znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 256/03-143

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   M.   Z.,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   väzby   v N.,   zastúpeného advokátom Mgr. M. K., N., ktorou namietal porušenie práva na primeraný čas a možnosti na prípravu   obhajoby   a práva   na   osobnú   obhajobu podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   Ústavom   na   výkon   väzby   v N.   počas   výkonu   väzby   v jeho   trestnej   veci v súčasnosti vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo M. Z. na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a právo na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavom na výkon väzby v N. počas výkonu väzby v jeho trestnej veci v súčasnosti vedenej na Krajskom súde v Trnave pod   sp.   zn.   1   T   13/02   nezabezpečením   prístupu   k právnym   predpisom   publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ústavu na výkon väzby v N.   p r i k a z u j e   zabezpečiť M. Z. prístup k právnym predpisom publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky potrebným na realizáciu jeho práva na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v jeho trestnej veci v súčasnosti vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02.

3. Ústav na výkon väzby v N.   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. M. K., N. vo výške 15 262 Sk (slovom pätnásťtisícdvestošesťdesiatdva slovenských korún).

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2002 doručená   sťažnosť   M.   Z.,   t.   č.   v   Ústave   na výkon   väzby v N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“ a „Ústav“), zastúpeného advokátom Mgr. M. K., N., ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 2 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom v Trnave, Krajskou prokuratúrou v Trnave (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   a Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“).

Ústavnému súdu bola 31. júla 2002 doručená sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, práva obhajovať   sa   osobne   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru,   práva   na   účinný   opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy Ústavom. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil viacerými podaniami.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   256/03-15   podanie   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 804/02 z 12. júna 2002 a pod sp. zn. Rvp 1026/02 z 31. júla 2002 spojil na spoločné konanie a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. Rvp 804/02.

Ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   256/03-19 ustanovil sťažovateľovi na konanie pred ústavným súdom za právneho zástupcu advokáta Mgr. M. K., N.

Právny zástupca sťažovateľa na základe výzvy ústavného súdu podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. januára 2004, doplnil a upresnil sťažnosť a uviedol, že Ústav v čase výkonu väzby sťažovateľa v Ústave koná v rozpore s čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3   písm.   b)   a   c)   dohovoru   tým,   že   aj   napriek   opakovaným   žiadostiam   sťažovateľa odmieta   zabezpečiť   prístup   sťažovateľa   k aktuálnym   právnym   predpisom   Slovenskej republiky   uverejneným   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“), aby si mohol pripraviť svoju obhajobu a aby tým mohol byť naplnený čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Poukazuje   na   to,   že   osoba,   ktorej   je   osobná   sloboda   obmedzená,   sa nemôže účinne a riadne obhajovať bez toho, aby mala k dispozícii platné a účinné právne predpisy k dátumu, ku ktorému ich žiada. Ďalej namieta aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods.   3   ústavy   a čl.   6   ods. 3   písm.   b)   a   c)   dohovoru   tým,   že   Ústav   odmieta   žiadosti sťažovateľa o vyhotovenie kópií jeho rozhodnutí sp. zn. ÚV–7/252/01-02, ÚVV-24/01-sť-2002 a ÚVV-203/6/01-2002 za odplatu, pričom sťažovateľ bol účastníkom konania, v rámci ktorého boli tieto rozhodnutia vydané. Okrem toho sťažovateľ namieta, že spôsobom, akým boli vybavované jeho odvolania proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, bol porušený čl. 13 dohovoru.

Právny   zástupca   sťažovateľa   ďalej   uviedol,   že   k porušeniu   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a k porušeniu práva na riadnu obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru došlo aj v Ústave na výkon väzby   a Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   v L.   6.   decembra   2001   tým,   že   došlo k odcudzeniu písomností potrebných na obhajobu sťažovateľa v trestnom konaní vedenom proti nemu neznámymi osobami a pracovníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“) Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v L.

Podľa   názoru   právneho   zástupcu   sťažovateľa   krajská   prokuratúra   a   generálna prokuratúra porušili právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že bolo odmietnuté riadne prešetrenie svojvoľného zadržania sťažovateľa od 24. februára 2001 do 25. februára 2001,   čiže   20   hodín   po   predvedení,   bolo   odmietnuté   sťažovateľovi   ako   obvinenému oboznámiť sa s vyšetrovacím spisom pri skončení vyšetrovania a tiež s utajenou prílohou k veci sp. zn. 1 T 13/02 časťou č. p. KÚV–D –31/2002 OVVK a nebolo riadne prešetrené odcudzenie sťažovateľových písomnosti v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v L. 6. decembra 2001.

Okrem toho bolo namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Trnave (predtým Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trnave; ďalej len „krajský úrad justičnej polície“) v konaní sp. zn. 7/OVVK-2001, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovi ako obvinenému oboznámiť sa s vyšetrovacím spisom pri skončení vyšetrovania a tiež mu bolo odmietnuté ako jedinému oboznámiť sa s utajovanou prílohou v trestnej veci sp. zn. 1 T 13/02 časťou č. p. KÚV–D-31/2002 OVVK trestného spisu v tejto trestnej veci.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2004 a podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ju v časti, ktorou namietal porušenie práva na primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy Ústavom počas výkonu väzby v jeho trestnej veci v súčasnosti vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Preto   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   31   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Tak   ako   je   už   vyššie   uvedené,   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   Ústav   aj   napriek opakovaným   žiadostiam   sťažovateľa   mu   nezabezpečil   prístup   k aktuálnym   právnym predpisom Slovenskej republiky uverejneným v Zbierke zákonov. Sťažovateľ potreboval aktuálne právne predpisy na prípravu svojej obhajoby. Ďalej je v sťažnosti uvedené, že je veľmi ťažké si predstaviť, aby osoba, ktorej osobná sloboda je obmedzená, sa mohla účinne a riadne   obhajovať   bez   toho,   aby   mala   k dispozícii   platné   a účinné   právne   predpisy k dátumu, ku ktorému ich žiada.

Sťažovateľ   namieta,   že   Ústav   neposkytnutím   aktuálnych   právnych   predpisov potrebných   na   jeho   obhajobu   porušil   právo   na   primeraný   čas   a možnosti   na   prípravu obhajoby a právo na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení uvedených práv a zakázal Ústavu pokračovať v porušovaní práv a slobôd.

II.

Ústavný súd z vyjadrenia riaditeľa Ústavu k sťažnosti a vyžiadaných listín zistil, že 19. júla 2002 bola riaditeľovi Ústavu doručená žiadosť sťažovateľa, aby Ústav zabezpečil aktuálnu (platnú) ústavu, pretože podľa jeho názoru v Ústave je k dispozícii iba neaktuálna ústava   –   nepoužiteľná   pri   domáhaní sa   ochrany pred   ústavným súdom,   a taktiež   zákon o ústavnom súde, ktorý potrebuje na spracovanie sťažnosti ústavnému súdu tak, aby spĺňala všetky náležitosti na jej prijatie.

Na   žiadosť   sťažovateľa   odpovedal   riaditeľ   Ústavu listom   č.   ÚVV-7/2520/01-02 z 25. júla 2002, v ktorom okrem iného uviedol, že ako ústava, tak aj zákon o ústavnom súde sú v ústavnej knižnici a už boli sťažovateľovi zapožičané a že o opätovné zapožičanie môže sťažovateľ požiadať znova cestou samostatného referenta režimu.

Sťažovateľ   sa   proti   uvedenému   rozhodnutiu   oznámenému   mu   listom č. ÚVV-7/2520/01-02 z 25. júla 2002 odvolal a pokiaľ ide o prístup k právnym predpisom, uviedol: „Namietam taktiež vybavenie mojej žiadosti zo dňa 17. 7. 2002 nakoľko vo Vašom ústave naďalej absentujú zákony potrebné k obhajobe obvinených. Tvrdím, že týmto stavom mi Váš ústav od 7. 12. 2001 marí obhajobu a opravné prostriedky. Z Vášho rozhodnutia som mal dojem, že po mojej žiadosti zo dňa 17. 7. 2002 ste zabezpečil do Ústavu potrebné zákony podľa výroku ako ste ho formuloval v závere rozhodnutia. Uviedol ste, že zákony sú (uvedené   v žiadosti)   v ústavnej   knižnici.   Zakúpenie   mnou   uvedených   zákonov   v žiadosti nerieši problém - fakt, že absentujú ostatné (všetky) zákony SR t. j. kompetné zákony SR. V sťažnosti   zo   dňa   28.   7.   2002   v tejto   veci,   ktorú   som   Vám   zaslal,   som   Vám   omylom poďakoval   za   vybavenie   zákonov   (skompletovanie)   do   ústavnej   knižnice,   pretože   nie   je pravda, čo mi oznámil Vami poverený pracovník, že v knižnici sú všetky potrebné zákony. Dnes prebehla výmena kníh (6. 8. 2002) pri ktorej som nedostal žiaden z 5 požadovaných zákonov s tým, že nie sú v ústave k dispozícii čím marenie mojej obhajoby pokračuje...“

Riaditeľ Ústavu sa k odvolaniu vyjadril listom zo 14. augusta 2002, v ktorom v časti týkajúcej sa prístupu k aktuálnych právnym predpisom uviedol, že sťažovateľ pri pohovore 9. júla 2002 bol oboznámený s postupom zapožičiavania trestnoprávnych predpisov, ktoré mu boli aj zapožičané.

Sťažovateľ   v liste   zo   17.   augusta   2002   okrem   iného   uvádza,   že   konštatovanie riaditeľa Ústavu o neopodstatnenosti jeho sťažnosti je nepravdivé, pretože až na základe jeho sťažnosti bol zmenený režim prístupu k zákonom. Ďalej poukazuje na to, že v ústavnej knižnici naďalej nie sú všetky zákony Slovenskej republiky. Ako príklad uvádza, že pri výmene   kníh   6.   augusta   2002   žiadal   zákon   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   a vyhlášku   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby   (ďalej   len   „vyhláška   č. 114/1994   Z.   z.“)   a tieto   mu   neboli   poskytnuté,   pretože v knižnici sa nenachádzajú. Ďalej uvádza, že okrem toho, že nie sú k dispozícii zákony, ktoré žiada, Ústav neeviduje ani jeho žiadosti (žiadanky), ktoré sú nevybavené.

Riaditeľ Ústavu v odpovedi zo 17. septembra 2002 na list sťažovateľa uviedol, že jeho opakovaná sťažnosť zo 17. augusta 2002 neuvádza žiadne nové skutočnosti, preto sťažovateľovi oznamuje, že predmetná sťažnosť už bola správne vybavená.

Ďalej uvádza, že základné práva sťažovateľa počas výkonu väzby v Ústave nie sú porušované a výkon väzby je zabezpečený v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) a vyhláškou č. 114/1994 Z. z.

Po prekontrolovaní pôvodnej sťažnosti považuje opakovanú sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.

Z vyjadrenia riaditeľa Ústavu k sťažnosti, ktoré si ústavný súd vyžiadal pred prijatím sťažnosti   na   konanie,   vyplýva,   že   obvinení   majú   na zapožičanie   k dispozícii   ústavu a z trestnoprávnych predpisov sa v knižnici nachádzajú Trestný zákon a Trestný poriadok. Uvedené zákonné normy sú po ich novelizácii priebežne dopĺňané o aktuálne znenia. Ďalej uvádza, že nie je povinnosťou Ústavu poskytovať obvineným kompletné zväzky Zbierky zákonov. Ústav však dopĺňa knižničný fond o ďalšie právne normy.

Sťažnosť   sťažovateľa   na   režim   zapožičiavania   zákonov   pre   obvinených   v Ústave z 28.   júla   2002   evidovaná   pod   č.   ÚVV-24/01-sť/2002   bola   po   jej   podaní   prešetrená v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach. Šetrením bolo preukázané, že požadované právne predpisy boli sťažovateľovi z ústavnej knižnice zapožičané.

Z ďalšieho vyjadrenia riaditeľa Ústavu, ktoré bolo ústavnému súdu na základe jeho výzvy   doručené 30.   augusta   2004,   vyplýva,   že vypožičanie   kníh   a právnej   literatúry   sa vykonáva   v súlade   s internými   predpismi   t.   j.   Zbierkou   inštrukcií,   pokynov   a smerníc generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky č. 3/2000 z 11.   septembra   2000   (ďalej   len   „Zbierka   inštrukcií“),   v zmysle   ktorej   sa   žiadanky o zapožičanie kníh neevidujú. Zapožičaná literatúra sa zaznačí na knižný lístok, ktorý má založený   každá   publikácia   v knižnici.   Sprístupňovanie   knižného   fondu   sa určuje výpožičným poriadkom ústavnej knižnice.

V ústavnej   knižnici   nie   je   k dispozícii   pre   obvinených   a odsúdených   Zbierka zákonov, pretože zákonom o výkone väzby účinnom do 1. septembra 2002 a ani v znení zákona č. 451/2002 Z. z. ani vyhláškou č. 114/1994 Z. z. účinnou do 1. septembra 2002 a ani v znení novely č. 500/2002 Z. z. nie je daná Ústavu táto povinnosť. V knižnom fonde ústavnej knižnice je obsiahnutá aktuálna právnická literatúra tak, ako je uvedené v § 6 ods. 4 Zbierky inštrukcií.

Knihy sa zapožičiavajú na 2 týždne v zmysle výpožičného poriadku. Aktuálna právna literatúra sa požičiava na primeranú dobu a i mimo termínov zápožičiek.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že „... všetkým oprávneným osobám sa čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe   nezaručuje   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu“.

Podľa § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov“) o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka: domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Vzhľadom   na   obsah   nevyvrátiteľnej   domnienky   o znalosti   vyhlásených   právnych predpisov   jedným   zo   základných   predpokladov   riadneho   výkonu   práva   na   prípravu obhajoby je nepochybne aj možnosť nahliadnuť a oboznámiť sa s obsahom ktoréhokoľvek právneho predpisu publikovaného v Zbierke zákonov.

Podľa § 21 ods. 3 vyhlášky č. 114/1994 Z. z. účinnej do 1. septembra 2002 obvinený môže kupovať dennú tlač a časopisy, požičiavať si   beletriu   a odbornú   literatúru, ako aj trestnoprávne predpisy a náboženskú literatúru. Knižničný fond ústavu sa podľa podmienok dopĺňa aj cudzojazyčnou literatúrou. Obvinený si môže požičiavať a hrať spoločenské hry, ktoré sú v ústave.

Podľa § 6 ods. 4 Zbierky inštrukcií „knižný fond sa pravidelne doplňuje, spracúva a sprístupňuje všetkým obvineným a odsúdeným. Ústav zabezpečuje priebežné doplňovanie knižného fondu aktuálnou právnickou literatúrou – Ústavou Slovenskej republiky, Trestným zákonom,   Trestným   poriadkom,   zákonom   o výkone   väzby,   zákonom   o výkone   trestu odňatia   slobody,   Poriadkom   výkonu   väzby,   Poriadkom   výkonu   trestu   odňatia   slobody a ďalšou právnickou literatúrou a zákonmi. Ak nie je možné zabezpečiť knižné vydania aktuálnych noviel právnych noriem (najmä Trestný zákon, Trestný poriadok), je možné realizovať ich doplňovanie formou vybraných častí Zbierky zákonov“.

Podľa   §   6   ods.   5   Zbierky   inštrukcií   „sprístupňovanie   knižného   fondu   sa   určuje výpožičným   poriadkom   ústavnej   knižnice,   ktorý   spracuje   určený   príslušník   oddelenia výkonu   trestu   ústavu   alebo   oddelenia   výkonu   väzby   a výkonu   trestu,   otvoreného a polootvoreného oddelenia ústavu a schvaľuje riaditeľ ústavu. Sprístupňovanie knižného fondu sa vykonáva individuálne alebo prostredníctvom súboru titulov kníh“.

Podľa   bodu   2   výpožičného   poriadku   ústavnej   knižnice   v Ústave   „knihy   sa zapožičiavajú   na   2   týždne.   Aktuálna   právna   literatúra   sa   odsúdeným   a obvineným zapožičiava na primeranú dobu a mimo termínov zápožičiek“.

Z právnej úpravy a interných inštrukcií upravujúcich prístup a vypožičiavanie kníh a právnych   predpisov   z ústavných   knižníc   explicitne   nevyplýva   povinnosť   zabezpečiť v ústavoch na výkon väzby a v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody prístup k právnym predpisom   pre   obvinených   a odsúdených,   ale   vzhľadom   na   to,   že   podľa   §   2   zákona o Zbierke   zákonov   platí   nevyvrátiteľná   domnienka   znalosti   práva,   v knižničnom   fonde týchto zariadení nemôžu chýbať právne predpisy publikované v Zbierke zákonov.

Okrem   toho   podľa   §   11   ods.   2   zákona   o Zbierke   zákonov   obce   sú   povinné zabezpečiť, aby Zbierka zákonov bola na pracovisku jej samosprávy prístupná na nazretie každému, kto o to prejaví záujem. Na tento účel sa obciam zasiela jeden výtlačok každej vydanej čiastky Zbierky zákonov bezplatne bez príloh.

Osoby nachádzajúce sa v ústavoch na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody majú obmedzenú osobnú slobodu a nemajú inú možnosť oboznámiť sa s obsah právnych predpisov   prostredníctvom   výtlačku   Zbierky   zákonov,   ktorý   je   obciam   bezplatne poskytovaný a ktorý je prístupný každému na nazretie. Preto tieto osoby v čase výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody môžu poznať obsah právnych predpisov iba tak, že im budú tieto právne predpisy vypožičané z knižničného fondu toho-ktorého ústavu.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo stýkať sa s obhajcom v rozsahu, ktorý vyplýva z Trestného poriadku, a môže byť s ním v písomnom styku bez obmedzenia.   Taktiež   s ním   môže   hovoriť   v ústave,   v miestnosti   na   to   určenej,   bez prítomnosti tretej osoby v čase a rozsahu nenarušujúcom ústavný poriadok.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o výkone väzby obvinený má právo požiadať advokáta o právnu pomoc vo veci, ktorá nesúvisí s trestnou vecou, pre ktorú je vo väzbe. Ak je však vo väzbe obvinený z dôvodu uvedeného v § 67 písm. b) Trestného poriadku (ďalej len   „kolúzna   väzba“),   jeho   korešpondencia   s advokátom   podlieha   kontrole   príslušného orgánu   činného   v trestnom   konaní;   na   rozhovor   obvineného   s advokátom   v ústave, v miestnosti   na   to   určenej,   je   potrebný   písomný   súhlas   príslušného   orgánu   činného v trestnom   konaní.   Rozhovor   sa   uskutoční   za   prítomnosti   príslušného   orgánu   činného v trestnom   konaní,   ak   si   to   pri   udelení   súhlasu   vyhradil,   vždy   však   za   prítomnosti príslušníka zboru.

Z vyššie uvedených ustanovení zákona o výkone väzby jednoznačne vyplýva, že aj zabezpečenie   právnych   predpisov   publikovaných   v Zbierke   zákonov   prostredníctvom advokáta nie je riešením problému, pretože realizácia práva na obhajobu by bola takmer nemožná,   ak   každý   predpis,   ktorý   obvinený   alebo   odsúdený   potrebuje,   by   žiadal   od právneho   zástupcu,   a často   nastáva   situácia,   keď   obvinený   alebo   odsúdený   je   povinný v priebehu   krátkej   lehoty   (niekoľkých   dní)   reagovať   na   rozhodnutia   orgánov   činných v trestnom konaní, resp. iných orgánov verejnej moci.

Riaditeľ Ústavu vo svojom vyjadrení potvrdil skutočnosť, že v knižničnom fonde ústavnej   knižnice   nie   je   k dispozícii   pre   obvinených   a odsúdených   Zbierka   zákonov. Ústavný súd z kópií knižných lístkov zistil, že sťažovateľovi skutočne neboli poskytnuté niektoré ním uvedené právne predpisy (napr. zákon o prokuratúre, vyhláška č. 114/1994 Z. z. ), pretože v tomto čase neboli v knižničnom fonde Ústavu. Niektoré z nich boli do tohto fondu zaradené po sťažnosti sťažovateľa, čo vyplýva z fotokópie zoznamu právnej literatúry knižničného fondu ústavnej knižnice.

Porušením práva na obhajobu obsiahnutého v čl. 50 ods. 3 ústavy je, ak obvinený alebo odsúdený   nemá prístup   ku   všetkým   právnym   predpisom   publikovaným v Zbierke zákonov   v takom   rozsahu   a čase,   ako   potrebuje na svoju   obhajobu.   Naviac je   potrebné poukázať na to, že z účelu väzby ani výkonu trestu odňatia slobody nevyplýva potreba obmedzenia prístupu osôb obvinených a odsúdených k právnym predpisom uverejneným v Zbierke zákonov. Naopak, znalosť právnych predpisov môže byť súčasťou výchovného pôsobenia na tieto osoby.

V danom prípade sťažovateľ nemal prístup ku všetkým právnym predpisom, ktoré potreboval   v súvislosti   s realizáciou   jeho   práva   na   obhajobu   v trestnej   veci   vedenej   na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02, tak ako to vyplýva z jeho sťažnosti, hlavne v mesiacoch júl a august v roku 2002. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že porušovanie práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy môže nastať kedykoľvek do právoplatného skončenia jeho veci, pretože Ústav doteraz nemá v knižničnom fonde Zbierku zákonov.

Právo obvineného obhajovať sa osobne je jeho prvým a základným právom a jeho realizácia v žiadnom prípade nevylučuje, aby obvinený bol obhajovaný aj prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Vzhľadom na to, že Ústav nezabezpečil sťažovateľovi prístup k právnym predpisom publikovaným   v Zbierke   zákonov   aj napriek   tomu,   že   v našom   právnom   poriadku   platí nevyvrátiteľná   domnienka   znalosti   práva,   ústavný   súd   prikázal   Ústavu,   aby   umožnil sťažovateľovi prístup ku všetkým právnym predpisom publikovaným v Zbierke zákonov, ktoré potrebuje (ktorých znalosť je nevyhnutná) na realizáciu svojho práva na obhajobu v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby mu ústavný súd okrem vyslovenia porušenia základných práv a slobôd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk. Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je v sťažnosti zdôvodnená.

Článok   127   ods.   3   ústavy   ustanovuje:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Na   základe   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde:   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Pre   nápravu   porušenia   základného   práva   na   obhajobu   urobil   ústavný   súd   tieto opatrenia: rozhodol o porušení základného práva a prikázal Ústavu, aby zabezpečil prístup sťažovateľa k právnym predpisom, ktoré potrebuje na realizáciu svojho práva na obhajobu v rámci konania vedeného na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 1 T 13/02. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade možno za dostatočné považovať už samotné deklarovanie porušenia základného práva sťažovateľa podľa   čl. 50 ods.   3 ústavy spojené s príkazom odstrániť   porušenie   jeho   práva,   a preto   nepriznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie.

Právny zástupca sťažovateľa Mgr. M. K. žiadal, aby mu ústavný súd priznal trovy konania, ktoré v prílohe k sťažnosti vyčíslil vo výške 15 262 Sk. Výšku trov právneho zastúpenia vyčíslil za úkony prevzatie a príprava zastúpenia celkom 5 014 Sk, rokovanie so sťažovateľom v Ústave 10. decembra 2003 celkom 5 014 Sk a doplnenie a upresnenie sťažnosti celkom 5 234 Sk.

Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa   § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady,   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   náhradu   trov   právneho zastupovania, pretože bol právnym zástupcom sťažovateľa ustanoveným ústavným súdom, a naviac vo veci bolo rozhodnuté, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   predstavuje   odmena   za   úkony   prevzatie   a príprava zastúpenia a rokovanie so sťažovateľom 10. decembra 2003 sumu 4 270 Sk za každý úkon.

Na základe ustanovenia § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ústavný súd rozhodol o náhrade výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu, t. j. 128 Sk.

Za doplnenie a upresnenie sťažnosti, ktoré bolo realizované v roku 2003, ústavný súd priznal odmenu vo výške jednej tretiny výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2003. Teda výška odmeny je 4 534 Sk. Rovnako ústavný súd rozhodol aj o náhrade výdavkov za miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu, t. j. 136 Sk. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 14 % za úkony uskutočnené v roku 2003 a vo výške 19 % za úkon z roku 2004. Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania vo výške, ktorú žiadal právny zástupca sťažovateľa, t. j. 15 262 Sk, pretože ním požadovaná   výška   trov   konania   nepresahuje   výšku   trov   konania   podľa   platnej   právnej úpravy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004