znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 255/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   MUDr.   M.   S.,   C.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   H.   B.,   T.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 24   C 22/06   (pôvodne vedenom   bývalým Okresným   súdom   Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 C 1049/98) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 22/06 (pôvodne vedenom bývalým Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5 C 1049/98)   p o r u š e n é   b o l o.

2. MUDr. M. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia MUDr. M. S. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   H.   B., T.,   (...)   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia MUDr. M. S. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (...)   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 255/07-7 z 27. septembra 2007 vyhovel žiadosti MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“),   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom a uznesením č. k. III. ÚS 255/07-16 z 3. decembra 2007 prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 24 C 22/06   [pôvodne vedenom   bývalým Okresným súdom   Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „bývalý okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 1049/98]   je porušované   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. apríla 1998 predložil bývalému okresnému súdu žalobu proti Mestskému úradu B. (ďalej len „mestský úrad“) o zrušenie nezákonného rozhodnutia   a náhradu   škody.   V sťažnosti   popísal   úkony   vykonané   vo   veci   a   označil aj obdobia,   keď sa vo   veci   nekonalo.   Ide   o obdobia   od   1.   júna   1998   do 22. mája   2000 (23 mesiacov), od 22. mája 2000 do 15. februára 2001 (8 mesiacov) a od 8. októbra 2002 do 19. augusta 2005 (34 mesiacov).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 22/06 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zaviazal ho uhradiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   450   000   Sk,   ako   aj   trovy právneho zastúpenia v sume 34 178 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1345/07 z 31. januára 2008 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Vo veci sp. zn. 24 C/22/2006 bol návrh doručený súdu dňa 31. 01. 2006. Ako návrh bolo predložené uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 21. 05. 2001 a predmetom konania je návrh na zrušenie nezákonného rozhodnutia Mestského úradu B. Dňa 11. 04. 2006 bol daný pokyn na pripojenie spisu sp. zn. NM-5C/1049/1998. Dňa 30. 10. 2006 bol vytýčený termín pojednávania na deň 22. 11. 2006. Podaním zo dňa 18. 11. 2006   doručeným   súdu   20.   11.   2006,   požiadal   navrhovateľ   o odročenie   pojednávania   a zároveň doplnil návrh o ďalšieho odporcu.

Uznesením zo dňa 12. 01. 2007 nebol ustanovený navrhovateľovi zástupca z radov advokátov a zároveň bol vytýčený termín pojednávania na deň 28.   02.   2007.   Podaním zo dňa   26.   02.   2007   doručeným   súdu   26.   02.   2007,   požiadal   navrhovateľ   o   odročenie pojednávania, spresnil predmet a účastníkov konania a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.   Dňa   22.   03.   2007   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   25.   04.   2007 a na tomto   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok.   Rozsudok   navrhovateľ   prevzal   24.   05. 2007. Dňa 08. 06. 2007 doručil navrhovateľ súdu odvolanie proti rozsudku. Dňa 20. 06. 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní a námietke zaujatosti   konajúcej   sudkyne.   O   námietke   zaujatosti   rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne uznesením zo dňa 02. 07. 2007 a o odvolaní rozhodol dňa 17. 01. 2008.

Sme   toho   názoru,   že   vzhľadom   na   správanie   navrhovateľa   nedošlo   k   zbytočným prieťahom v konaní.

Na   časový   odstup   medzi   jednotlivými   úkonmi   konajúcej   sudkyne   iné   okolnosti ako zaťaženosť súdu nemáme.“

Sťažovateľ v podaní z 8. novembra 2007 a podpredseda   okresného súdu   v podaní z 31. januára 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom prerokovaní veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu (III. ÚS 99/07).

Povinnosťou súdu je zabezpečiť procesný postup, ktorého priebeh musí byť taký, aby sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty   účastníkov   a aby   bolo   zabezpečené rozhodnutie   vo   veci   samej.   Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý sudcom prikazuje, aby so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najskôr prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03 a iné) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a spôsob, akým   v konaní   postupoval   súd   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokovanej veci.

Pri   skúmaní   prvého   kritéria   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   žaloby   podanej bývalému   okresnému   súdu   30.   apríla   1998   boli   námietky   porušenia   základných   práv mestským   úradom   tým,   že   nesúhlasil   so   zriadením   lekárskej   ambulancie   sťažovateľom. Tento súd vo veci rozhodol 21. mája 2001 tak, že konanie zastavil a časť návrhu, ktorým sa sťažovateľ   domáhal „zvýšenia   nezákonného   rozhodnutia   č.   635/1997   z 12.   3.   1998 Mestského úradu v B.“, vylúčil na samostatné konanie.

Zo   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   ide   o bežnú   rozhodovaciu   činnosť   súdu vyžadujúcu najmä zistiť predmet konania a následne vo veci rozhodnúť.

Pri   skúmaní   druhého   kritéria   (správanie   účastníka   konania)   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ   predložil   bývalému   okresnému   súdu   žalobu,   ktorá   nespĺňala   náležitosti požadované   Občianskym   súdnom   poriadkom,   a preto   musela   byť   v konaní   doplňovaná. Sťažovateľ   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil   pojednávaní   konaných   22.   mája   2000 a 21. mája 2001.

Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu, nemožno sa v plnom rozsahu stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že tento vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov, a to najmä z dôvodu, že sťažovateľ predložil žalobu, ktorá nespĺňala zákonom predpísané náležitosti.

Ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   ani   s vyjadrením   podpredsedu   okresného   súdu, že vo veci bol návrh doručený 31. januára 2006, pretože bývalý okresný súd 21. mája 2001 rozhodol,   že   časť   návrhu vylučuje na samostatné konanie.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   30.   júna   2001,   ale   až   15.   januára   2002   bolo   vydané   opravné   uznesenie k výroku   pôvodného   rozhodnutia.   Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   podal   opravný prostriedok, ktorý však okresnému súdu predložil až 19. augusta 2005, teda po tri a pol roku, čo je ústavne neakceptovateľné.

Vo   veci   rozhodol   Krajský   súd   v Trenčíne   rozsudkom   č.   k.   4 Co   198/2007-80 zo 17. januára   2008   tak,   že   vec   v časti   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a v ostatných častiach rozsudok potvrdil. Spis bol okresnému súdu predložený s rozsudkom krajského súdu 30. januára 2008.

S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk, čo odôvodnil stavom právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva,   ktoré   si   vyžaduje   nielen   deklarovanie   porušenia,   ale   aj   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Pri   určovaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva pri rozhodovaní podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, predmet sporu a spoluúčasť sťažovateľa na vzniknutom stave (najmä nepredkladaním kvalitných návrhov) ústavný   súd   považuje   sumu   50   000   Sk   priznanú   sťažovateľovi   za   primerané   finančné zadosťučinenie (bod 2 výroku nálezu).

Právna zástupkyňa sťažovateľa požadovala priznať   náhradu trov konania v sume 34 178   Sk,   pričom   vychádzala   z tzv. „hodnoty   sporu“,   ktorý   ocenila   na   450   000   Sk, a taktiež   z   §   14a   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd sa pri určení výšky trov konania riadil ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Odmena   vypočítaná   ústavným   súdom   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s   §   1   ods.   3   citovanej   vyhlášky predstavuje celkovo sumu 6 296 Sk (odmena za jeden úkon – 2 970 Sk plus režijný paušál –178 Sk), ktorú je okresný súd povinný uhradiť Kancelárii ústavného súdu (bod 4 výroku nálezu) a Kancelária ústavného súdu právnej zástupkyni sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2008