znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 254/09-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť L. Z., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Komárno   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 2040/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. D 2040/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. L. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Komárno   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Komárno j e   p o v i n n ý   uhradiť L. Z. trovy konania v sume 245,70 €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov)   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. E. S., N.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 254/09-16 z 2. septembra 2009 prijal sťažnosť L. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 2040/92.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   podaním sp. zn. Spr 505/09 z 25. septembra 2096, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K predmetnej veci uvádzam, že som sa oboznámil so spisovým materiálom v danej veci a vyžiadal som si vyjadrenie od notárky JUDr. F. K., ako súdnej komisárky, poverenej konať v tejto dedičskej veci. V prílohe pripájam vyjadrenie súdnej komisárky, na ktoré v plnom rozsahu poukazujem a stotožňujem sa s ním a kde súdna komisárka podrobne a chronologicky uvádza jednotlivé úkony, ktoré v tejto dedičskej veci boli vykonané. Možno konštatovať, že dĺžka dedičského konania prebiehajúceho od roku 1992 je neprimeraná, avšak s poukazom na obsah dedičského spisu a chronológiu jednotlivých úkonov, ktoré vo veci bolo potrebné vykonať, som toho názoru, že tu nedošlo k prieťahom zbytočným. Medzi dedičmi je množstvo skutkových okolností, ktoré sú sporné a ktoré sa buď už riešili, alebo v súčasnosti objasňujú v základnom sporovom konaní a bez ktorých nie je možné, aby súd, resp. súdny komisár ďalej pokračoval a ukončil túto dedičskú vec.“

Súčasťou   vyjadrenia   bolo   stanovisko   súdnej   komisárky,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza: „Na   býv.   Štátne   notárstvo   v K.   bola   podaná   sťažovateľom   L.   Z.   žiadosť   o prejednanie novoobjaveného majetku dňa 7. 7. 1992...

Na pojednávanie dňa 1. 2. 1994 sa dostavili L. Z. a E. Z. Nedostavila sa O. B., ktorá svoju neúčasť ospravedlnila, ale vzhľadom na zlé rodinné vzťahy sa ešte pred pojednávaním E. Z. vzdialil a pojednávalo sa len s dedičom L. Z...

V zmysle pokynu Okresného súdu Komárno som dňa 30. 6. 1994, spis č. k. D 2040/92 odovzdala Okresnému súdu Komárno a pri vytvorení nového Notárskeho úradu v K. v sídle Okresného súdu Komárno bol spis pridelený JUDr. G. D. - súdnej komisárke.

Vo veci bolo JUDr. G. D. vytýčené pojednávanie na deň 21. 4. 1995 a pre neúčasť dedičov bolo odročené.

Sťažovateľa   na   pojednávaní   zastupoval   JUDr.   T.   D.   Konajúci   notár   ako   súdny komisár vyzval dedičov dňa 21. 3. 1995, aby predložili dôkaz o vkladoch na vkladných knižkách, čo dedičia nepredložili, ale sťažovateľ prípisom požiadal aby mu notár, súdny komisár prejednal dedičstvo a do súpisu pojal 200 000,- Sk, z čoho má nadobudnúť podiel v 1/3-ine. Spoludedič E. Z. 19. 6. 1995 prípisom požiadal Notársky úrad JUDr. G. D. o prerušenie dedičského konania až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR...

Notársky úrad JUDr. F. K. poverenie Okresného súdu Komárno vo veci konať ako súdny komisár obdržal 9. 8. 1996.

Keďže   sa   ešte   stále   viedlo   konanie   medzi   dedičmi   o   sporných   skutočnostiach, Okresný súd Komárno vyžiadal z Notárskeho úradu spis č. k. D 2040/92, D not 254/96 a ten bol na základe požiadania odovzdaný Okresnému súdu Komárno 10. 11. 1997 a pripojený k súdnym   spisom.   Priebežne   som   sa   viackrát   informovala   o   stave   konania   vo   veci   na Okresnom   súde   Komárno,   lebo   som   vykazovala   vec   ako   nevybavenú.   Bolo   mi   vždy oznámené, že dedičský spis je ešte stále pripojený k súdnemu spisu, lebo vo veci boli podané odvolania.

Dedičský spis som obdržala od Okresného súdu Komárno 9. 11. 2007, keď som sa mala vyjadriť k sťažnosti na základe pokynu Okresného súdu Komárno a s pokynom mi bol spis č. k. D 2040/92 vrátený. V tomto vyjadrení uvádzam, že viac ako 10 rokov je dedičský spis   z   dôvodu   konania   pripojený   k   súdnemu   spisu.   Nebolo   teda   v   moci   tunajšieho Notárskeho úradu vo veci konať, lebo 14. 11. 2007 bol opäť spis vrátený Okresnému súdu Komárno.

Napriek tomu bol určený termín pojednávania na deň 22. 11. 2007 o 10. 00 hod... Na pojednávanie dňa 22. 11. 2007 sa dostavil len L. Z. rod. Z. Spoludedičia E. Z. rod. Z., O. B. rod. Z. svoju neúčasť písomne ospravedlnili podaním zo dňa 21. 11. 2007...

Zo zápisnice zo dňa 22. 11. 2007 vyplýva, že notár ako súdny komisár dal L. Z. právne poučenie o nedoložených dokladoch, ktoré by potvrdzovali existenciu sumy 50 000,- Kčs (Sk) poučenie, aby bližšie identifikoval údaje o vkladných knižkách, aby bolo možné vyžiadať   z   peňažného   ústavu   zostatky   na   vkladoch   ku   dňu   smrti   poručiteľky.   Bolo   mu oznámené, že jeho podanie ohľadne novoobjaveného majetku bolo neúplné. L. Z. k tomuto poučeniu opäť uviedol, že všetky potrebné údaje sa nachádzajú v zápisniciach v súdnych spisoch.

Do   zápisnice   uviedol,   že   niektoré   z   hnuteľných   vecí   si   spoludedičia   vzali   od poručiteľky ešte za jej života a keďže medzi ním a súrodencami neboli a nie sú dobré vzťahy, navrhol, aby si v návrhu uvádzané hnuteľné veci ponechali spoludedičia a jemu L. Z. vyplatili obaja spolu 30 000,- Sk, teda nežiadal nadobudnutie navrhovaných a do súpisu zaradených   hnuteľných   vecí,   len   navrhoval   1/3-inu   sumy   zo   zostatku   na   3   vkladných knižkách a 1/3-inu z hotovosti, ktoré zostali po poručiteľke a fajku - umelecké dielo... Dňa 23. 11. 2007 doporučene s doručenkami bol oboznámený spoludedič E. Z. o tom, že dedičský spis bol opäť odovzdaný 14. 11. 2007 na Okresný súd Komárno, lebo na 8. 1. 2008 je vytýčený termín pojednávania...

1. 12. 2007 Notárskemu úradu E. Z., ako odpoveď na prípis zo dňa 23. 11. 2007 uviedol,   že   neuznáva   návrh   spoludediča   s   odôvodnením,   že   už   súd   rozhodol   v   jeho prospech. Oznámil, že sťažovateľ podobný spor vedie 35 rokov po smrti svojej manželky s rodinou...

Opis závetu z 2. 11. 1991 je v maďarskom jazyku... Do 3. 12. 2007 Notársky úrad nemal vedomosti o tom, že poručiteľka zanechala závet...

Dňa 4. 12. 2007 bol prípisom vyzvaný E. Z., aby zaslal originál závetu, v prípade riešenia spornej skutočnosti, lebo po oboznámení sa s fotokópiou ručne písaného závetu bolo zistené, že sa závet týka len nehnuteľnosti.

Opäť bol vyzvaný, aby sa spolu s O. B. vyjadrili k tomu, či L. Z. sú ochotní spolu vyplatiť 30 000,- Sk. Z vyššie uvedenej korešpondencie jednoznačne vyplýva, že notár ako súdny   komisár   mal   v   úmysle   dospieť   medzi   dedičmi   k   dohode,   viedol   ich   k   zmieru, bezvýsledne...

Keďže medzi dedičmi k dohode nedošlo E. Z. aj v zastúpení O. B. rod. Z. 12. 12. 2007 oznámil, že hnuteľné veci, uvádzané navrhovateľom sú bezcenné, Notársky úrad 29. 1. 2008 vyzval všetkých dedičov, že sa jedná o spornú skutočnosť, o ktorej musí na návrh dediča rozhodnúť príslušný súd.

Dňa 18. 3. 2008 som vyzvala Okresný súd Komárno, aby mi bol vrátený dedičský spis... Dňa 27. 3. 2008 Okresný súd Komárno oznámil, že predmetný dedičský spis bol pripojený k spisu č. 8 C 83/92. Vec pod č. 8 C 21/92 nie je ešte právoplatne skončená, vykonáva sa rozsiahle dokazovanie a v prípade potreby v budúcnosti bude ešte dedičský spis žiadaný.

Dňa 31. 3. 2008 bol dedičský spis Okresným súdom Komárno vrátený Notárskemu úradu. Notársky úrad dňa 2. 4. 2008 prípisom doporučene vyzval všetkých dedičov a uložil L.   Z.,   aby   presne   konkretizoval   čo   žiada,   keďže   spoludedičia   uvádzajú,   že   mnoho požadovaných vecí ani neboli vlastníctvom poručiteľky ku dňu jej smrti, alebo ich ešte predtým   darovala,   alebo   sú   bezcenné   a   doposiaľ   nepodal   bližšie   identifikačné   údaje potrebné pre peňažný ústav...

Notársky úrad opätovne 9. 5. 2008 prípisom vyzval L. Z., aby odstránil rozpory, lebo na Notárskom úrade JUDr. G. D. žiadal po poručiteľke 200 000,- Sk pojať do súpisu a nadobudnúť ako dedič z toho 1/3-inu a v ďalšom podaní nežiada hnuteľné veci do súpisu aktív novoobjaveného majetku zaradiť,   ale žiada   od   spoludedičov   výplatu   30 000,-   Sk. Spoludedičia   neuznali   ním   udávané   hnuteľné   veci,   poukazujú   na   spornosť,   na opotrebovanosť a bolo poukázané najmä na tú skutočnosť, že v čase úmrtia poručiteľky boli vkladné knižky na meno, na doručiteľa, na heslo, výherné vkladné knižky a navrhovateľ ich označil len ako vkladné knižky.

9. 5. 2008 bolo oznámené L. Z., že všetky doterajšie procesné úkony Notárskeho úradu smerovali k dedičom za tým účelom, aby došlo medzi nimi k zmieru, alebo dohoda, alebo presné určenie hnuteľných vecí, ktoré majú byť zaradené do aktív novoobjaveného majetku po poručiteľovi...

30. 5. 2008 E. Z. zaslal fotokópiu závetu poručiteľky zo dňa 2. 11. 1991.

2. 6. 2008 predložila Mgr. E. S., advokátka plnú moc na nahliadnutie do dedičského spisu...

...pri štúdiu spisov bola vyzvaná dňa 11. 7. 2008 o spresnenie prisľúbeného návrhu na   čo   odpoveď   nedošla.   Požiadavka   bola   zopakovaná   5.   8.   2008   a   13.   8.   2008   bolo oznámené Notárskemu úradu, že nezastupuje L. Z. v dedičskom konaní, zastupovanie sa výhradne týkalo len úkonov uvedených v plnej moci. Bolo ale potvrdené, že vkladné knižky boli zriadené v S.

11. 9. 2008 bol zaslaný prípis L. Z. a bolo mu aj oznámené, že v prípade spornosti bude ten z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné odkázaný na podanie žaloby...

1. 10. 2008 bolo zaslané dožiadanie na S. a. s. B. ohľadne vkladných knižiek a ich zostatkov, ku dňu smrti poručiteľky.

1.   10.   2008   bola   zaslaná   korešpondencia   E.   Z.   a   O.   B.   ohľadne   prejednania novoobjaveného   dedičstva   s   poučením,   či   sa   závet   poručiteľky   nachádza   u   nich,   lebo Notárskemu úradu bola doručená len fotokópia.

13. 10. 2008 E. Z. uviedol, že originál závetu sa nachádza u neho...

16. 10. 2008 S. a. s. B. na základe žiadosti oznámila, že na meno poručiteľky ku dňu smrti žiadne účty, ani vkladné knižky nevedie...

4. 11. 2008 L. Z. bolo oznámené, ako bolo dožiadanie od S. a. s. B. vybavené teda, že z peňažného ústavu bolo oznámené, že ku dňu smrti poručiteľka nič nevlastnila. Ide o spornú skutočnosť a jeho podanie bolo niekoľkokrát dané na vyjadrenie spoludedičom, ktorí s jeho návrhom nesúhlasili.

30. 4. 2009 vypracoval Notársky úrad návrh uznesenia na prerušenie dedičského konania s tým, že podľa § 175 k, ods. 2 O. s. p. sa L. Z. odkázal na uplatnenie svojho práva podaním žaloby na Okresný súd o určenie hnuteľných vecí, patriacich do aktív dedičstva... Uznesenie   bolo   Okresným   súdom   Komárno   vydané   14.   5.   2009,   nadobudlo právoplatnosť 27. 6. 2009.

Notársky úrad sa informoval na Okresnom súde Komárno, prípisom zo dňa 23. 6. 2009, či v stanovenej lehote bola podaná L. Z. žaloba na Okresný súd Komárno.

Okresný súd Komárno 7. 8. 2009 oznámil Notárskemu úradu, že L. Z. podal žalobu o určenie čo patrí do dedičstva, konanie je vedené pod č. k. 10 C 128/2009...

Záverom   k   sťažnosti   poznamenávam,   že   bolo   konané   ohľadne   novoobjaveného majetku...

Vo svojom vyjadrení som poukázala na skutkovú a právnu zložitosť sporu, neúplný návrh navrhovateľa, nedostupnosť dedičského spisu, jeho pripojenie k súdnemu spisu a napokon vyjadrenie peňažného ústavu, že účty, ani vkladné knižky, ktorých sa poručiteľ vo svojom návrhu domáha, ku dňu smrti poručiteľky nie sú. Ostatné v návrhu uvádzané veci sťažovateľ žiadal zaradiť do súpisu, spoludedičia s jeho návrhom nesúhlasili, potom žiadal od   nich   ním   ustálenú   výplatu,   spoludedičia   s   tým   nesúhlasili,   lebo   neboli   nikdy navrhovateľom bližšie ocenené, boli spornou skutočnosťou...

Záverom poznamenávam, že Notársky úrad nezavinil v konaní prieťahy a sťažnosť sťažovateľa smeruje k obdobiam, ktoré neboli vybavované týmto Notárskym úradom. Nie je možné stotožniť sa s bodom č. 7 sťažnosti sťažovateľa, že súdna komisárka až po podaní sťažnosti vykonala sporadické úkony ale meritórne nerozhodla...

Návrhy sťažovateľa o vykonanie výsluchov svedkov k sporným skutočnostiam je nad rámec činnosti Notárskeho úradu. Doposiaľ vykonané procesné úkony, šetrenie viedli k záveru,   že   bolo   dedičské   konanie   prerušené   a   na   Okresnom   súde   v   Komárne   sa   koná o žalobe...

Notársky úrad JUDr.   F.   K.   v   dedičskej   veci konal v   záujme všetkých   dedičov a všetkými procesnými úkonmi, keď mal dostupný dedičský spis chcel predísť sporu a vec meritórne ukončiť, bezúspešne. Preto považujem sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.“ Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu (súdnej komisárky) zistil aj ústavný súd z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov.

Ústavnému   súdu   bolo   13.   októbra   2009   doručené   stanovisko   právnej   zástupkyne sťažovateľa, v ktorom uvádza, že zotrváva na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a žiada vyhovieť sťažnosti v plnom rozsahu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. D 2040/92 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenia   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   D   2040/92 je prerokovanie dedičstva po poručiteľke, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy   v dedičských   veciach   sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj metodika   ich   postupu   (obdobne   IV. ÚS 3/05).   Aj   keď   z vyjadrení   konajúceho   notára vyplýva, že považuje vec za právne a skutkovo zložitejšiu, ústavný súd zo súvisiaceho spisu nezistil   žiadnu   zásadnú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o skutkovej   a právnej zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v dedičskom konaní,   ústavný   súd   nezistil   takú   podstatnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným   prieťahom   v konaní, zúčastňoval   sa   na   pojednávaniach, bol   súčinnostný a podal predsedovi okresného súdu aj sťažnosti na prieťahy v konaní. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že od 21. apríla 1995 (pojednávanie), až do augusta 2003, keď žiadal predsedu okresného súdu, aby sa vo veci konalo (teda v čase úplnej nečinnosti okresného súdu), sa o vec riadne nezaujímal, teda neriadil sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži   svoje   práva),   čo   ústavný   súd   čiastočne   zohľadnil   pri   určení   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 3/05). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (viac ako 17 rokov)   je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa   názoru ústavného súdu konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho ako to bolo v danej veci, možno už   len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za nezlučiteľné   s imperatívom ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v danom   prípade   postačuje   vymedziť   len najzávažnejšie obdobie nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Z rozboru   veci   vyplýva,   že   dedičské   konanie   začalo   7.   júla   1992   a po   vypočutí sťažovateľa na prvom pojednávaní 1. februára 1994 a druhom pojednávaní 21. apríla 1995 bol   okresný   súd,   resp.   súdna   komisárka   nečinná   až   do   29.   októbra   2007,   keď   žiadala oznámiť stav v súvisiacej veci, aj to až na základe sťažnosti na zbytočné prieťahy, ktorú podal sťažovateľ na okresnom súde (úplná nečinnosť viac ako 12 rokov).

Hoci nebolo právoplatne rozhodnuté o súvisiacej občianskoprávnej veci na tom istom okresnom   súde   (súdna   komisárka   iba   raz   preukázateľne   zisťovala   stav   tohto   konania v novembri 1997), ústavný súd nemohol v tomto smere akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že nemohol konať z dôvodu, že nemal k dispozícii spis, resp. že tento spis mu bol nedostupný,   pretože   bol   pripojený   k inému   spisu   na   tom   istom   súde.   Vzhľadom   na jednoduché a sporadické úkony okresného súdu od podania návrhu (júl 1992) do apríla 1995 (spis obsahoval v tom čase iba 21 listov), si okresný súd mal urobiť fotokópie týchto podaní   a listín   a upresňovať,   ktoré   veci   podľa   žiadosti   sťažovateľa   tvoria   dedičstvo   po poručiteľke. V tomto období neurobil okresný súd (súdna komisárka) žiaden úkon vedúci ku skončeniu konania a vo veci sa začalo konať až od novembra 2007.

Úkony   okresného   súdu   v tejto   veci   dosiaľ   nesvedčia   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho   poriadku   a   ústavný   súd   neakceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   v konaní „nedošlo k zbytočným prieťahom“.

Ústavný   súd   pri hodnotení   postupu   okresného   súdu   s prihliadnutím   na   doterajšiu dobu   konania   (17   rokov)   a na   zistené   obdobie   nečinnosti   (viac   ako   12   rokov)   dospel k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 2040/92   bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Z   §   111   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. V súlade s uvedeným ústavný súd preto   neprikázal,   aby   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 2040/92   konal   bez zbytočných prieťahov (obdobne III. ÚS 35/07, III. ÚS 204/07).

Po odpadnutí tejto zákonnej prekážky je však okresný súd povinný konať urýchlene aj bez   toho   príkazu,   pretože   táto   povinnosť   mu   vyplýva   aj   z   citovaných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie v sume 11 285,93 € poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na   výsledok   dedičského   konania,   ktoré   nie   je   právoplatne   skončené   ani po   17   rokoch. Takýto postup okresného súdu oprávnene vyvoláva u sťažovateľa stav právnej neistoty.

Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľa,   princípov   spravodlivosti a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby,   ako   aj z konkrétnych okolností tohto prípadu (hodnotenie správania sťažovateľa v časti II bod 2 tohto nálezu) ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou   Mgr.   E.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2008,   ktorá   bola 695,41 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. za dva úkony 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 245,70 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009