľ vychádzať   zo   záujmov ochrany   ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaných na konkrétne skutočnosti toho - ktorého prípadu.“.

V   súvislosti   so   skutočnosťami   uvedenými   v   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom odporcu - Okresného súdu Košice II - v konaní vo veci vedené pod sp. zn. 36 C/194/2012 porušené.

Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 36 C/194/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12.000,- eur, ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca... je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 eur za 2 úkony právnych služieb... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V: K...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Z   hľadiska   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   bolo   pre   ústavný   súd   dôležité zistenie, že sťažovateľka sa stala účastníčkou konania na základe uznesenia okresného súdu č.   k.   36   C/194/2012-30   z   31.   januára   2013,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o   zámene účastníkov konania tak, že namiesto pôvodného navrhovateľa (mesta K., predtým B.) sa navrhovateľkou stala sťažovateľka. Ako bolo zistené zo spisu vedeného v predmetnej veci okresným súdom, označené uznesenie vydal okresný súd na základe návrhu sťažovateľky z 9. januára 2013.

Sťažovateľka sa teda stala účastníčkou konania na základe singulárnej sukcesie, keď pohľadávka   voči   odporcom   bola   vložená   do   základného   imania   sťažovateľky   ako nepeňažný vklad mesta   K.   do   novovytvorenej   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.   Vklad pohľadávky do základného imania sa realizuje na základe právneho úkonu, na ktorý sa podľa § 59 ods. 5 prvej vety zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov primerane aplikujú ustanovenia o postúpení pohľadávky. Uvedená skutočnosť zakladá   právo   namietať   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní v zásade len v období po právoplatnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 36 C/194/2012 z 31. januára 2013, t. j. po 20. februári 2013.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej sukcesie skúma možné porušenie označených práv v období, v ktorom bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania (m. m. III. ÚS 229/04, IV. ÚS 288/2010, I. ÚS 163/2011). Zároveň ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoj   ďalší ustálený právny názor, podľa   ktorého poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu   označeného   práva   mohlo   dochádzať,   resp. jeho   porušovanie   v   tom   čase   ešte mohlo trvať (m. m. III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal predovšetkým tú časť namietaného konania, počas ktorého bola   sťažovateľka   jeho   účastníčkou   a   mohla   sa   nachádzať   v   stave   právnej   neistoty, čo mohlo viesť k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že v období po 2. februári 2013 okresný súd nariadil 28. februára 2013   pojednávanie na 14.   jún 2013   a v súvislosti   s jeho nariadením   vykonal potrebné procesné úkony.

Na základe svojich zistení ústavný súd konštatuje, že v období od 2. februára 2013 okresný súd v namietanom konaní v zásade plynulo koná, aj keď vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania zapríčinenú najmä stratou pôvodného spisu (po zistení uvedenej skutočnosti okresný   súd   vykonal   podľa   §   198   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov rekonštrukciu) mohla činnosť okresného súdu efektívnejšie smerovať k meritórnemu rozhodnutiu veci, a teda aj k právoplatnému skončeniu namietaného konania.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Aplikujúc svoju ustálenú judikatúru na posudzovanú vec ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní v období, v ktorom bola sťažovateľka účastníčkou konania, nevykazuje také prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Prihliadajúc na dĺžku konania ústavný súd zistil, že po podaní sťažnosti zo 16. mája 2012 na doterajší postup v konaní predsedovi okresnému súdu začal okresný súd vykonávať procesné úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci,   najskôr   k   rekonštrukcii   pôvodného   spisu   (20.   júna   2012   vyzval   okresný   súd sťažovateľku   na   predloženie   všetkých   listinných   dôkazov   a   25.   júla   2012   vyhotovil zápisnicu o rekonštrukcii spisu), následne k jej prideleniu zákonnému sudcovi elektronickou podateľňou (15. augusta 2012) a napokon k jej prerokovaniu (úpravou z 21. augusta 2012 okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   11.   december   2012   spolu   s   ďalšími   súvisiacimi procesnými úkonmi, 30. októbra 2012 bol odporcom ustanovený opatrovník v konaní z dôvodu ich neznámeho pobytu, 11. decembra 2012 bolo vykonané pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby rozhodnúť o zámene účastníkov konania na strane navrhovateľa,   31.   januára   2013   okresný   súd   vydal   uznesenie   č. k.   36   C/194/2012-30, ktorým   pripustil   zmenu na strane navrhovateľky   na základe jej písomného návrhu z 9. januára 2013 a úpravou z 28. februára 2013 bol nariadený nový termín pojednávania vo veci na 14. jún 2013). Z uvedeného je zrejmé, že po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch začal okresný súd vo veci aktívne konať, a teda došlo k náprave porušovania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013