SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 255/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namietaporušenie svojich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žilinesp. zn. 8 NcC/187/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 13232/2014), sp. zn. 7 NcC/136/2013z 13. februára 2013 (Rvp 13233/2014), sp. zn. 7 NcC/137/2013 zo 14. fberuára 2013(Rvp 13234/2014), sp. zn. 8 NcC/129/2013 zo 28. februára 2013 (Rvp 13235/2014), sp. zn.10 NcC/181/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 13236/2014), sp. zn. 9 NcC/131/2013z 19. februára 2013 (Rvp 13237/2014), sp. zn. 5 NcC/346/2013 z 30. apríla 2013(Rvp 13238/2014), sp. zn. 8 NcC/219/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 13239/2014), sp. zn.7 NcC/190/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14459/2014), sp. zn. 10 NcC/323/2013z 20. marca 2013 (Rvp 14460/2014), sp. zn. 9 NcC/186/2013 zo 7. marca 2013(Rvp 14461/2014), sp. zn. 8 NcC/182/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 14462/2014) a sp. zn.10 NcC/180/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 14463/2014), sp. zn. 5 NcC/370/2013z 30. apríla 2013 (Rvp 14464/2014), sp. zn. 10 NcC/182/2013 z 21. marca 2013(Rvp 14465/2014), sp. zn. 7 NcC/135/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 14466/2014), sp. zn.5 NcC/377/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 14467/2014), sp. zn. 9 NcC/129/2013 z 19. februára2013 (Rvp 14468/2014), sp. zn. 5 NcC/186/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 14469/2014),sp. zn. 17 NcC/178/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14470/2014), sp. zn. 8 NcC/179/2013z 28. marca 2013 (Rvp 14471/2014), sp. zn. 5 NcC/140/2013 z 28. februára 2013(Rvp 14472/2014), sp. zn. 7 NcC/180/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14473/2014), sp. zn.7 NcC/177/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14474/2014), sp. zn. 6 NcC/453/2013 z 24. mája2013 (Rvp 14475/2014), sp. zn. 8 NcC/176/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 14476/2014), sp. zn.9 NcC/182/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 14477/2014), sp. zn. 10 NcC/175/2013 z 21. marca2013 (Rvp 14478/2014), sp. zn. 10 NcC/176/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 14479/2014),sp. zn. 6 NcC/456/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 14480/2014), sp. zn. 10 NcC/179/2013z 19. februára 2013 (Rvp 14481/2014), sp. zn. 6 NcC/360/2013 z 28. marca 2013(Rvp 14482/2014), sp. zn. 10 NcC/178/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 14483/2014), sp. zn.9 NcC/39/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 14484/2014), sp. zn. 6 NcC/39/2013 z 31. januára2013 (Rvp 14485/2014), sp. zn. 7 NcC/355/2013 z 19. augusta 2013 (Rvp 14486/2014),sp. zn. 8 NcC/39/203 zo 30. januára 2013 (Rvp 14487/2014) a sp. zn. 10 NcC/39/2013z 30. januára 2013 (Rvp 14488/2014) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:Rvp 13232/2014, Rvp 13233/2014, Rvp 13234/2014, Rvp 13235/2014, Rvp 13236/2014,Rvp 13237/2014, Rvp 13238/2014, Rvp 13239/2014, Rvp 14459/2014, Rvp 14460/2014,Rvp 14461/2014, Rvp 14462/2014 Rvp 14463/2014, Rvp 14464/2014, Rvp 14465/2014,Rvp 14466/2014, Rvp 14467/2014, Rvp 14468/2014, Rvp 14469/2014, Rvp 14470/2014,Rvp 14471/2014, Rvp 14472/2014, Rvp 14473/2014, Rvp 14474/2014, Rvp 14475/2014,Rvp 14476/2014, Rvp 14477/2014, Rvp 14478/2014, Rvp 14479/2014, Rvp 14480/2014,Rvp 14481/2014, Rvp 14482/2014, Rvp 14483/2014, Rvp 14484/2014, Rvp 14485/2014,Rvp 14486/2014, Rvp 14487/2014 a Rvp 14488/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 255/2015.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. a 24. októbra2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC/187/2013 z 28. marca 2013(Rvp 13232/2014), sp. zn. 7 NcC/136/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 13233/2014), sp. zn.7 NcC/137/2013 zo 14. februára 2013 (Rvp 13234/2014), sp. zn. 8 NcC/129/2013zo 28. februára 2013 (Rvp 13235/2014), sp. zn. 10 NcC/181/2013 z 21. marca 2013(Rvp 13236/2014), sp. zn. 9 NcC/131/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 13237/2014), sp. zn.5 NcC/346/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 13238/2014), sp. zn. 8 NcC/219/2013 z 8. marca2013 (Rvp 13239/2014), sp. zn. 7 NcC/190/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14459/2014),sp. zn. 10 NcC/323/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 14460/2014), sp. zn. 9 NcC/186/2013zo 7. marca 2013 (Rvp 14461/2014), sp. zn. 8 NcC/182/2013 z 28. marca 2013(Rvp 14462/2014) a sp. zn. 10 NcC/180/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 14463/2014), sp. zn.5 NcC/370/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 14464/2014), sp. zn. 10 NcC/182/2013 z 21. marca2013 (Rvp 14465/2014), sp. zn. 7 NcC/135/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 14466/2014),sp. zn. 5 NcC/377/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 14467/2014), sp. zn. 9 NcC/129/2013z 19. februára 2013 (Rvp 14468/2014), sp. zn. 5 NcC/186/2013 zo 7. marca 2013(Rvp 14469/2014), sp. zn. 17 NcC/178/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14470/2014), sp. zn.8 NcC/179/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 14471/2014), sp. zn. 5 NcC/140/2013z 28. februára 2013 (Rvp 14472/2014), sp. zn. 7 NcC/180/2013 z 12. februára 2013(Rvp 14473/2014), sp. zn. 7 NcC/177/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14474/2014), sp. zn.6 NcC/453/2013 z 24. mája 2013 (Rvp 14475/2014), sp. zn. 8 NcC/176/2013 z 8. marca2013 (Rvp 14476/2014), sp. zn. 9 NcC/182/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 14477/2014),sp. zn. 10 NcC/175/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 14478/2014), sp. zn. 10 NcC/176/2013z 21. marca 2013 (Rvp 14479/2014), sp. zn. 6 NcC/456/2013 z 31. mája 2013(Rvp 14480/2014), sp. zn. 10 NcC/179/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 14481/2014), sp. zn.6 NcC/360/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 14482/2014), sp. zn. 10 NcC/178/2013z 28. februára 2013 (Rvp 14483/2014), sp. zn. 9 NcC/39/2013 z 31. januára 2013(Rvp 14484/2014), sp. zn. 6 NcC/39/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 14485/2014), sp. zn.7 NcC/355/2013 z 19. augusta 2013 (Rvp 14486/2014), sp. zn. 8 NcC/39/203 zo 30. januára2013 (Rvp 14487/2014) a sp. zn. 10 NcC/39/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 14488/2014)(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina, Okresnémusúdu Liptovský Mikuláš, Okresnému súdu Čadca, Okresnému súdu Dolný Kubín,Okresnému súdu Martin, Okresnému súdu Námestovo a Okresnému súdu Ružomberok(ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalejlen „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsťkontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutiesúdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorýchúčastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jejstrane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sarozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudokESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škodyspôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokovanéa rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiťv jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach vskutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súdv petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“ V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petitejednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a vecivráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiskatoho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaOSP. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 13232/2014, Rvp 13233/2014, Rvp 13234/2014, Rvp 13235/2014, Rvp 13236/2014,Rvp 13237/2014, Rvp 13238/2014, Rvp 13239/2014, Rvp 14459/2014, Rvp 14460/2014,Rvp 14461/2014, Rvp 14462/2014 Rvp 14463/2014, Rvp 14464/2014, Rvp 14465/2014,Rvp 14466/2014, Rvp 14467/2014, Rvp 14468/2014, Rvp 14469/2014, Rvp 14470/2014,Rvp 14471/2014, Rvp 14472/2014, Rvp 14473/2014, Rvp 14474/2014, Rvp 14475/2014,Rvp 14476/2014, Rvp 14477/2014, Rvp 14478/2014, Rvp 14479/2014, Rvp 14480/2014,Rvp 14481/2014, Rvp 14482/2014, Rvp 14483/2014, Rvp 14484/2014, Rvp 14485/2014,Rvp 14486/2014, Rvp 14487/2014 a sp. zn. Rvp 14488/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú a okresného súdu,ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právnenormy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniamirozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu v civilných veciachsťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože ajv prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konaniav merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, činapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konaniao uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetomkonania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietkezaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčenýz prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutímo otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanieo uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postupvšeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovaniasporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcutak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bolanámietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súduby mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojenés konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmitouzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať navýsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne vopravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však takýto argument vosvojich sťažnostiach nepredostrela.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľkypre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súduv obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), takIII. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázkeprevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojichsťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôrvýnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše aplikovaný právny prístup máoporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, žetakéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýkaoprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02,tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne akoz judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolospravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúcsvoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu sťažností žiadnu skutočnosť alebodôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súdrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015