znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 254/05-49

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti M. Š., Š. Š. a E. Š., všetci bytom   H.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   ich   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 993/97 (v súčasnosti pod sp. zn. 6 C 40/04), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 292/99 a sp. zn. 1 Co 63/02 na neverejnom zasadnutí 4. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. Š., Š. Š. a E. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 993/97 (v súčasnosti pod sp. zn. 6 C 40/04) a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Co   292/99   a sp.   zn.   1   Co   63/02   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 254/05-31 z 28. septembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. Š., Š. Š. a E. Š., všetci bytom H. (ďalej aj „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   pre   namietané porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   993/97   (v   súčasnosti   pod   sp. zn. 6 C 40/04),   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 292/99 a sp. zn. 1 Co 63/02.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že ich právny predchodca Š. Š., bytom H. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľov“ alebo „žalobca“) podal 3. septembra 1997 na okresnom   súde   žalobu   o zaplatenie   1 506 438 Sk   z titulu   reštitučných   nárokov   proti obchodnej spoločnosti P. V. (ďalej len „žalovaná“). Predmetné konanie bolo zaevidované pod   sp.   zn.   2 C 993/97   a v súčasnosti   je   vedené   pod   sp.   zn.   6   C   40/04.   Okresný   súd uznesením   z 31.   októbra   1997   ustanovil   v predmetnom   konaní   znalca   z odboru poľnohospodárstvo - rastlinná výroba za účelom vypracovania znaleckého posudku v lehote 60 dní. Ustanovený znalec doručil vyhotovený znalecký posudok okresnému súdu 3. apríla 1998   (t.   j.   po   5 mesiacoch).   Právny   predchodca   sťažovateľov   zaslal   24.   apríla   1998 konajúcemu súdu   vyjadrenie k vypracovanému znaleckému   posudku.   Prvé   pojednávanie v predmetnej   veci   bolo   nariadené   na   28.   august   1998.   Okresný   súd   nekonal   ani v šesťmesačnom období trvajúcom od 1. októbra 1998 do 30. apríla 1999, keď uskutočnil pojednávanie,   na   ktorom   vyniesol   rozsudok,   ktorým   priznal   právnemu   predchodcovi sťažovateľov sumu 119 007 Sk s prísl. a súčasne nárok na náhradu za živý inventár a za zvyšok výmery poľnohospodárskej pôdy vylúčil na samostatné konanie. Žalovaná podala 16. júna 1999 proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré následne doplnila svojím podaním z 21. júna 1999. Právny predchodca sťažovateľov okresnému súdu 6. júla 1999 doručil svoje vyjadrenie k podanému odvolaniu.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   po   8   mesiacoch   od   jeho   podania uznesením sp. zn. 1 Co 292/99 zo 16. februára 2000, ktorým rozsudok z 30. apríla 1999 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 1. marca 2000.

Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci okresný súd nariadil na 18. august 2000, na ktorom rozsudkom č. k. 2 C 993/97-139 právnemu predchodcovi sťažovateľov priznal sumu vo výške 67 824 Sk s prísl. z titulu náhrady reštitučných nárokov. Obaja vtedajší účastníci konania podali v zákonnej lehote proti rozsudku z 18. augusta 2000 odvolanie.

Z dôvodu   úmrtia   právneho   predchodcu   sťažovateľov „1.   novembra   2001“ do konania vstúpili v dôsledku univerzálnej sukcesie sťažovatelia – dedičia. Dňa 15. novembra 2001, t. j. po 1 roku a 3 mesiacoch, vydal okresný súd doplňujúci rozsudok č. k. 2 C 993/97-159, ktorým doplnil rozsudok z 18. augusta 2000.

Sťažovatelia proti rozsudku z 18. augusta 2000 podali 21. januára 2002 odvolanie. Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol 23. septembra 2002, t. j. po 8 mesiacoch od podaného   odvolania,   tak,   že   ho   zrušil   s výnimkou   výroku   o priznaní   istiny   vo   výške 46 170 Sk a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vydal 13. marca 2003, t. j. po 5 mesiacoch od vrátenia spisu z krajského súdu, uznesenie o prerušení konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej a konanie v predmetnej veci je dosiaľ prerušené.

Podľa sťažovateľov z uvedených skutočností „je možné mať dôvodne za to, že za terajšieho   stavu   vecí,   kedy   bol   na   majetok   odporcu (žalovanej) po   6   rokoch   súdneho konania, vedeného s preukázateľnými a v každom prípade zbytočnými prieťahmi, vyhlásený konkurz,   v konečnom   dôsledku   nedôjde   k   súdnej   ochrane   práv   a právom   chránených záujmov sťažovateľov, resp. ich právneho predchodcu, ktorý medzičasom zomrel“.

Speňažený   majetok   žalovanej   v rámci   konkurzného   konania   podľa   sťažovateľov nepostačí   na   uspokojenie   ich   oprávnených   a riadne   uplatených   nárokov.   Za   takýchto podmienok sťažovatelia „úplne stratili vieru v spravodlivé (rozumej účinné) rozhodnutie súdu vo veci“. A aj z týchto dôvodov sťažovatelia požiadali ústavný súd, aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600 000 Sk.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v predmetnej veci vydal nález, ktorým rozhodne, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 993/97 a krajský súd   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Co   292/99   a sp.   zn.   1   Co   63/02   porušili   ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zaviaže okresný súd a krajský súd (každý z nich samostatne) zaplatiť každému zo sťažovateľov po 100 000 Sk (spolu 600 000 Sk) ako primerané finančné zadosťučinenie a taktiež náhradu trov ich právneho zastúpenia.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril na základe výzvy ústavného súdu podaním   sp.   zn.   Spr.   376/05   z 18.   júla   2005,   v ktorom   ústavnému   súdu   okrem   iného oznámil, že právny predchodca sťažovateľov „2. novembra 2001“ zomrel a súd sa o tejto skutočnosti dozvedel z relácie poštového doručovateľa po vrátení zásielky (doplňujúceho rozsudku   z 15.   novembra   2001).   Okresný   súd   následne   požiadal   súdnu   komisárku o oznámenie   adries   dedičov   právneho   predchodcu   sťažovateľov   a 8.   januára   2002   ich vyzval, aby v lehote 10 dní oznámili, či chcú v konaní pokračovať. Sťažovatelia na základe výzvy okresného súdu podaním doručeným mu 15. januára 2002 oznámili, že v konaní budú pokračovať   a že   ich   v ňom   ďalej   bude   zastupovať   sťažovateľka   M.   Š.,   ktorá   následne

21. januára 2002 podala odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku. Okresný súd „od vyššie uvedenej doby“ so sťažovateľmi pokračoval ako s účastníkmi konania.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. Spr 10161/05 z 8. novembra 2005, v ktorom   uviedol: „Vec   2   C   993/97   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   napadla   na Krajský   súd   v   Prešove   2.   8.   1999.   Vo   veci   bolo   rozhodnuté   16.   2.   2000   a   následne expedovaná z krajského súdu 29. 2. 2000.

Vec   6   C   40/04   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   napadla   na   Krajský   súd v Prešove   4.   2.   2002.   Vo   veci   bolo   rozhodnuté   23.   9.   2002   a   následne   expedovaná z krajského súdu 9. 10. 2002.

V danom prípade možno konštatovať, že postupom Krajského súdu v Prešove nedošlo k prieťahom v konaní.“

V závere svojho listu ústavnému súdu taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr.   376/05   z 2.   novembra   2005   a   sťažovatelia prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   listom   z 3.   novembra   2005 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s upustením   od konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti v merite veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bola   3.   septembra   1997   doručená   žaloba   právneho   predchodcu sťažovateľov,   ktorou   sa   domáhal   zaplatenia   1   506   438   Sk   s prísl.   z titulu   reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Pokynom   z 10.   septembra   1997   nechala   zákonná   sudkyňa   doručiť   kópiu   žaloby žalovanej.

Dňa   30.   septembra   1997   nariadila   zákonná   sudkyňa   termín   pojednávania   na 20. október 1997, nechala naň predvolať účastníkov konania a pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 8 C 131/96.

Pojednávanie   konané   na   okresnom   súde   20.   októbra   1997   bolo   po   vypočutí účastníkov   konania   uznesením   odročené   na   31.   október   1997   a žalobcovi   –   právnemu predchodcovi sťažovateľov boli uložené viaceré povinnosti v súvislosti so zabezpečením podkladov preukazujúcich výšku ním uplatnených nárokov.

Okresný súd pojednávanie konané 31. októbra 1997 odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania v predmetnej veci.

Uznesením   č.   k.   2   C   993/97-29   z 31.   októbra   1997   okresný   súd   ustanovil v predmetnom   konaní   znalca   z odboru   poľnohospodárstvo   –   rastlinná   výroba,   ktorému uložil povinnosť, aby v lehote 60 dní od prevzatia uznesenia vyhotovil znalecký posudok a zaslal   ho   okresnému   súdu   spolu   s vyúčtovaním   znalečného.   Žalovanej   bola   súčasne uložená povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie. Na základe pokynu zákonnej sudkyne   z toho   istého   dňa   bolo   predmetné   uznesenie   doručené   účastníkom   konania a následne bol spis v predmetnej veci zaslaný znalcovi.

Žalovaný   preddavok   na   znalecké   dokazovanie   v predmetnej   veci   zaplatil 10. novembra 1997.

Uznesením č. k. 20 C 993/97-33 z 27. januára 1998 okresný súd uložil ustanovenému znalcovi, aby do 10 dní oznámil dôvody, pre ktoré v súdom stanovenej lehote nevyhotovil znalecký   posudok,   a súčasne   ho   vyzval   na zaslanie   znaleckého   posudku „...   do   konca februára 1998“. Znalcovi bolo uvedené uznesenie doručené 2. februára 1998.

Uznesením č. k. 2 C 993/97-34 z 10. marca 1998 okresný súd uložil ustanovenému znalcovi povinnosť,   aby mu v lehote 15 dní   od   doručenia   uznesenia zaslal vyhotovený znalecký posudok, a zároveň ho upozornil, že v prípade márneho uplynutia uvedenej lehoty „súd   nečinnosť   znalca   bude   signalizovať   Krajskému   súdu   v Prešove.“ Znalcovi   bolo uvedené uznesenie doručené 20. marca 1998.

Ustanovený znalec sa listom doručeným okresnému súdu 3. apríla 1998 ospravedlnil za oneskorené predloženie znaleckého posudku a v jeho prílohe zaslal vyhotovený znalecký posudok č. 1/98 z 10. marca 1998 spolu s vyúčtovaním znalečného.

Pokynom zo 7. apríla 1998 nechala zákonná sudkyňa doručiť znalecký posudok na vyjadrenie stranám sporu. Žalobca – právny predchodca sťažovateľov sa vyjadril podaním z 22. apríla 1998 (doručeným okresnému súdu 23. apríla 1998). Vzniesol námietky voči podanému   znaleckému   posudku.   Zákonná   sudkyňa   nariadila   11.   mája   1998   súdnej kancelárii   doručiť   vyjadrenie   žalobcu   k znaleckému   posudku   ustanovenému   súdnemu znalcovi na zaujatie stanoviska v súdom stanovenej lehote 15 dní.

Dňa 3. augusta 1998 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie na 28. august 1998 a nechala   naň   predvolať   aj   ustanoveného   znalca.   Zásielka   doručovaná   znalcovi   bola okresnému   súdu   vrátená   27.   augusta   1998   s poznámkou „...   nevyzdvihnuté   v odbernej lehote...“.

Okresný súd pojednávanie nariadené na 28. august 1998 pre neprítomnosť znalca uznesením odročil na 11. september 1998. Pojednávanie konané 11. septembra 1998 bolo po   vypočutí   znalca   a žalobcu   –   právneho   predchodcu   sťažovateľov   odročené   na 28. september 1998.

Úpravou zo 14. septembra 1998 nechala zákonná sudkyňa na pojednávanie nariadené na   28.   september   1998   predvolať   svedkov   (J.   Z.,   J.   P.   a J.   I.)   a taktiež   uložila   súdnej kancelárii   požiadať   Slovenský   pozemkový   fond   o správu   ohľadne   výmery   náhradných pozemkov, ktoré mali byť právnemu predchodcovi sťažovateľov vydané.

Vo veci ustanovený znalec v prílohe listu z 21. septembra 1998 doručil okresnému súdu   podklady   požadované   na   pojednávaní   konanom   11.   septembra   1998,   z ktorých vychádzal pri spracovaní znaleckého posudku č. 1/98.

Okresný súd pojednávanie konané 28. septembra 1998 po vypočutí predvolaných svedkov, ako aj žalobcu uznesením odročil na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších podkladov pre rozhodnutie.

Listom   z 1.   októbra   1998   požiadal   okresný   súd   Ministerstvo   pôdohospodárstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   pôdohospodárstva“)   o zaslanie   jeho rozhodnutia č.   k. 631/a/92-410 zo 16. júna 1993 s vyznačeným dátumom nadobudnutia právoplatnosti.

Uznesením č. k. 2 C 993/97-65 z 1. októbra 1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. októbra   1998,   okresný   súd   priznal   znalcovi   odmenu   za   vypracovanie   znaleckého posudku. Okresný súd odmenu znalca krátil o 10 % pre nedodržanie súdom stanovenej lehoty na podanie znaleckého posudku.

Dňa   1.   októbra   1998   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   Slovenského pozemkového fondu Bratislava na jeho výzvu.

Odpoveď ministerstva pôdohospodárstva bola okresnému súdu doručená 19. októbra 1998. Pokynom z 2. decembra 1998 nariadila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii opätovne požiadať ministerstvo   pôdohospodárstva   o vyznačenie   právoplatnosti na jeho rozhodnutí č. k.   631/a/92-410   zo   16.   júna   1993   a o jeho   vrátenie   okresnému   súdu.   Vyžiadané rozhodnutie s vyznačenou doložkou právoplatnosti bolo okresnému súdu doručené 6. apríla 1999.

Okresný   súd   zaslal 11.   apríla 1999   výzvu   Slovenskému   pozemkovému   fondu   na oznámenie výmery pozemkov, ktoré boli žalobcovi poskytnuté za pozemky, ktoré nebolo možné vydať.

Pokynom z 19. apríla 1999 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie v predmetnej veci   na   30.   apríl   1999.   Dňa   23.   apríla   1999   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď Slovenského pozemkového fondu.

Na   pojednávaní   konanom   30.   apríla   1999   okresný   súd   po   vypočutí   žalobcu a právneho   zástupcu   žalovanej   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalovanú   zaviazal   uhradiť žalobcovi sumu 119 007 Sk s príslušenstvom do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom   uplatnené   nároky „...   na   náhradu   za   živý   inventár   a za   zbytok   výmery poľnohospodárskej   pôdy...“ vylúčil   na   samostatné   konanie.   Vo zvyšnej   časti   žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

Dňa   28.   mája   1999   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   doručiť   písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 2 C 993/97-105 z 30. apríla 1999 stranám sporu (žalobcovi spolu s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh).

Proti   rozsudku   z 30.   apríla   1999   podala   žalovaná   16.   júna   1999   odvolanie. Odôvodnenie odvolania jej právny zástupca okresnému súdu doručil 21. júna 1999.

Pokynom   z 23.   júna   1999   nechala   zákonná   sudkyňa   doručiť   podané   odvolanie žalobcovi na vyjadrenie so stanovením mu lehoty 10 dní. Zároveň uložila súdnej kancelárii vyzvať žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril listom doručeným okresnému súdu 6. júla 1999. Dňa 14. júla 1999 žalobca zaplatil súdny poplatok za podaný návrh.

Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 2. augusta 1999. Predseda   senátu   krajského   súdu   pokynom   z 3.   januára   2000   nariadil   v predmetnej   veci pojednávanie na 26. január 2000 a nechal naň predvolať strany sporu.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   na   krajskom   súde   12.   januára   2000   žalobca prostredníctvom   svojho   syna   požiadal   o odročenie   pojednávania   v predmetnej   veci   zo zdravotných dôvodov. Krajský súd v ten istý deň preročil pojednávanie na 16. február 2000.

Na   pojednávaní   konanom   16.   februára   2000   krajský   súd   uznesením   č.   k. 1 Co 292/99-126 rozsudok z 30. apríla 1999 zrušil v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 119 007 Sk s prísl., ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo spolu so spisovým materiálom v predmetnej veci okresnému súdu doručené 1. marca 2000.

Zákonná   sudkyňa   uložila   20.   marca   2000   súdnej   kancelárii   doručiť   uznesenie krajského súdu zo 16. februára 2000 účastníkom konania.

Úpravou   z 21.   júla   2000   nariadila   zákonná   sudkyňa   v predmetnej   veci   termín pojednávania na 7. august 2000. Pojednávanie konané 7. augusta 2000 okresný súd po vypočutí žalobcu uznesením odročil na 18. august 2000.

Na   pojednávaní   konanom   18.   augusta   2000   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok v predmetnej veci, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 67 824 Sk s príslušenstvom v lehote   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a žalobcovi   nepriznal   náhradu   trov   konania. Písomné   vyhotovenie   tohto   rozsudku   bolo   doručované   účastníkom   konania   na   základe pokynu zákonnej sudkyne z 21. septembra 2000.

Žalobca   podal   9.   októbra   2000   proti   rozsudku   z 18.   augusta   2000   odvolanie. Žalovaná   sa   proti   rozsudku   z 18.   augusta   2000   taktiež   odvolala   podaním   doručeným okresnému súdu 11. októbra 2000. Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 13. októbra 2000 boli následne podané odvolania doručované účastníkom konania na vyjadrenie. Žalobca sa k odvolaniu   žalovanej   vyjadril   podaním   doručeným   okresnému   súdu   23.   októbra   2000. Žalovaná   sa   k odvolaniu   žalobcu   vyjadrila   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu podaním doručeným okresnému súdu 30. októbra 2000.

Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci predložený 14. novembra 2000.

Žalobca   podaním   adresovaným   predsedovi   krajského   súdu,   ktoré   bolo   doručené 19. februára 2001, urgoval prejednanie predmetnej veci. Dňa 27. marca 2001 podal žalobca svoje vyjadrenie v predmetnej veci.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 392/00-156 z 9. augusta 2001 vrátil vec okresnému súdu na postup podľa § 166 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresnému súdu bol spisový materiál doručený 16. augusta 2001.

Okresný   súd   rozhodol   o doplnení   rozsudku   č.   k.   2   C   993/97-139   doplňujúcim rozsudkom č. k. 2 C 993/97-159 z 15. novembra 2001. Pokynom z 22. novembra 2001 uložila zákonná sudkyňa doručiť doplňujúci rozsudok účastníkom konania (28. novembra 2001   bola   okresnému   súdu   poštou   vrátená   zásielka   adresovaná   žalobcovi   –   právnemu predchodcovi sťažovateľov s poznámkou, že zomrel).

Pokynom   z 11.   decembra   2001   nechala   zákonná   sudkyňa   vyžiadať   od   súdnej komisárky v dedičskom konaní po právnom predchodcovi sťažovateľov adresy do úvahy prichádzajúcich   dedičov.   Súdna   komisárka   okresnému   súdu   doručila   potvrdenie   okruhu dedičov po nebohom poručiteľovi 19. decembra 2001.

Pokynom   z 2.   januára   2002   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   doručiť doplňujúci rozsudok   sťažovateľom.   Uznesením   č.   k. 2   C 993/97-165   z 8.   januára 2002 vyzval okresný súd sťažovateľov, aby mu v lehote 10 dní oznámili, či chcú v predmetnom konaní pokračovať.

Dňa 15. januára 2002 sa do súdnej kancelárie okresného súdu dostavil sťažovateľ Š. Š., ktorý okresnému súdu oznámil, že v predmetnom konaní ich bude všetkých zastupovať sťažovateľka M. Š. Sťažovatelia podaním z 11. januára 2002 okresnému súdu oznámili, že v predmetnom konaní budú pokračovať. Sťažovateľka M. Š. podala proti doplňujúcemu rozsudku z 15. novembra 2001 odvolanie.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   opätovne   predložený   krajskému   súdu 4. februára   2002.   Predseda   senátu   krajského   súdu   nariadil   5.   augusta   2002   termín pojednávania vo veci na 23. september 2002 a nechal naň predvolať zástupcov účastníkov konania a sťažovateľku M. Š. súčasne vyzvať na predloženie plnej moci na zastupovanie ostatných sťažovateľov.

Sťažovatelia podaním z 9. augusta 2002 (doručeným 13. augusta 2002) krajskému súdu oznámili, že v predmetnom konaní ich všetkých bude ďalej zastupovať sťažovateľ Š. Š.   (v   prílohe   doručili   aj   plnomocenstvá   s overenými   podpismi   na   ich   zastupovanie v prospech Š. Š.).

Krajský súd na pojednávaní konanom 23. septembra 2002 uznesením zrušil rozsudok okresného súdu   z 18.   augusta   2000 v spojení s doplňujúcim   rozsudkom   okresného súdu z 15. novembra 2001 s výnimkou výroku o priznaní istiny 46 170 Sk a v rozsahu zrušenia vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresnému   súdu   bol   spisový   materiál doručený 10. októbra 2002.

Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 15. novembra 2002 doručiť uznesenie krajského súdu z 23. septembra 2002 zástupcom účastníkov konania a pripojiť dedičský spis po nebohom žalobcovi.

Okresnému   súdu   bolo   12.   februára   2003   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 7 K 76/02-29 zo 6. februára 2003 (na č. l. 183a súdneho spisu), ktorým bol na majetok žalovanej vyhlásený konkurz.

Okresný súd uznesením č. k. 2 C 993/97-184 z 13. marca 2003 deklaroval prerušenie predmetného konania v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 14. marca 2003 bolo predmetné uznesenie okresného súdu z 13. marca 2003 doručované sťažovateľom, ako aj právnemu zástupcovi žalovanej.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 16. júla 2003 bola predmetná vec prevedená do registra „NcC“ – pod sp. zn. 7NcC/47/2003 a na základe ďalšieho pokynu predsedu okresného súdu z 28. januára 2004 bola predmetná vec prevedená do registra „C“.

Konanie bolo v ďalšej fáze vedené pod sp. zn. 6 C 40/04. Uznesením č. k. 6 C 40/04

-3   zo   17.   februára   2004   uložil   okresný   súd   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu (žalovanej) JUDr. J. V. v lehote 15 dní oznámiť, či žalobca prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom   konaní,   či   bol   uspokojený   v celom   rozsahu,   či   bolo   konkurzné   konanie skončené, resp. kedy možno očakávať jeho skončenie.

Podľa   odpovede   správcu   konkurznej   podstaty   žalobca   Š.   Š.,   bytom   H.,   prihlásil v konkurznom konaní svoju pohľadávku vo výške 1 261 600 Sk. Prieskumné pojednávanie sa uskutočnilo 23. septembra 2003. Pohľadávka bola popretá, pretože „… o nároku sa vedie konanie,   ktoré   doteraz   nebolo   právoplatne   ukončené…“. Konkurzné   konanie   nebolo ukončené kvôli prebiehajúcim incidenčným sporom.

Výzvami z 5. apríla 2004 a z 10. decembra 2004 okresný súd opäť vyzval správcu konkurznej   podstaty   na   oznámenie   predpokladaného   termínu   ukončenia   konkurzného konania.   Odpoveď   správcu   konkurznej   podstaty   urgoval   okresný   súd   aj   výzvou z 13. januára 2005 (pokyn na zaslanie výzvy je z 3. mája 2005 a zásielka bola podaná na pošte 6. mája 2005). Listom z toho istého dňa (zásielka bola podaná na pošte 6. mája 2005) zároveň vyzval sťažovateľa Š. Š. na oznámenie, či trvá na podanom návrhu vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie na majetok žalovanej.

Dňa 12. mája 2005 bola okresnému súdu doručená odpoveď správcu konkurznej podstaty, podľa ktorej k ukončeniu konkurzného konania by malo dôjsť v priebehu roka 2006. Spis bol daný na lehotu šiestich mesiacov. Dňa 19. mája 2005 bolo okresnému súdu doručené   podanie   sťažovateľov,   v ktorom   okresnému   súdu   oznamujú,   že   na   podanom návrhu trvajú.

III.

3.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej dobe v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe (obdobne napr. III. ÚS 347/04, III. ÚS 257/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania   a podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

Predmetom   posudzovaných   konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   je žaloba právneho predchodcu sťažovateľov, ktorou sa domáhal finančnej náhrady z titulu reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   za   živý   a mŕtvy inventár poľnohospodárskej usadlosti odňatý jeho otcovi v rokoch 1951 a 1952.

Žaloba bola podaná 3. septembra 1997. Sťažovatelia sa ako dedičia žalobcu stali účastníkmi posudzovaného konania začiatkom novembra 2001.

V prípade procesného nástupníctva skúma ústavný súd možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, resp. možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania (napr. III. ÚS 209/03,   III.   ÚS   193/03).   V rámci   posúdenia   základnej   otázky   –   či   sa   vec   sťažovateľa prerokovala na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov – však prihliada aj na deň začatia konania   na   uvedenom   súde   a na   dobu,   ktorá   v konaní   uplynula   do   okamihu,   keď   sa sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (III. ÚS 229/04).

Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 K 76/02-29 zo 6. februára 2003 bol na majetok   žalovanej   vyhlásený   konkurz,   v dôsledku   čoho   došlo   ex   lege   k   prerušeniu posudzovaného konania v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Ďalšiemu postupu okresného súdu v merite veci, pokiaľ ide o posudzované konanie, bráni po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 K 76/02-29 zákonná prekážka. V období po 6. februári 2003 preto nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať   k zbytočným   prieťahom   bez   ohľadu   na   to,   kedy   sa   okresný   súd   a účastníci súdneho konania o tejto skutočnosti dozvedeli, resp. kedy okresný súd tento právny stav dodatočne uznesením č. k. 2 C 993/97-184 z 13. marca 2003 deklaroval (obdobne napr. III. ÚS 62/03, III. ÚS 157/05).

Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   teda   vzhľadom   na   okolnosti uvedeného   prípadu   namietaný   postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   v právnej   veci sťažovateľov v súčasnosti vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 40/04 v období od začiatku novembra 2001 do 6. februára 2003 s prihliadnutím na deň začatia konania na okresnom súde (3. septembra 1997) a na dobu, ktorá v konaní uplynula do okamihu, keď sa sťažovatelia   stali   účastníkmi   posudzovaného   konania   (štyri   roky   a dva   mesiace,   z toho 34 mesiacov pripadá na konanie v prvom stupni pred okresným súdom a 16 mesiacov na konania pred krajským súdom vedené pod sp. zn. 1 Co 292/99 a 1 Co 392/00).

3.2. Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 993/97 (v súčasnosti pod sp. zn. 6 C 40/04)

A.   Predmetom   konania   je   žaloba   právneho   predchodcu   sťažovateľov,   ktorou   sa domáhal finančnej náhrady za živý a mŕtvy inventár poľnohospodárskej usadlosti odňatý jeho   otcovi   v rokoch   1951   a 1952.   Právny   základ   uplatnených   nárokov   nebol   medzi účastníkmi konania sporný. Sporná však bola výška požadovanej náhrady, pričom právny predchodca sťažovateľov nepredložil okresnému súdu v tomto smere žiadne listinné dôkazy a presné   zistenie   skutkových   okolností   podstatných   pre   rozhodnutie   o výške   náhrady neumožnil   ani   výsluch   predvolaných   svedkov,   čo   vyvolalo   potrebu   znaleckého dokazovania. Vec teda možno označiť za skutkovo zložitú.

B. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania neviedlo k vzniku zbytočných prieťahov   v posudzovanom   konaní.   Vo   všeobecnosti   ho   možno   hodnotiť   ako   aktívne, poskytujúce okresnému súdu dostatočnú súčinnosť vrátane oznamovania súdu potrebných skutočností.

C. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní, ten nebol v posudzovanom období od   1.   novembra   2001   do   6.   februára   2003   poznačený   výraznejšími   obdobiami neodôvodnenej nečinnosti alebo neefektívnej činnosti.

V čase,   keď   sa   sťažovatelia   stali   účastníkmi   konania,   sa   spisový   materiál v predmetnej veci nachádzal na okresnom súde (od 16. augusta 2001).

Okresný   súd   rozhodol   o doplnení   rozsudku   č.   k.   2   C   993/97-139   doplňujúcim rozsudkom č. k. 2 C 993/97-159 z 15. novembra 2001. Pokynom z 22. novembra 2001 uložila zákonná sudkyňa doručiť doplňujúci rozsudok účastníkom konania (28. novembra 2001   bola   okresnému   súdu   poštou   vrátená   zásielka   adresovaná   žalobcovi   –   právnemu predchodcovi sťažovateľov s poznámkou, že zomrel).

Pokynom   z 11.   decembra   2001   nechala   zákonná   sudkyňa   vyžiadať   od   súdnej komisárky v dedičskom konaní po právnom predchodcovi sťažovateľov adresy do úvahy prichádzajúcich   dedičov.   Súdna   komisárka   okresnému   súdu   doručila   potvrdenie   okruhu dedičov po nebohom poručiteľovi 19. decembra 2001.

Pokynom   z 2.   januára   2002   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   doručiť doplňujúci rozsudok   sťažovateľom.   Uznesením   č.   k. 2   C 993/97-165   z 8.   januára 2002 vyzval okresný súd sťažovateľov, aby mu v lehote 10 dní oznámili, či chcú v predmetnom konaní pokračovať.

Dňa 4. februára 2002 bol spisový materiál predložený krajskému súdu. Okresnému súdu bol vrátený 10. októbra 2002.

Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 15. novembra 2002 doručiť uznesenie krajského súdu z 23. septembra 2002 zástupcom účastníkov konania a pripojiť dedičský spis po nebohom žalobcovi.

Dňa   6.   februára   2003   bol   na   majetok   žalovanej   vyhlásený   konkurz   uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 K 76/02-29.

V uvedenom období teda okresný súd vykonal viacero procesných úkonov. Ústavný súd po zohľadnení ich účelnosti, efektívnosti, ako aj časovej náročnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v posudzovanom období smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov spôsobom zodpovedajúcim okolnostiam daného prípadu.

Ústavný   súd   dospel   k tomuto   záveru   aj po   prihliadnutí   na   dobu,   ktorá v prvostupňovom konaní pred okresným súdom uplynula od podania žaloby do okamihu, keď sa sťažovatelia stali jeho účastníkmi. Aj keď ide o dlhšiu dobu (34 mesiacov), ani počas nej sa v postupe okresného súdu nevyskytli významnejšie obdobia nečinnosti. Okresný súd prijal   opatrenia   na   zabezpečenie   priebežného   postupu   v konaní   aj   vo   vzťahu k ustanovenému súdnemu znalcovi po zistení, že nepredložil znalecký posudok v stanovenej lehote. Išlo o vec skutkovo zložitejšiu, pričom dĺžka konania bola ovplyvnená aj dôkaznou situáciou.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým je   aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za predkladanie dôkazov na podporu svojich   tvrdení   (a   tým   v nezanedbateľnej   miere   aj   zodpovednosť   za   celkovú   dĺžku a výsledok   konania)   účastník   konania   znášajúci   dôkazné   bremeno   (obdobne   napr. III. ÚS 157/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 993/97 (v súčasnosti pod sp. zn. 6 C 40/04) porušené nebolo.

3.3. Ku konaniam vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 1 Co 292/99 a sp. zn. 1 Co 63/02

Krajskému súdu bol spis vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 993/97 predložený na rozhodnutie o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu z 18. augusta 2000 v spojení s doplňujúcim rozsudkom okresného súdu z 15. novembra 2001 dňa 4. februára 2002. Predseda senátu krajského súdu nariadil 5. augusta 2002 termín pojednávania vo veci na 23. september 2002.

Krajský súd na pojednávaní konanom 23. septembra 2002 uznesením zrušil rozsudok okresného súdu   z 18.   augusta   2000 v spojení s doplňujúcim   rozsudkom   okresného súdu z 15. novembra 2001 s výnimkou výroku o priznaní istiny 46 170 Sk a v rozsahu zrušenia vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresnému   súdu   bol   spisový   materiál doručený 10. októbra 2002.

Krajský   súd   rozhodol   o podaných   odvolaniach   a vrátil   spis   na   ďalšie   konanie okresnému súdu po ôsmich mesiacoch od nápadu veci.

Po   zvážení   vyššie   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   doba posudzovaného   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   1   Co   63/02   a   postup krajského súdu v uvedenej veci neodôvodňujú záver o porušení sťažovateľmi označených práv podľa ústavy a dohovoru. Po prihliadnutí na zložitosť veci a potrebu určitého obdobia na naštudovanie spisu po jeho predložení okresným súdom nemožno obdobie nečinnosti krajského   súdu   v dĺžke   maximálne   dvoch   až   troch   mesiacov   (po   zohľadnení   obdobia potrebného na naštudovanie spisu), resp. celkovú dobu prerokovania veci kvalifikovať ako porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   alebo   porušenie   ich   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 1 Co 292/99 (konanie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 2 C 993/97-105 z 30. apríla 1999) trvalo (od predloženia veci okresným súdom 2. augusta 1999 do vrátenia spisu okresnému súdu 1. marca 2000) spolu sedem   mesiacov.   V uvedenom   období   navyše   sťažovatelia   neboli   ani   účastníkmi predmetného konania, keďže na strane žalobcu vystupoval ešte ich   právny predchodca. Tieto skutočnosti vylučujú, aby ústavný súd vo vzťahu k tomuto konaniu vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo porušenie ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Co   292/99   a sp.   zn. 1 Co 63/02 porušené nebolo.

3.4.   Sťažovatelia v   petite   sťažnosti   žiadali   okrem   vyslovenia   porušenia   ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote, aby im ústavný súd na základe čl. 127 ods. 3 ústavy priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 140 ústavy).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi je v zmysle čl. 127 ods.   3   ústavy   podmienené   vyhovením   sťažnosti   vo   veci   samej   (vyslovením   porušenia základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   zaručených   v ústave   alebo   v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade rozhodovania o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   či   bola   sťažovateľova   sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že sťažovateľmi označené základné práva   porušené   neboli,   uvedenými   návrhmi   sa   pri   svojom   rozhodovaní   už   nezaoberal (obdobne napr. III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2006