znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 256/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia   A.,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13 Co 345/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2012 doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   A.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaučeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 13 Co 345/2011-75 z 10. januára 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Lučenec   (ďalej   len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 6 C 117/2007 vedené konanie o zaplatenie sumy 1 155,61 € s príslušenstvom. Sťažovateľka bola žalobkyňou a Mgr. P. S., V., vystupoval ako odporca. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 117/2007-183 z 27. januára 2010 žalobu sťažovateľky zamietol   a jeho   rozsudok   potvrdil   i krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   16   Co   100/2010-215 zo 6. mája   2010.   Oba   súdy   považovali   zmluvu   o sprostredkovaní   prípravy   študenta   na skúšky   v študijnom   odbore   „právo“   za   neplatnú, «lebo   obchádza   zákon   a dohodnuté plnenie,   ktoré   mal   poskytovať   odporca   navrhovateľovi   na   základe   uzavretej   zmluvy, nemožno podradiť pod žiaden z dovolených zdrojov financovania verejnej vysokej školy a súd dohodnuté plnenie považoval za akési „školné“».

Sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania z 31. januára 2011 podľa § 228 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) domáhala obnovy uvedeného konania. Návrh na obnovu odôvodnila tým, že uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 4 Cdo   62/2009   z   28.   septembra   2010   bola   rovnaká   zmluva   sťažovateľky   iba   s iným kontrahentom podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny vzťah založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-právny vzťah.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   28/2011-49   z 12.   septembra   2011   návrhu na obnovu   konania   vyhovel   a povolil   obnovu   konania.   Odporca   však   prvostupňové rozhodnutie   napadol   odvolaním.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   345/201-75 z 10. januára   2012   zrušil   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie,   na   základe   čoho   okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   28/2011-79 z 21. februára   2012   návrh   na   obnovu   konania   zamietol.   Uznesenie   krajského   súdu i zamietavé uznesenie okresného súdu boli sťažovateľke doručené 29. februára 2012.Krajský súd vo svojom uznesení z 10. januára 2012 zdôraznil, že „právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom... než procesným súdom, ktorý prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Takýmto dôvodom nie je ani to, ak sa v odôvodnení rozhodnutia iného orgánu verejnej moci... uvedie také posúdenie   určitej   právnej   otázky,   ktoré   je   odchylné   od   riešenia   tejto   právnej   otázky v rozhodnutí   napádanom   návrhom   na   obnovu   konania.“.   Z rovnakých   úvah   potom vychádzal aj okresný súd v zamietavom uznesení z 21. februára 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Sťažovateľka   v návrhu   na   obnovu   konania   poukázala   na   rozhodnutie najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo   veci.   Najvyšší   súd   rozhodoval   o   takej   istej   zmluve,   akú   sťažovateľka   uzatvorila s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná.

Sťažovateľka   tiež   v sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd „napadnuté   uznesenie   súd prvého stupňa nezmenil, a návrh nezamietol, ale ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie so zjavným zámerom znemožniť sťažovateľovi podať dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý o obdobnej   veci   rozhodol   a teda   bol   dôvodný   predpoklad,   že   NS   SR   by   rozhodnutie porušovateľa, pokiaľ by ním bol návrh zamietnutý, zmenil, resp. zrušil.... potom následne prvostupňový súd návrh na obnovu konania zamietol, opakujem bez akéhokoľvek doplnenia akýchkoľvek   údajov,   alebo   dôkazov   a v uznesení   postupoval   výlučne   podľa   pokynov porušovateľa.“. Sťažovateľka tvrdí, že takto jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka navrhuje rozhodnúť o jej sťažnosti takýmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   A.   v konaní   na   Krajskom   súde   Banská   Bystrica sp. zn.   13Co/345/2011   a to   právo   zákonom   ustanoveným   postupom   domáhať   sa   svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

2. Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/345/2011- 75 zo dňa 10.01.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Lučenec, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Súčasne je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 320,44€ (1 úkon právnej pomoci podľa   § 11 ods.   3 vyhl.   č.   655/2004 Z.   z.   činí sumu 127,16 € - 2 úkony á 127,16 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 20% DPH v sume 53,92 € + 2 x režijný paušál á 7,63 €) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkinu   námietku   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom v dôsledku rozhodnutia krajského súdu o podanom odvolaní odporcu (podľa sťažovateľky krajský súd mal prvostupňové rozhodnutie zmeniť, nie ho zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu   na ďalšie   konanie),   ústavný   súd   pozná judikatúru   dovolacieho   súdu,   podľa   ktorej podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne   mohol   uplatniť   svoj   vplyv   na   výsledok   konania   napr.   tým,   že   mohol   podať proti rozsudku,   ktorý   mu   bol   riadne   doručený,   odvolanie   (R   39/1993).   Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu by tak nebolo možné s úspechom atakovať dovolaním, avšak uvedený judikát v spojení s procesnou reguláciou zakotvenou v Občianskom súdnom poriadku   má   za   následok,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12   C   28/2011-79 z 21. februára 2012 mala sťažovateľka právo podať odvolanie založené na dôvode podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP (ústavný súd nedisponuje informáciou, či tak urobila), ak tento rozsudok bol vydaný „bez akéhokoľvek doplnenia údajov, alebo dôkazov“, a v prípade, že by v odvolacom konaní nebola úspešná, mala by právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže to umožňuje § 237 písm. f) OSP.

Pokiaľ   teda   ide   o námietku   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   v dôsledku zrušovacieho   uznesenia   krajského   súdu,   ústavný   súd   rešpektujúc   princíp   subsidiarity plynúci z čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že nemá dostatok právomoci na konanie a rozhodovanie o tejto námietke.

2. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci   krajským súdom (právny názor súdu   v inej veci podľa krajského súdu nie je dôvodom   obnovy konania) ústavný   súd   zvýrazňuje   svoju   ustálenú   rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je podľa názoru ústavného súdu dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   judikatúru   súdov   (aj   keby   malo   ísť o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci argumentovať v   prospech   pre   neho priaznivého   výkladu   a   aplikácie   práva   s poukazom na rozhodnutia   vydané   v   iných   obdobných   prípadoch.   Preto   ak   bola   sťažovateľka presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 117/2007 a následne pred krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2010 (čoho   dôkazom   v   jej   očiach   bolo   aj   dovolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   veci sp. zn. 4 Cdo 62/2009), mohla a mala sa pokúsiť svoj odlišný právny názor presadiť v rámci dovolania, prípadne podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom   najmä   na   nápravu   pochybení   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   nie   teda na naprávanie chybných právnych názorov.

V tejto   časti   je tak   sťažnosť   zjavne neopodstatnená,   pretože   ústavný   súd   nezistil žiadne   pochybenia   krajského   súdu,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   zistenia   porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie.

3.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012