znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 253/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   a. s.,   N.,   zastúpenej   advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., v menej ktorej koná advokát JUDr. A. S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/154/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   E., a. s.,   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/154/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C/154/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti E., a. s., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti E., a. s., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet advokátskej   kancelárie   S., s. r.   o.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 253/2013-15   z   11.   júna   2013   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/154/2003.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3577/13 z 1. augusta 2013 k priebehu konania uviedol:

«Meritom sporu je náhrada škody vo výške 82.273.514,- Sk, t. j. 2,730.980,35,- Eur s príslušenstvom   titulom   zodpovedností   štátu   za   nezákonné   rozhodnutie   podľa   zákona č. 58/1969 Zb.

Uvedenie   všetkých   procesných   úkonov   vo   veci   od   podania   návrhu   na   začatie konania:...

2. 02. 2005   poučenie   o   procesných   právach   a   povinnostiach   spolu   s   výzvou na udelenie súhlasu s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania

24. 10. 2005   výzva   na   udelenie   súhlasu   so   vstupom   do   konania   na   strane navrhovateľa

14. 11. 2005   uznesenie   č. k.   18 C/154/2003-77   o   pripustení   ďalšieho   účastníka do konania na stranu navrhovateľa

04. 04. 2006   uznesenie   č.   k.   18 C/154/2003-83   výzva   na   odstránenie   vád   návrhu na začatie konania

22. 05. 2008 žiadosť o zaslanie znaleckého posudku a opatrenia sp. zn. 3 K 238/1998

17. 06. 2011   pokyn   sudcu   na   preverenie   stavu   konkurzného   konania sp. zn. 3 K 238/1998

21. 06. 2011 žiadosť o oznámenie stavu konkurzného konania sp. zn. 3 K 238/1998

12. 07. 2011 žiadosť o zapožičanie spisu sp. zn. 3 K 238/1998

19. 09. 2011 výzva na špecifikáciu obsahu podania zo dňa 27. 04. 2006

30. 01. 2012 pokyn sudcu na opakované doručovanie prípisu zo dňa 19. 09. 2011

02. 03. 2012   urgencia   spojená   s   opakovanou   výzvou   na   doloženie   originálu plnomocenstva

30. 04. 2013 vytýčenie termínu pojednávania vo veci na 28. 05. 2013 a predvolanie účastníkov

27. 05. 2013   žiadosť   o   zaslanie   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   sp. zn. 3 K 238/1998

28. 05. 2013 pojednávanie vo veci – odročené na 10. 09. 2013

07. 06. 2013 uznesenie č. k. 18 C/154/2003-212 o zastavení konania v častí návrhu navrhovateľa v 2. rade a o zamietnutí návrhu na zmenu navrhovateľa v 2. rade

18. 07. 2013 zaslanie odvolania navrhovateľa v 1. rade odporcovi na vedomie... V priebehu konania navrhol navrhovateľ, za ktorého aj keď bol v konkurze, podali členovia   predstavenstva,   podaním   zo   dňa   17.   06.   2005   návrh   na   vstup   do   konania ako navrhovateľa v 2. rade správcu konkurznej podstaty navrhovateľa, ktorého súd vstup uznesením   zo   dňa   14.   11.   2005   do   konania   pripustil.   Podaním   zo   dňa   04.   05.   2006 navrhovateľ v 2. rade oznámil, že pohľadávka (ktorá je predmetom žaloby), bola vylúčená z konkurzného konania a žiadal pripustenie vystúpenia z konania pre stratu aktívnej vecnej legitimácie. Konkurz na navrhovateľa bol k 28. 02. 2012 zrušený, súd preto uznesením zo dňa 07. 06. 2013, konanie zastavil v časti návrhu navrhovateľa v 2. rade. Navrhovateľ v1. rade podal voči uzneseniu o zrušení konkurzu dňa 02. 07. 2013 odvolanie.

Prieťahy spôsobené súdom: Predmetný spis bol do oddelenia 6 C pridelený dňa 02. 04. 2009. Od tohto obdobia prvý úkon vo veci bol vykonaný dňa 17. 06. 2011, kedy bol vyžiadaný stav súvisiaceho konkurzného   konania   3   K   238/98   vedeného   na   Krajskom   súde   v   Bratislave.   Súd   dňa 30. 04. 2013 stanovil termín pojednávania na 28. 05. 2013 a následne aj na 10. 09. 2013. Právna   zástupkyňa   správcu   konkurznej   podstaty   po   doručení   termínu   pojednávania oznámila, že konkurz na navrhovateľa v 1. rade bol už právoplatne zrušený a to 28. 02. 2012 (o čom nemal k 28. 05. 2013 vedomosť ani právny zástupca navrhovateľa v1. rade), navrhovateľ v 1.   rade navrhol v zmysle ust.   § 92 ods.   3 O.   s.   p.   zmenu navrhovateľa v 2. rade na navrhovateľa v 1. rade kvôli potrebe ustáliť okruh účastníkov a z dôvodu, že navrhovateľ   v 2.   rade   stratil   aktívnu   legitimáciu   v konaní.   Na   základe   predmetného návrhu súd uznesením zo dňa 07. 06. 2013 konanie v časti návrhu navrhovateľa v 2. rade zastavil   a   návrh   navrhovateľa   v   1.   rade   na   zmenu   navrhovateľa   v   2.   rade   zamietol, voči čomu sa navrhovateľ v 1. rade odvolal. Dĺžka konania bola (mimo prieťahu od 02. 04. 2009   do   17.   06.   2011),   spôsobená   procesnými   komplikáciami   pri   ustálení   okruhu účastníkov v dôsledku podaní navrhovateľa v 1. aj v 2. rade.

K prieťahom v oddelení 6 C teda došlo od 02. 04. 2009 do 17. 06. 2011 a od 12. 03. 2012 do 30. 04. 2013, pričom mimo tejto doby súd konal priebežne. Predmetný sklz v konaní bol spôsobený vysokým počtom vecí v oddelení „6 C“.

Dôvody   nevytýčenia   pojednávania spočívali aj v konaní   navrhovateľa   v 2.   rade, ktorý podával nejasné procesné návrhy (viď vyššie uvedené jeho podania zo 04. 05. 2006 a 17. 02. 2012).

V   prípade,   že   Ústavný   súd...   dospeje,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   bolo   vzaté   do   úvahy,   že   zákonná sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v   konaní.   S   poukazom   na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd..., aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu...»

Rovnaké skutočnosti (čo sa týka chronológie procesných úkonov okresného súdu) zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku 9. augusta 2013.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu v stanovenej lehote nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, podľa ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   i   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty je podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV.   ÚS   59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   súd   bol   celkovo   nečinný a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04 a IV. ÚS 246/05, III. ÚS 110/2011). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže okresný súd vo veci samej neurobil žiaden   relevantný   úkon,   ktorý   by   smeroval   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa, v období   od   16.   septembra   2003,   keď   bol   podaný   návrh,   až   do   28. mája 2013, keď sa uskutočnilo   prvé   relevantné   pojednávanie,   na   ktorom   boli   účastníci   vypočutí. V tomto   období   iba   urobil   niekoľko   jednoduchých   úkonov   (dal   na   vyjadrenie   návrh odporcovi,   vyzval   navrhovateľa   na   odstránenie   vád   návrhu,   zisťoval   stav   konkurzného konania a pripustil ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľa).

Okresný súd teda o návrhu sťažovateľa riadne nekonal a prakticky počas celého doterajšieho   trvania   súdneho   konania   (takmer   10   rokov)   bol   nečinný   a   jeho   postup nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, na ťarchu mu možno pričítať to, že napriek tomu, že bol právne zastúpený advokátom, podal v priebehu tohto zdĺhavého konania sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu až v januári 2012 (od podania návrhu v roku   2003   až   do   decembra   2011),   o   svoju   vec   sa   riadne   nezaujímal,   teda neriadil sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva   priama   závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania od ich súčinnosti, čo ústavný súd spolu s uvedenými okolnosťami zohľadnil aj pri určení výšky finančného zadosťučinenia (obdobne IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08 a III. ÚS 254/09).

Stanovisko okresného súdu, v ktorom poukázal na vysoký počet veci v oddelení, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   preto   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 18 C/154/2003, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom,   prikázal mu, aby vo veci konal, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Z   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ prostredníctvom   právneho zástupcu   vo svojej sťažnosti   žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré odôvodnil najmä dĺžkou stavu právnej neistoty v tomto konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti aplikovaných Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 18 C/154/2003, ale aj hodnotenie správania sťažovateľa a jeho právneho predchodcu v časti II bode 2 tohto nálezu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou 331,13 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal trovy konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   130,16   €   a   základná   sadzba   paušálnej náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v   danom   prípade   odmena a režijný paušál za 2 úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,18 €.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   zaplatiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   úhradu   trov   konania   v   sume   331,12   €,   ktorú   je   okresný   súd   zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013