znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 254/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., H., zastúpeného spoločnosťou Š., s. r. o., Advokátska kancelária, B.,   v mene ktorej   koná   advokát a konateľ JUDr.   J. Š.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a jeho   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 1. februára   2012   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená   sťažnosť   M.   P.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 1.   februára   2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 205/2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako   povinný v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Er 386/2009 vo veci vymoženia sumy 1 125,79 € v prospech V., a. s., B. (ďalej len „povinný“).   Sťažovateľ   doručil   16.   októbra   2009   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoj   návrh   zdôvodnil   tvrdením,   že „rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom   nebolo povinnému   riadnym   spôsobom   doručené,   pretože   povinný   je   z adresy   na   ktorú   mu   bol exekučný   titul   doručovaný   oprávneným   odsťahovaný   a žije   s rodinou   v O.  ...   Z týchto skutočností odôvodňuje tvrdenie, že nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb., teda rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a tiež vykonateľnosť a nie je možné viesť exekúciu.“.

Okresný   súd   uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k.   24   Er   386/2009-21 z 8. februára   2010   návrh   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   zamietol.   Dôvodil, že „podľa výpisu   zo   živnostenského   registra   bola   miestom   podnikania   povinného nezmenene do 17.6.2009 adresa N. Táto adresa bola uvedená aj v živnostenskom registri a túto adresu oprávnený v styku s povinným aj používal, pretože iná adresa – podnikateľa fyzickej osoby, mu ani nebola známa. Súd sa preto v otázke riadneho doručenia exekučného titulu, ktoré spochybnil povinný stotožnil s vyjadrením oprávneného, že exekučný titul bol povinnému riadne doručený, pričom súd dodáva, že sa tak stalo postupom podľa vyššie citovaného § 25 ods. 3 Správneho poriadku. Všetky uvedené skutočnosti mal exekučný súd za preukázané z listín, ktoré mu boli predložené účastníkmi tohto exekučného konania, ako aj z vyššie citovaných vyjadrení účastníkov.“.

V odvolaní   podanom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   znovu   namietal nedostatok   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozhodnutia   ukladajúceho   mu   povinnosť peňažného plnenia. Podľa jeho názoru „súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti, ale je sám oprávnený ju preskúmať, a ak nie je rozhodnutie formálne alebo materiálne vykonateľné, spôsobuje to neprípustnosť exekúcie...“. S poukazom na § 51, § 52 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ako aj na § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) tvrdil, že „rozhodnutie   nebolo   nikdy   doručené   zákonným   spôsobom,   pretože   jednoznačným potvrdením bolo preukázané, že od 26.3.2008 sa povinný nezdržiaval na adrese N., ale aj s rodinou býval v H., kde bol prihlásený aj k trvalému pobytu.... nedostatok zdržiavania sa v mieste doručovania, nemožno podľa zákona obísť a ani nahradiť takým spôsobom, ako to urobil   exekučný   súd,   ktorý   za   rozhodujúcu   skutočnosť   doručovania   zásielky   označil v živnostenskom registri, kde sa povinný v skutočnosti vôbec nezdržiaval.“.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 15 CoE 189/2010-35 z 23.   júla   2010   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Obmedzil   sa   iba na konštatovanie, že „súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

K dôvodom   uvedeným   povinným   v odvolaní   odvolací   súd   dodáva,   že   povinný v danom konaní vystupuje ako fyzická osoba – podnikateľ, a preto aj doručovanie a s ním spojená   fikcia   sa   nespravuje   iba   povinným   namietanými   ustanoveniami   §   24   ods.   1,   2 Správneho   poriadku,   ale   aj   ustanovením   §   25   ods.   3   Správneho   poriadku,   na   základe ktorého v danom prípade došlo k fikcii doručenia.“.

Uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním.   Uviedol   v ňom, že „odvolací súd svojím rozhodnutím o nezastavení exekúcie umožnil pokračovať v konaní nepríslušnému exekučnému súdu a odobril tiež to, že vo veci v rozpore s ústavou a právnym poriadkom konal a rozhodoval vyšší súdny úradník“. Poukazom na § 45 ods. 2 Exekučného poriadku   dôvodil,   že   jeho „všeobecným   súdom   už   v čase   podania   návrhu   na   začatie exekúcie bol Okresný súd v Topoľčanoch, pretože v obci H. mal trvalé bydlisko a tam sa aj trvale zdržiaval. Z toho dôvodu len Okresný súd Topoľčany mohol byť zákonným exekučným súdom“. Tým, že v jeho veci na prvom stupni nekonal zákonný sudca, ale vyšší súdny úradník,   mu „bola   ako   účastníkovi   exekučného   konania   odňatá   možnosť   konať   pred súdom“. V tejto súvislosti namietal, že aj poverenie na vykonanie exekúcie vydala vyššia súdna   úradníčka,   pričom   citujúc   čl.   48   ods.   1   i čl.   142   ods.   2   ústavy   zdôraznil,   že „poverenie vyššej súdnej úradníčky nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu, a pretože   o ňom   ani   nevedel,   nemohol   ho   ani   napadnúť   spôsobom   garantovaným Ústavou...“.

Najvyšší súd uznesením z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 rozhodol tak, že „Dovolanie súdneho exekútora odmieta“. K námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu   v spornom   exekučnom   konaní   najvyšší   súd   odkázal   na   ustanovenie   §   105   ods.   1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), z ktorého vyvodil, že „súd z úradnej povinnosti (ex officio) skúma, či je daná podmienka   miestnej   príslušnosti.   Z časového   hľadiska   skúma   miestnu   príslušnosť kedykoľvek   počas   konania,   avšak   len   pokiaľ   ide   o osobitnú   miestnu   príslušnosť   (§   88 O. s. p.). Na to, aby mohol skúmať všeobecnú miestnu príslušnosť (§ 84 a nasl. O. s. p.) alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu (§ 87 O. s. p.) musí ísť o jeden z týchto dvoch   prípadov:   1)   navrhovateľ   vystupuje   v rôznych   veciach   ako   navrhovateľ alebo 2) keď miestnu príslušnosť namieta odporca. V takom prípade však námietka miestnej nepríslušnosti musí byť vznesená pri prvom úkone, ktorý odporcovi patrí a ak túto svoju zákonnú možnosť do takto stanoveného času nevyužije, dochádza ku konvalidácii miestnej nepríslušnosti   súdu,   v dôsledku   čoho   sa   konanie   uskutoční   na   v podstate   miestne nepríslušnom súde.   V ostatných prípadoch nemá súd z úradnej povinnosti skúmať svoju miestnu   príslušnosť.  ...   Prvým   úkonom,   ktorý   povinnému   patril   v exekučnom   konaní, pri ktorom   by   mohol   namietať   miestnu   nepríslušnosť,   bolo   podanie   námietok voči upovedomeniu o začatí exekúcie v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný námietky podal a až návrhom z 15. októbra 2009, podaným na Okresný súd Nitra 16. októbra 2009, sa povinný domáhal odkladu exekúcie a zastavenia exekúcie,   avšak   ani   v tomto   podaní   nenamietol,   že   Okresný   súd   Nitra   nie   je   miestne príslušný a ani sa nedomáhal postúpenia veci súdu, ktorý by mal byť podľa jeho názoru súdom   miestne   príslušným.   Nakoľko   námietka   miestnej   nepríslušnosti   nebola   podaná pri prvom úkone, ktorý povinnému v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku patril, (prípadný) nedostatok miestnej príslušnosti bol nepodaním námietky odstránený.“.

K námietke   rozhodovania   vyššieho   súdneho   úradníka   najvyšší   súd   uviedol, že z čl. 142 ods. 2 ústavy i z § 374 ods. 4 OSP vyplýva, že „proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie   za   rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca.  ...   Ak   sudca   odvolaniu...   nemieni   úplne   vyhovieť,   predloží   vec   na   rozhodnutie odvolaciemu   súdu;   aj   v tomto   prípade   bude   o odvolaní   rozhodovať   sudca,   ktorý   uvedie v predkladacej   správe   pre   odvolací   súd,   že   nemieni   odvolaniu   vyhovieť   a rozhodnutie preskúma   odvolací   súd.  ...   V danom   prípade   uznesenie   Okresného   súdu   Nitra...   vydala vyššia súdna úradníčka JUDr. M. O. Sudkyňa exekučného súdu listom zo 16. júna 2010 (č. l.   34   spisu)   predložila   vec   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   povinného   (s poznámkou,   že   odvolaniu   nemieni   vyhovieť),   ktorý   o odvolaní   rozhodol   dovolaním napadnutým   uznesením.  ...   preto   takýmto   zákonným   postupom   nemohlo   dôjsť   k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p.“.

Napokon   k sťažovateľovej   námietke   o nepreskúmaní   poverenia   na   vykonanie exekúcie zákonným sudcom najvyšší súd zdôraznil, že „poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný kat, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora.   Ide   o procesný   úkon   exekučného   súdu   adresovaný   súdnemu   exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného   poriadku)   a ktorým   súdny   exekútor   preukazuje   svoje   oprávnenie   exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44 ods.   2   Exekučného   poriadku),   (viď   napr.   rozhodnutie   III.   ÚS   45/08).   Ak   by   poverenie na vykonanie   exekúcie   vydal   súdny   úradník,   bolo   by   voči   nemu   prípustné   odvolanie, avšak len   osobou,   ktorá   by   na   to   bola   subjektívne   procesne   legitimovaná,   nie   však povinným. Pritom podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. taktiež nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdí,   že „výrok   rozhodnutia dovolacieho   súdu   je   chybný   a zmätočný,   pretože   najvyšší   súd   nerozhodoval   o dovolaní súdneho   exekútora,   ale   o dovolaní   povinného...   Na   toto   pochybenie   bol   najvyšší   súd písomne upozornený s tým, aby výrok vydaného rozhodnutia opravil...“.

K otázke miestnej (ne)príslušnosti okresného súdu sťažovateľ uvádza, že „najvyšší súd   nerešpektoval   a obišiel   osobitnú   právnu   úpravu   príslušnosti   exekučného   súdu, ktorá vyplýva   z ustanovenia   §   45   ods.   2   exekučného   poriadku,   a stanovuje   podmienky skúmania   miestnej   príslušnosti   úplne   inak   a oveľa   prísnejšie,   než   je   tomu   v prípade všeobecných súdov“. Podľa sťažovateľa je na exekučné konanie možné použiť iba § 85 ods. 1 OSP určujúci všeobecný súd povinného, avšak „Exekučný poriadok má v ostatnom svoju vlastnú úpravu určenia miestnej príslušnosti, a preto nie je možné, aby sa v otázke jej určenia, použili aj ďalšie ustanovenia všeobecného procesného predpisu, na ktoré najvyšší súd vo   svojom rozhodnutí   poukazuje   (§§ 86,   87   a 88   O.   s.   p.),   pretože ich použitie je v rozpore s osobitnou úpravou miestnej príslušnosti exekučného súdu (§ 45 ods. 2 ex. por.) a zasahuje   do   základných   práv   povinného   v exekučnom   konaní.   Hľadiská   pre   určenie miestnej príslušnosti všeobecného a exekučného súdu nie sú rovnaké, a preto ich nemožno v žiadnom   prípade   stotožňovať   takým   spôsobom,   ako   to   urobil   najvyšší   súd.   Ten najpodstatnejší rozdiel vyplýva práve z uplatnenia ustanovenia § 105 ods. 1 O. s. p.... Na rozdiel   od   tejto   benevolentnej   právnej   úpravy   určovania   miestnej   príslušnosti všeobecných   súdov,   stanovuje   právna   úprava   exekučného   konania   presné   pravidlá   jej určenia   a predovšetkým   súdu   ukladá,   aby   sa   po   nápade   žiadosti   súdneho   exekútora o vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie,   povinne   zaoberal   zákonným   spôsobom   svojou príslušnosťou v konaní. Je preto úlohou exekučného súdu, aby skôr, než začne konanie, primárne skúmal, či je všeobecným súdom povinného v Slov. republike, teda či sa v jeho obvode nachádza miesto bydliska povinného a pokiaľ povinný nemá v jeho obvode bydlisko, či   sa tu zdržiava.   Za   predpokladu,   že súd   pri   skúmaní   svojej   príslušnosti   na   exekučné konanie zistí, že nie je všeobecným súdom povinného v Slov. republike, musí sa v ďalšom povinne zaoberať skúmaním toho, či povinný má v jeho obvode majetok (§ 45 ods. 2 veta druhá). V zmysle tejto (osobitnej) právnej úpravy, môže byť miestne príslušným exekučným súdom, len taký všeobecný súd povinného, ktorý je určený podľa § 45 ods. 2 exekučného poriadku (za použitia § 85ods. 1 O. s. p.) – miestom bydliska povinného a pokiaľ ho nemá, miestom, kde sa zdržiava a len za predpokladu, že povinný takýto všeobecný súd v Slov. republike nemá, príslušným na prejednanie môže byť súd, v ktorého obvode má povinný majetok.

Pokiaľ preto súd takýmto spôsobom svoju miestnu príslušnosť neposúdi, je vylúčené, aby   v exekúcii   začal   konať   a vydával   akékoľvek   akty   a rozhodnutia,   týkajúce   sa   práv a povinností   jej   účastníkov,   ako   k   tomu   nesprávne   a neoprávnene   došlo   zo   strany nepríslušného   Okresného   súdu   v Nitre   v tomto   konaní.   V jeho   prípade,   je   potrebné považovať za najzávažnejšie to, že Okresný súd Nitra konal od samého začiatku v tejto exekučnej   veci   s vedomím,   že   nie   je   zákonným   exekučným   súdom...   Zo   zámerného a zavineného   porušenia   zákona   usvedčuje   Okresný   súd   Nitra   skutočnosť,   že   vo   svojom písomnom poverení na začatie exekúcie zo dňa 3.7.2009 č. poverenia 5403 055857 uviedol povinného aj s jeho trvalým bydliskom – H., ktoré sa nachádza v obvode Okresného súdu Topoľčany.“.

Z uvedených   dôvodov   nemôže   podľa   sťažovateľa   rozhodovanie   okresného   súdu v predmetnom exekučnom konaní „požívať žiadnu ústavnú a zákonnú ochranu“. Okresný súd   sťažovateľa „zbavil   možnosti,   aby   jeho   exekučnú   vec   prejednal   zákonom   určený exekučný   súd...   a o žiadosti   súdneho   exekútora   na   vydanie   poverenia,   rozhodol   v jeho prípade, zákonný sudca. Preto neústavné konanie súdu nebolo možné žiadnym spôsobom konvalidovať   a aplikovať   naň   postup   vyplývajúci   z ust.   §   105   ods.   1   O.   s.   p.,   ktorý   je v rozpore   so   základnými   zásadami   určovania   zákonnej   príslušnosti   súdov   v exekučnom konaní.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   znovu   namieta   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie vyššou súdnou úradníčkou, čím táto „umožnila, aby došlo k nezákonnému začatiu tejto   exekúcie.  ...   Postupom   zamestnanca   súdu,   ktorý   v predmetnej   veci   nezákonným spôsobom posúdil dôvody neprípustnosti exekúcie a vydal písomné poverenie na začatie exekúcie, ktoré sa povinnému vôbec nedoručuje, bol povinný zbavený možnosti domáhať sa svojho základného práva na prieskum jeho rozhodnutia zo strany zákonného sudcu.“.Podľa sťažovateľa je odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v otázke právnych účinkov   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vo   vzťahu   k   osobe   procesne   legitimovanej na podanie   opravného   prostriedku   proti   povereniu   na   vykonanie   exekúcie   vnútorne rozporné.   S poukazom   na nariadenie   Rady   (ES)   č.   44/2001   z   22.   decembra   2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len   „nariadenie   Rady“)   sťažovateľ   nepovažuje „za   ústavne   možné   a   právne   prijateľné, aby poverenie na vykonanie exekúcie, v zmysle záväzných noriem európskeho práva... malo povahu   riadneho   rozhodnutie   súdu   a na   rozdiel   od   toho,   aby   sa   v podmienkach rozhodovacej činnosti slovenských súdov, považovalo len za individuálny právno-aplikačný akt“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/   Najvyšší   súd   Slov.   republiky   uznesením   zo   dňa   2.   februára   2012,   č.   k. 5 Cdo 205/2011, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie,   vyplývajúce z čl.   46 ods.   1 Ústavy SR v náväznosti na čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2/ Ústavný súd Slov. republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slov. republiky zo dňa 2. februára 2012, č. k. 5 Cdo 205/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   viacero   nedostatkov   napadnutého   dovolacieho   uznesenia najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   považoval   za   vhodné   venovať   sa   najprv   námietke „vadnosti“ výroku preskúmavaného uznesenia.

1.   Výrok   súdneho   rozhodnutia   je   vždy   záväzným   vyjadrením   záväzného   úsudku konajúceho súdu o predmete konania. Práve výrokom súdneho rozhodnutia sa autoritatívne konštituujú   alebo   deklarujú   práva   a povinnosti   účastníkov   konania.   Z tohto   dôvodu formulácia výroku súdneho rozhodnutia musí byť bezvadná, inak môže dôjsť k porušeniu základného práva účastníka konania na súdnu ochranu.

Výrokom napadnutého uznesenia najvyšší súd rozhodol tak, že „Dovolanie súdneho exekútora odmieta“. Napriek tomu zo záhlavia predmetného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd   rozhodoval   o   dovolaní   povinného,   teda   sťažovateľa,   a táto   skutočnosť   sa bez akýchkoľvek pochybností črtá aj z odôvodnenia dovolacieho uznesenia. Bolo by možné uzavrieť,   že   výkladom   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   celku   možno   dospieť k jednoznačnému   záveru,   že   sa   rozhodovalo   a aj   rozhodlo   o dovolaní   sťažovateľa, no naznačená závažnosť a význam výroku súdneho rozhodnutia si podľa názoru ústavného súdu   vyžaduje   veľkú   opatrnosť,   ba   až   zdržanlivosť   pri   takejto   „interpretácii“   výroku súdneho   rozhodnutia.   Platí   to   obzvlášť   z dôvodu,   že   výrok   napadnutého   uznesenia   je formulovaný veľmi   presne   a sám   osebe   nepripúšťa   viacznačný   výklad.   Ústavný   súd   už judikoval,   že   nie   je   ústavne   akceptovateľným   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení (III. ÚS 508/2011).

Sťažovateľ však v odôvodnení svojej sťažnosti informuje, že „na toto pochybenie bol   najvyšší   súd   písomne   upozornený   s tým,   aby   výrok   vydaného   rozhodnutia   opravil a uviedol   do   súladu   so   zákonom“.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   citovanú   informáciu poukazuje   na § 164   OSP   v spojení   s   §   167   ods.   2   OSP,   z ktorých   vyplýva,   že   súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v uznesení chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

V okolnostiach posudzovaného prípadu tak ústavný súd dospel k záveru, že návrh na opravu výroku uznesenia spolu so samotným inštitútom opravy súdneho rozhodnutia predstavujú právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje na ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Preto sťažnostnú námietku „o vadnosti“ výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyhodnotil ústavný súd ako neprípustnú.

2.   K ďalším   sťažnostným   námietkam   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv v dôsledku nemožnosti podať opravný   prostriedok   proti   povereniu   na   vykonanie   exekúcie,   ktoré   vydal   vyšší   súdny úradník,   a   napokon   aj   problém   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   konať v sťažovateľovej veci ako exekučný súd.

2.1 K problému oprávnenia podať opravný prostriedok proti povereniu na vykonanie exekúcie najvyšší súd uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie „má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu... a ktorým   súdny   exekútor   preukazuje   svoje   oprávnenie   exekúciu   vykonávať.“.   Súčasne najvyšší súd zdôraznil, že „ak by poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu prípustné odvolanie, avšak len osobou, ktorá by na to bola subjektívne procesne   legitimovaná,   nie   však   povinným“.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   citované   časti odôvodnenia napadnutého uznesenia si navzájom odporujú, a navyše podľa jeho názoru „postupom   zamestnanca   súdu,   ktorý   v predmetnej   veci   nezákonným   spôsobom   posúdil dôvody neprípustnosti exekúcie a vydal písomné poverenie na začatie exekúcie, ktoré sa povinnému vôbec nedoručuje, bol povinný zbavený možnosti domáhať sa svojho základného práva   na   prieskum   jeho   rozhodnutia   zo   strany   zákonného   sudcu“.   Sťažovateľ   totiž s poukazom   na   ustanovenia   nariadenia   Rady   dôvodí,   že   je   neprípustné, ak podľa predmetného nariadenia Rady je poverenie na vykonanie exekúcie rozhodnutím, kým podľa názoru najvyššieho súdu ide o individuálny právno-aplikačný akt.

Ústavný súd k tejto námietke v prvom rade považuje za potrebné konštatovať vznik terminologického   nedorozumenia   medzi   najvyšším   súdom   a sťažovateľom.   Je   zreteľné, že najvyšší súd nezastáva názor, že poverenie na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím. Ním použitá formulácia „individuálny právno-aplikačný akt“ vôbec nestojí v protiklade s pojmom   „rozhodnutie“.   Každé   rozhodnutie,   ktorým   sa   záväzne právne   posúdi   zistený konkrétny   skutkový   stav,   je   individuálnym   právno-aplikačným   aktom.   Na   podklade tzv. subsumpcie   (podradenie   zisteného   skutkového   stavu   pod   hypotézu   právnej   normy) uplatní konajúci orgán verejnej moci proti dotknutému subjektu práva záväzným spôsobom dispozíciu   relevantnej   právnej   normy.   To   je   podstata   individuálnej   právno-aplikačnej činnosti   i právom   regulovaného   rozhodovacieho   procesu.   Preto   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho   súdu   vôbec   nesmeruje   k právnemu   záveru,   podľa   ktorého   by   poverenie na vykonanie   exekúcie   nebolo   rozhodnutím.   Tak   sa   právny   názor   najvyššieho   súdu nedostáva ani do žiadneho rozporu s nariadením Rady.

Podstatou   právneho   záveru   najvyššieho   súdu   je   názor,   podľa   ktorého   poverenie na vykonanie   exekúcie   nemôže   opravnými   prostriedkami   napádať   povinný, pretože poverenie   na   vykonanie   exekúcie   nevyvoláva   voči   povinnému   žiadne   právne účinky, teda vydaním a doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi sa nijak nemení právna pozícia povinného.

Podľa   §   44   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor,   ktorému   bol   doručený   návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s   exekučným   titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul... Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu... Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ústavný   súd   už   judikoval   (a   na   jeho   rozhodnutie   poukázal   i najvyšší   súd v odôvodnení uznesenia o dovolaní), že poverenie na vykonanie exekúcie vykazuje znaky individuálneho právno-aplikačného aktu (rozhodnutia) len voči osobe súdneho exekútora. Ide totiž o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého   môže   súdny   exekútor   začať   vykonávať   exekúciu   (§   36   ods.   2   druhá   veta Exekučného poriadku). Po udelení poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného o začatí exekúcie, a tým mu zakázať nakladanie s majetkom, ktorý podlieha exekúcii (§ 47 ods. 1 Exekučného poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že poverenie na vykonanie exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto napokon povinný proti nemu ani   nemôže   využiť   žiadne   opravné   prostriedky   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku). Až upovedomenie   o   začatí   exekúcie   je   procesným   úkonom   súdneho   exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému [§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], a preto môže povinný proti upovedomeniu podať námietky (III. ÚS 45/08).

Ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od svojej doterajšej judikatúry, ktorá berúc do úvahy   načrtnutú   konštrukciu   Exekučného   poriadku   pri   regulácii   „prípravnej“   fázy exekučného konania dostatočne chráni základné právo povinného ako účastníka exekučného konania na súdnu ochranu i jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Ak potom najvyšší súd   ustálené právne názory   ústavného   súdu   akceptoval   a na ich   základe sa   vysporiadal s posudzovanou námietkou sťažovateľa, nemožno v takom prístupe identifikovať signály ústavnej vadnosti, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nedôvodným je aj poukaz sťažovateľa   na údajný rozpor odôvodnenia najvyššieho súdu,   keď   tento   najprv   uvádza,   že „poverenie   na   vykonanie   exekúcie   je   individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora“, a „preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky“, pričom vzápätí dôvodí, že „ak by poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu prípustné   odvolanie,   avšak   len   osobou,   ktorá   by   na   to   bol   subjektívne   procesne legitimovaná...“.   Ani   jeden   z citovaných   právnych   názorov   nepriznáva   povinnému v exekučnom   konaní   právo   podať   opravný   prostriedok   proti   povereniu   na   vykonanie exekúcie.   V prvom   prípade   najvyšší   súd   explicitne   nepriznáva   povinnému   právo   podať proti povereniu na vykonanie exekúcie opravné prostriedky, v druhom prípade zas ustálil, že opravný prostriedok by za určitých podmienok prichádzal do úvahy, avšak len zo strany osoby, ktorá je na to procesne legitimovaná. Formulované názory tak rešpektujú subsidiárne použitie § 374 ods. 4 OSP na exekučné konanie vo svetle ústavnej požiadavky plynúcej z čl. 142   ods.   2   ústavy,   rešpektujú   aj   podstatu   poverenia   na   vykonanie   exekúcie ako rozhodnutia či individuálneho právno-aplikačného aktu a nestoja v protiklade s nárokmi plynúcimi zo základného práva povinného na súdnu ochranu i z jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľovu námietku založenú na tvrdení oprávnenia povinného podať opravný prostriedok proti povereniu na vykonanie exekúcie, ktoré vydal vyšší súdny úradník, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

2.2 Napokon sa ústavný súd venoval aj sťažnostnej námietke založenej na tvrdenej miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   na   vykonanie   exekučného   konania proti sťažovateľovi. Najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ pri svojom prvom úkone v exekučnom   konaní nedostatok miestnej   príslušnosti   nenamietal, kým sťažovateľ tvrdí, že okresnému súdu už pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie bola známa aktuálna adresa bydliska sťažovateľa (dokazuje to vydané poverenie), a preto s ohľadom na § 105 ods. 1 OSP mal okresný súd skúmať miestnu príslušnosť prv, než začal konať o veci samej.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s interpretáciou   relevantných   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   tak,   ako ich   podal   najvyšší   súd,   a akceptuje   aj   ich   použiteľnosť   na exekučné   konanie   v rozsahu,   aký   bol   pre   rozhodnutie   o sťažovateľovom   dovolaní nevyhnutný. Najvyšší súd správne vyložil § 105 ods. 1 OSP, ak vymedzil, kedy konajúci súd skúma miestnu príslušnosť aj počas konania.

Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd skúma   miestnu   príslušnosť   prv,   než   začne   konať   o   veci   samej.   Neskôr   ju   skúma   len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.Sťažovateľ   tvrdil   miestnu   nepríslušnosť   okresného   súdu   v dôsledku   nesplnenia podmienky   zakotvenej   v   §   85   ods.   1   OSP   (kritérium   bydliska   občana),   pričom   toto ustanovenie   sa   aj   podľa   sťažovateľa   na   exekučné   konanie   vzťahuje.   Splnenie   kritérií podľa § 85 OSP skúma súd rešpektujúc § 105 ods.   1 OSP, len ak miestnu príslušnosť namieta odporca, teda v exekučnom konaní povinný.

Interpretačné otázniky môže vyvolávať hľadanie odpovede na otázku, či tretia veta § 105 ods. 1 OSP (súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej) sa vzťahuje len na prípady skúmania výlučnej miestnej príslušnosti (prvá veta § 105 ods. 1 OSP), alebo aj na prípady všeobecnej miestnej príslušnosti (druhá veta § 105 ods. 1 OSP), ústavný súd je však toho názoru, že pri skúmaní ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú naznačené výkladové problémy irelevantné. Dôvodom je viacero faktov, ktoré ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti i z jej príloh.

V exekučnom   konaní   pred   okresným   súdom   sťažovateľ   ako   povinný   navrhoval zastavenie   exekúcie   pre   nevykonateľnosť   exekučného   titulu   [§   57   ods.   1   písm.   a) Exekučného poriadku], ktorá mala byť dôsledkom nesprávneho doručovania exekučného titulu. Sťažovateľ teda vôbec nebrojil proti nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu.

V odvolaní proti zamietavému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ znovu namietal iba   nesprávne posúdenie skutkových   okolností   zmeny jeho bydliska,   a to   z hľadiska   jej vplyvu   na   použitie   ustanovení   Správneho   poriadku   o doručovaní   (exekučného   titulu). Vyplýva to z naratívnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho (odvolanie   sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil).   Nedostatok   miestnej   príslušnosti   teda opätovne nebol namietaný.

Až   v dovolaní   proti   odvolaciemu   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   prvýkrát vytkol vadu miestnej nepríslušnosti.

Exekučný   súd teda   v sťažovateľovej   veci   konal na základe   návrhu   na zastavenie exekúcie. Ani exekučný súd nemôže konať ultra petitum (a contrario § 153 ods. 2 OSP), je ale   pravdou,   že   zastavenie   exekúcie   nie   je   ovládané   výlučne   zásadou   dispozitívnosti, a teda môže   k nemu   dôjsť   aj   ex   offo.   Pre   sťažovateľovu   vec   však   bolo   rozhodujúce, že nedostatok miestnej   príslušnosti   nie   je dôvodom   na zastavenie konania (R 91/1968), a to ani exekučného. Takáto vada sa rieši postupom podľa § 105 ods. 2 OSP (postúpenie veci alebo predloženie veci na rozhodnutie najvyššiemu súdu).

Možno teda konštatovať, že už svojím návrhom na zastavenie exekúcie sťažovateľ využil svoje dispozičné procesné právo spôsobom, ktorý mu v ďalšom konaní o jeho návrhu znemožnil   účinne argumentovať miestnou   nepríslušnosťou   okresného   súdu.   Tento   trend potvrdil aj vo svojom ďalšom procesnom postoji, keď nenamietal miestnu nepríslušnosť v prvostupňovom konaní, ale ani vo svojom odvolaní. Pritom podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a výnimky z tohto pravidla uvedené v § 212 ods. 2 OSP sa na exekučné konanie, prípadne na problém miestnej nepríslušnosti nevzťahujú. Ak sa potom krajský súd ako súd odvolací miestnou príslušnosťou okresného súdu   vôbec   nezaoberal,   nemožno   jeho   postupu   a rozhodnutiu   nič   vytknúť, pretože rešpektoval relevantné procesné normy.

V celom priebehu konania o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie až do jeho právoplatného ukončenia teda nedostatok miestnej príslušnosti nebol namietaný. Dovolacie konanie potom nemôže byť využité na zhojenie nedostatkov procesného postupu účastníka v základnom exekučnom konaní.

Pre   ústavný   súd   na   posúdenie   sťažnostnej   námietky   o miestnej   nepríslušnosti okresného súdu konať ako súd exekučný nie je teda podstatné, či najvyšší súd správne skutkovo posúdil okolnosti relevantné pre miestnu príslušnosť okresného súdu, rozhodujúca je totiž vecná správnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá   bola ústavným súdom   na prvý   pohľad   zistená   už   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti. Odmietnutie dovolania založeného na dôvode, ktorý nebol prednesený v prvostupňovom ani v odvolacom   konaní   a ktorý   svojou   povahou   neodôvodňuje   prekročenie   dispozície účastníka   predmetom   konania,   je   vecne   správnym   rozhodnutím   a zodpovedá   nielen procesnej   konštrukcii   nadväznosti   prvostupňovej   a druhostupňovej   fázy   konania regulovanej v Občianskom súdnom poriadku, ale aj materiálnemu chápaniu ústavnosti tak, ako ho aplikuje ústavný súd.

Materiálny   prístup   v   chápaní   ústavnosti   sa   neopiera   výlučne   o formálne rešpektovanie   práva,   ale   vyžaduje   v širšom   zábere   akceptáciu   základných   hodnôt demokratickej   spoločnosti   a v užšom   priezore   zohľadňujúcom   individuálny   právno-aplikačný rozmer realizácie práva akceptáciu ústavne súladného účelu aplikovanej právnej úpravy. Účel právnej úpravy nemusí byť vyjadrený explicitne, často implicitne vyplýva zo vzájomnej   previazanosti   právom   regulovaných   právnych   inštitútov   v ich   aktuálnej podobe.

Najvyšší   súd   odmietnutím   sťažovateľovho   dovolania   rešpektoval zásadu koncentrácie   občianskeho   súdneho   i exekučného   konania,   ktorá   vyplýva z jednotlivých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 205 ods. 1 a 3, § 205a, § 212 ods.   1)   a neumožňuje   účastníkovi   konania   prednášať   v neskoršom   štádiu   konania skutočnosti či právne argumenty a námietky, ktoré mohol uplatňovať v skoršom štádiu. To je dôvod, ktorý ústavný súd viedol k záveru, že výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   je   vecne   správny,   a v tomto   prípade   aj   ústavne   akceptovateľný.   I posledná sťažovateľova námietka je teda nedôvodná a v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012