znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 255/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   V.,   T.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia slobody   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 46/2010 z 2. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011 doručená sťažnosť D. V., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010 a uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 1 Tdo 46/2010 z 2. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 T/171/2007 z 11. decembra 2008 uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a   na základe aplikácie ustanovenia § 47 ods.   2 Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010   bol označený rozsudok na základe novely Trestného zákona zmenený tak, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   označenými   rozhodnutiami   konajúcich   súdov došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje námietky sťažovateľ opiera o túto argumentáciu: «Skutok, pre ktorý je sťažovateľ právoplatne odsúdený, je právne kvalifikovaný aj s použitím § 47 ods. 2 Tr. zák., na čo podľa sťažovateľa neboli dané zákonné podmienky. Podľa prechodného ustanovenia § 437 ods. 5 Tr. zák. sa ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 43 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb.

Záver, že sťažovateľ bol potrestaný za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. nemožno urobiť.

Trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. 4T 577/1987 zo dňa 24.9.1987 vykonal sťažovateľ   dňa   1.1.1990,   v čase,   keď   ustanovenie § 43 zák. č. 140/1961   Zb.   nebolo   súčasťou   zákona   (bolo   zavedené   až   s   účinnosťou   od   1.9.2003 zákonom č. 171/2003 Z.z.).

Otázku   použitia   tohto   ustanovenia   vo   vzťahu   k   „potrestaniu“   riešilo   prechodné ustanovenie § 299a ods. 4 zák. č. 140/1961 Zb. tak, že sa vyžadovalo spáchanie ďalšieho trestného činu uvedeného v § 43 za účinnosti zák. č. 140/1961 Zb., t.j. v období po 1.9.2003 do 31.12.2005 (pretože od 1.1.2006 nadobudol účinnosť už iný zákon, zákon č. 300/2005 Z.z.). Za účinnosti zák. č. 140/1961 Zb. po 1.9.2003 do 31.12.2005 sťažovateľ trestný čin uvedený v § 43 zák. č. 140/1961 Zb. nespáchal.

Nemožno uzatvoriť, ako to urobil Najvyšší súd SR, že sa takéhoto trestného činu dopustil v období od 28.7.2005 do 31.12.2005, pretože trestný čin podľa § 208 Tr. zák. (resp. podľa § 215 predchádzajúceho Tr. zák.) je špecifický v tom, že vyžaduje sústavnosť, pričom   obdobie   od   28.7.2005   do   14.5.2007   je   takýmto   trestným   činom   v   prípade sťažovateľa len vo svojom súhrne, pokiaľ by sa skúmali samostatne niektoré časové úseky, nemuselo by ísť o tento trestný čin, dokonca v týchto časových úsekoch nemuselo ani dôjsť k čiastkovým konaniam, ktoré len v súhrne za celé skúmané obdobie tvoria trestný čin. Súd   samostatne   neskúmal   úsek   od   28.7.2005   do   31.12.2005,   a   preto   urobenie takéhoto záveru je aj porušením princípu prezumpcie neviny.

Podmienka „potrestania" podľa zák. č. 140/1961 Zb. môže byť posúdená len podľa zák. č. 140/1961 Zb. a nie podľa iného zákona.

To, či sa sťažovateľ dopustil trestného činu podľa § 43 zák. č. 140/1961 Zb. aj v období   od   1.9.2003   do   31.12.2005   je   len   v   rovine   domnienok,   nikto   to   neskúmal, rozširovanie   podmienok   trestnosti   vo   forme   výkladu   medzier   v   zákone   v   neprospech obvineného bez akéhokoľvek odôvodnenia je neprípustné.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domnieva, že použitie ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. v jeho prípade neprichádza do úvahy.

Závery všeobecných súdov v tomto smere nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú len v rovine domnienok, s vyššie uvedenou argumentáciou sťažovateľa sa nezaoberali.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 46/2010 z 2. marca 2011,   predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a dotknutej časti rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   v časti,   ktorej   sa   týka   aj   sťažnosť podaná   ústavnému   súdu,   sťažovateľ   založil   na argumentácii   totožnej   s odôvodnením sťažnosti, teda na tvrdení že u sťažovateľa neboli splnené podmienky na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“.

Krajský súd v danom rámci v odôvodnení uznesenia uviedol, že prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď kvalifikoval konanie sťažovateľa ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa ustanovení § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona   za   súčasnej   aplikácie   ustanovenia   §   47   ods.   2   Trestného   zákona   vzhľadom   na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa rozsudkami okresného súdu   z 24. septembra 1987 a z 20. júna 1991.

Krajský súd poukázal na tranzitórne ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona, v zmysle ktorého sa ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola   potrestaná   za   niektorý   z trestných   činov   uvedených   v ustanovení   §   43   ods.   1 predchádzajúceho   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“), ak ďalší trestný čin uvedený v ustanoveniach § 47 ods. 2   Trestného   zákona   spáchala táto   osoba   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto   Trestného zákona. Krajský súd dôvodil, že ustanovenie § 437 ods. 5 nového trestného kódexu vlastne pre   účely   aplikácie   zavedenej   zásady   „trikrát   a dosť“   vyriešilo   vzťah   ustanovenia   §   43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. a ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, pretože trestné činy   obsiahnuté   v zákone   č.   140/1961   Zb.   v porovnaní   s trestnými   činmi   uvedenými v ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona nie sú úplne totožné, či už z hľadiska obsahu, zákonného pomenovania alebo paragrafového označenia. Krajský súd dodal, že použitie ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. vo vzťahu k trestným činom spáchaným ešte pred zavedením tohto ustanovenia do zákona č. 140/1961 Zb., teda pred 1. septembrom 2003 riešilo ustanovenie § 299 zákona č. 140/1961 Zb.

Krajský súd následnou argumentáciou podporil svoj výrok o výmere trestu uloženého sťažovateľovi,   ktorým   zmenil   predchádzajúci   výrok   o treste   uloženom   prvostupňovým súdom. Krajský súd uviedol, že počas trestného konania došlo k zmene ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, a to novelizáciou – zákonom č. 576/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorej je pre uloženie   doživotného   trestu   odňatia   slobody   potrebné   splnenie   podmienok vymedzených   ustanovením   §   47   ods.   1   Trestného   zákona,   teda   musí   ísť   o trestný   čin, za ktorý uloženie tohto trestu Trestný zákon vo svojej osobitnej časti dovoľuje, uloženie tohto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov, čo podľa konštatovania krajského súdu u sťažovateľa splnené nebolo.

Ďalej krajský súd citoval nasledujúce ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona, podľa   ktorého,   ak   nie   sú   splnené   podmienky   uvedené   v odseku   1   tohto   paragrafu,   je potrebné   uložiť   trest   odňatia   slobody   na   25   rokov,   ak   tomu   nebránia   okolnosti   hodné osobitného zreteľa, pričom takémuto páchateľovi nemožno uložiť trest odňatia slobody pod 20 rokov.

Krajský súd napokon vo svojom rozhodnutí vyvodil záver, že okolnosti trestnej veci sťažovateľa umožňujú uloženie trestu   odňatia slobody   na 20 rokov,   tak ako to uviedol vo výroku svojho rozsudku.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný   súd   v   dotknutom   konaní   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Citujúc relevantné ustanovenia trestného kódexu, a síce ustanovenia § 47 ods. 1a 2 a § 437 ods. 5 Trestného zákona, ako aj ustanovenia § 43 ods. 1 predchádzajúceho zákona č. 140/1961 Zb. posúdil krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý aplikoval   na trestnú   vec sťažovateľa právnu   úpravu   novozavedeného   inštitútu   – zásady „trikrát a dosť“, ako zákonný.

Interpretáciou dotknutých ustanovení Trestného zákona krajský súd jasne vysvetlil, že   trest   odňatia   slobody   podľa   zásady   „trikrát   a dosť“   ukladá   konajúci   súd   s   odkazom na intertemporálne ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona aj vtedy, ak bol páchateľ v minulosti   potrestaný   za   niektorý   zo   skupiny   trestných   činov   taxatívne   vymedzených ustanoveniami § 43 ods. 1 predchádzajúceho zákona č. 140/1961 Zb. (a to bez ohľadu na to, či došlo k potrestaniu za tieto trestné činy   v čase pred alebo až po zavedení ustanovenia § 43   do   zákona   č.   140/1961   Zb.),   ak   páchateľ   spáchal   ďalší   trestný   čin   uvedený v ustanoveniach § 47 ods. 2 Trestného zákona po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

V nadväznosti na to a prihliadnuc na novelizáciu dotknutej zásady „trikrát a dosť“ dospel krajský súd k záveru, že v prípade sťažovateľa okolnosti veci umožňujú uložiť mu trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Krajský súd v rámci svojej argumentácie odvolaciu námietku sťažovateľa o nesplnení podmienok   umožňujúcich   uložiť   sťažovateľovi   trest   podľa   dotknutých   ustanovení   §   47 ods. 2 Trestného zákona teda neprijal.

Ústavný súd chce na tomto mieste predovšetkým zdôrazniť, že formulácia dotknutej právnej   úpravy   (ustanovenia   týkajúce   sa   zásady   „trikrát   a dosť“   a aj   súvisiace intertemporálne ustanovenie) sa vyznačuje dostatočnou určitosťou a možnosťou jej priamej aplikácie   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   pre   jej   správne   a jednotné   praktické   použitie uskutočňovať náročnejší výklad.

Krajský súd vyčerpávajúco interpretoval a následne aplikoval relevantné ustanovenia Trestného   zákona   týkajúce   sa   tzv.   zásady   „trikrát   a   dosť“,   na základe   čoho   rozhodol o uložení   trestu   odňatia   slobody   sťažovateľovi   vo   výmere   20   rokov.   Tento   záver   oprel o logické   a náležité   odôvodnenie,   ktoré   kvalifikuje   ústavný   súd   ako   dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej úpravy.

Rozsudok   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 8 ods. 2 listiny.Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/3/2009 z 13. apríla 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 46/2010 z 2. marca 2011

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru videl v skutočnosti, že konajúce súdy sa nezaoberali jeho argumentáciou vyvracajúcou možnosť aplikácie zásady „trikrát a dosť“ v jeho prípade.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku.

V   dovolaní   sťažovateľ   uviedol,   že „nesprávna   je   právna   kvalifikácia   skutku s použitím § 47 ods. 2 Tr.zák. a teda rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ktorým je ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák.“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok: prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   podania   dovolania   na   príslušnom   prvostupňovom   súde a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.

Najvyšší súd sa vyjadril, že po preskúmaní vecnej stránky dovolania zistil, že právne závery sťažovateľa, ktoré v dovolaní prezentoval, nemožno akceptovať.

V ďalšom bode najvyšší súd odkázal na závery rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   s rovnakou   právnou   argumentáciou   sťažovateľa obsiahnutou v podanom odvolaní vysporiadal „správnym a zákonným spôsobom“, keď na „strane   5   až   6“ tohto   rozsudku „jasne   a zreteľne   v súlade   so   skutočným   znením príslušných ustanovení Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zák. č. 300/2005 Z.z. vysvetlil povinnosť súdu použiť ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. aj v prípade obvineného“.

Najvyšší súd sa s formulovanými závermi krajského súdu v plnej miere stotožnil.

Najvyšší   súd   navyše   uviedol,   že   „právny   názor   dovolateľa   o tom,   že   pre   takýto postup by bola splnená zákonná podmienka len v prípade, ak by spáchal ďalší trestný čin v období od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005“, nemá oporu ani v ustanoveniach § 299a ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. a ani v ustanoveniach § 437 ods. 5 Trestného zákona.

Najvyšší súd tak skonštatoval nesúlad právnej argumentácie dovolania sťažovateľa s obsahom   príslušných   citovaných   ustanovení   oboch   trestných   kódexov   a vyvodil   záver o nedostatku   dovolacích   dôvodov   vymedzených   ustanoveniami   §   371   ods.   1   Trestného poriadku.

V   prijatom   uznesení   sp.   zn.   1   Tdo   46/2010   z 2.   marca   2011   prostredníctvom odôvodnenia odvolacieho súdu, ktoré považoval za dostatočne konkrétne a vecne správne, najvyšší súd potvrdil zákonnosť postupu konajúcich súdov v otázke určenia výmery trestu odňatia slobody, na základe čoho vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.Takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia   najvyššieho   súdu,   keď   tento   odkázal na odôvodnenie   predchádzajúceho   a súvisiaceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktoré považoval za zákonné a argumentačne vyčerpávajúce, je podľa ústavného súdu z hľadiska jeho   preskúmateľnosti   v zásade   akceptovateľný obsah   predchádzajúceho   rozhodnutia   je totiž   dotknutým   osobám   dostupný   jednak   prostredníctvom   ich   oznámenia   spôsobom stanoveným ustanoveniami § 179 Trestného poriadku, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do   príslušného   spisu   v zmysle   ustanovení   §   69   Trestného   poriadku   (obdobne   pozri III. ÚS 241/07).

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy (ustanovenia § 47   ods.   1   a 2   a   §   437   ods.   5   Trestného   zákona   a ustanovenie   §   43   ods.   1   zákona č. 140/1961 Zb.), ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, na ktorej postavil   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   tak   považuje   odôvodnenia   jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   súčasne   vylučuje   aj   možnosť   sťažovateľom   namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 8 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho súdu sp. zn.   1 Tdo   46/2010   z 2.   marca   2011   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011