znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 255/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci prijatej sťažnosti M. F., toho času v Ústave   na   výkon   väzby   v P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T.,   P.,   pre   namietané porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Prešove   a Krajským   súdom   v Prešove   v trestnej   veci   vedenej   proti   nemu   Okresným úradom justičnej polície Policajného zboru Prešov pod sp. zn. ČVS: OUJP-31/10-2003 na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   NtV   42/03   a Krajský   súd Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tpo   49/03   v súvislosti   so   žiadosťou   M.   F. o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. mája 2003   p o r u š i l i   jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky porušením požiadavky neodkladnosti rozhodovania o takejto žiadosti.

2. M. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd Prešov   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov je   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. F. v sume 8   796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením č. k. III. ÚS 255/03-18 z 12. novembra 2003 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „uznesenie z 12. novembra 2003“ a „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. F. z 26. septembra 2003 (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“) týkajúcu sa trestnej veci vedenej proti nemu Okresným úradom justičnej polície Policajného zboru Prešov pod sp. zn. ČVS: OUJP-31/10-2003 (ďalej len trestná vec sťažovateľa“), a to v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   porušením   požiadavky   neodkladnosti   rozhodovania Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) a Krajským súdom Prešov (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. mája 2003 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“). Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá.

Uznesením z 12. novembra 2003 ústavný súd vymedzil predmet konania vo veci samej. Ten spočíva v posúdení, či doba konania okresného súdu a krajského súdu o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zodpovedá   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania o takej žiadosti obsiahnutej v práve sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby 16. mája 2003. Po tom, ako tejto žiadosti okresný prokurátor v Prešove (ďalej len „okresný prokurátor“) nevyhovel, predložil ju na rozhodnutie okresnému súdu 27. mája 2003. Okresný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn. NtV 42/03 z 11. augusta 2003 tak, že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu (ďalej len „uznesenie z 11. augusta 2003“). Keďže okresný prokurátor podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť (a sťažovateľ preto zostal vo väzbe), okresný súd ju predložil aj so spisom na rozhodnutie   krajskému   súdu   21.   augusta   2003.   Tento   uznesením   sp.   zn.   4   Tpo   49/03 z 18. septembra   2003   (ďalej   len   „uznesenie   z 18.   septembra   2003“)   zrušil   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   a sťažovateľa   ponechal   vo   väzbe.   Krajský   súd   doručil   svoje uznesenie aj so   spisom   okresnému   súdu   6. októbra   2003.   Okresný   súd potom   ako súd prvého stupňa zabezpečil doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi 15. októbra 2003.

Doba   konania   okresného   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby predstavuje   obdobia   od   27.   mája   2003   (doručenie   mu   žiadosti)   do   21.   augusta   2003 (predloženie veci na rozhodnutie krajskému súdu) a od 6. do 15. októbra 2003, keď okresný súd doručoval sťažovateľovi uznesenie krajského súdu. Ide teda v podstate o dobu troch mesiacov. Krajský súd konal od 21. augusta 2003 (predloženie mu veci na rozhodnutie) do 6.   októbra   2003   (vrátenie   spisu   aj so   svojím   uznesením   okresnému   súdu),   to   znamená mesiac   a pol.   Oba   súdy,   ktoré   sa   na   konaní   v   súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa o prepustenie z väzby zúčastnili, konali o tejto žiadosti spolu štyri a pol mesiaca.

2. Sťažovateľ videl v takomto postupe oboch súdov porušenie osobnej slobody podľa čl. 17 ústavy, pretože nezodpovedá § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“).

Podľa citovaného ustanovenia obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný   súd   tvrdil,   že   v konaní   týkajúcom   sa   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby neporušil žiadne jeho základné právo alebo slobodu.

V podaní z 29. októbra 2003 uviedol, že o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 nerozhodoval z dôvodu, že uznesenie o jeho vzatí do väzby z 26. marca 2003 nebolo v čase postúpenia označenej žiadosti okresnému súdu právoplatné (o sťažnosti sťažovateľa proti tomuto   uzneseniu   rozhodol   krajský   súd   zamietavo   až   12.   júna   2003).   Ako   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu potom považoval až podanie sťažovateľa z 20. júna 2003. O tejto potom rozhodol uznesením z 11. augusta 2003 (po nevyhovení jej a predložení zo strany okresného prokurátora 1. augusta 2003).

Takúto   argumentáciu   ústavný   súd   neakceptoval   už   vo   svojom   uznesení z 12. novembra 2003. Okrem iného uviedol, že „podanie sťažovateľa z 20. júna 2003 nebolo novou žiadosťou o jeho prepustenie z väzby, ale vlastne zopakovaním žiadosti zo 16. mája 2003, jej urgovaním a aktualizáciou argumentácie“, pričom „rozhodovanie krajského súdu o zákonnosti vzatia sťažovateľa do väzby nemohlo byť totiž prekážkou pre okresný súd, aby rozhodol   neodkladne   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   základe   jeho argumentácie...“.

Stanovisko   z 29.   októbra   2003   okresný   súd   doplnil   podaním   z 2.   januára   2004, v ktorom uviedol: „Toto stanovisko chceme doplniť v tom smere, že v čase, keď súdu bola postúpená žiadosť obvineného M. F. o prepustenie z väzby na slobodu, súd nedisponoval vyšetrovacím spisom, pretože tento vyšetrovací spis sa v tom čase nachádzal na Krajskom súde v Prešove, ktorý rozhodoval o sťažnosti obvineného M. F. proti uzneseniu o vzatí do väzby. Bez vyšetrovacieho spisu sudca nemohol ani preskúmať v akom štádiu sa nachádza vyšetrovanie a či existujú dôvody väzby, resp. pominuli.

Sme   toho   názoru,   že   analogicky,   ako   to   vyplýva   z ustanovenia   §   71   ods.   9   Tr. poriadku, nielen k návrhu na vzatie do väzby alebo na jej predĺženie, treba súdu pripojiť doposiaľ získaný celý spisový materiál, ale aj k žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, musí byť pripojený celý spisový materiál. V čase, kedy nám bola žiadosť odstúpená, sa však spis nachádzal na Krajskom súde v Prešove.“

Krajský súd v podaní z 23. októbra 2003 uviedol, že nezistil porušenie ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, a preto navrhol jeho ústavnú sťažnosť zamietnuť.

Zdôraznil predovšetkým, že: postup súdu nemožno vykladať iba znením § 72 ods. 2 TP, ale je potrebné zohľadniť objektívne možnosti a okolnosti, za ktorých príslušný sudca konal; odvolacia agenda krajského súdu je nedostatočne personálne obsadená a zostatok nerozhodnutých   vecí   v senáte   zákonnej   predsedníčky   senátu   vo   veci   sťažovateľa   bol v rozhodujúcom   období   dvojnásobkom   priemerného   mesačného   nápadu   do   senátu; predsedníčka   senátu   čerpala   riadnu   dovolenku   od   22.   augusta   do   17.   septembra   2003, pričom   počas   uvedeného   obdobia   vedenie   krajského   súdu   nemalo   možnosť   odňať   vec zákonnému sudcovi, pretože značná časť sudcov čerpala riadnu dovolenku.

3. Okresný súd a krajský súd sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrili vyššie označenými   podaniami,   pričom   obaja   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Právny zástupca sťažovateľa nevyužil možnosť nahliadnuť do spisu ústavného súdu (a   oboznámiť   sa   so   zadováženými   listinami   a vyjadreniami),   na   ktorú   bol   výslovne upozornený   listom   z 9.   decembra   2003.   Taktiež   súhlasil   s upustením   od   ústneho pojednávania.

Keďže všetci účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej a ústavný súd dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd už v uznesení z 12. novembra 2003 rozhodol, že námietky sťažovateľa o porušení požiadavky neodkladnosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

2. Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá   zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   ustanovuje   výslovne   §   72   ods.   2   TP, v ktorom sa uvádza, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“.

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   ústavný   súd   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5   ústavy   nezodpovedá   lehota   počítaná   na mesiace, ale na týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Keďže konanie okresnému súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo tri mesiace a konanie krajského súdu mesiac a pol, to znamená spolu štyri a pol mesiaca, oba súdy porušili právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 1 výroku tohto nálezu.

3. Argumentácia oboch súdov na ich obhajobu ich nezbavuje ústavnej zodpovednosti.

Okresný   súd   v podaní   z 2.   januára   2004   uviedol,   že   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby nemohol po predložení tejto žiadosti rozhodovať neodkladne preto, lebo v tom čase sa spis nachádzal na krajskom súde (pozri citáciu na str. 4 - 5 nálezu).

Tvrdenie okresného súdu znamená, že kvôli administratívnemu problému, ktorý bol inak ľahko riešiteľný (lebo spis sa nachádzal na súde vyššieho stupňa v tom istom meste), nerešpektoval predovšetkým ústavné požiadavky legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy („štátne orgány   môžu konať iba  ...   spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon“) a výkladu   a uplatňovania Trestného poriadku v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), čo malo za následok, že nezaručil v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale toto právo porušil.

Významu   základných   práv   a slobôd   v právnom   štáte   zodpovedá   aj   povinnosť všeobecných   súdov   zaručiť   ich   vo   svojej   činnosti,   pričom   tejto   povinnosti   ich   nemôžu zbaviť ani administratívne problémy, ktoré sú inak objektívne riešiteľné.

Ústavne   akceptovateľné   nie   sú   ani   skutočnosti   uvádzané krajským   súdom   v jeho podaní z 23. októbra 2003 (najmä nedostatočné personálne obsadenie a čerpanie riadnej dovolenky predsedníčkou senátu).

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na...“. Krajský súd bol teda povinný zabezpečiť v rámci svojej právomoci realizáciu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, o to viac, že už v čase, keď mu bola vec sťažovateľa predložená na rozhodnutie (21. augusta 2003), konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo neprimerane dlho.

4.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti z 26. septembra 2003 požadoval primerané finančné zadosťučinenie   v celkovej   sume   100   000   Sk,   ktoré   by   mu   mali   zaplatiť   spoločne a nerozdielne okrem okresného súdu a krajského súdu aj Okresná prokuratúra v Prešove (ďalej len „okresná prokuratúra“). Išlo o úhradu majetkovej ujmy v sume 50 000 Sk (za stratu   na   zárobku)   a nemajetkovej   ujmy   v sume   50   000   Sk   (aj   za   neprimerane   dlhé vybavovanie jeho podaní týkajúcich sa väzby).

Ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie len v časti, pričom v nej aj vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu), a preto prichádzalo do úvahy rozhodovať o primeranom finančnom zadosťučinení ako náhrade nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch len v tejto časti.

Právo v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, nie je vzhľadom na jeho povahu možné v prípade porušenia napraviť vo forme reštitúcie (navrátením do predošlého stavu), ale iba kompenzácie (náhradou). Kompenzáciu porušenia označeného práva v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   -   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   -   možno   dosiahnuť   samotným   konaním a rozhodnutím   ústavného   súdu   o porušení   práva   alebo   naviac   ešte   aj   priznaním   sumy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   nepochybne   utrpel   nemajetkovú   ujmu   spočívajúcu   v pocite nespravodlivosti z dôvodu zdĺhavého konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný   súd   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   133/02   tiež   vyslovil,   že   záujmy   ochrany ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb podľa čl. 127 ústavy spočívajú v tom, aby ústavný súd náležite preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.

Vzhľadom na konkrétnu intenzitu porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorú predstavuje neprimerane dlhá doba rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd dospel k názoru, že pre účinnú (teda primeranú a dostatočnú) nápravu porušenia označeného práva nie je postačujúce samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o porušení práva, ale nemajetkovú ujmu sťažovateľa treba kompenzovať aj finančne. Priznal mu teda podľa miery porušenia jeho práva zo strany okresného súdu a krajského súdu sumy 20 000 Sk, resp. 10 000 Sk, ktoré sú mu povinné vyplatiť do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a vo zvyšnej časti žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia potom nevyhovel (body 2 a 4 výroku nálezu).

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti z 26. septembra 2003 taktiež žiadal, aby ústavný súd   zaviazal   porušovateľov   jeho   práva   na   osobnú   slobodu   (okresný   súd   a   okresnú prokuratúru), aby spoločne a nerozdielne zaplatili trovy jeho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk (dva úkony právnej pomoci á 4 270 Sk - príprava, prevzatie   veci   a podanie   ústavnej   sťažnosti   a   režijný   paušál   2   x   128   Sk)   na   účet   jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

Uplatnená   suma   zodpovedá   príslušným   ustanoveniam   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vrátane základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom (4 270 Sk) a hodnoty režijného paušálu (128 Sk).

Súc   viazaný   návrhom   sťažovateľa   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde a s poukazom na § 36 ods. 2 tohto zákona (ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti nahradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy)   ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť uplatnenú sumu spôsobom uvedeným v bode 3 výroku nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004