znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 254/06-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť O., B., PhDr. Š. D., M., Mgr. M. M., P., a Mgr. K. M., B., zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2,   čl.   28   ods.   1   a čl. 37   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky, práv   podľa   čl.   10 a 11 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a „slobody   združovať   sa do odborových   organizácií“ zakotvenej   v   Dohovore   Medzinárodnej   organizácie   práce č. 98 o vykonávaní zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať výrokmi ministra vnútra   Slovenskej   republiky   uverejnenými 28.   októbra   2005   v denníku   S.   v článku „P. hrozí aj ďalším policajtom“, 29. októbra 2005 v denníku S. v článku „Policajti nemôžu kričať vláde, aby odstúpila“ a výrokmi odvysielanými 30. októbra 2005 v diskusnej relácii televíznej stanice T. „V politike“ a takto

r o z h o d o l :

Základné právo O. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základné   práva PhDr. Š. D., Mgr. M. M. a Mgr. K. M. podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 28 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 10 a 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a „sloboda   združovať   sa   do   odborových   organizácií“ zakotvená v Dohovore   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   98   o vykonávaní   zásad   práva organizovať sa   a kolektívne   vyjednávať   výrokmi   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky uverejnenými 28. októbra 2005 v denníku S. v článku „P. hrozí aj ďalším policajtom“, 29. októbra   2005   v denníku   S.   v článku „Policajti   nemôžu   kričať   vláde,   aby odstúpila“ a výrokmi   odvysielanými   30.   októbra   2005   v diskusnej   relácii   televíznej   stanice T. „V politike“   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č.   k.   III.   ÚS   254/06-11   z 23.   augusta   2006   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O.,   B., PhDr. Š. D.,   M.,   Mgr. M.   M.,   P.,   a   Mgr. K.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“, „sťažovateľ vo 4. rade“ a „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 26 ods.   1 a 2, čl. 28 ods.   1 a čl. 37 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 10 a 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a „slobody   združovať   sa   do   odborových   organizácií“ zakotvenej v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce č. 98 o vykonávaní zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať (ďalej len „dohovor č. 98“) výrokmi ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „bývalý minister vnútra“) uverejnenými 28. októbra 2005 v denníku S. v článku „P.   hrozí   aj   ďalším   policajtom“,   29.   októbra   2005   v denníku   S.   v článku „Policajti nemôžu kričať vláde, aby odstúpila“ a výrokmi odvysielanými 30. októbra 2005 v diskusnej relácii televíznej stanice T. „V politike“.

Predmetom konania vo veci samej bude posúdenie, či bývalý minister vnútra svojimi výrokmi, ktoré boli publikované v denníku S. a odvysielané v diskusnej relácii televíznej stanice   T.,   neprimerane zasiahol   do   práva   sťažovateľov   na slobodu   prejavu   a v prípade sťažovateľov v 2. až 4. rade aj do práva pokojne sa zhromažďovať a práva združovať sa s inými v odborových organizáciách na ochranu svojich záujmov.

Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   tvrdenie,   že   bývalý   minister   vnútra   svojimi výrokmi   uverejnenými v tlači   a televízii   porušil   nimi   označené   práva.   V tejto   súvislosti poukázali na jeho výroky publikované 28. októbra 2005 v denníku S. v článku „P. hrozí aj ďalším   policajtom“,   v rámci   ktorého   odznelo: „P.   vníma   demonštráciu   názorov niektorých policajných odborárov ako porušenie kódexu policajta a pohrozil, že tí, čo kódex opäť porušia, budú prepustení“.

Sťažovatelia namietali porušenie označených práv aj v spojení s tvrdením bývalého ministra vnútra, ktorý na otázku redaktora denníka S. v článku uverejnenom 29. októbra 2005, či svojím vyjadrením, že súčasné vedenie odborov nie je preňho partnerom, nepopiera existenciu   niečoho,   čo   existuje   v rámci   normálnej   politickej   kultúry   a čo si samotní zamestnanci zvolili, odpovedal: „Veď ja to právo nespochybňujem, ale nemusím s týmto vedením rokovať, toto vedenie sa skompromitovalo.“

Sťažovatelia sa domnievajú, že bývalý minister vnútra porušil ich práva aj výrokmi, ktoré 30. októbra 2005 odvysielala televízna stanica T. v diskusnej relácii „V politike“. V rámci nej mal podľa vyjadrenia sťažovateľov bývalý minister vnútra okrem iného uviesť: „Pozrite sa, pán L. bol odvolaný preto, lebo pán L. zavádzal. Zavádzal verejnosť, zavádzal tých policajtov, ktorých tam vylákal na námestie... Pán L. bol odvolaný, ešte raz som to už povedal, nie že za názor, ale za lož... Ja vám hovorím jednu vec, také excesy, ako boli na tom mítingu, také sa nebudú môcť nikdy opakovať, to vám garantujem. Ak sa nejaký policajt v budúcnosti bude chcieť správať takto, tak nebude policajtom, ja som postupoval ešte   nesmierne   zdržanlivo   v tomto   prípade,   keď   vlastne   postih   bol   vyvolaný   iba voči pánu L.“

Sťažovateľ v 1. rade argumentoval tým, že v zmysle § 229 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej   polície   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátne   službe“) sú jeho   základnými   úlohami   zabezpečiť   oprávnené   záujmy   a potreby   policajtov,   zlepšiť podmienky výkonu služby, zdravotné, sociálne a kultúrne podmienky vrátane podmienok na využívanie   voľného   času.   Zároveň   uviedol,   že   bol   organizátorom   protestného zhromaždenia, ktoré sa konalo 25. októbra 2005. Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade uviedli, že sú príslušníkmi polície a zároveň podpredsedovia právnickej osoby, sťažovateľa v 1. rade. Napokon sťažovateľ vo 4. rade uviedol, že aj on je príslušníkom polície a členom právnickej osoby, sťažovateľa v 1. rade. Sťažovatelia v 2. rade až vo 4. rade uviedli, že boli aktívnymi účastníkmi spomínaného protestného zhromaždenia konaného 25. októbra 2005, pričom porušenie označených základných práv a slobôd namietajú ako fyzické osoby.

Sťažovateľ v 1. rade uviedol, že uznesením č. 3/2005 z 13. októbra 2005 sa uzniesol na   zorganizovaní   protestného   zhromaždenia,   ktoré   sa   malo   konať   25.   októbra   2005 o 16.30   h.   (...)   v   B.   Hlavným   účelom   zhromaždenia   bolo   vyjadrenie   nesúhlasu s pripravovanými   novelami   týkajúcimi   sa   sociálneho   zabezpečenia   policajtov,   ako   aj s nedostatočným odmeňovaním policajtov a pracovníkov bezpečnostného úseku a rezortu Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“).   Sťažovateľ v 1. rade uviedol, že splnil všetky zákonné podmienky vyplývajúce zo zákona č. 84/1990 Zb.   o zhromažďovacom   práve   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zhromažďovaní“)   a verejné   zhromaždenie „odborárov“ označil   ako   pokojné,   pričom v jeho   priebehu   nebol   potrebný   zásah   zvolávateľa   ani   usporiadateľov.   Sťažovatelia poukázali na to, že nasledujúci deň po protestnom zhromaždení bývalý minister vnútra personálnym rozkazom č. 541 preložil plk. Ing. L. „z funkcie riaditeľa OUTR PPZ k odboru telekomunikácie a informatiky KR PZ v B.“.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   slobodu   prejavu sťažovatelia   uviedli: „Ministrovi   vnútra,   reprezentujúceho   ministerstvo   vnútra   SR, bol v médiách poskytnutý široký priestor na prezentáciu svojich názorov, ktorý aj využil, a prezentoval svoj názor na kritiku, ktorá odznela na demonštrácii. Každý občan mal preto možnosť zaujať vlastný názor k dotknutej problematike. Právo ministra vnútra na slobodu prejavu   nebolo   ničím   dotknuté,   prečo   by   malo   byť   obmedzené   právo   sťažovateľa?“ Sťažovatelia   zároveň   dodali: „...   napadnuté   vyjadrenia   ministra   vnútra   možno   zaradiť medzi preventívne druhy obmedzenia práva – minister deklaruje, aké opatrenia použije voči policajtom za účasť na procesných zhromaždeniach v budúcnosti. Súčasne jeho vyjadrenia v spojení s jeho konaním (odvolanie predsedu sťažovateľa p. L) majú aj represívny účinok.“

Sťažovatelia   sa   súčasne   domnievajú,   že   uvedenými   výrokmi   bývalého   ministra vnútra bolo porušené aj ich základné právo pokojne sa zhromažďovať. V tejto súvislosti argumentovali aj rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ezelin proti   Francúzsku,   pričom   podľa   ich   vyjadrenia   ESĽP   v ňom   konštatoval,   že „sloboda pokojného zhromažďovania je zaručená pre každého,   kto zamýšľa organizovať pokojnú demonštráciu“.   Podľa   názoru   sťažovateľov   protestné   zhromaždenie,   ktoré   sa   konalo 25. októbra 2005, malo charakter pokojného zhromaždenia, a preto požíva ochranu podľa čl. 11 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností   sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uvedenými výrokmi bývalého ministra vnútra boli porušené ich základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 28 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 10 a 11 dohovoru a „sloboda   združovať   sa   do   odborových   organizácií“ zakotvená   v   dohovore   č.   98, ministerstvu vnútra zakázal porušovať namietané práva a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 31 773 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadrilo ministerstvo vnútra prostredníctvom generálneho riaditeľa sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov (ďalej len „generálny riaditeľ“), a to listom sp. zn. Č. p.: SLV-296/PS-S-2006 z 2. novembra 2006 doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2006. Generálny riaditeľ vo vyjadrení uviedol, že podľa jeho názoru mala byť sťažnosť sťažovateľov s poukazom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. V tejto súvislosti poukázal na konanie vedené Krajským súdom v B., v rámci ktorého sa Ing. L. domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia bývalého ministra vnútra vo veci jeho preloženia na inú funkciu. Generálny riaditeľ zároveň vyslovil názor, že „... navrhovateľom ujma spôsobená nebola. S. presvedčení, že samotnými výrokmi bývalého ministra vnútra Slovenskej republiky doc. RNDr. V. P., CSc., nebolo nijakým spôsobom zasiahnuté do základných práv navrhovateľov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“, a zdôraznil, že „... sťažnosť navrhovateľov   ako   celok   je   nejasná   a zmätočná.   Podstatnú   časť   sťažnosti   tvoria   citáty bývalého ministra vnútra Slovenskej republiky doc. RNDr. V. P., CSc., pričom z obsahu sťažnosti nie je jasné, ktorým konkrétnym konaním, resp. výrokom bývalého ministra vnútra Slovenskej   republiky   bolo   zasiahnuté   do   ich   základných   práv   a slobôd   garantovaných Ústavou   SR.   Vo   svojej   sťažnosti   nepreukázali,   akým   spôsobom   a konkrétne   aká   ujma im bola   citovanými   výrokmi   spôsobená.   Otázku   preukázania   vzniku   ujmy   považujeme za meritórnu   s ohľadom   na   článok   12   ods.   4   Ústavy   SR.“ V liste   zároveň   ministerstvo vnútra   prostredníctvom   generálneho   riaditeľa   oznámilo   ústavnému   súdu,   že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Právny zástupca sťažovateľov listom zo 14. novembra 2006 doručeným ústavnému súdu 16. novembra 2006 oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.   Zároveň   uviedol,   že   bývalý   minister   vnútra   už   nezastáva   svoju   funkciu, a preto   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   v náleze   zakázal   ministerstvu   vnútra, nie bývalému ministrovi vnútra, porušovať označené práva.

Keďže všetci účastníci konania súhlasili s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania,   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 28 ods. 1 ústavy právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

Podľa čl. 37 ods. 2 ústavy odborové   organizácie   vznikajú   nezávisle   od   štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.

Podľa   čl.   10   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania   štátnych   orgánov   a   bez   ohľadu   na   hranice.   Tento   článok   nebráni štátom, aby vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa   čl.   11   ods.   2   dohovoru   na   výkon   týchto   práv   sa   nemôžu   uvaliť   žiadne obmedzenia   okrem   tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   sú   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok   nebráni   uvaleniu   zákonných   obmedzení   na   výkon   týchto   práv   príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy.

Podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru č. 98 pracovníci budú požívať primeranú ochranu proti všetkým   prejavom   diskriminácie   smerujúcim   k   ohrozeniu   odborovej   slobody v ich zamestnaní.

Podľa   čl.   2   ods.   1   dohovoru   č.   98   organizácie   pracovníkov   a   zamestnávateľov požívajú pri ustanovovaní, činnosti alebo správe svojich organizácií náležitú ochranu proti akémukoľvek   zasahovaniu   jedných   do   záležitostí   druhých,   či   už   priamemu   alebo prostredníctvom zástupcov alebo členov.

Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru č. 98 za zasahovanie podľa tohto článku sa pokladajú najmä   opatrenia   smerujúce   k   vytvoreniu   organizácií   pracovníkov   ovládaných zamestnávateľmi alebo organizáciami zamestnávateľov alebo na podporovanie organizácií pracovníkov finančnými alebo inými prostriedkami s úmyslom podriadiť tieto organizácie kontrole zamestnávateľov alebo organizáciám zamestnávateľov.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru č. 98 do akej miery budú záruky vyplývajúce z tohto dohovoru uplatnené v ozbrojených silách a v polícii, ustanoví vnútroštátne zákonodarstvo.Podľa ustanovenia § 225 ods. 1 zákona o štátnej službe v súlade s týmto zákonom vystupujú na ochranu práv a oprávnených záujmov policajtov príslušné odborové orgány.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 o zákona o zhromažďovaní občania majú právo pokojne sa zhromažďovať.

Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   2   zákona   o zhromažďovaní   výkon   tohto   práva   slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií   a   názorov   a   na   účasť   na   riešení   verejných   a   iných   spoločných   záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk.

Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   4   zákona   o zhromažďovaní   na   zhromaždenie   nie   je potrebné predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

  Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o zhromažďovaní zhromaždenia sa musia oznamovať obci (§ 16) s výnimkou: a) zhromaždení usporadúvaných právnickými osobami prístupných   len   ich   členom   alebo   pracovníkom   a   menovite   pozvaným   hosťom; b) zhromaždení   usporadúvaných   cirkvami   alebo   náboženskými   spoločnosťami   v   kostole alebo   v   inej   modlitebni,   procesií,   pútí   a   iných   sprievodov   a   zhromaždení   slúžiacich na prejavy   náboženského   vyznania;   c)   zhromaždení   konaných   v   obydliach   občanov; d) zhromaždení menovite pozvaných osôb v uzavretých priestoroch.

III.

Predmetom konania vo veci samej bolo posúdenie intenzity a charakteru výrokov bývalého   ministra   vnútra   z hľadiska   ich   spôsobilosti   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľov na slobodu   prejavu   a v   prípade   sťažovateľov   v 2.   až   vo   4.   rade   aj   do   práva   pokojne sa zhromažďovať a práva združovať sa s inými v odborových organizáciách na ochranu svojich záujmov.

Predmetom   konania   však   nebolo   posúdenie   príčinnej   súvislosti   medzi   výrokmi bývalého   ministra   vnútra   a angažovanosťou   Ing.   L.   v súvislosti   s konaním   protestného zhromaždenia,   ako   ani   posúdenie   možného   vplyvu   účasti   Ing.   L.   na   protestnom zhromaždení   a jeho   následným   preložením   na   inú   funkciu.   Týmito   skutočnosťami sa ústavný súd nezaoberal z dôvodu, že samotný Ing. L. nepodal ústavnú sťažnosť a táto požiadavka   nebola   výslovne   uvedená   v petite,   ktorý   je   východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu. Ústavný súd však skutočnosti uvádzané sťažovateľmi v ústavnej sťažnosti vzal   do   úvahy   z pohľadu   nimi   vyjadrenej   obavy   o možnom   postupe   bývalého   ministra vnútra v obdobných prípadoch v budúcnosti, keď práve v preložení Ing. L. sťažovatelia videli represívny rozmer jeho postupu, ako aj snahu o elimináciu obdobných udalostí, a tým aj potlačenie ich   práva na slobodu   prejavu a v prípade   sťažovateľov v 2.   až vo 4.   rade aj práva   pokojne   sa   zhromažďovať   a   práva   združovať   sa   s inými   v odborových organizáciách na ochranu svojich záujmov.

Obsahom práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru je umožniť každému, aby svoje názory, myšlienky, city či postoje prejavil jednak navonok, aby sa dostali do povedomia konkrétneho adresáta alebo presne neurčeného počtu osôb, prípadne,   aby   ostali   nevyslovené,   pretože   pod   právom   na   slobodu   prejavu   je   potrebné chápať aj zámer subjektu práva tieto názory, myšlienky, city či postoje pred ostatnými zamlčať.

Podľa názoru ústavného súdu „každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody“ (II. ÚS 81/99).

Prameňom ústavnej úpravy práva na štrajk je čl. 37 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 37 ods. 1, čl. 51 ods. 1, čl. 54 a čl. 154c ods. 1 ústavy.

Pri ochrane základného práva podľa čl. 37 ods. 4 ústavy sa musí režim ochrany zaručovať   v rovnakom   právnom   režime,   podstatou   ktorého   je   poskytovanie   primeranej ochrany, t. j. ochrany, ktorá nebude natoľko rozsiahla, aby sa kvôli jednému právu potláčali iné základné práva a slobody.

Ústavný súd zaujal stanovisko, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej   miere   a rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.

Rovnováha   verejného   a súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom   pri určovaní primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 konštatoval: „Právnickým osobám nemôžu   patriť   tie   základné   práva   a   slobody,   ktoré   sú   svojou   podstatou   späté   výlučne s ľudskými bytosťami (napr. právo na život podľa čl. 15 ústavy alebo právo na ochranu pred mučením podľa čl. 16 ods. 2 ústavy). Nárok právnických osôb na ďalšie práva zaručené ústavou   treba   hodnotiť   podľa   podstaty   namietnutého   práva.   Sloboda   prejavu   a   právo na informácie   sa zaručujú   ako   základné   práva   nevyhnutné   pre   riadne   fungovanie demokratickej spoločnosti. Nielen z čl. 10 dohovoru, ale aj z čl. 1 ústavy možno odvodiť, že v Slovenskej republike, ktorá je demokratickým a právnym štátom, sa ochrana podľa čl. 26 ústavy zaručuje fyzickým aj právnickým osobám.“

Právo na slobodu prejavu bolo aj predmetom konania na ESĽP vo veci Handyside proti   Spojenému   kráľovstvu   (1976).   V rozhodnutí   zo   7.   decembra   1976   ESĽP   vyslovil myšlienku nielen s právnym dosahom, ale aj humánnym rozmerom. V tejto súvislosti ESĽP uviedol: „Sloboda prejavu je jednou zo základných podmienok pokroku v demokratickej spoločnosti a rozvoja každého jednotlivca“.

Podstatou   práva   pokojne   sa   zhromažďovať   podľa   čl.   28   ústavy   a podľa   čl.   11 dohovoru   je   umožniť   fyzickej   osobe,   aby   v konkrétnom   čase   bola   fyzicky   prítomná na určitom mieste. Práve fyzická prítomnosť osoby je sprievodným javom uplatnenia tohto práva. Z uvedeného dôvodu toto právo nemôže realizovať právnická osoba. Právo pokojne sa zhromažďovať možno chápať aj ako prostriedok pre uplatnenie iných základných práv. Toto tvrdenie vychádza aj zo zistenia, že je veľmi náročné určiť hranice medzi právom na slobodu   prejavu   a právom   pokojne   sa   zhromažďovať,   pretože   skupinová   prezentácia určitých názorov a postojov predstavuje účel uplatnenia práva pokojne sa zhromažďovať. Z uvedeného teda vyplýva, že právo na slobodu prejavu môže realizovať každý jednotlivec samostatne, ale právo pokojne sa zhromažďovať nemožno uplatniť individuálne.

Aj právo slobodne sa združovať s ostatnými v odborových organizáciách na ochranu svojich   záujmov   podľa   čl.   37   ústavy   a podľa   dohovoru   č.   98   je   potrebné   vnímať ako individuálne právo fyzickej osoby, ktoré neprináleží právnickej osobe. Obsahom tohto práva je ochrana hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a iných záujmov jednotlivca, ktorá je zastrešená úsilím a činnosťou odborovej organizácii vyvinutej v tomto smere.

Keďže základné práva podľa čl. 28 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 11 dohovoru a právo zakotvené v dohovore č. 98 môžu realizovať len fyzické osoby, ústavný súd konštatuje, že k porušeniu označených práv výrokmi bývalého ministra vnútra, ktoré namietal sťažovateľ v 1. rade ako právnická osoba, nemohlo dôjsť.

Článok 11 ods. 2 dohovoru vo vzťahu k právu pokojne sa zhromažďovať a združovať s ostatnými na ochranu svojich záujmov okrem iného ustanovuje, že „tento článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy“. Z uvedeného je teda zrejmé, že záruky vyplývajúce z čl. 11 dohovoru sa vzťahujú aj na označené skupiny vrátane príslušníkov polície.

Je   nepochybné,   že   sťažovatelia   na   protestnom   zhromaždení,   ktoré   v súlade so zákonom o zhromažďovaní spĺňalo zákonné predpoklady na to, aby sa mohlo uskutočniť, prejavili svojimi názormi a postojmi nesúhlas s pripravovanými novelami zákona o štátnej službe, zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“), ako aj s „nedostatočným odmeňovaním policajtov a pracovníkov bezpečnostného   úseku   rezortu   MV   SR“. Reakciou   na   zhromaždenie „odborárov“ boli výroky   bývalého   ministra   vnútra   odvysielané   v televízii   a uverejnené   v tlači. Ich uverejnenie možno chápať ako dialóg oboch strán, ktorým bolo umožnené v širokej miere sa vyjadriť a prezentovať tak svoje názory a postoje.

Už samotnou účasťou na protestnom zhromaždení sťažovatelia v 2. až vo 4. rade prejavili   svoj   postoj   k problematike,   ako   aj   snahu   o nabádanie   k   riešeniu   nastolených problémov   kompetentnými   orgánmi.   Vzhľadom   na   to,   že   toto   zhromaždenie   sa   konalo v súlade   s právnym   poriadkom,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústava   či   dohovor za podmienok   bližšie   špecifikovaných   v zákone   garantujú   právo   policajtov   na   slobodu prejavu, právo pokojne sa zhromažďovať a právo združovať sa s ostatnými v odborových organizáciách,   sa   nemôže   sloboda   prejavu   (v posudzovanom   prípade   realizovaná na protestnom   zhromaždení)   končiť „pred   bránami“ polície,   pretože   je   potrebné   ju hodnotiť ako všeobecnú diskusiu, ktorá do istej miery môže odrážať aj kritiku konkrétnych pomerov. Obdobný právny názor vyjadril aj ESĽP v rozhodnutí Grigoriades proti Grécku z 25. novembra 1997. V danom prípade sa zaoberal porušením čl. 10 dohovoru vo vzťahu k potrestaniu sťažovateľa (vojaka) za list, ktorý napísal svojmu nadriadenému, ale ktorý nebol   ďalej   zverejnený   a obsahom   ktorého   bola   kritika   vojenského   života   a armády vo všeobecnosti.  

Základným cieľom čl. 11 dohovoru je podľa judikatúry ESĽP (napr. Yong, James a Webster   proti   Spojenému   kráľovstvu   zo   14.   decembra   1979)   chrániť   jedinca   pred svojvoľným   zásahom   verejných   orgánov   do   výkonu   chránených   práv.   Štát nesmie zasahovať do riadenia vlastnej odborovej organizácie. Preto, ak štát zasahuje do vnútorných záležitostí   odborovej   organizácie,   takýto   zásah   musí   spĺňať   požiadavky   čl.   11   ods.   2 dohovoru,   to   znamená,   že   musí   byť   uskutočnený   na   základe   zákona   a „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ pre jeden alebo viac povolených cieľov.

Takýto   zásah   zo   strany   bývalého   ministra   vnútra   sťažovatelia   nepreukázali a nepreukázali ani to, že by predmetné výroky boli obmedzeniami základného práva alebo slobody.

Zásah   do   vnútorných   záležitostí   odborovej   organizácie   pri   rešpektovaní   záväzku obsiahnutom v čl. 11 ods. 2 dohovoru musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Ak   nastane   konflikt   medzi   protikladnými   právami   podľa   dohovoru,   štát   musí   nájsť spravodlivú a primeranú rovnováhu. Pri dosiahnutí tejto rovnováhy medzi protikladnými záujmami štátu   má   určitý   priestor   voľná   úvaha   pri   rozhodovaní   o krokoch,   ktoré   treba podniknúť na zabezpečenie súladu s dohovorom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   25.   októbra   2005   v rámci   protestného zhromaždenia   konaného   (...)   v B.   demonštrovali   svoje   právo   na slobodu   prejavu a sťažovatelia v 2. až vo 4. rade (a to vzhľadom na účel a predmet zhromaždenia) aj svoje právo združovať sa s inými v odborových organizáciách na ochranu svojich záujmov. Tieto práva teda vykonali slobodne a nezávisle od vôle bývalého ministra vnútra. Domnievajú sa však, že namietané práva boli porušené výrokmi bývalého ministra vnútra, ktorý činnosť „odborárov“ na   protestnom   zhromaždení   neskôr   okomentoval   verbálnymi   výrokmi uverejnenými v televízii a tlači.

Na základe predložených dôkazov (článkov a vyjadrení) ústavný súd dospel k záveru, že   výroky   bývalého   ministra   vnútra   možno   síce   hodnotiť   ako   odvážne   a z istého   uhla pohľadu   aj   spôsobilé   navodiť   atmosféru   strachu,   nemožno   im   však   pripísať   charakter a intenzitu,   ktorá   by   viedla   k záveru,   že   nimi   došlo   k porušeniu   označených   práv. Tak, ako každý, koho právo na slobodu prejavu je chránené ústavou a dohovorom, aj bývalý minister vnútra mal právo prejaviť svoj názor na situáciu, ktorá sa dotýkala rezortu, na čele ktorého   stál,   pretože   za   tento   prijal   aj   politickú   zodpovednosť.   Jeho   výroky   boli bezprostrednou reakciou na samotné protestné zhromaždenie, ako aj na myšlienky a názory, ktoré na ňom odzneli, ale do označených práv sťažovateľov nijako nezasiahli. Znamenali len istý predpoklad alebo navodenie situácie, k akej by za splnenia konkrétnych podmienok mohlo dôjsť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje len o porušení základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo (obdobne napr. III. ÚS 16/06), a nie ktoré by mohli eventuálne nastať, resp. vôbec nenastali.

Posúdením   reálneho   dopadu   výrokov   bývalého   ministra   vnútra   na   právo sťažovateľov na slobodu prejavu a v prípade sťažovateľov v 2. až vo 4. rade aj na právo pokojne   sa   zhromažďovať   a   právo   združovať   sa   s inými   v odborových   organizáciách na ochranu   svojich   záujmov,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že nebolo   preukázané, že by týmito   výrokmi   došlo   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľov.   Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru a základné práva sťažovateľov v 2. až vo 4. rade podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 28 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 10 a 11 dohovoru a „sloboda združovať sa do odborových organizácií“ zakotvená v dohovore č. 98 výrokmi bývalého ministra vnútra neboli porušené.  

Sťažovatelia   v sťažnosti   zároveň   žiadali,   aby   ústavný   súd   v náleze,   v ktorom by vyslovil porušenie označených práv, zakázal ministerstvu vnútra porušovať tieto práva a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Možnosť   postupu   predvídaného   čl.   127   ods.   2   ústavy   sa   viaže   na   vyhovenie sťažnosti. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv a slobôd sťažovateľov, nevyhovel   sťažnosti,   a bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu   uvažovať   o uložení   nimi požadovaných povinností zdržať sa prejavov.

Podľa ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom   prípade   ústavný   súd   vyslovil,   že   práva,   porušenie   ktorých   sťažovatelia namietali,   porušené   neboli,   bolo   bez   právneho   významu,   aby   sťažovateľom   priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007