znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 255/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namietaporušenie   svojich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žilinesp. zn. 8 NcC/187/2013   z 28.   marca   2013   (Rvp 13232/2014),   sp. zn.   7 NcC/136/2013z 13. februára   2013   (Rvp 13233/2014),   sp. zn.   7 NcC/137/2013   zo   14.   fberuára   2013(Rvp 13234/2014), sp. zn. 8 NcC/129/2013 zo 28. februára 2013 (Rvp 13235/2014), sp. zn.10 NcC/181/2013   z   21.   marca   2013   (Rvp 13236/2014),   sp. zn.   9 NcC/131/2013z 19. februára   2013   (Rvp 13237/2014),   sp. zn.   5 NcC/346/2013   z   30.   apríla   2013(Rvp 13238/2014),   sp. zn.   8 NcC/219/2013   z   8.   marca   2013   (Rvp 13239/2014),   sp. zn.7 NcC/190/2013   z 13.   februára   2013   (Rvp 14459/2014),   sp. zn.   10 NcC/323/2013z 20. marca   2013   (Rvp 14460/2014),   sp. zn.   9 NcC/186/2013   zo   7.   marca   2013(Rvp 14461/2014), sp. zn. 8 NcC/182/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 14462/2014) a sp. zn.10 NcC/180/2013   z   18.   februára   2013   (Rvp 14463/2014),   sp. zn.   5 NcC/370/2013z 30. apríla   2013   (Rvp 14464/2014),   sp. zn.   10 NcC/182/2013   z 21.   marca   2013(Rvp 14465/2014), sp. zn. 7 NcC/135/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 14466/2014), sp. zn.5 NcC/377/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 14467/2014), sp. zn. 9 NcC/129/2013 z 19. februára2013   (Rvp 14468/2014),   sp. zn. 5 NcC/186/2013   zo 7. marca 2013   (Rvp 14469/2014),sp. zn. 17 NcC/178/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14470/2014), sp. zn. 8 NcC/179/2013z 28.   marca   2013   (Rvp 14471/2014),   sp. zn.   5 NcC/140/2013   z   28.   februára   2013(Rvp 14472/2014), sp. zn. 7 NcC/180/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14473/2014), sp. zn.7 NcC/177/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14474/2014), sp. zn. 6 NcC/453/2013 z 24. mája2013 (Rvp 14475/2014), sp. zn. 8 NcC/176/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 14476/2014), sp. zn.9 NcC/182/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 14477/2014), sp. zn. 10 NcC/175/2013 z 21. marca2013   (Rvp 14478/2014),   sp. zn.   10 NcC/176/2013   z 21.   marca   2013   (Rvp 14479/2014),sp. zn.   6 NcC/456/2013   z   31.   mája   2013   (Rvp 14480/2014),   sp. zn.   10 NcC/179/2013z 19. februára   2013   (Rvp 14481/2014),   sp. zn.   6 NcC/360/2013   z   28.   marca   2013(Rvp 14482/2014), sp. zn. 10 NcC/178/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 14483/2014), sp. zn.9 NcC/39/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 14484/2014), sp. zn. 6 NcC/39/2013 z 31. januára2013   (Rvp 14485/2014), sp. zn. 7 NcC/355/2013 z 19. augusta 2013 (Rvp 14486/2014),sp. zn.   8 NcC/39/203   zo   30.   januára   2013   (Rvp 14487/2014)   a   sp. zn.   10 NcC/39/2013z 30. januára 2013 (Rvp 14488/2014) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:Rvp 13232/2014,   Rvp 13233/2014,   Rvp 13234/2014,   Rvp 13235/2014,   Rvp 13236/2014,Rvp 13237/2014,   Rvp 13238/2014,   Rvp 13239/2014,   Rvp 14459/2014,   Rvp 14460/2014,Rvp 14461/2014,   Rvp 14462/2014   Rvp 14463/2014,   Rvp 14464/2014,   Rvp 14465/2014,Rvp 14466/2014,   Rvp 14467/2014,   Rvp 14468/2014,   Rvp 14469/2014,   Rvp 14470/2014,Rvp 14471/2014,   Rvp 14472/2014,   Rvp 14473/2014,   Rvp 14474/2014,   Rvp 14475/2014,Rvp 14476/2014,   Rvp 14477/2014,   Rvp 14478/2014,   Rvp 14479/2014,   Rvp 14480/2014,Rvp 14481/2014,   Rvp 14482/2014,   Rvp 14483/2014,   Rvp 14484/2014,   Rvp 14485/2014,Rvp 14486/2014, Rvp 14487/2014 a Rvp 14488/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 255/2015.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. a 24. októbra2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC/187/2013 z 28. marca 2013(Rvp 13232/2014), sp. zn. 7 NcC/136/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 13233/2014), sp. zn.7 NcC/137/2013   zo   14.   februára   2013   (Rvp 13234/2014),   sp. zn.   8 NcC/129/2013zo 28. februára   2013   (Rvp 13235/2014),   sp. zn.   10 NcC/181/2013   z   21.   marca   2013(Rvp 13236/2014), sp. zn. 9 NcC/131/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 13237/2014), sp. zn.5 NcC/346/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 13238/2014), sp. zn. 8 NcC/219/2013 z 8. marca2013 (Rvp 13239/2014), sp. zn. 7 NcC/190/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14459/2014),sp. zn.   10 NcC/323/2013   z   20.   marca   2013   (Rvp 14460/2014),   sp. zn.   9 NcC/186/2013zo 7. marca   2013   (Rvp 14461/2014),   sp. zn.   8 NcC/182/2013   z   28.   marca   2013(Rvp 14462/2014) a sp. zn. 10 NcC/180/2013 z 18. februára 2013 (Rvp 14463/2014), sp. zn.5 NcC/370/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 14464/2014), sp. zn. 10 NcC/182/2013 z 21. marca2013 (Rvp 14465/2014), sp. zn. 7 NcC/135/2013 zo 6. februára 2013 (Rvp 14466/2014),sp. zn.   5 NcC/377/2013   z 31.   mája   2013   (Rvp 14467/2014),   sp. zn.   9 NcC/129/2013z 19. februára   2013   (Rvp 14468/2014),   sp. zn.   5 NcC/186/2013   zo   7.   marca   2013(Rvp 14469/2014), sp. zn. 17 NcC/178/2013 z 13. februára 2013 (Rvp 14470/2014), sp. zn.8 NcC/179/2013   z   28.   marca   2013   (Rvp 14471/2014),   sp. zn.   5 NcC/140/2013z 28. februára   2013   (Rvp 14472/2014),   sp. zn.   7 NcC/180/2013   z   12.   februára   2013(Rvp 14473/2014), sp. zn. 7 NcC/177/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 14474/2014), sp. zn.6 NcC/453/2013 z 24. mája 2013 (Rvp 14475/2014), sp. zn. 8 NcC/176/2013 z 8. marca2013   (Rvp 14476/2014),   sp. zn.   9 NcC/182/2013   zo   7.   marca   2013   (Rvp 14477/2014),sp. zn. 10 NcC/175/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 14478/2014), sp. zn. 10 NcC/176/2013z 21.   marca   2013   (Rvp 14479/2014),   sp. zn.   6 NcC/456/2013   z   31.   mája   2013(Rvp 14480/2014), sp. zn. 10 NcC/179/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 14481/2014), sp. zn.6 NcC/360/2013   z   28.   marca   2013   (Rvp 14482/2014),   sp. zn.   10 NcC/178/2013z 28. februára   2013   (Rvp 14483/2014),   sp. zn.   9 NcC/39/2013   z   31.   januára   2013(Rvp 14484/2014), sp. zn. 6 NcC/39/2013 z 31. januára 2013   (Rvp 14485/2014), sp. zn.7 NcC/355/2013 z 19. augusta 2013 (Rvp 14486/2014), sp. zn. 8 NcC/39/203 zo 30. januára2013 (Rvp 14487/2014) a sp. zn. 10 NcC/39/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 14488/2014)(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina, Okresnémusúdu   Liptovský   Mikuláš,   Okresnému   súdu   Čadca,   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín,Okresnému   súdu Martin, Okresnému súdu Námestovo a Okresnému súdu Ružomberok(ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalejlen   „žaloby   o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsťkontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutiesúdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi,   ktorýchúčastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresným   súdom,   ktoré   sú   zároveň   podľa   zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jejstrane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sarozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09,III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudokESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škodyspôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokovanéa rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiťv jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach vskutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súdv petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“ V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petitejednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a vecivráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiskatoho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého   označil za porušovateľa svojich práv. Platí to   predovšetkým v   situácii, keď   jesťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaOSP.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn.Rvp 13232/2014,   Rvp 13233/2014,   Rvp 13234/2014,   Rvp 13235/2014,   Rvp 13236/2014,Rvp 13237/2014,   Rvp 13238/2014,   Rvp 13239/2014,   Rvp 14459/2014,   Rvp 14460/2014,Rvp 14461/2014,   Rvp 14462/2014   Rvp 14463/2014,   Rvp 14464/2014,   Rvp 14465/2014,Rvp 14466/2014,   Rvp 14467/2014,   Rvp 14468/2014,   Rvp 14469/2014,   Rvp 14470/2014,Rvp 14471/2014,   Rvp 14472/2014,   Rvp 14473/2014,   Rvp 14474/2014,   Rvp 14475/2014,Rvp 14476/2014,   Rvp 14477/2014,   Rvp 14478/2014,   Rvp 14479/2014,   Rvp 14480/2014,Rvp 14481/2014,   Rvp 14482/2014,   Rvp 14483/2014,   Rvp 14484/2014,   Rvp 14485/2014,Rvp 14486/2014, Rvp 14487/2014 a sp. zn. Rvp 14488/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky,   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú   a okresného   súdu,ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právnenormy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniamirozhodol   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu   v   civilných   veciachsťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04,I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože ajv prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konaniav merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu„je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   činapadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkiných   vecí   uvádza,   že   predmet   konaniao uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetomkonania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietkezaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je,   alebo   nie   je   vylúčenýz prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutímo otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanieo uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postupvšeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovaniasporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcutak   nachádza   svoj odraz i v   kvalite meritórneho rozhodnutia   v konaní, v   ktorom   bolanámietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súduby mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojenés konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmitouzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať navýsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne vopravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však   takýto   argument   vosvojich sťažnostiach nepredostrela.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľkypre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súduv obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), takIII. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázkeprevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojichsťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôrvýnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše aplikovaný právny prístup máoporu   aj   v rozhodovacej   praxi   ESĽP,   ktorý   v súvislosti   s namietaným   porušením   právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, žetakéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýkaoprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania   (o námietke   zaujatosti,   pozn.)neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02,tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviťprocesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne akoz judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),vyplýva,   že   ústavný   súd   a   ESĽP   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolospravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúcsvoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu sťažností žiadnu skutočnosť alebodôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súdrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015