znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 254/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., R., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Ružomberok   sp.   zn.   1   T/111/2011   z   5.   októbra   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/73/2012 zo 14. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/111/2011 z 5. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo/73/2012 zo 14. februára 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo „vznesené obvinenie pod sp. zn. ČVS:PPZ-6/BOK-S-I-2005, na základe ktorého bola dňa 30. 08. 2010 podaná na Okresný súd...prokurátorom Okresnej prokuratúry v R. obžaloba č. k. Pv 311/2009-417... Okresný súd... vydal dňa 09. 05. 2011 pod č. k. 1 T/125/2010-5523 Trestný rozkaz..., proti ktorému... obvinený podal bez meškania odpor.

Následne obvinený podaním zo dňa 23. 05. 2011 podal podnet k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia.

Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   05.   10.   2011   Okresný   súd...   vydal   uznesenie   č.   k. 1 T/125/2010-5772, ktorým vracia spis prokurátorke... na konanie podľa §§ 232 a 233 Tr. poriadku.

Rozsudkom č. k. 1 T/111/2011-5598 zo dňa 05. 10. 2011 Okresný súd Ružomberok schválil dohodu o vine a treste... medzi obvineným Ing. P. K. a prokurátorkou Okresnej prokuratúry v R., pričom bol obv. Ing. P, K. uznaný za vinného pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b/, c/, d/ Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2   Trestného   zákona   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   roky   s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 roky, peňažný trest vo výške 3 000 EUR a trest prepadnutia veci.

Rozsudok   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.   1   T/111/2011-5598   zo   dňa   05.   10. 2011... nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť... dňom 05. 10. 2011; obvinenému bol doručený dňa 11. 10. 2011.

Sťažovateľ... dňa 28. 08. 2012 podal prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti rozsudku okresného súdu.

O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd... uznesením č. k. 6 Tdo/73/2012 zo dňa 14. 02. 2013, tak, že dovolanie obvineného odmietol...

Ako sťažovateľ uviedol v podanom dovolaní proti rozsudku okresného súdu, má za to, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu /dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku/. Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ v tom, že verejnému zasadnutiu súdu, na ktorom bola schválená dohoda o vine a treste, predchádzalo podanie zo dňa 23. 05. 2011, ktorým podnetom sťažovateľ žiadal Súdny dvor Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia. Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... pred dovolacím súdom a v tomu predchádzajúcom prvostupňovom konaní vidí sťažovateľ v postupe prvostupňového súdu, kedy súd schválil dohodu o vine a treste bez toho, aby sa zaoberal podnetom obvineného k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia...

Konanie   pred   Okresným   súdom   Ružomberok   sp.   zn.   1   T/111/2011   a   tomu predchádzajúce konanie sp. zn. 1 T/125/2010, ako aj konanie pred Najvyšším súdom SR sp. zn.   6   Tdo/73/2012   sú   nepochybne   konaniami   pred   vnútroštátnym   súdnym   orgánom. Nakoľko proti rozhodnutiu súdu vydanému v konaní, ktorým súd schváli dohodu o vine a treste,   ako   i   proti   rozhodnutiu   súdu   v   dovolacom   konaní,   nie   je   prípustný   opravný prostriedok, bolo povinnosťou súdneho orgánu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie ohľadom podnetu obvineného k podaniu sťažnosti k Súdnemu dvoru EÚ.

Konajúci prvostupňový súd, ako ani súd dovolací, však takto nepostupovali, nakoľko napriek skutočnosti, že v konaní bola obvinením dňa 23. 05. 2011 položená otázka, súdy svoju povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nesplnili, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 241 ods. 3 Tr. poriadku s poukázaním na ustanovenie § 283 ods. 1 Tr. poriadku   s   poukázaním   na   ustanovenie   §   283   ods.   1   Tr.   poriadku   a   článku   267 konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uvádzam, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca podnet k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia zo dňa 23. 05. 2011 pred vynesením rozhodnutia prvostupňového súdu, konajúceho ako súd, ktorého rozhodnutie nemožno napadnúť opravným prostriedkom, nevzali späť a ani súd sa nijak nedopytoval na toto konkrétne podanie /tiež ako ani na žiadne z ďalších podaní/ a vyniesol rozhodnutie, voči ktorému nie je možné podať odvolanie a aj dovolanie je zúžené na jediný dovolací dôvod...

Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru...   v   konaní   o   podanom dovolaní pred Najvyšším súdom... sp. zn. 6 Cdo/311/2012 vidí sťažovateľ v odňatí možnosti konať pred súdom, keď Najvyšší súd dovolanie odmietol s odôvodnením, že dospel k záveru, že dovolanie je podané neoprávnenou osobou a z tohto dôvodu toto odmietol, nakoľko mal za to, že obvinený sa tým, že zákonom predpísaným spôsobom prejavil súhlas so schválením dohody o vine a treste okrem iného vzdal aj oprávnenia podať proti rozsudku súdu prvého stupňa   riadny   opravný   prostriedok   /§   334   ods.   4   Tr.   por./,   v   dôsledku   čoho   stratil   aj možnosť podať proti takémuto rozhodnutiu dovolanie. Najvyšší súd SR sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že dovolanie proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste je prípustné v prípadoch podľa ust. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku /

Zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu/ a neskúmal, či k zásadnému porušeniu práva na obhajobu v uvedenom postupe konajúceho súdu nedošlo. V odôvodnení Najvyšší súd SR vyvodil, že obvinený môže podať dovolanie len proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa, ktorým bola vec právoplatne skončená. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd SR potvrdil, že prvostupňový súd - Okresný súd Ružomberok - konal ako súd, voči ktorého rozhodnutiu   účastník   konania/obvinený   nemá   riadny   a   ani   mimoriadny   opravný prostriedok,   čím nepriamo naznačil   porušenie ust.   Článku 267 konsolidovaného   znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež aj k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo súd, ktorého rozhodnutie   nie   je   možné   napadnúť   opravnými   prostriedkami   vnútroštátneho   práva,   je povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Postupom Okresného súdu Ružomberok bolo sťažovateľovi odopreté, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca, lebo o položenej prejudiciálnej otázke je príslušný a oprávnený rozhodnúť jedine Súdny dvor Európskej únie. Tvrdenie prokuratúry uvedené vo vyjadrení k podanému   dovolaniu   zo   dňa   07.   09.   2012,   ktoré   je   zopakované   aj   v   odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu..., že obvinený na podaní zjavne netrval, sa nezakladá na pravde, lebo obvinený prejudiciálnu otázku položil Okresnému súdu v Ružomberku podaním zo dňa 23. 05. 2011 a toto podanie je stále súčasťou spisového materiálu a nikdy tento návrh, ktorý bol súdu doručený dňa 23. 05. 2011, nezobral naspäť a do dnešného dňa trvá ma   vyriešení   prejudiciálnej   otázky   zákonným   spôsobom.   To,   že   považuje   vyriešenie položenej   prejudiciálnej   otázky   za   zásadné,   dokazuje   aj   to,   že   podal   i   dovolanie   k Najvyššiemu súdu...

Tým, že sa obvinený vzdal práva na verejný súdny proces, neznamená, že sa vzdal práva na spravodlivý súdny proces, ktorý sa bude riadiť Trestným poriadkom a v prípade položenia   prejudiciálnej   otázky   aj   normami   európskeho   práva.   Uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 02. 2013 sp. zn. 6 Tdo/73/2012, ktorým odmietol dovolanie obvineného, došlo aj k porušeniu ústavného čl. 46 ods. 2...

Obhajca   sťažovateľa   opätovne   výslovne   pred   schválením   dohody   o   vine   a   treste nepožadoval,   aby   súd   vydávajúci   rozhodnutie,   proti   ktorému   neexistuje   opravný prostriedok,   prihliadal   na   ním   položenú   prejudiciálnu   otázku.   Má   za   to,   že   postupom obhajcu,   tým,   že   nedostatočne   predostieral   návrhy   obvineného,   a   striktne   netrval   na zákonnom   postupe   plynúcom   z   takéhoto   návrhu,   bol   ukrátený   na   svojom   ústavou garantovanom práve na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   v   prejednávanej   veci   vyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený a preto sa o ochranu svojich práv obracia na Ústavný súd...“.

Na   základe   uvedeného   v   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd vyslovil, že:

„Právo Ing. P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 T/111/2011-5598 zo dňa 05. 10. 2011 porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 T/111/2011-5598 zo dňa 05. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie, v ktorom sa Okresný súd Ružomberok obráti s položenou prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Právo Ing. P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru..., právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 14. 02. 2013 č. k. 6 Tdo 73/2012 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 6 Tdo/73/2012 zo dňa 14. 02. 2013 zrušuje. Okresný súd Ružomberok je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94,- € na účet advokátky..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   namietal   najprv   porušenie   svojich   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T/111/2011 z 5. októbra 2011, ktorým schválil   dohodu   o   vine   a   treste   okrem   iného   medzi   ním   a   prokurátorkou   Okresnej prokuratúry R. Takisto namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v tomto konaní, ktorý nerozhodol pred vynesením svojho rozhodnutia o jeho podaní z 23. mája 2011 na   predloženie   žiadosti   k   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   o vydanie predbežného rozhodnutia.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné   prieťahy   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   sa   lehota   počíta   odo   dňa,   keď sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo inom   zásahu   reálne dozvedieť.   Podanie   sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže   zmeškanie   tejto   lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Z okolností prípadu vyplýva, že sťažovateľ podal 28. augusta 2012 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/111/2011 z 5. októbra 2011 dovolanie,   ale to bolo najvyšším súdom odmietnuté [podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku;   pozn.].   Sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   však   v zákonnej   lehote už nenapadol tento rozsudok okresného súdu, hoci bol na to nepochybne oprávnený.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09) a nemožno ju v tomto prípade odvíjať od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Tu je potrebné uviesť, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva alebo slobody, náležitú pozornosť.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T/111/2011 z 5. októbra 2011 nadobudol právoplatnosť dňom vyhlásenia, t. j. 5. októbra 2011, čím bolo právoplatne skončené aj označené konanie a rozsudok bol doručený sťažovateľovi 11. októbra 2011. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť až 6. mája 2013.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ   bol   sťažovateľ   zastúpený   v   priebehu   konania   pred   orgánmi   činnými v trestnom   konaní   a   pred   súdom   advokátom   ako   osobou   znalou   práva,   bolo   jeho fundamentálnou povinnosťou využívať v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné. Ak tak advokát nepostupoval, nemožno uplatňovať následky jeho pochybenia ex post ako dôvod na posunutie začiatku plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu od rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý navyše jeho dovolanie podané po viac ako 10 mesiacoch odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   vo   vzťahu ku okresnému súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ju ústavný súd odmietol v tejto časti ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Tdo/73/2012   zo   14.   februára   2013,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/111/2011 z 5. októbra 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti skúma podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01),   alebo   ak   by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Navyše otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je tiež   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Z obsahu príloh sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ založil ním podaný mimoriadny opravný prostriedok na dovolacom dôvode v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že „zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu“ v konaní pred okresným súdom. Ako jediný podstatný dôvod uviedol   sťažovateľ   skutočnosť,   že „verejnému   zasadnutiu,   na   ktorom   bola   schválená dohoda o víne a treste predchádzalo podanie zo dňa 23. mája 2011, a to podnet k podaniu žiadosti na Súdny dvor Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia“,   o ktorom okresný súd vôbec nerozhodol. Podľa sťažovateľa okresný súd nepostupoval „v súlade s ust. čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy (zákon č. 489/2009 Z. z.) ako aj ust. § 7 ods. 3 a § 241 ods. 3 Tr. zák.“, a tým mu bolo „upreté právo na spravodlivý a zákonný súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je právo na obhajobu“.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s. 3 až s. 5, ktoré   ústavný   súd   preskúmal,   vyplýva,   že   nemá   žiadny   relevantný   dôvod   do   tohto rozhodnutia zasahovať, pretože je legitímne, jasné a zrozumiteľné. Ústavný súd je tiež toho názoru, že z Trestného poriadku ani z ústavy takýto „nárok“, resp. „právo“ sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a ani rozhodnutie o takomto nároku nevyplýva a jej samotné vyriešenie ani nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný   súd   k   tomu   poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva, že rozhodnutie   o   predložení   prejudiciálnej   otázky   je   vecou   výlučnej   kompetencie všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať (III. ÚS 86/2012).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa   vyhodnotil   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   jeho   označených   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako nedôvodné a sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z toho istého dôvodu odmietol ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dochádzať rozhodnutím   okresného   súdu   v   trestnom   konaní,   v   ktorom   bola   právoplatne   schválená dohoda   o   vine   a treste,   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   dovolanie sťažovateľa v tejto veci.

Podstatou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   2 ústavy je možnosť fyzických osôb a právnických osôb domáhať sa ochrany svojho práva aj na inom orgáne ako na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   k   tomu   konštatuje,   že   k   porušeniu   označeného   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu postupom všeobecných súdov podľa čl. 46 ods. 2 ústavy už na   prvý   pohľad   nemohlo   vôbec   dôjsť,   a   niet   žiadnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   porušením   základného   práva   a   namietanými   rozhodnutiami   okresného   súdu a najvyššieho súdu, pretože všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy. Za orgány verejnej   správy   sa   považujú   najmä   ústredné   a   miestne   orgány   štátnej   správy   a   orgány územnej samosprávy (obdobne pozri napr. IV. ÚS 221/03 – uznesenie z 5. decembra 2003).

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov preto sťažnosť v tejto časti odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by v konaní   pred   najvyšším   súdom   sťažovateľ   namietal,   že „postupom   Okresného   súdu Ružomberok bolo sťažovateľovi odopreté, aby v jeho veci rozhodol zákonný sudca, lebo o položenej   prejudiciálnej   otázke   je   príslušný   a   oprávnený   rozhodnúť   jedine   Súdny   dvor Európskej   únie“,   čo   zakladá   odmietnutie   jeho   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.   Taktiež z obsahu sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   nevyplýva, že by sťažovateľ   zaujatosť   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy predtým v tzv. „základnom“ konaní o merite veci v konaní pred okresným súdom.

Z princípu subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Z   uvedeného   dôvodu   preto   ústavný   súd   odmietol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K tomu ústavný súd ešte uvádza, že mohol sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre iné dôvody, napr. zjavnú neopodstatnenosť (neexistencia príčinnej súvislosti medzi namietaným základným   právom   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   rozhodnutím najvyššieho   súdu),   alebo   z   dôvodu,   že   sťažnosť   bola   podaná   aj   neoprávnenou   osobou [„podnet k podaniu žiadosti k Súdnemu dvoru Európskej únie... o vydanie predbežného rozhodnutia“ nepodal vo svojom mene samotný sťažovateľ, ale iná fyzická osoba (JUDr. P. K.)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013