znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 254/2010-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., PhD., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-15/BOK-B1-2009 a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-33/BOK-B1-2009,   postupom   Krajskej prokuratúry v T. v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 50/2007 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 67/2008, postupom Okresnej prokuratúry G. v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 420/2001   a   postupom   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., PhD., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. M. P., PhD., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu boja proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   (ďalej   len   „úrad   boja   proti organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-15/BOK-B1-2009 a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-33/BOK-B1-2009,   postupom   Krajskej prokuratúry v T.   (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 50/2007 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 67/2008, postupom Okresnej prokuratúry G. (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 420/2001 a postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 11. októbra 2001 začal vyšetrovateľ vtedajšieho Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Š.   (ďalej   len   „okresný   úrad vyšetrovania“) pod sp. zn. ČVS: OÚV-298/2001 trestné stíhanie vo veci za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona, trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1 a 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. V danej trestnej veci vykonávala spočiatku dozor nad prípravným konaním Okresná prokuratúra Š., neskôr okresná prokuratúra, a to pod sp. zn. Pv 420/2001.

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   venoval   podrobnému   popisu   a   prehľadu   vo   veci vykonaných úkonov, pričom uviedol, že do 4. decembra 2003 vyšetrovateľ trikrát prerušil trestné konanie. Zároveň sťažovateľ dodal, že medzitým, ale aj potom podával na postup vyšetrovateľa   a dozorujúceho prokurátora   žiadosti   o preskúmanie ich   postupu   a v   tejto súvislosti poukazoval aj na prieťahy v konaní.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len „minister vnútra“) zo 6. novembra 2007 bola daná trestná vec pridelená úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite,   kde   tamojší   vyšetrovateľ   uznesením   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-2007 z 12. decembra 2007 pokračoval v trestnom konaní a 29. januára 2008 vzniesol obvinenie M. K. a JUDr. M. H. za trestné činy vydierania a obmedzovania osobnej slobody.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil: «V   priebehu   roka   2008   bolo   v   trestnej   veci   vypočutých viacero svedkov.... Dňa 16. 9. 2008 bolo trestné stíhanie voči JUDr. H. zastavené z dôvodu zániku   trestnosti   skutku   vydierania   poškodeného   jeho   premlčaním.  ...   Konanie   voči obvinenej   M.   K.   bolo   z   konania   ČVS:   PPZ-78/BOK-B-2007   vyčlenené   na   samostatné konanie pod sp. zn. ČVS: 91/BOK-2008.... Vyšetrovateľ na pokyn dozorujúcej prokuratúry KP T. ukončil vyšetrovanie voči obvinenej M. K. podaním návrhu na obžalobu.... Dňa 19. 3. 2009 bolo vznesené obvinenie aj voči osobe podozrivého V. R., ktorý bol označený za organizátora vydieračského únosu poškodeného Ing. M. P., PhD. v r. 2001. Vyšetrovateľ postupoval   na   základe   tých   istých   dôkazov,   ktoré   boli   zabezpečené   už   v   r.   2001.  ... Sťažovateľ   sa   domáha   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   a   na   zachovanie   rovnosti procesných strán v trestnom konaní. Opakovane od r. 2009 žiada, aby mu boli zasielané informácie   o   plánovaných   úkonoch   vo vyšetrovaní   a   je   mu   odopierané   právo   byť informovaný   o   plánovaných   úkonoch   vyšetrovania.   Domáha   sa   aj   umožnenia   účasti splnomocnenca poškodeného na úkonoch vyšetrovania, čo zákon nezakazuje, vyšetrovateľ a dozorujúca prokuratúra túto účasť neumožňuje s odôvodnením, že to nepatrí medzi práva poškodeného.... Sťažovateľ poukazoval na prieťahy v konaní podnetom na GP SR ako aj na ÚBOK PPZ SR, do dnešného dňa nebola vo veci zjednaná náležitá náprava... Poškodený v priebehu r. 2009 poukazoval na skutočnosť, že v trestnom konaní v postavení svedkyne krivo   vypovedala   manželka   V.   R.   E.   R.,   ktorá   sa   krivou   výpoveďou   snažila   mariť vyšetrovanie.... Dňa 20. 7. 2009 bolo na OR PZ B. voči E. R. vznesené obvinenie pre trestný čin krivej výpovede v konaní ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007... Za porušenie práva na spravodlivý proces v tomto konaní sťažovateľ považuje postup orgánov činných v trestnom konaní vedenom na OR PZ B. sp. zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009 Sťažovateľ - poškodený Ing.   M.   P.,   PhD.,   ktorý   bol   následkom   krivej   výpovede   menovanej   priamo   postihnutý nesprávnym rozhodnutím KS Trnava v konaní 20 NcCb 4/2007 nebol ako procesná strana v postavení poškodeného do trestného stíhania E. R. zahrnutý a to na základe odôvodnenia KP B., že pri trestnom čine krivej výpovede je poškodený len verejný záujem. Z uvedeného dôvodu je sťažovateľovi bránené nahliadať do spisu a navrhovať doplnenie dokazovania.... V sťažnosti označené obdobia nečinnosti orgánov činných v prípravnom trestnom konaní   bez   existencie   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   považuje   sťažovateľ   za zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   z   ústavnoprávneho   aspektu   možno   vyhodnotiť   ako neospravedlniteľné a netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov od spáchania skutku, ktorý tvorí predmet trestného stíhania môžu nadobudnúť charakter odopretia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae).   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   k   týmto zbytočným   prieťahom   nedošlo   v   dôsledku   zložitosti   veci,   ani   správania   účastníkov,   ale výlučne v dôsledku postupu označených orgánov činných v predmetnom trestnom konaní.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„I. Základné právo Ing. M. P. PhD. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ SR v prípravnom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-B1-2009 porušené bolo.

II. Základné právo Ing. M. P. PhD. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   PPZ   SR   v prípravnom trestnom konaní vedenom pod sp.zn. ČVS: PPZ-33/BOK -BI-2009 porušené bolo. III. Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ SR v B. vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-B1-2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

IV. Základné právo Ing. M. P. PhD. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ SR v prípravnom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-15/BOK/Bl-2009 porušené bolo.

V. Základné právo Ing. M. P. PhD. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   PPZ   SR   v predsúdnom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-15/BOK -Bl-2009 porušené bolo. VI. Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ SR v B. vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-Bl-2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

VII. Základné právo Ing. M. P. PhD. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Krajskej prokuratúry T. v konaní Kv 50/2007 porušené bolo.

VIII. Krajskej prokuratúre T. vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 50/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

IX. Základné právo Ing. M. P. PhD. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry T. v konaní Kv 67/2008 porušené bolo.

X. Krajskej prokuratúre T. vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 67/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

XI. Základné právo Ing. M. P. PhD. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR   a základné právo na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry G. v konaný Pv 420/2001 porušené bolo.

XII.   Základné právo   Ing.   M.   P.   PhD.   na   spravodlivý   proces   podľa čl. 46   ods.   I Ústavy SR a základné právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom OR PZ B. v konaní ČVS:ORP-341/OVK-B3-2009 porušené bolo.

XIII. Ing. M. P., PhD. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 € (slovom tridsaťtisíc   euro),   ktoré   je   Úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite   PPZ   SR   povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

XIV. Ing. M.P. PhD. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,14 € (slovom tristotri euro 14 centov), ktoré je ÚBOK-PPZ SR vyplatiť na účet jeho advokátky v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu....“

Okrem toho sťažovateľ žiadal, „aby sa ústavný súd zaoberal v spojitosti s riešením porušenia ústavného práva sťažovateľa v konaniach ÚBOK PPZ SR ČVS: PPZ-15/BOK- B1-2009, ÚBOK PPZ SR ČVS: PPZ-15/BOK-B1-2009, a v konaní OR PZ B. ČVS: ORP- 341/OVK-B3-2009   na   spravodlivé   konanie   aj   otázkou,   či   nepriznanie   práva   účasti splnomocnenca poškodeného, ktorý je riadnou procesnou stranou v trestnom konaní, na všetkých úkonoch vyšetrovania zakotvených v trestnom poriadku v platnom znení, zakladá porušenie ústavného   práva   sťažovateľa   ako fyzickej osoby zakotveného   v čl.   47 ods.   2 Ústavy SR... Takouto právnou úpravou je umožnené orgánom činným v prípravnom konaní trestnom svojvoľne rozhodovať vo vzťahu k poškodenému o jeho účasti alebo neúčasti aj na iných úkonoch vyšetrovania, ako sú výslovne zakotvené v trestnom poriadku.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   nastolil   aj uvedený   problém: „navrhuje,   aby   ústavný súd preskúmal,   či ustanovenia trestného poriadku, ktoré zakotvujú právo účasti obvineného a jeho obhajcu na všetkých úkonoch vyšetrovania s právom byť o týchto úkonoch vopred informovaný a ustanovenia trestného poriadku, a ktoré takéto práva poškodenému a jeho splnomocnencovi   nepriznávajú   nezakladajú   vyslovenie   nesúladu   týchto   ustanovení s ustanoveniami Ústavy SR o rovnosti strán a spravodlivosti súdneho a iného konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V prvom   rade   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   bol v sťažnosti podanej kvalifikovanou právnou zástupkyňou na viacerých miestach označený rôznymi   pojmami   ako   sťažovateľ,   poškodený,   prípadne   bolo   uvedené   jeho   celé   meno. Z kontextu sťažnosti však bolo ústavnému súdu zjavné, že ide vždy o tú istú osobou, teda sťažovateľa,   ktorý   mal   a   má   v rámci   označených   trestných   konaní   určité   procesné postavenie či už poškodeného, alebo svedka.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní úradu boja proti   organizovanej   kriminalite,   prieťahy   v   postupe   krajskej   prokuratúry   a   okresnej prokuratúry, pričom v tejto súvislosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež aj porušenie zásady zákazu denegatio justitiae ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ taktiež   tvrdil,   že   v   týchto   trestných   konaniach   mu   patrí   postavenie   poškodeného,   ale zo strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   nebolo   umožnené   jeho   splnomocnencovi zúčastniť sa aj na ostatných úkonoch prípravného konania, než len tých, na ktorých sa podľa zákona môže zúčastniť poškodený. V tom videl porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň tvrdil, že k porušeniu jeho práva na spravodlivé prerokovanie veci došlo aj postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009 tým, že mu v rámci neho nebolo priznané postavenie poškodeného.

Ústavný súd zistil, že 11. októbra 2001 vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-298/2001   začal   trestné   stíhanie   vo   veci   za   trestné   činy vydierania, obmedzovania osobnej slobody, lúpeže a neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe nedošlo. V čase začatia trestného   stíhania   vykonávala   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   prípravného   konania Okresná   prokuratúra   Š.,   ktorá   k   1.   januáru   2005   v   súlade   s   pokynom   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 22. novembra 2004 na   zabezpečenie   plnenia   úloh,   ktoré   pre   prokuratúru   ako   takú   vyplývajú   zo   zákona č. 371/2004 Z.   z. o sídlach   a obvodoch súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov, odovzdala dozorový spis sp. zn. Pv 420/2001 okresnej prokuratúre. Predmetný spis okresnej prokuratúry sa však stratil, a preto bol rekonštruovaný. Uvedená okolnosť však podľa názoru ústavného súdu nemohla   mať   žiadny   vplyv   na   priebeh   vyšetrovania,   a to   z dôvodu,   že   zabezpečovanie dôkazov   v prípravnom   konaní   je   predovšetkým   v kompetencii   vyšetrovateľa   a získané dôkazy sú predovšetkým súčasťou vyšetrovacieho spisu. Úloha prokurátora spočíva pritom v dozore nad zachovávaním zákonnosti prípravného konania, ktorého podstata je zachytená v dozorovom   spise.   Vzhľadom   na   to,   že   po   preskúmaní   spisu   prokurátorom   generálnej prokuratúry   boli   pri   vyšetrovaní   tejto   trestnej   veci   zistené   pochybenia,   opatrením námestníka generálneho prokurátora č. k. IV/1 Gpt 406/07-13 z 5. októbra 2007 bola určená príslušnosť   krajskej   prokuratúry.   V   súvislosti   s   uvedeným   bola   daná   trestná   vec rozhodnutím ministra vnútra zo 6. novembra 2007 pridelená úradu boja proti organizovanej kriminalite.

Po pridelení veci úradu boja proti organizovanej kriminalite vyšetrovateľ tamojšieho úradu   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-78/BOK-B-2007   z   12.   decembra   2007   pokračoval v predtým prerušenom trestnom konaní a 29. januára 2008 vzniesol obvinenie M. K. za trestný čin vydierania a trestný čin obmedzovania osobnej slobody a JUDr. M. H. za trestný čin vydierania vo forme účastníctva. Uznesením č. k. 1 Kv 50/07-33 z 12. februára 2008 krajská prokuratúra, ktorá vykonávala v danej veci dozor, sťažnosti oboch obvinených ako nedôvodné zamietla, pričom neskôr, 16. septembra 2008, trestné stíhanie voči JUDr. H. zastavila pre jeho neprípustnosť, a to z dôvodu premlčania trestného stíhania. Uznesením krajskej prokuratúry z 12. októbra 2008 bol návrh sťažovateľa (poškodeného) na zaistenie jeho nároku na náhradu škody zamietnutý.

Vyšetrovateľ   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   uznesením   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007 z 22. októbra 2008 trestné stíhanie obvinenej M. K. vylúčil na samostatné   konanie,   ktoré   bolo   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-91/BOK-B-2008. Pritom dozor nad dodržiavaním zákonnosti v rámci prípravného konania v trestnej veci obvinenej M. K. vykonávala aj naďalej krajská prokuratúra, ale od 27. októbra 2008 už pod sp. zn. 1 Kv 67/08, pretože pod pôvodnou spisovou značkou 1 Kv 50/07 ostala na krajskej prokuratúre evidovaná trestná vec neznámych páchateľov, t. j. trestná vec vedená na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007.

Uznesením   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   sp.   zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008 zo 17. marca 2009 bolo vznesené obvinenie V. R. za trestný čin vydierania vo forme spolupáchateľstva v súbehu s trestným činom obmedzovania osobnej slobody.

Od 1. augusta 2009 došlo k reorganizácii úradu boja proti organizovanej kriminalite, a tým došlo aj k zmene spisových značiek jednotlivých vyšetrovacích spisov s tým, že pôvodné konanie vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008 dostalo spisovú značku ČVS:   PPZ-33/BOK-B1-2009   a   vyšetrovaciemu   spisu   dosiaľ   evidovanému   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007 bola pridelená nová spisová značka ČVS: PPZ-15/BOK-B1-2009.

Opatrením generálneho prokurátora z 1. septembra 2009 bola trestná vec obvinených M. K. a V. R. pridelená na ďalší výkon prokurátorského dozoru z krajskej prokuratúry (sp. zn. 1 Kv 67/08)   na Okresnú   prokuratúru B.,   kde jej bola pridelená spisová   značka Pv 447/09.

V trestnej veci obvinených M. K. a V. R. si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu škody.

V   priebehu   trestného   konania   sťažovateľ   viackrát   namietal   nedostatky   v   postupe vyšetrovateľa a prokurátora, ako aj prieťahy v konaní. Pokiaľ išlo o prieťahy v konaní, o podnete sťažovateľa naposledy rozhodovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 4. marca 2010, pričom jeho podnet vyhodnotila sčasti ako dôvodný. Pokiaľ išlo o námietky sťažovateľa spojené s tým, že jeho splnomocnenec nebol upovedomovaný o úkonoch trestného konania, tieto boli viackrát vybavené zo strany orgánov prokuratúry s tým, že nejde o porušenie jeho práv, pretože podľa § 54 ods. 1 Trestného poriadku sa splnomocnenec poškodeného môže zúčastniť na všetkých úkonoch, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený.

Uznesením   vyšetrovateľa   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   sp.   zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009 z 20. júna 2009 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne bolo vznesené obvinenie E. R. za prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (v znení zákona č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii v znení neskorších   zmien a a doplnkov účinného od 1. januára 2006) (ďalej len „nový Trestný zákon“). V danom trestnom konaní bol sťažovateľ vypočutý ako svedok. Vzhľadom na to, že tvrdil, že aj v tomto konaní mu patrí postavenie poškodeného, bol vyšetrovací spis zaslaný generálnej prokuratúre na zaujatie stanoviska.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   konanie   vedené   na   úrade   boja   proti organizovanej   kriminalite   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-15/BOK-B1-2009   (pôvodne   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007),   v   danom   prípade   ide   o   trestné   konanie   vedené   proti neznámym páchateľom, teda v konaní nie je vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Taktiež o trestnú vec vedenú proti neznámym páchateľom ide aj v prípade konania vedeného na krajskej   prokuratúre   pod   sp.   zn.   1   Kv   50/07.   Pokiaľ   ide   o   trestné   konanie   vedené   na okresnej   prokuratúre   pod   sp.   zn.   Pv   420/2001,   počas   vykonávania   dozoru   touto prokuratúrou nebolo vznesené obvinenie žiadnej osobe a dokonca predmetný spis sa už na danej súčasti nenachádza, pretože od 5. októbra 2007 bol v tejto trestnej veci určený dozor prokurátora krajskej prokuratúry. Je síce pravdou, že trestná vec obvinených M. K. a V. R. vedená na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-B1-2009 (pôvodne sp. zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008) bola dozorovaná krajskou prokuratúrou v konaní sp. zn. 1 Kv 67/08, ale od 1. septembra 2009 dozor nad dodržiavaním zákonnosti prípravného   konania vykonávala Okresná   prokuratúra   B.   pod   sp.   zn.   Pv   447/09,   ktorej postup však sťažovateľ, hoc aj zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným   činom,   je tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pokiaľ   ho   namieta   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   v   dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vychádzajúc z už citovanej judikatúry, ako aj z okolností daného prípadu ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (a   s   tým súvisiace aj namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy – konkrétne zásady zákazu denegatio justitiae) postupom úradu boja proti organizovanej   kriminalite   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-15/BOK-B1-2009 (pôvodne   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007),   postupom   krajskej   prokuratúry   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 50/07 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 420/2001, jeho sťažnosť sa v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená. Ide totiž o prípady trestného konania proti neznámemu páchateľovi, kde si sťažovateľ ako poškodený nemôže uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči obvinenému, a tak z hľadiska možných prieťahov v konaní profitovať zo záruk podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa spojené s prieťahmi v konaní vedenom na krajskej prokuratúre pod sp. zn. 1 Kv 67/08, ktorá v rámci tohto konania vykonávala dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní vedenom úradom boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-B1-2009 (pôvodne sp. zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008), kde došlo ku vzneseniu obvinenia konkrétnym osobám, v tejto časti sa sťažnosť tiež   javí   ako   zjavne   neopodstatnená.   Dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   v   rámci prípravného   konania totiž   od   1.   septembra   2009   nevykonávala krajská   prokuratúra   pod sp. zn. 1 Kv 67/08, ale Okresná prokuratúra B. pod sp. zn. Pv 447/09. Sťažovateľ však postup Okresnej prokuratúry B. nenamietal. Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (12. apríla 2010) sa predmetný spis už nenachádzal na krajskej prokuratúre, pretože od 1.   septembra   2009   bol   odstúpený   inej   súčasti,   táto   sa   zo   zrejmých   dôvodov   nemohla podieľať na eventuálnych prieťahoch v konaní.

Zistené skutočnosti viedli ústavný súd k tomu, že z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a s tým súvisiace aj namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) skúmal a posudzoval len postup úradu boja proti organizovanej kriminalite v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-33/BOK-B1-2009   (pôvodne   sp.   zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008).

V tejto súvislosti je však potrené uviesť, že ústavný súd označený postup orgánu činného v trestnom konaní mohol skúmať len v intenciách už citovanej judikatúry, teda až od momentu, keď došlo ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (29. januára 2008), čím sa sťažovateľovi otvoril priestor pre uplatnenie jeho nároku na náhradu škody a v dôsledku čoho   sa   daná   trestná   vec   v   naznačených   okolnostiach   stala   aj   jeho   záležitosťou.   Do uvedeného momentu mal, samozrejme, sťažovateľ v rámci trestného konania postavenie osoby poškodenej trestným činom, ale až okamihom vznesenia obvinenia konkrétnej osobe sa   ho   začali   týkať   záruky,   ktoré   preňho   vyplývajú   z obsahu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že úrad boja proti organizovanej kriminalite potom, ako mu bola daná trestná vec opatrením ministra vnútra zo 6. novembra 2007 pridelená, a potom, ako pokračoval   v trestnom   konaní (12.   decembra   2007),   vykonal   v   danej   trestnej   veci   tieto úkony:

Dňa 29. januára 2008 vyšetrovateľ tamojšieho úradu vzniesol obvinenie M. K. a JUDr. M. H. za trestné činy vydierania a obmedzovania osobnej slobody. Táto trestná vec bola spočiatku vedená pod sp. zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007. Do konca januára 2008 vyšetrovateľ   vykonal   viacero   úkonov,   medzi   inými   výsluchy   oboch   obvinených, konfrontácie medzi nimi navzájom, ako aj medzi nimi a sťažovateľom. Vo februári 2008 boli predmetom konania predovšetkým sťažnosti obvinených proti vzneseniu obvinenia, ako aj okolnosti spojené s návrhom na ich vzatie do väzby. V priebehu marca a apríla 2008 vyšetrovateľ vykonal niekoľko výsluchov svedkov (napr. M. V., Ľ. O., JUDr. J. C., R. K., M. L., Z. P., R. P.), ako aj výsluch sťažovateľa ako svedka – poškodeného. Okrem toho bol 21. apríla 2008 do konania pribratý znalec z odboru zdravotníctva. V priebehu mája 2008 sa vykonali ďalšie výsluchy svedkov (napr. J. V., V. R.), vykonala sa aj previerka výpovede svedka   na   mieste.   V júni   2008   došlo   k   vyhodnoteniu   použitia   informačno-technických prostriedkov, k výsluchom svedkov (napr. M. B., JUDr. R. B.), boli vypracované znalecké posudky   z   odboru   zdravotníctva   a   farmácie   a   z   odboru   psychológie.   V   priebehu   júla a augusta 2008 vyšetrovateľ pokračoval vo výsluchu obvinenej K. a obvinenej JUDr. H., opäť vypočul sťažovateľa, ako aj znalcov a 16. septembra 2008 zastavil trestné stíhanie proti JUDr. H. V októbri 2008 vyšetrovateľ vypočul svedkyňu K. P., dozorujúci prokurátor rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zaistenie jeho nároku na náhradu škody a 22. októbra 2008 vyšetrovateľ vylúčil trestnú vec obvinenej M. K. na samostatné konanie. Veci bola   pridelená   spisová   značka   ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008.   V   novembri   2008   podala obvinená K. sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vylúčení veci na samostatné konanie, ktorá   bola   prokurátorom   krajskej   prokuratúry   zamietnutá.   V   decembri   2008   podal vyšetrovateľ krajskej prokuratúre návrh na podanie obžaloby, ale 2. marca 2009 bol spis úradu boja proti organizovanej kriminalite vrátený na doplnenie vyšetrovania.

Dňa   17.   marca   2009   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008 vzniesol obvinenie V. R. za trestné činy vydierania   a   obmedzovania   osobnej   slobody   spáchané   formou   spolupáchateľstva.   V priebehu apríla, mája a júna 2009 vyšetrovateľ vykonal výsluchy svedkov (napr. R. K., P. P., Š. K., Š. B., JUDr. J. M., K. P., G. B., M. L., J. M., J. V., pplk. J. P.). V júli 2009 vyšetrovateľ   pribral   do   konania   znalca   z   odboru   písmoznalectva   a   v   auguste   2009   sa zaoberal prepismi záznamov z použitia informačno-technických prostriedkov. Zároveň v auguste 2009 bol spis predložený generálnej prokuratúre a úradu boja proti organizovanej kriminalite bol vrátený koncom septembra 2009.

V priebehu januára 2010 vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej kriminalite zabezpečoval   dôkazy   z   Okresného   súdu   Trnava   a   predvolal   svedkov   na   výsluchy. Vo februári 2010 vyšetrovateľ vykonal výsluch svedkyne Z. P., výsluch sťažovateľa a v marci   2010   výsluch   obvineného   R.   a   výsluch   svedka   Ing.   J.   J.   V apríli   2010   bol vypracovaný   znalecký   posudok   z   odboru   písmoznalectva   a   po   skončení   vyšetrovania umožnil   vyšetrovateľ   sťažovateľovi,   jeho   splnomocnencovi   a   obvineným   preštudovať vyšetrovací spis, pričom 29. apríla 2010 podal návrh na podanie obžaloby.

Dňa 11. mája 2010 prokurátor Okresnej prokuratúry B. vo veci sp. zn. Pv 447/09 podal   na   Okresný   súd   Trnava   obžalobu   na   obvinenú   M.   K.   a V.   R.   za   trestný   čin obmedzovania osobnej slobody a trestný čin vydierania.

Z uvedeného vyplýva, že konanie na úrade boja proti organizovanej kriminalite po vznesení obvinenia konkrétnej osobe (29. januára 2008) trvalo do 29. apríla 2010, keď vyšetrovateľ   podal   návrh   na   podanie   obžaloby.   V   priebehu   tohto   konania   vyšetrovateľ vykonal množstvo úkonov – výsluchy obvinených, sťažovateľa ako poškodeného, svedkov, do   konania   pribral   znalcov,   vyhodnocoval   dôkazy   získané   použitím   informačno-technických   prostriedkov   a   postupoval   tak,   aby   bol   náležite   zistený   skutkový   stav.   Po vyhodnotení   dôkaznej   situácie   podal   vyšetrovateľ   návrh   na   podanie   obžaloby,   ktorý prokurátor Okresnej prokuratúry B. akceptoval, o čom svedčí skutočnosť, že 11. mája 2010 bola v predmetnej trestnej veci na Okresnom súde Trnava podaná obžaloba.

Dĺžka   vyšetrovania,   ktorú   ústavný   súd   z   hľadiska   zistenia   možných   prieťahov v konaní úradu boja proti organizovanej kriminalite mohol zohľadniť, predstavovala 2 roky a 3 mesiace, pričom počas tohto obdobia ústavný súd nezistil nečinnosť alebo liknavosť v postupe vyšetrovateľa, s výnimkou obdobia v trvaní takmer 4 mesiacov, a to od konca septembra   2009,   keď   generálna   prokuratúra   vrátila   vyšetrovací   spis   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite, do konca januára 2010, keď vyšetrovateľ predvolal svedkov na výsluchy a zabezpečoval ďalšie dôkazy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že dĺžka doterajšieho vyšetrovania (samozrejme, počítaná až od vznesenia obvinenia, teda od 29. januára 2008) vylučuje, aby konanie   vedené   na   úrade   boja   proti   organizovanej   kriminalite   spočiatku   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ-78/BOK-B-2007,   neskôr   po   vylúčení   veci   obvinenej   M.   K.   na   samostatné konanie (22. októbra 2008) pod sp. zn. ČVS: PPZ-91/BOK-B-2008 a neskôr pod sp. zn. ČVS: PPZ-33/BOK-B1-2009 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi. Aj keď v posudzovanom období vyšetrovateľ takmer 4 mesiace vo veci nekonal, je potrebné upriamiť   pozornosť   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   ojedinelá nečinnosť orgánu verejnej moci hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti orgánu verejnej   moci   ústavný   súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   konania   (obdobne   napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Za danej situácie ústavný súd opäť zdôrazňuje, že aj keď trestné konanie vo veci trvá už   od   roku   2001,   zo   zrejmých   dôvodov,   ktoré   už   prezentoval,   mohol   z   hľadiska namietaných prieťahov v konaní posúdiť len obdobie vyšetrovania vedeného úradom boja proti   organizovanej   kriminalite   od   momentu   vznesenia   obvinenia   konkrétnym   osobám. V tomto období však ústavný súd nezistil taký nedostatok v konaní, ktorý by ho viedol k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a s tým spojeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, konkrétne zásady zákazu denegatio justitiae).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   súčasne   nastolil   problém,   či   tým,   že   jeho   splnomocnenec   nebol upovedomovaný   o   všetkých   úkonoch   realizovaných   v   rámci   vyšetrovania,   nedošlo   aj k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. S týmito námietkami sa sťažovateľ obrátil aj na orgány prokuratúry, ktoré citujúc príslušné ustanovenia Trestného poriadku o právach poškodeného a jeho splnomocnenca zaujali názor, že postupom orgánov činných v trestnom konaní v tomto ohľade nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa.

V súvislosti s predmetnou námietkou sťažovateľa ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 46 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré definuje poškodeného ako osobu, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody, ale takejto osobe nepriznáva právo na obhajobu tak, ako to je v prípade obvineného. Obvinený totiž môže v rámci realizácie práva na obhajobu (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku) žiadať, aby jeho obhajca bol prítomný aj na iných úkonoch prípravného konania, s čím je spojené aj právo   obhajcu   byť   upovedomený   o   realizácii   týchto   úkonov.   Poškodenému   a   jeho splnomocnencovi však analogické právo nepatrí. Podľa § 54 ods. 1 Trestného poriadku je splnomocnenec poškodeného oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený. Tieto skutočnosti však neznamenajú, že Trestný poriadok eliminuje požiadavky poškodeného poznať detaily trestného konania alebo že vylučuje jeho vplyv na priebeh   a   výsledky   trestného   konania.   Dôkazom   toho   sú   práva   priznané   mu   Trestným poriadkom, medzi ktoré patrí okrem iného aj právo uplatniť si nárok na náhradu škody, právo podávať návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie či právo nazrieť do spisov a preštudovať ich (§ 46 ods. 1 Trestného poriadku).

Poškodenému   a   ani   jeho   splnomocnencovi   zákon   nepriznáva   právo   byť upovedomovaný o realizácii všetkých úkonov trestného konania, a preto postup orgánov činných v trestnom konaní spôsobom ustanoveným zákonom, ako to bolo v danom prípade, nemôže založiť dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-341/OVK-B3-2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože zo strany orgánov   činných   v   trestnom   konaní   mu   nebolo   priznané   postavenie   poškodeného, v dôsledku   čoho   nemohol   a   ani   nemôže   uplatňovať   práva   poškodenej   strany.   V   danej trestnej veci došlo k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 nového Trestného zákona. Pri tejto skutkovej podstate trestného činu je objektom záujem na správnom a pravdivom zistení skutkového stavu, t. j. verejný záujem. Z tejto skutočnosti vychádzal aj orgán činný v trestnom   konaní, ktorý so sťažovateľom nerátal ako s osobou, ktorej by bola týmto trestným činom spôsobená škoda   alebo   iná   ujma.   Z   týchto   dôvodov   si   potom   sťažovateľ   nemohol   a   ani   nemôže uplatňovať práva poškodeného v trestnom konaní. Okrem toho vyšetrovanie nie je dosiaľ skončené a za daných okolností je vyriešenie tejto problematiky v prioritnej kompetencii orgánov činných v trestnom konaní.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby ústavný súd vyhodnotil, či skutočnosť, že Trestný poriadok priznáva obhajcovi obvineného právo účasti aj na iných úkonoch prípravného konania a s tým spojené právo byť vopred upovedomovaný o realizovaných úkonoch, ale splnomocnencovi   poškodeného   takéto   práva   nepriznáva,   nie   je   v   nesúlade   s   ústavou v otázkach rovnosti strán v konaní.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   problematiku   súladu právnych   predpisov   nemôže   sťažovateľ   nastoliť   v   rámci   konania   podľa   čl.   127   ústavy o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo medzinárodnej zmluvy. Navyše, o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy rozhoduje plénum ústavného súdu na základe návrhu subjektov uvedených § 18 ods. 1 písm. a) až f), na ktorý odkazuje § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde a medzi ktoré nepatrí ani fyzická osoba, ani právnická osoba namietajúca porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010