znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 255/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., bytom M., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „postupom   Okresného   súdu   Vranov   n/T.   v konaní   pod   sp.   zn.   6   C   361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02, 3 C 119/02, 3 Co 101/04, 5 C 39/05 a 1 Co 293/05“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2006   doručená   (doplnená   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   listom   z   23.   marca   2006) sťažnosť   M.   L.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) „postupom Okresného súdu Vranov   n/T.   v konaní   pod   sp.   zn.   6   C   361/84,   5   C   246/86,   3   C   118/02,   3 C 119/02, 3 Co 101/04, 5 C 39/05 a 1 Co 293/05“.

Sťažovateľ uviedol, že 13. septembra 1984 podal „proti návrh na vysporiadanie majetkových záležitostí v k. č. 6 C 361/84“. Sťažovateľ uviedol, že v roku 1979 navštívil v sprievode   J.   P.   budovu   Krajského   súdu   v Košiciach,   pričom   v tejto   súvislosti   zistil, „aké sú   vytvorené   bližšie   osobné   priateľské   vzťahy   medzi   nim   a sudcami,   ktorí   neskôr v odvolacích konaniach rozhodovali“. Sťažovateľ uviedol, že spôsob vedenia pojednávaní na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) a na príslušnom krajskom súde   preukázal,   že   súdy   nemajú   záujem   zabezpečiť   ochranu   jeho   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   ďalších   vyššie   označených základných práv. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom súdov došlo k situácii, že nemohol bývať   vo vlastnom   zariadenom   byte,   a preto   musel   bývať   a   stravovať   sa   v hoteloch. Sťažovateľ vyslovil názor, že pri vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa príslušné súdy dopustili závažných pochybení, keďže nebrali do úvahy celý spoločný majetok manželov, ktorý existoval ku dňu zániku manželstva. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Rozsudok 5 C 246/86 zo dňa 25. 11. 1988 pod bodmi 2, 3 a 4 nebol nikdy potvrdený. Mnou podanými návrhmi zo dňa 13. 9. 1984, 11. 5. 1985 a 28. 4. 1986 v k. č. 6 C 361/84 a 5 C 246/86 až po mnohých urgenciách Okresný súd vo Vranove n./T. začal konať vydaním uznesenia 3 C 118/02 3 C 119/02 zo dňa 11. 11. 2002 t. j. po 18 rokoch a 2 mesiacoch súdnych prieťahov.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia okresného súdu z roku 1981 a v tejto súvislosti konštatoval, že danými rozhodnutiami bolo preukázané, že žalovaná mu sústavne bránila užívať jeho byt a ďalší majetok. Sťažovateľ je toho názoru, že postup súdov je príčinou toho, že nemohol riadne užívať svoj majetok. Sťažovateľ je zároveň toho názoru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 39/05 a 1 Co 293/05 sa súdy odmietli zaoberať jeho   návrhmi.   V závere   sťažovateľ   uviedol: „Viac   ako   dvadsaťročné   súdne   prieťahy v predmetných   konaniach   spôsobili,   že   dlh   od   žalovanej   sa   stal   nevymožiteľným,   lebo žalovaná 12 rokov žije v USA.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru,   práv   podľa   čl.   13 a čl.   17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu „postupom Okresného súdu Vranov n/T. v konaní pod sp. zn. 6 C 361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02, 3 C 119/02, 3 Co 101/04, 5 C 39/05 a 1 Co 293/05“, zaviazal okresný súd zaplatiť mu 30 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania   od   13.   septembra   1981   do   zaplatenia   a primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 000 Sk, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   17   dohovoru   nič   v   tomto   dohovore   sa   nemôže   vykladať   ak,   akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa   činov   zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd alebo na obmedzovanie   týchto   práv   a   slobôd   vo   väčšom   rozsahu,   než   to   dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. (...)

Na základe výzvy z 15. mája 2006 boli ústavnému súdu doručené namietané spisy okresného súdu, ako aj jeho vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa.

Z obsahu vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 361/84 ústavný súd zistil, že namietané konanie iniciovala bývalá manželka sťažovateľa návrhom na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorý   bol   okresnému   súdu doručený 28. júna 1984. V priebehu tohto konania okresný súd určil termíny viacerých pojednávaní,   pričom   na   pojednávaní   14.   septembra   1984   sťažovateľ   predložil   súdu písomnosť z 13. septembra 1984 označenú ako protinávrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na pojednávaní 21. mája 1985 okresný súd pripustil späťvzatie návrhu bývalej manželky sťažovateľa a konanie zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania v časti výroku o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 23 Co 293/85 z 29. novembra 1985 tak,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutej   časti   potvrdil.   Uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   361/84   o zastavení   konania   z 21.   mája   1985   nadobudlo právoplatnosť 3. januára 1986.

Na základe návrhu sťažovateľa, ktorý bol okresnému súdu doručený 28. apríla 1986, bolo na okresnom súde začaté konanie sp. zn. 5 C 246/86. V návrhu sťažovateľ žiadal pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 6 C 361/84 a zároveň navrhol, aby okresný súd zaviazal žalovanú   zaplatiť   mu   požadovanú   sumu,   prípadne   vydať   zariadenie   bytu   v hodnote rovnajúcej   sa   výške   požadovanej   sumy.   V rámci   konania   okresný   súd   určil   termíny viacerých   pojednávaní,   vypočul   svedkov,   ustanovil   znalca   a vykonal aj   ďalšie   procesné úkony.   Rozsudkom   sp.   zn.   5   C   246/86   z 29.   októbra   1987   okresný   súd   rozhodol o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   pričom   návrh   sťažovateľa o vydanie zlatej retiazky a zaplatenie sumy 5 195 Kčs vylúčil na samostatné konanie. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj žalovaná. Účastníci konania napadli odvolaním rozsudok okresného súdu okrem výroku o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie.   O odvolaní   účastníkov   konania   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením sp. zn. 23 Co 93/88 z 3. mája 1988 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po tom, čo Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok okresného súdu z 29. októbra 1987, okresný súd vo veci znovu konal a 25. novembra 1988 rozsudkom sp. zn. 5 C 246/86 rozhodol   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   V rozsudku   však opätovne   rozhodol   aj   o vylúčení   časti   návrhu   týkajúceho   sa   vydania   zlatej   retiazky a zaplatenia   sumy   5   195   Kčs   na   samostatné   konanie.   Proti   rozsudku   okresného   súdu sa odvolal sťažovateľ aj žalovaná. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 22 Co 102/89 z 21. marca 1989 tak, že potvrdil rozsudok   okresného   súdu,   ale   zrušil   jeho   výrok   o vylúčení   časti   návrhu   na   samostatné konanie   z dôvodu,   že   o vylúčení   veci   už   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   okresného   súdu z 29. októbra 1987 a rozsudok v tejto časti zrušený nebol. Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 246/86 bolo 3. mája 1989 právoplatne skončené v spojení s odvolacím konaním vedeným na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 22 Co 102/89.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 361/84 a 5 C 246/86 ústavný súd uvádza, že chráni ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon   o ústavnom   súde.   Tento   zákon nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993.   Neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti. Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd,   ak sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv,   ku   ktorému   došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 49/93, III. ÚS 108/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   118/02,   predovšetkým   z úradného záznamu okresného súdu z 3. januára 2002 ústavný súd zistil, že o protinávrhu sťažovateľa, ktorý bol súčasťou spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 361/84, nebol vytvorený nový spis. Taktiež nebol vytvorený nový spis týkajúci sa vylúčenia veci na samostatné konanie, o čom okresný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 246/86. Na základe toho okresný súd   návrhu   sťažovateľa   o vydanie   veci   pridelil   spisovú   značku   3   C   118/02   a návrhu sťažovateľa   o vydanie   zlatej   retiazky   a zaplatenie   požadovanej   sumy   spisovú   značku 3 C 119/02.   Následne   okresný   súd   po   vykonaní   niektorých   procesných   úkonov   určil v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 118/02 pojednávanie, na ktorom 27. júna 2003 spojil veci sp. zn. 3 C 118/02 a 3 C 119/02 na spoločné konanie. Na pojednávaní 29. septembra 2003 okresný súd spojené veci rozpojil. Zároveň konštatoval, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo právoplatne vyporiadané rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 246/86 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 22 Co 102/89, a preto podľa jeho názoru v prípade vyporiadania vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov tu existuje prekážka rozhodnutej veci. Okresný súd taktiež uviedol: „Pokiaľ ide o zlatú retiazku a zaplatenie sumy 5 195 Sk sú teraz otvorené 2 spisové značky, pretože ide o tých istých účastníkov konania a o tú istú sumu, je potrebné pokračovať v jednom konaní, lebo je to prekážka začatej veci a druhé konanie zastaviť. Súd konštatuje, že protinávrh v konaní bol doručený tun. súdu v roku 1984, o ktorom doteraz súd nerozhodol a samotná žaloba o vyporiadanie BSM a výpoveď žalovaného na zlatú retiazku a na veci v sume 5 195 Sk je protokolovaná 3. 9. 1986. Prednosť má vec, ktorá napadla na tun. súde skôr a ktorá tvorí prekážku začatého konania. Vo veci 3 C 119/02 súd rozhodol.“ Na základe toho okresný súd konanie o vydanie zlatej retiazky a zaplatenie sumy 5 195 Sk zastavil.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   118/02   okresný   súd   rozhodol   čiastočným rozsudkom z 3. decembra 2003 tak, že žalobu v časti týkajúcej sa vnesených osobných vecí sťažovateľa do manželstva v sume 2 830 Sk, predajom ktorých bol zakúpený kuchynský robot   zn.   ETA   v sume   2   750   Sk,   zamietol.   V odôvodnení   rozhodnutia   konštatoval, že na rozhodnutie ostáva nárok sťažovateľa na vydanie zlatej retiazky a vydanie osobných vecí v hodnote 2 365 Sk, ktoré ostali v spoločnom byte pri jeho odchode. Proti čiastočnému rozsudku   okresného   súdu   z 3.   decembra   2003   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 3 Co 101/04 z 23. novembra 2004 tak, že rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil okrem výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že o trovách konania bude rozhodnuté konečným rozhodnutím o celom petite žaloby. Na pojednávaní okresného súdu 12. apríla 2005 vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 118/02 okresný   súd   v súlade s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z 23.   novembra   2004 rozhodol o vylúčení nároku sťažovateľa o vydanie zlatej retiazky a osobných vecí v hodnote 2 365 Sk na samostatné konanie, pričom v tomto konaní mal rozhodnúť aj o trovách celého konania. Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 118/02 v spojení s odvolacím konaním vedeným na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3 Co 101/04 bolo právoplatne skončené 14. januára 2005.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 119/02 ústavný súd zistil, že v danom prípade išlo o spis vytvorený z pôvodného spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 246/86. V rámci pôvodného   konania   okresný   súd   rozsudkom   vylúčil   časť   návrhu   sťažovateľa   o vydanie zlatej retiazky a zaplatenie sumy na samostatné konanie. Ústavný súd už vyššie konštatoval, že okresný súd konania vedené pod sp. zn. 3 C 118/02 a 3 C 119/02 spojil na spoločné konanie. Na pojednávaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 119/02 okresný súd 29. septembra 2003 spojené veci rozpojil a konanie vedené pod sp. zn. 3 C 119/02 zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 21. novembra 2003 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1 Co 86/04 z 30. júna 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Na základe toho konanie vedené pod sp. zn. 3 C 119/02 v spojení s odvolacím konaním sp. zn. 1 Co 86/04 bolo právoplatne skončené 2. augusta 2004.

Na základe výsledkov konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 118/02 ostal na rozhodnutie už len návrh sťažovateľa o vydanie zlatej retiazky a vydanie osobných vecí v hodnote 2 365 Sk. Na pojednávaní 12. apríla 2005 okresný súd rozhodol, že konanie o vylúčenom   návrhu   bude   ďalej vedené   pod   sp.   zn.   5   C   39/05.   Na   tomto   pojednávaní okresný   súd   zároveň   nepripustil   zmenu   žalobného   návrhu   vo   veci   zaplatenia   sumy 30 000 Sk. Pripustil zmenu žalobného návrhu spočívajúcu v priznaní úroku z omeškania vo výške 17,6 % od 13. septembra 1984 až do zaplatenia. Okresný súd na pojednávaní 12. apríla   2005   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľa   o vydanie   zlatej   retiazky zamietol,   žalovanú   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   konkrétne   sumy   za   jednotlivé   veci so 6 % úrokom z omeškania od 12. apríla 2005 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nárok sťažovateľa na finančné plnenie zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005 podal sťažovateľ 1.   júla   2005   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 293/05 z 9. novembra 2005 tak, že rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti, teda vo výrokoch o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 39/05 v spojení s odvolacím konaním sp. zn. 1 Co 293/05 bolo právoplatne skončené 23. decembra 2005.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   vyššie   označených základných práv „postupom Okresného súdu Vranov n/T. v konaní pod sp. zn. 6 C 361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02, 3 C 119/02, 3 Co 101/04, 5 C 39/05 a 1 Co 293/05“. Z obsahu spisov okresného súdu sp. zn. 6 C 361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02, 3 C 119/02 a 5 C 39/05 ústavný súd zistil, že v danom prípade sa súdny spor medzi sťažovateľom a jeho bývalou manželkou   začal   návrhom   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov. Konanie   vedené   pod   sp.   zn.   6   C   361/84   bolo   z dôvodu   späťvzatia   návrhu   bývalou manželkou sťažovateľa právoplatne zastavené 3. januára 1986. V priebehu tohto konania však sťažovateľ podal protinávrh, pričom v nasledujúcich, vyššie označených konaniach okresný súd čiastočne rozhodoval o návrhoch sťažovateľa, pričom tieto konania po vylúčení veci   na   samostatné   konanie   boli   postupne   právoplatne   ukončené.   Konanie   vedené na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   246/86   v spojení   s odvolacím   konaním   vedeným na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 22 Co 102/89 bolo právoplatne skončené 3. mája 1989. Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 118/02 v spojení s odvolacím konaním vedeným pod sp. zn. 3 Co 101/04 bolo právoplatne skončené 14. januára 2005 a konanie vedené pod sp. zn. 3 C 119/02 v spojení s odvolacím konaním vedeným pod sp. zn. 1 Co 86/04 bolo právoplatne skončené 2. augusta 2004. Napokon, o ostávajúcej časti návrhu   sťažovateľa   bolo   právoplatne   rozhodnuté   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 5 C 39/05 v spojení s odvolacím konaním vedeným pod sp. zn. 1 Co 293/05 23. decembra 2005.

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti označil konania sp. zn. 3 Co 101/04 a 1 Co 293/05 ako konania vedené na okresnom súde, ústavný súd zistil, že ide o spisové značky odvolacích konaní vedených na Krajskom súde v Prešove. V prípade konania vedeného pod sp. zn. 3 Co 101/04 išlo o odvolacie konanie vedené na Krajskom súde v Prešove, ktorý v rámci neho rozhodol o odvolaní proti čiastočnému rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C 118/02 z 3. decembra 2003. V konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 293/05 Krajský súd v Prešove rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, v dvoch vyššie uvedených   prípadoch   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Prešove,   ústavný   súd poznamenáva, že konanie vedené na okresnom súde, ktorým súd rozhodol o ostatnej časti sťažovateľovho návrhu, bolo právoplatne skončené 23. decembra 2005, pričom rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005 sa stal vykonateľným 28. decembra 2005.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, t. j. 22. februára 2006, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ   nachádzal   pred   právoplatným   skončením   namietaného   súdneho   konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých   dôvodov   neexistuje   (napr.   I.   ÚS   235/03).   Tieto   tvrdenia   možno   aplikovať aj vo vzťahu   k namietanému   právu   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktoré je z hľadiska svojho obsahu totožné so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu.

Ostatné   sťažovateľom   namietané   konania   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 3 C 118/02 (v spojení s konaním Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 101/04) a sp. zn. 3 C 119/02, okrem konania sp. zn. 5 C 39/05 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde   v Prešove   sp.   zn.   1   Co   293/05,   boli   právoplatne   skončené   dávno   pred   uplynutím dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá z časového hľadiska   limituje   právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmavanie   namietaného   porušenia základných práv a slobôd postupom príslušných orgánov štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého okrem iného vyplýva, že ústavný súd nie je oprávnený na preskúmavanie rozhodnutí, proti ktorým možno podať opravný prostriedok (a týka sa to aj rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005, na preskúmanie ktorého bol   príslušný   a oprávnený   Krajský   súd   v Prešove),   je   z ústavného   hľadiska   vo   vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu pre ústavný súd významné len preskúmanie postupu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 293/05, ako aj jeho rozsudku z 9. novembra 2005.

Ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005 rozhodol   o ostatnej   časti   sťažovateľovej   žaloby.   V rozsudku   okresný   súd   zamietol sťažovateľov   návrh   o vydanie   zlatej   retiazky,   žalovanej   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi   konkrétne   sumy   za   jednotlivé   hnuteľné   veci   a v prevyšujúcej   časti   nárok na finančné plnenie zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co   293/05 z 9.   novembra   2005. Odvolací   súd   v tomto   rozsudku   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výrokoch o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval, že „výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, pokiaľ ide o zaplatenie finančných čiastok v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, pretože odvolanie žalobcu sa tohto výroku netýkalo a ako taký nadobudol právoplatnosť“.

Krajský   súd   v rozsudku   okrem   iného   konštatoval: „Súd   prvého   stupňa   vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo   veci   aj   správne   rozhodol.   Skutkové   zistenia   súdu   prvého   stupňa   zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na   týchto   správnych   skutkových   zisteniach   súdu   prvého   stupňa   nič   sa   nezmenilo   ani v štádiu odvolacieho konania.“ Krajský súd v rozsudku ďalej konštatoval, že okresný súd správne vychádzal aj zo skutkových zistení, ktoré boli súčasťou spisu okresného súdu sp. zn.   5 C 559/81.   V spomínanom   konaní   okresný   súd   rozhodol   o rozvode   manželstva sťažovateľa a žalovanej. Krajský súd sa stotožnil aj s postupom okresného súdu, ktorý pri prejednaní ostatnej časti sťažovateľovej žaloby vychádzal zo záverov konania sp. zn. 5 C 246/86,   v rámci   ktorého   okresný   súd   rozhodol   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Odvolací   súd   sa   ďalej   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   týkajúcimi   sa ohodnotenia vecí, za ktoré bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi konkrétne sumy. Krajský   súd   konštatoval, že okresný   súd   správne rozhodol   aj o zamietnutí časti   návrhu o vydanie zlatej retiazky, pretože bolo preukázané, že ide o dar, na vrátenie ktorého neboli zistené žiadne dôvody. V závere krajský súd uviedol, že okresný súd postupoval správne aj pokiaľ nepripustil zmenu žaloby na zaplatenie sumy 30 000 Sk tak, ako bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. 5 C 39/05 z 12. apríla 2005.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   skorších   rozhodnutiach   konštatoval,   že   obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru)   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutia bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o všeobecný súd) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na vyššie uvedené nezistil ani ďalšie možné porušenia   základných   práv,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a preto   zistený   skutkový   stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006