SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 253/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22,Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkamiOkresného súdu Prešov sp. zn. 28 C/32/2013 z 3. júla 2013 (Rvp 6479/2015),sp. zn. 11 C/424/2012 z 27. novembra 2013 (Rvp 6771/2015), sp. zn. 16 C/110/2013zo 17. septembra 2013 (Rvp 6772/2015) a sp. zn. 11 C/123/2013 z 20. novembra 2013(Rvp 6773/2015), postupom a rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľousp. zn. 3 C/270/2012 z 5. júna 2013 (Rvp 6774/2015), postupom a rozsudkami Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 16 Co/191/2013 z 28. októbra 2013 (Rvp 6479/2015),sp. zn. 14 Co/22/2014 zo 7. mája 2014 (Rvp 6771/2015), sp. zn. 7 Co/7/2014z 28. apríla 2014 (Rvp 6772/2015), sp. zn. 8 Co/44/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6773/2015)a sp. zn. 7 Co/187/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 6774/2015) a postupom a uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/102/2014 z 5. februára 2015(Rvp 6479/2015), sp. zn. 3 Cdo/332/2014 z 5. februára 2015 (Rvp 6771/2015),sp. zn. 3 Cdo/368/2014 z 5. februára 2015 (Rvp 6772/2015), sp. zn. 3 Cdo/260/2014z 5. februára 2015 (Rvp 6773/2015) a sp. zn. 3 Cdo/474/2014 z 5. februára 2015(Rvp 6774/2015) takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn.Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 253/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2015a 11. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životnápoisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniečl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na vyjadreniek vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listinya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným postupoma uzneseniami Okresného súdu Prešov, Okresného súdu Vranov nad Topľou, Krajskéhosúdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „okresné súdy“,„krajský súd“, „najvyšší súd“, „napadnutý postup“ a „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzisťažovateľkou a fyzickými osobami – poistníkmi sa títo zaviazali platiť dohodnuté poistné.Keďže poistníci v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkouposkytnuté služby nezaplatili, sťažovateľka sa „v súlade s individuálne uzavretými rozhodcovskými doložkami“ obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“),ktorý rozhodcovskými rozsudkami zaviazal poistníkov na zaplatenie dlžného poistnéhoa trov rozhodcovského konania.
Po doručení rozhodcovských rozsudkov podali poistníci (žalobcovia) okresnýmsúdom žaloby, ktorými sa podľa relevantných ustanovení § 40 ods. 1 zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 (ďalej len„zákon o rozhodcovskom konaní“) domáhali zrušenia rozhodcovských rozsudkov z dôvodu,že rozhodcovské doložky neboli individuálne dojednané, pretože poistníci nemohliovplyvniť ich obsah, a preto rozhodcovské doložky treba považovať za neplatné, obsahujúceneprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.Poistníci v žalobách vzniesli aj námietku premlčania sťažovateľkou uplatnených nárokov,námietku absolútnej neplatnosti rozhodcovských doložiek pre rozpor s dobrými mravmi,resp. námietku nedostatku právomoci arbitrážneho súdu.
Okresné súdy napadnutými rozhodnutiami rozhodcovské rozsudky arbitrážneho súduzrušili, čo po podaní odvolaní sťažovateľkou krajský súd napadnutými rozhodnutiamipotvrdil. Dovolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami odmietol po tom,ako dospel k záveru, že ich prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 237 ani § 239Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne namieta, že ten-ktorý okresný súd pre svojezávery zjavne nedisponoval žiadnymi skutkovými zisteniami, ktoré by pochádzaliz vykonaných dôkazov, a to napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia v rozporeso skutočnosťami vyplývajúcimi zo zápisnice z pojednávania tvrdí, že „vykonal dokazovanie zaujatím stanoviska právneho zástupcu odporcu, obsahom spisu Arbitrážneho súdu Košice..., poistnou zmluvou, všeobecnými poistnými podmienkami, ako aj ďalším spisovým materiálom“, a že jeho závery boli „prejavom arbitrárnosti a svojvoľnosti súdu“. Krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že „pokračoval v arogantnom ignorovaní všetkých relevantných procesných noriem daných O. s. p. vychádzajúcich zo základných práv o súdnej ochrane“, pretože „plynule, bez odbornej hanby, nadviazal na nevykonané dokazovanie v prvom stupni a bez akejkoľvek vnútornej výhrady svedomia dokonca vyhodnocoval listinné dôkazy obsiahnuté... v spise. Ani v najmenšom tomuto obskúrnemu súdu nevalilo, že vyhodnocoval aj okresným súdom opomenuté dôkazy, a to bez toho, aby krajský súd sám vykonal relevantným spôsobom dokazovanie a umožnil tak sťažovateľovi sa ku vykonanému (aspoň dodatočne) dokazovaniu ústavne konformným spôsobom... vyjadriť“.Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd ju bezdôvodne obvinil z klamlivej obchodnejpraktiky a že poistníkom ako spotrebiteľom poskytol zvýšenú súdnu ochranu, pričom takýtopostup je v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právnehoporiadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 162/2011, IV. ÚS 394/2012,II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-472/11, C-342/13), ktoréhovýklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluváchje záväzný pre všetkých sudcov členských štátov Európskej únie. Na základe uvedenýchskutočností považuje sťažovateľka napadnuté rozhodnutia krajského súduza „nepreskúmateľné, s výraznými znakmi arbitrárnosti a svojvôle pri aplikovaní právnych noriem na nezistený skutkový stav“.
Aj napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú podľa názoru sťažovateľkynepreskúmateľné, arbitrárne a majúce za následok odmietnutie jej spravodlivosti, pretože„NSSR sa konkrétne nevyjadril ani ku otázke odňatia možnosti konať pred súdom, ani ku odňatiu práva na spravodlivé prejednanie veci, preukázané sťažovateľom tým, že súdy nevykonali dokazovanie, skutkové zistenia vyvodili svojimi úvahami a nie z vykonaných dôkazov, pretože... ústavne súladné dokazovanie vôbec nerealizovali“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami okresnýchsúdov, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152ústavy, ako aj jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutiavšeobecných súdov zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a abysťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutí okresných súdov bolv prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádzaprávomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťounapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súduučinených v rozpore s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právneho poriadku,ako aj judikatúrou ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie, v dôsledku ktorýchpovažuje jeho rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.
Bez toho, aby ústavný súd citoval z pomerne obšírneho odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu, konštatuje, že krajský súd sa v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v rozhodnutiach prvostupňových súdov, ktorými tieto podľa relevantných ustanovení § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zrušili rozhodcovské rozsudky arbitrážneho súdu. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu za nepreskúmateľné a svojvoľné, keďže z nich vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.
Preskúmaním napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právneakceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnychpredpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivoa náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupoma napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a namietaným porušením základných právsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo viacerýchsvojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014,sp. zn. I. ÚS 414/2014 z 13. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014,sp. zn. II. ÚS 812/2014 z 25. novembra 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014 z 26. novembra 2014,sp. zn. III. ÚS 445/2014 z 24. júla 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 z 9. decembra 2014a iných) podrobne reagoval na obsahovo identické námietky sťažovateľky a analyzovaldôvody zjavnej neopodstatnenosti jej sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorýminapádala porušenie identických práv v exekučných konaniach, v ktorých všeobecné súdydospeli k rovnakým právnym záverom o neplatnosti rozhodcovských rozsudkov (akoexekučných titulov) z dôvodu, že rozhodcovské doložky si povinní, t. j. spotrebitelia,individuálne nevyjednali. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd na tietorozhodnutia odkazuje, pretože je evidentné, že sťažovateľka sa vo svojich sťažnostiachopakovane dovoláva aplikácie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla2013, ktorý predstavoval „odklon“ z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavnéhosúdu, čo viedlo k zjednoteniu právnych názorov senátov ústavného súdu uznesenímsp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014.
K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu
Z rovnakých dôvodov, ako v prípade odvolacieho súdu, ústavný súd odmietol ajsťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv najvyšším súdom,ktorý napadnutými rozhodnutiami odmietol dovolania sťažovateľky, pretože dospelk záveru, že ich prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 237 ani § 239 OSP.
Uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.
Aj preskúmaním označených rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Dotkol sa v podstate všetkých relevantnýchnamietaných okolností, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahuv uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušnéhoprocesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní vecí sťažovateľky riadil a ako ich aplikoval.Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktoréhoprípustnosť nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutieodvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladanýchustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jehoneodôvodnenosť.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovanýmprávam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenia o odmietnutí dovolaní sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže námietku porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy okresnýmisúdmi, krajským súdom a najvyšším súdom sťažovateľka osobitne neodôvodnila, pričomtieto ustanovenia ani neobsahujú žiadne právo, ochrany ktorého by sa sťažovateľka mohlasťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015