znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 254/2011-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o   prijatej   sťažnosti   Ing.   L. H.,   B.,   zastúpenej   euroadvokátom   JUDr.   Z.   P.,   Advokátska kancelária, Č., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 106/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. L. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. L. H. trovy konania v sume   392,73   €   (slovom   tristodeväťdesiatdva   eur   a   sedemdesiattri   centov)   na   účet   jej právneho   zástupcu   euroadvokáta JUDr.   Z.   P.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   Č.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 254/2011 zo 7. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. L. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 106/2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je navrhovateľkou v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode na základe návrhu podaného na okresnom súde 15. júla 2003.

Ústavný   súd   19.   júla   2011   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu   na   vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   2.   septembra   2011. V jeho prílohe predsedníčka okresného súdu predložila súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti zhodné so zisteniami ústavného súdu z predloženého súdneho spisu:„Dňa 15.07.2003 bol súdu doručený návrh na začatie konania, ktorý bol pridelený zákonnej sudkyni JUDr. H. K. do súdneho oddelenia 8C pod sp. zn. 8C/106/2003.

Dňa 27.11.2003 odporca doručil súdu vyjadrenie k návrhu. Pojednávanie dňa 08.03.2004 bolo odročené na termín 09.06.2004 pre neprítomnosť odporcu.

Dňa 19.05.2004 navrhovateľka doručila súdu zmenu návrhu na začatie konania. Pojednávanie dňa 09.06.2004 bolo novým zákonným sudcom odročené na termín 13.09.2004 za účelom doplnenia dôkazov.

Dňa 10.11.2004 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom predvolania navrhovaných svedkov na termín 18.01.2005.

Dňa 03.01.2005 navrhovateľka doručila súdu doplnenie dôkazných návrhov a ďalšiu zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa 09.03.2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom predvolania ďalších svedkov na termín 27.04.2005.

Dňa 27.04.2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom stanovenia okruhu vecí, ktoré je potrebné vyporiadať a prípadného ustanovenia znalca.

Dňa 23.08.2005 navrhovateľka doručila súdu návrhy na dokazovanie. Uznesením zo dňa 16.08.2005 č.k. 8C/106/2003-147 súd ustanovil vo veci znalca na určenie všeobecnej hodnoty vyporiadavaných nehnuteľností.

Dňa 24.10.2005 ustanovený znalec doručil súdu znalecký posudok. Dňa   17.02.2006   dal   zákonný   sudca   spisovej   kancelárii   pokyn,   aby   účastníkom doručila znalecký posudok na vyjadrenie.

Dňa 23.04.2008 navrhovateľka doručila súdu návrh na ďalšie znalecké dokazovanie. Dňa   13.02.2009   súd   vyzval   navrhovateľku   na   špecifikáciu   majetku   patriaceho do BSM za účelom znaleckého dokazovania.

Dňa 18.03.2009 navrhovateľka doručila odpoveď na výzvu súdu. Uznesením zo dňa 30.03.2009 č.k. 8C/106/2003-185 súd ustanovil vo vecí celkovo 5 znalcov na určenie všeobecnej hodnoty vecí patriacich do BSM.

Výzvou   zo   dňa   01.04.2009   súd   vyzval   navrhovateľku   na   špecifikáciu   podniku odporcu.

Dňa 08.04.2009 navrhovateľka doručila odpoveď na výzvu súdu. Dňa 05.05.2009 znalkyňa M. A. doručila súdu znalecký posudok. Uznesením zo dňa 18.05.2009 č.k. 8C/106/2003-214 súd zmenil znalca ustanoveného na určenie všeobecnej hodnoty cestných vozidiel.

Dňa 20.07.2009 znalkyňa M. H. doručila súdu znalecký posudok. Dňa 07.09.2009 znalec J. L. doručil súdu znalecký posudok Výzvou   zo   dňa   13.11.2009   súd   vyzval   účastníkov   na   súčinnosť   za   účelom vypracovania znaleckého posudku a znalca J. N. na vypracovanie znaleckého posudku. Výzvou zo dňa 18.03.2010 súd urgoval znalkyňu K. K. a znalca J. N. na zaslanie znaleckých posudkov.

Uznesením zo dňa 12.04.2010 č.k. 8C/106/2003-441 súd zmenil ustanovenú znalkyňu K. K. za nového znalca z dôvodu zdravotných problémov.

Výzvou zo dňa 12.04.2010 súd opätovne urgoval znalca J. N. na zaslanie znaleckého posudku pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 15.04.2010 znalec J. N. doručil súdu znalecký posudok. Uznesením zo dňa 02.06.2010 č.k. 8C/106/2003-502 súd ustanovil vo veci znaleckú organizáciu na stanovenie hodnoty podniku odporcu.

Dňa   07.07.2010   súd   zaslal   znaleckej   organizácii   znalecké   posudky   potrebné na vypracovanie jej posudku.

Uznesením zo dňa 11.08.2010 č.k. 8C/106/2003-524 súd zmenil ustanoveného znalca I. J. za nového znalca z dôvodu nedostatku odbornej spôsobilosti na podanie znaleckého posudku.

Dňa 07.09.2010 nový znalec doručil súdu znalecký posudok. Pojednávanie dňa 05.10.2010 bolo odročené na termín 14.12.2010. Uznesením zo dňa 06.12.2010 č.k. 8C/106/2003-555 súd zmenil ustanovenú znaleckú organizáciu.

Pojednávanie   konané   dňa   14.12.2010   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania na termín 15.02.2011.

Pojednávanie   dňa   29.03.2011   bolo   odročené   na   termín   17.05.2011   za   účelom zabezpečenia vypracovania znaleckého posudku ustanovenou znaleckou organizáciou. Uznesením   zo   dňa   29.04.2011   č.   k   8C/106/2003-576   súd   vyplatil   znaleckej organizácii   preddavok   na   znalečné,   ktorým   znalecká   organizácia   podmienila   podanie znaleckého posudku.

Výzvou zo dňa 11.05.2011 súd požiadal príslušný daňový úrad o súčinnosť. Dňa 26.05.2011 príslušný daňový úrad poskytol súdu žiadanú súčinnosť.

Dňa 11.07.2011 navrhovateľka doručila súdu listinné dôkazy. Pojednávanie dňa 19.07.2011 bolo odročené na termín 24.08.2011 pre neprítomnosť účastníkov.

Výzvou zo dňa 25.07.2011 súd urgoval u odporcu poskytnutie súčinnosti znaleckej organizácii   potrebnej   na   podanie   znaleckého   posudku,   a   to   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty.“

K   obsahu   sťažnosti   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že „konanie v prejednávanej veci bolo poznačené prieťahmi, na ktorých sa podieľala jednak samotná sťažovateľka a aj konajúci súd, čo nemožno poprieť“.

K   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   zaujal   právny   zástupca   sťažovateľky stanovisko doručené ústavnému súdu 19. septembra 2011, v ktorom poukázal na oneskorené znalecké   dokazovanie,   ku   ktorému   okresný   súd   pristúpil   (5   znalcov)   až   v   roku   2009, a vyvracal objektívnosť tvrdení predsedníčky okresného súdu týkajúcich sa odročovania niektorých pojednávaní z dôvodov na strane sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu.

Okresný   súd,   ako   aj   sťažovateľka   vo   svojich   vyjadreniach   súhlasili   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania je vyporiadanie BSM. Tento druh konania je bežnou agendou všeobecných súdov a nemožno ho považovať za právne zložitý vzhľadom na existenciu početnej   a   ustálenej   judikatúry   týkajúcej   sa   sporov   tohto   charakteru.   Konanie o vyporiadanie BSM sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie. V prevažnej väčšine   prípadov   sa   v   takýchto   sporoch   vykonáva   znalecké   dokazovanie   zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich BSM. Aj v danom prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty prostredníctvom viacerých znaleckých posudkov.

Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla vyznačujú spory o vyporiadanie BSM, nemôže ospravedlniť, že po viac ako ôsmych rokoch od podania návrhu nebola vec sťažovateľky právoplatne skončená.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sťažovateľka podstatne prispela k predĺženiu konania v predmetnej veci, hoci na jej vrub možno pripočítať fakt, že dvakrát zmenila návrh na začatie konania v otázke rozsahu a spôsobu vyporiadania BSM (19. mája 2004, 3. januára 2005) a viackrát v priebehu konania podávala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a dôkazy predkladala postupne   (naposledy   sťažovateľka   doručila   listinné   dôkazy   11.   júla   2011).   Aj   keď sťažovateľka v týchto prípadoch iba využívala svoje práva ako účastníčky konania, ktoré jej nemožno uprieť, nepochybne tým tiež objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania, na čo ústavný súd prihliadol pri určení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z predloženého súdneho spisu identifikoval dlhšie obdobie nečinnosti   od   27.   marca   2006,   keď   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   vyjadrenie k znaleckému   posudku,   do   13.   februára   2009,   keď   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku na špecifikáciu   majetku   patriaceho   do   BSM   na   účely   ďalšieho   znaleckého   dokazovania (v trvaní takmer 3 roky). V posudzovanom konaní ústavný súd ďalej identifikoval aj kratšie obdobie nečinnosti od 24. októbra 2005 (keď ustanovený znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok) do 17. februára 2006 (keď okresný súd rozposlal účastníkom konania znalecký posudok), teda v trvaní takmer štyri mesiace.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   považuje   jeho   postup spočívajúci v nariadení znaleckého dokazovania uznesením z 2. júna 2010 (na ocenenie a hodnotenie   podniku   žalovaného)   po   takmer   piatich   rokoch   od   doručenia   návrhu sťažovateľky   na   ocenenie   podniku   žalovaného   ako   súčasť   BSM   (20.   augusta   2005). Obdobne za nesústredenú činnosť vyhodnotil ústavný súd aj postup okresného súdu, keď uznesením 16. augusta 2005 ustanovil znalca z odboru oceňovania nehnuteľností a ďalších piatich znalcov na ocenenie majetku patriaceho do BSM až uznesením z 30. marca 2009, pričom majetok, ktorý sťažovateľka navrhla zahrnúť do BSM a oceniť, bol špecifikovaný už v samotnom návrhu žaloby.

Vychádzajúc z uvedených zistení, najmä zaznamenanej nečinnosti okresného súdu v trvaní tri roky a tri mesiace v posudzovanom 8-ročnom súdnom konaní prebiehajúcom na jednom   stupni,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   jeho   nesústredený   a   neefektívny   postup v konaní ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Keďže napadnuté konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 106/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 800 €, ktoré konkrétne odôvodnila v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 1 449,80 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010, t. j. 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku   2011 (príprava a prevzatie veci, písomné   vyhotovenie   a   podanie   sťažnosti   a   ďalšie   písomné   podanie   vo   veci   samej) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke spolu predstavuje sumu 392,73 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011