znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 254/2015-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuĽubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenéhoJUDr. Pavlom   Záhorským,   advokátska   kancelária,   Malinová   13,   Košice,   vo   vecinamietaného   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu SpišskáNová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu SpišskáNová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn.15 Em 2/2012 konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 432, 30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jehoprávneho zástupcu JUDr. Pavla Záhorského, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 254/2015-20 z 2. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.15 Em 2/2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   na   základevykonateľného   rozsudku   sp.   zn.   1   C   167/2009   z 2.   decembra   2009   upravujúceho   styksťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom (ďalej len „rozhodnutie o styku“) okresnému súdu 1.augusta 2012 návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272 a § 273zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“). Sťažovateľ v ňom navrhol, aby okresný súd písomne vyzval povinnú dobrovoľne sapodrobiť súdnemu rozhodnutiu a v prípade bezvýslednosti výzvy, aby okresný súd uložilpovinnej pokutu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v rámci vedeného konania uplatnenými návrhmiinicioval   prijatie   účinnejších   opatrení   poskytovaných   Občianskym   súdnym   poriadkom,keďže výzvy okresného súdu a zaangažovaného kompetentného štátneho orgánu adresovanépovinnej ostali bezvýsledné.

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že   v   záujme   dosiahnutia   požadovaného   výsledkuokresnému súdu navrhol realizovať vo veci pojednávanie pre účely zistenia skutkovéhostavu   (či   ide   zo   strany   povinnej   o zavinené   neplnenie   povinností   vyplývajúcichz rozhodnutia o styku) a následného poučenia povinnej o možnosti prijatia radikálnejšíchopatrení   poskytovaných   Občianskym   súdnym   poriadkom   pre   účely   vynútenia   plneniapovinností.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na podľa jeho názoru neefektívne procesné úkonyokresného   súdu   a viaceré   technické   pochybenia   v jeho   postupe,   čo   kvalifikoval   akoporušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ zároveň vyjadril v sťažnosti vážne znepokojenie a uviedol: „V priebehu časove dlhodobého konania sme dospeli na základe vyjadrení a postojov matky, že táto pod rôznymi   výhovorkami,   menením   miesta   odovzdávania   dcéry   otcovi,   zatajovaním   svojho bydliska, neochotou akceptovať náhradné termíny v prípade onemocnenia dieťaťa, sleduje odcudzenie maloletej od svojho otca.“

Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných právvyužil aj právny prostriedok poskytovaný mu § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a adresoval predsedovi okresného súdu

29. mája 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá mu však nepriniesla požadovaný efekt,keďže bola predsedom okresného súdu vyhodnotená ako nedôvodná.

Na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em /2/2012, prikázal okresnému súdukonať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vsume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súdprostredníctvom svojho predsedu. Jeho stanovisko doručené ústavnému súdu 14. júla 2015obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania,   na   základektorého   predseda   okresného   súdu   konštatoval,   že   je   sťažnosť   sťažovateľa„neopodstatnená“. V liste okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávaniav danej veci.

Vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   doručenom   ústavnému   súdu7. augusta 2015 sťažovateľ uviedol:

«Vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 7.7.2015 konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Márie Husárovej sa táto samotná usvedčuje z prieťahov v konaní o ktorých sme písali vo svojej sťažnosti na Ústavný súd SR z 10.8.2014.

Hneď v druhom riadku chronologickej korešpodencie týkajúcej sa predmetnej veci podpísanej konajúcou sudkyňou uvádza, cit. že: „31.10.2012 súdu oznámené, že matka sa zdržiava s maloletou dcérou ⬛⬛⬛⬛.

Napriek   uvedenému   v   ďalšom   v   tom   istom   písomnom   prehľade   je   uvedené,   že: „15.5.2013 matka tunajším súdom vyzvaná na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia 1C/167/2009-25 zo dňa 2.12.2009“, ale že: „matka na adrese ⬛⬛⬛⬛ výzvu neprevzala,   napriek   opakovanému   doručovaniu   súdu   bola   vrátená   ako   neprevzatá   dňa

24.5.2013 s uvedením -adresát neznámy“. Čiže 10 mesiacov od podania návrhu (1.8.2012) na výkon rozhodnutia oprávneným, povinnej ani nebola doručená.

V   ďalšom prehľade   korešpodencie sa uvádza,   že:   „Výzva na   dodržanie súdneho rozhodnutia opätovne matke zaslaná 17.6.2013, vrátená súdu ako neprevzatá 20.6.2013“. Dňa 24.6.2013 znovu súd zasiela žiadosť na ÚPSVaR o prešetrenie pomerov u matky „nakoľko na poslednej známej adrese ⬛⬛⬛⬛ sa matka nenachádza“.

Ďalej súd v prehľade korešpodencie uvádza ako novú vec, cit. že: „28.6.2013 súdu doručená   správa   ÚPSVaR   Košice   v   ktorej   je   uvedené,   že   matka   má   bydlisko ⬛⬛⬛⬛,napriek   tomu,   že   súd   o   tom   vedel   od   31.10.2012   (viď   druhý   riadok chronologickej korešpodencie).

Opozdené   reakcie   súdu   na   návrh   oprávneného   na   výkon   rozhodnutia   podaný 1.8.2012: 1.   Výzva   súdu   na   dobrovoľné   plnenie   súdneho   rozhodnutia   styku   otca   s   dieťaťom z 15.5.2013 - po 10 mesiacoch. 2. List súdu adresovaný Úradu PSVaR Košice 14.3.2014 na vykonanie pohovoru s povinnou o dodržiavaní súdneho rozhodnutia o styku otca s dieťaťom - po dobe 19,5 mesiacov. 3.   Predvolanie   na   výsluch   povinnej   na   deň   8.1.2014   -   po   17   mesiacoch   (výsluch   bol odročený na neurčito doposiaľ sa neuskutočnil). 4. Uznesenie súdu o ustanovení kolízneho opatrovníka - ÚPSVaR Gelnica z 18.12.2013 – po 17 mesiacoch. 5. Žiadosť o vydanie predbežného opatrenia zo dňa 17.2.2012 prijatá na súde 21.2.2012,

- nikdy nebolo vydané žiadne uznesenie.

Prvým   náznakom   normalizácie   styku   otca   s   maloletou   dcérou   v   súlade s právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   zo   dňa   2.12.2009,   dochádza   po   konečne vytýčenom súdnom pojednávaní dňa 3.2.2015 - po 2,5 rokoch na ktorom sa zúčastnili všetky zainteresované zložky, oprávnený aj povinná, ich právny zástupcovia, kolízny opatrovník ÚPSVaR   Gelnica.   Na   tomto   pojednávaní   bol   daný   priestor   pre   vyjasnenie   mnohých problémov, povinná si uvedomila nezvratnosť plnenia právoplatného uznesenia súdu o styku otca s dieťaťom. Je na škodu veci, že pojednávanie sa uskutočnilo až po tak dlhej dobe od podania návrhu, aj to na základe viacerých urgencií oprávneného a jeho právneho zástupcu   a   úradov   práce   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Spišskej   Novej   Vsi,   Gelnici a v Košiciach.

Ďalej je na škodu veci, že prvá sankcia - uložená pokuta povinnej bola uložená Uznesením súdu až 13.1.2015, teda po 2,5 ročnom boji otca za svoje práva.

Škoda, že matka - povinná za svoje popieranie práv styku otca s dieťaťom nebola potrestaná, pretože Krajský súd v Košiciach konštatoval, že uznesenie o udelení pokuty bolo chybné, zmätočné a nepreskúmateľné.

Ako sa bude vyvíjať ďalšie stretávanie   otca s dieťaťom po odročenom pojednávaní na ktorom sa majú upresniť styky otca s dieťaťom záleží od konajúceho súdu.

Sankcia uložená matke po prežitom   2,5 ročnom trápení otca by určite pôsobila preventívne.»

Súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci prezentoval sťažovateľ eštev podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, vyjadreniaúčastníkov   konania,   ako   aj   súvisiacu   právnu   úpravu   a dospel   k   týmto   pre posúdeniesťažnosti relevantným zisteniam:

Podľa § 272 ods. 1 písm. a) OSP je súd oprávnený nariadiť výkon rozhodnutiana základe vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa § 272 ods. 3 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súdpísomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sarozhodnutiu   podrobil.   V   tejto   výzve   upozorní   tiež   na   následky   neplnenia   povinnostíustanovených   v   rozhodnutí.   Ak   sa   javí,   že   účel   výzvy   možno   lepšie   dosiahnuťpojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,oprávneného,   maloleté   dieťa,   zástupcu   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detía sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

Podľa   §   272   ods.   4   OSP   je   súd   oprávnený   výzvu   podľa   odseku   3   uskutočniťbezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzve sadoručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.

Podľa § 272 ods. 5 OSP je súd oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľaodseku   1   požiadať   príslušný   orgán   sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately,prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodochnepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmäv mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľazdravotnej starostlivosti.

Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutuv sume 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane.

Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súdje oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby

a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,

b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnémupodľa osobitného predpisu.

Podľa § 273 ods. 3 OSP ak povinný začal dobrovoľne plniť rozhodnutie podľa § 272ods. 1, súd vyzve príslušný štátny orgán, aby obnovil výplatu dávok zastavených podľaodseku 2.

Podľa § 273 ods.   4   OSP   súd   je   oprávnený   v   súčinnosti   s   príslušným   orgánomsociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obcezabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jehoodovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutiepriznáva   právo   na   styk   s   dieťaťom   po   obmedzený   čas,   alebo   tomu,   kto   je   oprávnenýneoprávnene   premiestnené   alebo   zadržané   dieťa   prevziať.   Sudca   je   oprávnený   poveriťzabezpečením   odňatia   dieťaťa   vyššieho   súdneho   úradníka   alebo   súdneho   tajomníka.Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnakéoprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvorenieobydlia, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibažesudca   výkonom   tohto   oprávnenia   poverí   vyššieho   súdneho   úradníka   alebo   súdnehotajomníka.

Návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom bol1. augusta   2012   doručený   Okresnému   súdu   Košice   I.   Tento   postúpil   návrh   sťažovateľa11. septembra 2012 okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému.

Okresný súd následne zisťoval aktuálny pobyt účastníka konania – povinnej, kdekompetentný štátny orgán reagoval na žiadosť okresného súdu 31. októbra 2012, keď muoznámil aktuálnu adresu povinnej. Okresný súd pristúpil k prešetreniu pomerov u povinnejprostredníctvom   kompetentného   štátneho   orgánu,   ktorého   správu   potom   predložilna vyjadrenie   sťažovateľovi.   Okresný   súd   adresoval   15.   mája   2013   povinnej   výzvuna dobrovoľné plnenie povinností s príslušným poučením. Zásielku sa mu však nepodarilopovinnej doručiť, pretože ju zaslal   (napriek oznámeniu kompetentného   štátneho   orgánuz 31. októbra 2012) na neaktuálnu adresu.

Okresnému súdu bola opätovne zo strany kompetentného štátneho orgánu 28. júna2013   oznámená   aktuálna   adresa   povinnej   a predložená   správa   o prešetrení   pomerovu povinnej. Okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyjadrenia. Na uvedenú výzvupovinná reagovala 25. septembra 2013.

Okresný súd určil termín výsluchu účastníkov konania na 8. január 2014. Povinnáa jej právny zástupca však ospravedlnili svoju neprítomnosť a súčasne požiadali o vypočutiepovinnej   dožiadaným   súdom.   Okresný   súd   19.   marca   2014 povinnej adresoval „výzvu na rešpektovaniu   rozhodnutia“ a poučil   ju   o možnosti   uloženia   poriadkovej   pokutya ďalších relevantných opatrení; takisto vyzval kompetentný orgán o vykonanie pohovorus povinnou pre účely dobrovoľného plnenia.

Okresný súd uznesením z 24. apríla 2014 uložil povinnej poriadkovú pokutu v sume200 €, pričom povinná podala proti uzneseniu odvolanie. Uznesením nadriadeného súduz 27.   novembra   2014   bolo   rozhodnutie   okresného   súdu   o uložení   poriadkovej   pokutyzrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Nadriadený súd odôvodnil svoje rozhodnutiepostupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, kde skonštatoval procesnú vadu spôsobujúcunepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, keď podľa jeho názoru nespĺňalo zrušenéuznesenie   obsahové   náležitosti   požadované   ustanoveniami   §   157   ods.   2   v spojenís ustanoveniami § 167 ods. 2 OSP, pretože v ňom absentovala špecifikácia konkrétnehoporušenia   povinností   povinnou   (chýbala „časová   konkretizácia   nesplnenia   povinnosti uloženej súdom“). Odvolací súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vykonať potrebnédôkazy pre účely náležitej špecifikácie porušenia povinností zo strany povinnej a posúdenia,či   prípadné   nesplnenie   povinností   možno   pričítať   zavinenému   a vedomému   konaniupovinnej.

Po vrátení spisového materiálu odvolacím súdom v decembri 2014 vykonal okresnýsúd 3. februára 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval zisťovaniu skutkového stavuv intenciách   pokynov   odvolacieho   súdu   a pojednávanie   odročil   pre   účely   priebežnéhoinformovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Okresný   súd   uskutočnil   25.   augusta   2015   pojednávanie,   na   ktorom   sa   venovalzisťovaniu skutkového stavu v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročilpre účely priebežného informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéčl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   (ako   aj   právo   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vecprerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolaciehoa dovolacieho   súdu,   ďalej   konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj   konanie   o výkonrozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani ústavaa ani   procesné   predpisy   upravujúce   činnosť   súdov   v   občianskych   a   trestných   veciachnevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byťposkytnutá súdna ochrana (pozri I. ÚS 70/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru)   ústavný   súd   skúma   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a   preto   ajv prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prejednávanej   veci   jej   skutkovúa právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej   správaniesťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Ústavnýsúd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke akozložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnouúpravou, ako aj rezortnou internou inštrukciou   a tiež príslušnou judikatúrou.Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že trebauznať u tohto druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnostiz hľadiska potreby dokazovania týkajúceho sa otázky dodržiavania povinnostívyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody o výchovemaloletých detí a o úprave styku s nimi.

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   aplikujúckritérium významnosti veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranostiplynulosti   konania   do troch   skupín   v závislosti   od   potreby   rýchlosti   rozhodovania.   Ideo konania vyžadujúce si:

- primeranú rýchlosť,

- osobitnú rýchlosť,

- výnimočnú rýchlosť.

V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžaduje ESĽP od vnútroštátnychsúdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd pri posudzovaní konaniasťažovateľa   vychádzal   z   kritéria   výnimočnej   rýchlosti   požadovanej   v prípadoch   konanío rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí   aj konanie o výkon rozhodnutiao výchove maloletých detí.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   hodnotil   a prisúdil   významplynutia lehoty vo vývoji dieťaťa z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorýchvýchove   a starostlivosti   sa   nachádza,   ako   aj   k osobám,   s ktorými   je   alebo   nie   jev pravidelnom kontakte (pozri II. ÚS 35/01). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuješpecifickú   povahu   konaní   týkajúcich   sa   rodičovských   práv   vyžadujúcich   si   prístups osobitnou starostlivosťou.

Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detíkorešponduje   aj   osobitý   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípadepružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej vynútenieplnenia   povinností   vyplývajúcich   zo   súdnych   rozhodnutí   o výchove   maloletých   detía o úprave styku s nimi.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadnýchzbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré bysignalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka konania,čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahyposudzovaného konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

V rámci   označeného   kritéria   ústavný   súd   zohľadnil   aj   požiadavku   výnimočnejrýchlosti   konania   kladúcu   vyššie   nároky   na   aktivitu   konajúceho   súdu   a sprísňujúcuhodnotenia jeho prípadnej nečinnosti či neefektívnej činnosti v priebehu súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil,že   závažným   nedostatkom   v činnosti   okresného   súdu   bol   jeho   nesústredený,   a tedaneefektívny   postup.   Okresný   súd   sa   hneď   v úvodnej   fáze   konania   dopustil   drobnéhotechnického pochybenia majúceho, aj keď nie výrazný, ale negatívny vplyv na plynulosťpostupu konania (doručovanie písomnosti účastníčke konania na neaktuálnu adresu, naprieknáležitému oboznámeniu o jej aktuálnej adrese v rámci poskytnutej súčinnosti). Okresnýsúd v ďalšej etape postupoval neefektívne v súvislosti s okolnosťou, že zbytočne duplicitneobstarával správu o prešetrení pomerov u povinnej po jej prvotnom predložení zo stranykompetentného   štátneho   orgánu.   Ako   nesústredený   treba   kvalifikovať   aj   ďalší   postupokresného súdu, v rámci ktorého bolo uložené   opatrenie súdu smerujúce k represívnemuvynúteniu plnenia povinností zo strany povinnej (o čom svedčí rozhodnutie odvolaciehosúdu), keďže prijatiu rozhodnutia o uložení príslušného opatrenia – poriadkovej pokuty,nepredchádzalo náležité zistenie skutkového stavu ako nevyhnutný podklad rozhodnutiarešpektujúceho   limity   zákona.   Tento   nesústredný   postup   súdu   viedol   k   zrušeniu   jehorozhodnutia, a teda k zbytočnému narušeniu plynulosti postupu konania.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenieporušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoruv predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúruESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,III. ÚS 109/07).

Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení,ktoré   okresný   súd   zvolil   alebo   mohol   zvoliť   na   základe   výsledkov   skutkových   zistenína dosiahnutie   cieľa   predmetného   konania   o výkon   rozhodnutia,   pretože   posudzovanieskutkových   záverov   všeobecných   súdov   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu   akonezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebnézdôrazniť, že v prípade tohto druhu konania musí byť rozhodovanie o použití jednotlivýchopatrení   poskytovaných   právnou   úpravou   podrobené   dôkladnej   úvahe   založenejna dôslednom   zistení   skutkového   stavu,   čo   sú   úlohy   patriace   do   výlučnej   právomocivšeobecného súdu. Vychádzajúc z uvedeného obmedzil ústavný súd v danom prípade svojprieskum   na posúdenie   sústredenosti   konania,   ako   aj   pružnosti   a včasnosti   opatreníokresného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých   sa   dopustil   v   dôsledku zisteného   nesústredeného,   a teda   neefektívneho   postupuv konaní.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušenéboli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc   z   toho,   že   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   základného   právasťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného   súdu   ukončené,   bolo   potrebné   prikázať   okresnému   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 15 Em 2/2012 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   sťažovateľneprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania,   ako   aj   nútenou   investíciou   finančnýchprostriedkov, pracovného času a súkromného času, ktoré musel vložiť do ochrany svojichpráv,   a tiež   osobnou   frustráciou   prameniacou   z   pocitov bezprávia   a nespravodlivosti.Vychádzajúc   z týchto   skutočností   považoval   sťažovateľ   za   primeranú   výšku   finančnéhozadosťučinenia sumu 5 000 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   tejto   otázky   zohľadnil   skutočnosť   statusovéhocharakteru konania, u ktorého práve efektívnosť postupu súdu (ako predpoklad úspešnéhovynútenia   plnenia   povinností   zo   strany   povinnej)   môže   poskytnúť   sťažovateľovi   reálneciteľnú   satisfakciu.   Toto   východisko   viedlo   ústavný   súd   k rozhodnutiu   o nepriznaníprimeraného finančného zadosťučinenia s tým, že podľa jeho názoru vyslovenie porušeniapráv sťažovateľa   a príkaz ústavného súdu konať v posudzovanom konaní okresného súdubez   zbytočných   prieťahov   (bod   1   a 2   výroku   nálezu)   sú   v tomto   prípade   postačujúceopatrenia   na   zabezpečenie   efektívnosti   konania,   a teda   ochranu   ústavou,   listinoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trovkonania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 574,34 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2013,   ktorápredstavovala sumu 804 € a za prvý polrok roku 2014, ktorá predstavovala sumu 839 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014(prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   a za   jeden   úkon   právnej   službyvykonaný v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomutiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konaniaza dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2014 a za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2015. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznanáodmena vrátane režijného paušálu sumu 432,30 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 432,30 €a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015