SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 254/2015-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoJUDr. Pavlom Záhorským, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice, vo vecinamietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu SpišskáNová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu SpišskáNová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.15 Em 2/2012 konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.
4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 432, 30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jehoprávneho zástupcu JUDr. Pavla Záhorského, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 254/2015-20 z 2. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.15 Em 2/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na základevykonateľného rozsudku sp. zn. 1 C 167/2009 z 2. decembra 2009 upravujúceho styksťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom (ďalej len „rozhodnutie o styku“) okresnému súdu 1.augusta 2012 návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272 a § 273zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“). Sťažovateľ v ňom navrhol, aby okresný súd písomne vyzval povinnú dobrovoľne sapodrobiť súdnemu rozhodnutiu a v prípade bezvýslednosti výzvy, aby okresný súd uložilpovinnej pokutu.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v rámci vedeného konania uplatnenými návrhmiinicioval prijatie účinnejších opatrení poskytovaných Občianskym súdnym poriadkom,keďže výzvy okresného súdu a zaangažovaného kompetentného štátneho orgánu adresovanépovinnej ostali bezvýsledné.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v záujme dosiahnutia požadovaného výsledkuokresnému súdu navrhol realizovať vo veci pojednávanie pre účely zistenia skutkovéhostavu (či ide zo strany povinnej o zavinené neplnenie povinností vyplývajúcichz rozhodnutia o styku) a následného poučenia povinnej o možnosti prijatia radikálnejšíchopatrení poskytovaných Občianskym súdnym poriadkom pre účely vynútenia plneniapovinností.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na podľa jeho názoru neefektívne procesné úkonyokresného súdu a viaceré technické pochybenia v jeho postupe, čo kvalifikoval akoporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ zároveň vyjadril v sťažnosti vážne znepokojenie a uviedol: „V priebehu časove dlhodobého konania sme dospeli na základe vyjadrení a postojov matky, že táto pod rôznymi výhovorkami, menením miesta odovzdávania dcéry otcovi, zatajovaním svojho bydliska, neochotou akceptovať náhradné termíny v prípade onemocnenia dieťaťa, sleduje odcudzenie maloletej od svojho otca.“
Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných právvyužil aj právny prostriedok poskytovaný mu § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a adresoval predsedovi okresného súdu
29. mája 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá mu však nepriniesla požadovaný efekt,keďže bola predsedom okresného súdu vyhodnotená ako nedôvodná.
Na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em /2/2012, prikázal okresnému súdukonať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vsume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súdprostredníctvom svojho predsedu. Jeho stanovisko doručené ústavnému súdu 14. júla 2015obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania, na základektorého predseda okresného súdu konštatoval, že je sťažnosť sťažovateľa„neopodstatnená“. V liste okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávaniav danej veci.
Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu7. augusta 2015 sťažovateľ uviedol:
«Vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 7.7.2015 konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Márie Husárovej sa táto samotná usvedčuje z prieťahov v konaní o ktorých sme písali vo svojej sťažnosti na Ústavný súd SR z 10.8.2014.
Hneď v druhom riadku chronologickej korešpodencie týkajúcej sa predmetnej veci podpísanej konajúcou sudkyňou uvádza, cit. že: „31.10.2012 súdu oznámené, že matka sa zdržiava s maloletou dcérou ⬛⬛⬛⬛.
Napriek uvedenému v ďalšom v tom istom písomnom prehľade je uvedené, že: „15.5.2013 matka tunajším súdom vyzvaná na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia 1C/167/2009-25 zo dňa 2.12.2009“, ale že: „matka na adrese ⬛⬛⬛⬛ výzvu neprevzala, napriek opakovanému doručovaniu súdu bola vrátená ako neprevzatá dňa
24.5.2013 s uvedením -adresát neznámy“. Čiže 10 mesiacov od podania návrhu (1.8.2012) na výkon rozhodnutia oprávneným, povinnej ani nebola doručená.
V ďalšom prehľade korešpodencie sa uvádza, že: „Výzva na dodržanie súdneho rozhodnutia opätovne matke zaslaná 17.6.2013, vrátená súdu ako neprevzatá 20.6.2013“. Dňa 24.6.2013 znovu súd zasiela žiadosť na ÚPSVaR o prešetrenie pomerov u matky „nakoľko na poslednej známej adrese ⬛⬛⬛⬛ sa matka nenachádza“.
Ďalej súd v prehľade korešpodencie uvádza ako novú vec, cit. že: „28.6.2013 súdu doručená správa ÚPSVaR Košice v ktorej je uvedené, že matka má bydlisko ⬛⬛⬛⬛,napriek tomu, že súd o tom vedel od 31.10.2012 (viď druhý riadok chronologickej korešpodencie).
Opozdené reakcie súdu na návrh oprávneného na výkon rozhodnutia podaný 1.8.2012: 1. Výzva súdu na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia styku otca s dieťaťom z 15.5.2013 - po 10 mesiacoch. 2. List súdu adresovaný Úradu PSVaR Košice 14.3.2014 na vykonanie pohovoru s povinnou o dodržiavaní súdneho rozhodnutia o styku otca s dieťaťom - po dobe 19,5 mesiacov. 3. Predvolanie na výsluch povinnej na deň 8.1.2014 - po 17 mesiacoch (výsluch bol odročený na neurčito doposiaľ sa neuskutočnil). 4. Uznesenie súdu o ustanovení kolízneho opatrovníka - ÚPSVaR Gelnica z 18.12.2013 – po 17 mesiacoch. 5. Žiadosť o vydanie predbežného opatrenia zo dňa 17.2.2012 prijatá na súde 21.2.2012,
- nikdy nebolo vydané žiadne uznesenie.
Prvým náznakom normalizácie styku otca s maloletou dcérou v súlade s právoplatným rozsudkom Okresného súdu zo dňa 2.12.2009, dochádza po konečne vytýčenom súdnom pojednávaní dňa 3.2.2015 - po 2,5 rokoch na ktorom sa zúčastnili všetky zainteresované zložky, oprávnený aj povinná, ich právny zástupcovia, kolízny opatrovník ÚPSVaR Gelnica. Na tomto pojednávaní bol daný priestor pre vyjasnenie mnohých problémov, povinná si uvedomila nezvratnosť plnenia právoplatného uznesenia súdu o styku otca s dieťaťom. Je na škodu veci, že pojednávanie sa uskutočnilo až po tak dlhej dobe od podania návrhu, aj to na základe viacerých urgencií oprávneného a jeho právneho zástupcu a úradov práce sociálnych vecí a rodiny v Spišskej Novej Vsi, Gelnici a v Košiciach.
Ďalej je na škodu veci, že prvá sankcia - uložená pokuta povinnej bola uložená Uznesením súdu až 13.1.2015, teda po 2,5 ročnom boji otca za svoje práva.
Škoda, že matka - povinná za svoje popieranie práv styku otca s dieťaťom nebola potrestaná, pretože Krajský súd v Košiciach konštatoval, že uznesenie o udelení pokuty bolo chybné, zmätočné a nepreskúmateľné.
Ako sa bude vyvíjať ďalšie stretávanie otca s dieťaťom po odročenom pojednávaní na ktorom sa majú upresniť styky otca s dieťaťom záleží od konajúceho súdu.
Sankcia uložená matke po prežitom 2,5 ročnom trápení otca by určite pôsobila preventívne.»
Súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci prezentoval sťažovateľ eštev podanej sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, vyjadreniaúčastníkov konania, ako aj súvisiacu právnu úpravu a dospel k týmto pre posúdeniesťažnosti relevantným zisteniam:
Podľa § 272 ods. 1 písm. a) OSP je súd oprávnený nariadiť výkon rozhodnutiana základe vykonateľného rozhodnutia súdu.
Podľa § 272 ods. 3 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súdpísomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sarozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinnostíustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.
Podľa § 272 ods. 4 OSP je súd oprávnený výzvu podľa odseku 3 uskutočniťbezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzve sadoručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.
Podľa § 272 ods. 5 OSP je súd oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.
Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutuv sume 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane.
Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby
a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,
b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnémupodľa osobitného predpisu.
Podľa § 273 ods. 3 OSP ak povinný začal dobrovoľne plniť rozhodnutie podľa § 272ods. 1, súd vyzve príslušný štátny orgán, aby obnovil výplatu dávok zastavených podľaodseku 2.
Podľa § 273 ods. 4 OSP súd je oprávnený v súčinnosti s príslušným orgánomsociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obcezabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jehoodovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutiepriznáva právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnenýneoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Sudca je oprávnený poveriťzabezpečením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnakéoprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvorenieobydlia, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibažesudca výkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdnehotajomníka.
Návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom bol1. augusta 2012 doručený Okresnému súdu Košice I. Tento postúpil návrh sťažovateľa11. septembra 2012 okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému.
Okresný súd následne zisťoval aktuálny pobyt účastníka konania – povinnej, kdekompetentný štátny orgán reagoval na žiadosť okresného súdu 31. októbra 2012, keď muoznámil aktuálnu adresu povinnej. Okresný súd pristúpil k prešetreniu pomerov u povinnejprostredníctvom kompetentného štátneho orgánu, ktorého správu potom predložilna vyjadrenie sťažovateľovi. Okresný súd adresoval 15. mája 2013 povinnej výzvuna dobrovoľné plnenie povinností s príslušným poučením. Zásielku sa mu však nepodarilopovinnej doručiť, pretože ju zaslal (napriek oznámeniu kompetentného štátneho orgánuz 31. októbra 2012) na neaktuálnu adresu.
Okresnému súdu bola opätovne zo strany kompetentného štátneho orgánu 28. júna2013 oznámená aktuálna adresa povinnej a predložená správa o prešetrení pomerovu povinnej. Okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyjadrenia. Na uvedenú výzvupovinná reagovala 25. septembra 2013.
Okresný súd určil termín výsluchu účastníkov konania na 8. január 2014. Povinnáa jej právny zástupca však ospravedlnili svoju neprítomnosť a súčasne požiadali o vypočutiepovinnej dožiadaným súdom. Okresný súd 19. marca 2014 povinnej adresoval „výzvu na rešpektovaniu rozhodnutia“ a poučil ju o možnosti uloženia poriadkovej pokutya ďalších relevantných opatrení; takisto vyzval kompetentný orgán o vykonanie pohovorus povinnou pre účely dobrovoľného plnenia.
Okresný súd uznesením z 24. apríla 2014 uložil povinnej poriadkovú pokutu v sume200 €, pričom povinná podala proti uzneseniu odvolanie. Uznesením nadriadeného súduz 27. novembra 2014 bolo rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokutyzrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Nadriadený súd odôvodnil svoje rozhodnutiepostupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, kde skonštatoval procesnú vadu spôsobujúcunepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, keď podľa jeho názoru nespĺňalo zrušenéuznesenie obsahové náležitosti požadované ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojenís ustanoveniami § 167 ods. 2 OSP, pretože v ňom absentovala špecifikácia konkrétnehoporušenia povinností povinnou (chýbala „časová konkretizácia nesplnenia povinnosti uloženej súdom“). Odvolací súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vykonať potrebnédôkazy pre účely náležitej špecifikácie porušenia povinností zo strany povinnej a posúdenia,či prípadné nesplnenie povinností možno pričítať zavinenému a vedomému konaniupovinnej.
Po vrátení spisového materiálu odvolacím súdom v decembri 2014 vykonal okresnýsúd 3. februára 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval zisťovaniu skutkového stavuv intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročil pre účely priebežnéhoinformovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.
Okresný súd uskutočnil 25. augusta 2015 pojednávanie, na ktorom sa venovalzisťovaniu skutkového stavu v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročilpre účely priebežného informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.
Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéčl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vecprerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolaciehoa dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkonrozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani ústavaa ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciachnevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byťposkytnutá súdna ochrana (pozri I. ÚS 70/98).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto ajv prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovúa právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správaniesťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).
1. Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Ústavnýsúd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke akozložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnouúpravou, ako aj rezortnou internou inštrukciou a tiež príslušnou judikatúrou.Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že trebauznať u tohto druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnostiz hľadiska potreby dokazovania týkajúceho sa otázky dodržiavania povinnostívyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody o výchovemaloletých detí a o úprave styku s nimi.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikujúckritérium významnosti veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranostiplynulosti konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ideo konania vyžadujúce si:
- primeranú rýchlosť,
- osobitnú rýchlosť,
- výnimočnú rýchlosť.
V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžaduje ESĽP od vnútroštátnychsúdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd pri posudzovaní konaniasťažovateľa vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti požadovanej v prípadoch konanío rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o výkon rozhodnutiao výchove maloletých detí.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil významplynutia lehoty vo vývoji dieťaťa z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorýchvýchove a starostlivosti sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie jev pravidelnom kontakte (pozri II. ÚS 35/01). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuješpecifickú povahu konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístups osobitnou starostlivosťou.
Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detíkorešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípadepružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej vynútenieplnenia povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých detía o úprave styku s nimi.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadnýchzbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré bysignalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka konania,čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahyposudzovaného konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.
V rámci označeného kritéria ústavný súd zohľadnil aj požiadavku výnimočnejrýchlosti konania kladúcu vyššie nároky na aktivitu konajúceho súdu a sprísňujúcuhodnotenia jeho prípadnej nečinnosti či neefektívnej činnosti v priebehu súdneho konania.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil,že závažným nedostatkom v činnosti okresného súdu bol jeho nesústredený, a tedaneefektívny postup. Okresný súd sa hneď v úvodnej fáze konania dopustil drobnéhotechnického pochybenia majúceho, aj keď nie výrazný, ale negatívny vplyv na plynulosťpostupu konania (doručovanie písomnosti účastníčke konania na neaktuálnu adresu, naprieknáležitému oboznámeniu o jej aktuálnej adrese v rámci poskytnutej súčinnosti). Okresnýsúd v ďalšej etape postupoval neefektívne v súvislosti s okolnosťou, že zbytočne duplicitneobstarával správu o prešetrení pomerov u povinnej po jej prvotnom predložení zo stranykompetentného štátneho orgánu. Ako nesústredený treba kvalifikovať aj ďalší postupokresného súdu, v rámci ktorého bolo uložené opatrenie súdu smerujúce k represívnemuvynúteniu plnenia povinností zo strany povinnej (o čom svedčí rozhodnutie odvolaciehosúdu), keďže prijatiu rozhodnutia o uložení príslušného opatrenia – poriadkovej pokuty,nepredchádzalo náležité zistenie skutkového stavu ako nevyhnutný podklad rozhodnutiarešpektujúceho limity zákona. Tento nesústredný postup súdu viedol k zrušeniu jehorozhodnutia, a teda k zbytočnému narušeniu plynulosti postupu konania.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenieporušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoruv predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúruESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,III. ÚS 109/07).
Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení,ktoré okresný súd zvolil alebo mohol zvoliť na základe výsledkov skutkových zistenína dosiahnutie cieľa predmetného konania o výkon rozhodnutia, pretože posudzovanieskutkových záverov všeobecných súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu akonezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd považuje za potrebnézdôrazniť, že v prípade tohto druhu konania musí byť rozhodovanie o použití jednotlivýchopatrení poskytovaných právnou úpravou podrobené dôkladnej úvahe založenejna dôslednom zistení skutkového stavu, čo sú úlohy patriace do výlučnej právomocivšeobecného súdu. Vychádzajúc z uvedeného obmedzil ústavný súd v danom prípade svojprieskum na posúdenie sústredenosti konania, ako aj pružnosti a včasnosti opatreníokresného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného nesústredeného, a teda neefektívneho postupuv konaní.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušenéboli (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného právasťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenompod sp. zn. 15 Em 2/2012 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľneprimeranou dĺžkou posudzovaného konania, ako aj nútenou investíciou finančnýchprostriedkov, pracovného času a súkromného času, ktoré musel vložiť do ochrany svojichpráv, a tiež osobnou frustráciou prameniacou z pocitov bezprávia a nespravodlivosti.Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančnéhozadosťučinenia sumu 5 000 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil skutočnosť statusovéhocharakteru konania, u ktorého práve efektívnosť postupu súdu (ako predpoklad úspešnéhovynútenia plnenia povinností zo strany povinnej) môže poskytnúť sťažovateľovi reálneciteľnú satisfakciu. Toto východisko viedlo ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaníprimeraného finančného zadosťučinenia s tým, že podľa jeho názoru vyslovenie porušeniapráv sťažovateľa a príkaz ústavného súdu konať v posudzovanom konaní okresného súdubez zbytočných prieťahov (bod 1 a 2 výroku nálezu) sú v tomto prípade postačujúceopatrenia na zabezpečenie efektívnosti konania, a teda ochranu ústavou, listinoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trovkonania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 574,34 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2013, ktorápredstavovala sumu 804 € a za prvý polrok roku 2014, ktorá predstavovala sumu 839 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomutiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konaniaza dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2014 a za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2015. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznanáodmena vrátane režijného paušálu sumu 432,30 €.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 432,30 €a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015