znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 253/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   Boženy   Němcovej   22,Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2, čl.   144   a   čl.   152   ods.   4   ÚstavySlovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkamiOkresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   28   C/32/2013   z 3.   júla   2013   (Rvp   6479/2015),sp. zn. 11 C/424/2012   z 27.   novembra   2013   (Rvp   6771/2015),   sp.   zn.   16   C/110/2013zo 17. septembra 2013 (Rvp 6772/2015) a sp. zn. 11 C/123/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 6773/2015),   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľousp. zn. 3 C/270/2012 z 5. júna 2013 (Rvp 6774/2015), postupom a rozsudkami Krajskéhosúdu   v Prešove   sp. zn. 16 Co/191/2013   z 28.   októbra   2013   (Rvp   6479/2015),sp. zn. 14 Co/22/2014   zo 7. mája   2014   (Rvp   6771/2015),   sp.   zn.   7   Co/7/2014z 28. apríla 2014 (Rvp 6772/2015), sp. zn. 8 Co/44/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6773/2015)a sp. zn. 7 Co/187/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 6774/2015) a postupom a uzneseniamiNajvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo/102/2014   z 5.   februára   2015(Rvp 6479/2015),   sp. zn. 3 Cdo/332/2014   z 5.   februára   2015   (Rvp   6771/2015),sp. zn. 3 Cdo/368/2014   z 5. februára   2015   (Rvp   6772/2015),   sp.   zn.   3   Cdo/260/2014z 5. februára   2015   (Rvp 6773/2015)   a   sp.   zn.   3   Cdo/474/2014   z 5.   februára   2015(Rvp 6774/2015) takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn.Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 253/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2015a 11.   mája   2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životnápoisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniečl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   vyjadreniek vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listinya práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   označeným   postupoma uzneseniami Okresného súdu Prešov, Okresného súdu Vranov nad Topľou, Krajskéhosúdu   v Prešove   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „okresné   súdy“,„krajský súd“, „najvyšší súd“, „napadnutý postup“ a „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Na základe   poistnej   zmluvy   uzavretej   medzisťažovateľkou a fyzickými osobami – poistníkmi sa títo zaviazali platiť dohodnuté poistné.Keďže poistníci v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkouposkytnuté   služby   nezaplatili,   sťažovateľka   sa „v súlade   s individuálne   uzavretými rozhodcovskými doložkami“ obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“),ktorý   rozhodcovskými   rozsudkami   zaviazal   poistníkov   na   zaplatenie   dlžného   poistnéhoa trov rozhodcovského konania.

Po   doručení   rozhodcovských   rozsudkov   podali   poistníci   (žalobcovia)   okresnýmsúdom   žaloby,   ktorými   sa   podľa   relevantných   ustanovení   §   40   ods.   1   zákonač. 244/2002 Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   účinného   do   31.   decembra   2014   (ďalej   len„zákon o rozhodcovskom konaní“) domáhali zrušenia rozhodcovských rozsudkov z dôvodu,že   rozhodcovské   doložky   neboli   individuálne   dojednané,   pretože   poistníci   nemohliovplyvniť ich obsah, a preto rozhodcovské doložky treba považovať za neplatné, obsahujúceneprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.Poistníci v žalobách vzniesli aj námietku premlčania sťažovateľkou uplatnených nárokov,námietku absolútnej neplatnosti rozhodcovských doložiek pre rozpor s dobrými mravmi,resp. námietku nedostatku právomoci arbitrážneho súdu.

Okresné súdy napadnutými rozhodnutiami rozhodcovské rozsudky arbitrážneho súduzrušili,   čo   po   podaní   odvolaní   sťažovateľkou   krajský   súd   napadnutými   rozhodnutiamipotvrdil. Dovolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami odmietol po tom,ako dospel k záveru, že ich prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 237 ani § 239Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka   v sťažnostiach   zhodne   namieta,   že   ten-ktorý   okresný   súd   pre   svojezávery   zjavne   nedisponoval   žiadnymi   skutkovými   zisteniami,   ktoré   by   pochádzaliz vykonaných   dôkazov,   a to   napriek   tomu,   že   v odôvodnení   rozhodnutia   v rozporeso skutočnosťami   vyplývajúcimi   zo   zápisnice   z pojednávania   tvrdí,   že „vykonal dokazovanie zaujatím stanoviska právneho zástupcu odporcu, obsahom spisu Arbitrážneho súdu   Košice...,   poistnou   zmluvou,   všeobecnými   poistnými   podmienkami,   ako   aj   ďalším spisovým materiálom“, a že jeho závery boli „prejavom arbitrárnosti a svojvoľnosti súdu“. Krajskému   súdu   sťažovateľka   vytýka,   že „pokračoval   v arogantnom   ignorovaní všetkých relevantných procesných noriem daných O. s. p. vychádzajúcich zo základných práv o súdnej ochrane“, pretože „plynule, bez odbornej hanby, nadviazal na nevykonané dokazovanie   v prvom   stupni   a bez   akejkoľvek   vnútornej   výhrady   svedomia   dokonca vyhodnocoval listinné dôkazy obsiahnuté... v spise. Ani v najmenšom tomuto obskúrnemu súdu nevalilo, že vyhodnocoval aj okresným súdom opomenuté dôkazy, a to bez toho, aby krajský súd sám vykonal relevantným spôsobom dokazovanie a umožnil tak sťažovateľovi sa ku vykonanému (aspoň dodatočne) dokazovaniu ústavne konformným spôsobom... vyjadriť“.Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd ju bezdôvodne obvinil z klamlivej obchodnejpraktiky a že poistníkom ako spotrebiteľom poskytol zvýšenú súdnu ochranu, pričom takýtopostup   je   v rozpore   nielen   s relevantnými   právnymi   normami   vnútroštátneho   právnehoporiadku,   ale   aj   judikatúrou   ústavného   súdu   (III.   ÚS   162/2011,   IV.   ÚS   394/2012,II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-472/11, C-342/13), ktoréhovýklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluváchje záväzný pre všetkých sudcov členských štátov Európskej únie. Na základe uvedenýchskutočností   považuje   sťažovateľka   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súduza „nepreskúmateľné, s výraznými znakmi arbitrárnosti a svojvôle pri aplikovaní právnych noriem na nezistený skutkový stav“.

Aj   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   podľa   názoru   sťažovateľkynepreskúmateľné, arbitrárne a majúce za následok odmietnutie jej spravodlivosti, pretože„NSSR sa konkrétne nevyjadril ani ku otázke odňatia možnosti konať pred súdom, ani ku odňatiu   práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci,   preukázané   sťažovateľom   tým,   že   súdy nevykonali   dokazovanie,   skutkové   zistenia   vyvodili   svojimi   úvahami   a nie   z vykonaných dôkazov, pretože... ústavne súladné dokazovanie vôbec nerealizovali“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom   vyslovil,   že   napadnutým   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresnýchsúdov, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152ústavy, ako aj jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1a čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   uvedené   rozhodnutiavšeobecných   súdov zrušil   a veci   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   a abysťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutí   okresných   súdov   bolv prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádzaprávomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská   republika   (sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a 54) z právoplatnosti   sťažnosťounapadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka   sťažovateľky   o   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   krajského   súduučinených v rozpore s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právneho poriadku,ako aj judikatúrou ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie, v dôsledku ktorýchpovažuje jeho rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.

Bez   toho,   aby   ústavný   súd   citoval   z pomerne   obšírneho   odôvodnenia   rozhodnutí krajského súdu, konštatuje, že krajský súd sa v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v rozhodnutiach prvostupňových súdov, ktorými tieto podľa   relevantných   ustanovení §   40   ods.   1   zákona   o rozhodcovskom   konaní zrušili rozhodcovské   rozsudky   arbitrážneho   súdu. Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky nepovažuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu za nepreskúmateľné a svojvoľné, keďže z nich   vyplýva   dostatok   právne   relevantných   argumentov   odôvodňujúcich   ním   prijaté rozhodnutie.

Preskúmaním napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahyvychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivoa náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupoma napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a namietaným porušením základných právsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listinya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo viacerýchsvojich   rozhodnutiach   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 359/2012   z 22.   augusta   2012,sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014,sp. zn.   I. ÚS   414/2014   z 13.   augusta   2014,   sp. zn. II. ÚS 389/2014   z 23.   júla   2014,sp. zn. II. ÚS 812/2014 z 25. novembra 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014 z 26. novembra 2014,sp. zn. III. ÚS 445/2014 z 24. júla 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 z 9. decembra 2014a iných)   podrobne   reagoval   na   obsahovo   identické   námietky   sťažovateľky   a analyzovaldôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   jej   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorýminapádala porušenie identických práv v exekučných konaniach, v ktorých všeobecné súdydospeli   k rovnakým   právnym   záverom   o neplatnosti   rozhodcovských   rozsudkov   (akoexekučných   titulov)   z dôvodu,   že   rozhodcovské   doložky   si   povinní,   t.   j.   spotrebitelia,individuálne   nevyjednali.   V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd   na   tietorozhodnutia   odkazuje,   pretože   je   evidentné,   že   sťažovateľka   sa   vo   svojich   sťažnostiachopakovane dovoláva aplikácie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla2013,   ktorý   predstavoval   „odklon“   z   inak   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ústavnéhosúdu,   čo   viedlo   k zjednoteniu   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   uznesenímsp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

Z rovnakých   dôvodov,   ako   v prípade   odvolacieho   súdu,   ústavný   súd   odmietol   ajsťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv najvyšším súdom,ktorý   napadnutými   rozhodnutiami   odmietol   dovolania   sťažovateľky,   pretože   dospelk záveru, že ich prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 237 ani § 239 OSP.

Uvedené   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj   preskúmaním   označených   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Dotkol sa v podstate všetkých relevantnýchnamietaných   okolností,   avšak   nezistil   nič,   čo   by   odôvodňovalo   potrebu   jeho   zásahuv uvedenej   veci.   Najvyšší   súd   uviedol,   ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušnéhoprocesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní vecí sťažovateľky riadil a ako ich aplikoval.Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktoréhoprípustnosť nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutieodvolacieho   súdu   preskúmal   aj   z hľadiska   prípadných   nedostatkov   predpokladanýchustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jehoneodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III. ÚS   271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jeho   uznesenia   o odmietnutí   dovolaní   sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže námietku porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy okresnýmisúdmi, krajským súdom a najvyšším súdom sťažovateľka osobitne neodôvodnila, pričomtieto ustanovenia ani neobsahujú žiadne právo, ochrany ktorého by sa sťažovateľka mohlasťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015