znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 254/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Terézie   Džunkovej,   bytom   K.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   č. k. 28 C   372/01-51   zo   6.   novembra   2002, rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k. 17 Co 59/03-68   z 20.   mája   2003,   ako   aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 75/03 z 10. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Terézie Džunkovej   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2004 doručená   sťažnosť   (z   28.   júna   2004)   MUDr.   Terézie   Džunkovej,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), ako aj čl. 144 ods. 1 ústavy s poukazom na čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 17   Co   59/03-68   z 20.   mája   2003,   ako   aj   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   1 Cdo   75/03 z 10. decembra 2003.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedla, že 1. mája 1996 uzavrela ako zamestnávateľ pracovnú zmluvu s M. T., bytom K. (žalobkyňou v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 28 C 372/01,   ďalej   len   „žalobkyňa“),   s tým,   že pracovný pomer založený uvedenou pracovnou zmluvou mal byť uzavretý na dobu určitú (podľa sťažovateľky na päť rokov). Žalobkyňa pracovala u sťažovateľky vo funkcii detská sestra.   Listom   z   30.   apríla   2001   sťažovateľka   okamžite   zrušila   pracovný   pomer so žalobkyňou   podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   Zákonníka   práce   (vtedy   platného   zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „Zákonník práce“) z dôvodu hrubého porušovania pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v každodennom opúšťaní pracoviska počas   pracovnej   doby   na   fajčenie   v zdravotníckom   zariadení   (v   ktorom   bolo   v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov fajčenie zakázané) bez dovolenia zamestnávateľa, v nepresnej   evidencii   v rámci   vedenia   zdravotnej   dokumentácie   týkajúcej   sa   pacientov a v spôsobení majetkovej škody v súvislosti s preexpirovaním očkovacích látok. Žalobkyňa prevzala list sťažovateľky z 30. apríla 2001 týkajúci sa okamžitého zrušenia pracovného pomeru 2. mája 2001 a následne podala 10. mája 2001 na okresnom súde žalobu, ktorou sa (po zmene návrhu pripustenou okresným súdom na pojednávaní konanom 19. augusta 2002) domáhala určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany sťažovateľky (listom z 30. apríla   2001)   je neplatné a pracovný   pomer uzavretý   na základe   pracovnej   zmluvy z 1. mája 1996 naďalej trvá. Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002 žalobe vyhovel. Sťažovateľka napadla uvedené rozhodnutie odvolaním. Krajský súd však rozsudkom č. k. 17 Co 59/03-68 z 20. mája 2003 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. novembra   2002.   Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu 4. augusta 2003 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 75/03 z 10. decembra 2003 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie   označených základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 59/03-68 z 20. mája 2003, ako aj uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   75/03   z 10.   decembra   2003   dôvodiac,   že v uvedenej   právnej   veci   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   okresný   súd   sa nevysporiadal   s jej   návrhmi   na   doplnenie   dokazovania.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou navrhnuté   doplnenie   dokazovania   výpismi   zo   zdravotnej   dokumentácie   jednotlivých pacientov, neprihliadal okresný súd ani na povinnosť sťažovateľky zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom povolania lekára podľa § 55 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 277/1994 Z. z.“), a neurobil opatrenia   potrebné na jej   oslobodenie   od   uvedenej   povinnosti   v rozsahu potrebnom   pre účely konania tak, aby sťažovateľke umožnil plné uplatnenie jej procesných práv v záujme rešpektovania   rovnosti   strán   v súdnom   konaní.   Okresný   súd   neprihliadal   k uvedenej zákonnej povinnosti sťažovateľky ani v súvislosti s výkladom a aplikáciou § 55 Zákonníka práce, podľa ktorého dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru sa musia skutkovo vymedziť tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými, a požadoval taký stupeň časovej a vecnej   konkretizácie   sťažovateľkou   uplatnených   dôvodov   okamžitého   zrušenia pracovného   pomeru,   ktoré   nemá   oporu   v citovanom   ustanovení   Zákonníka   práce   a je v rozpore   s čl.   2   ods.   3   ústavy.   V dôsledku   uvedeného,   ako   aj   v dôsledku   (podľa sťažovateľky) nesprávneho výkladu § 30 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce a následnej nesprávnej aplikácie § 30 ods. 1 Zákonníka práce okresný súd (okrem toho, že rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu) vec nesprávne právne posúdil. Aj keď sťažovateľka   namietala   uvedené   pochybenia   okresného   súdu   v odvolaní   podanom krajskému   súdu   (ako   súdu   odvolaciemu),   ten   sa   so   skutkovými   a právnymi   závermi okresného   súdu   stotožnil   a napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zo   6. novembra   2002 potvrdil. Nápravu nedosiahla sťažovateľka ani prostredníctvom dovolania z 31. júla 2003 podaného proti rozhodnutiu krajského súdu 4. augusta 2003, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 75/03 z 10. decembra 2003 odmietol ako neprípustné [§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku].

Sťažovateľka   podala   22.   februára   2004   podnet   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   podanie   mimoriadneho dovolania   poukazujúc   (ako   sama   tvrdí)   na   rozpor   ustanovenia   §   55   ods.   3   zákona č. 277/1994 Z.   z. a ustanovenia   §   55 Zákonníka   práce.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry v Košiciach jej listom z 20. apríla 2004 oznámil, že z poverenia generálneho prokurátora preskúmal spisový   materiál   týkajúci sa   predmetnej   právnej   veci,   no   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania odkladá vzhľadom na to, že pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002 a rozsudok krajského súdu č. k. 17 Co 59/03-68 z 20.   mája   2003,   nezistil   porušenie   zákona,   pričom   sa   stotožnil   s dôvodmi   uvedenými v týchto rozhodnutiach.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka sťažnosťou z 28. júna 2004 podanou osobne 29.   júna   2004   obrátila   na   ústavný   súd   žiadajúc   predovšetkým   zrušenie   napadnutých rozhodnutí (t. j. rozsudku okresného súdu č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002, rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17   Co   59/03-68   z 20.   mája   2003,   ako   aj   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   75/03   z 10.   decembra   2003)   a priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov konania pre ústavným súdom.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedla, že za deň začatia plynutia zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti možno považovať 29. apríl 2004, t. j. deň nasledujúci po 28. apríli 2004, keď jej bol doručený list Krajskej prokuratúry v Košiciach   z 20.   apríla   2004   oznamujúci   odloženie   podnetu   na podanie   mimoriadneho dovolania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Z obsahu   oznámenia   okresného   súdu   (ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal)   a z   k nemu pripojených listinných dôkazov (predovšetkým z kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti   a z   kópií   doručeniek   preukazujúcich   doručenie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu) ústavný súd zistil, že napadnuté rozhodnutia - rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 372/01-51 zo 6. novembra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 59/03-68 z 20. mája 2003 nadobudli právoplatnosť 15. júla 2003. Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   75/03   z 10.   decembra   2003   nadobudlo právoplatnosť 30. januára 2004.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 28. júna 2004 podanou osobne v podateľni ústavného súdu 29. júna 2004, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   napádaných   rozhodnutí,   ktorými   malo dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd za právne významný pre okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde okamih doručenia oznámenia Krajskej prokuratúry v Košiciach z 20. apríla 2004 o odložení podnetu na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnym prokurátorom (§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a jeho predošlé využitie ústavný súd ani nevyžaduje. Na jeho podanie nie je potom z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   na   ústavnom   súde   možné prihliadať (obdobne napr. I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004