znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 253/2011-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   V.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou, B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 17/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 17/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   V.   vydal   2.   septembra   2009   dodatočný platobný   výmer   č.   628/230/108-2081/09Há,   ktorým   bola   sťažovateľke   vyrubená   daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2007 v sume 631,49 €. DPH   bola   dorubená   sťažovateľke   z   dôvodu   odopretia   oslobodenia   od   dane   pri   vývoze tovaru, pretože sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Daňového   úradu   V.   z   2.   septembra   2009   podala sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky rozhodnutím   č.   1/224/10916-73513/2009/990268-r   z   23.   júla   2009   tak,   že   označené rozhodnutie Daňového úradu V. v celom rozsahu potvrdilo.

Sťažovateľka   nesúhlasiac   s   označeným   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky z 23. júla 2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   S   112/2009   rozhodol   rozsudkom zo 16. februára   2010   o   žalobe   sťažovateľky   tak,   že   žalobu   v   plnom   rozsahu   zamietol. V odôvodnení   svojho rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že sťažovateľka   nesplnila   podľa § 47   ods.   3   zákona   o   DPH   obligatórnu   povinnosť   preukázať   daňový   doklad   (písomné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz, ktorým colný orgán potvrdzuje výstup tovaru z územia Európskej únie, pozn.) na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu, že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžf 17/2010 z 31. januára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010 potvrdil.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta,   že   sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny, pretože najvyšší súd vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov sťažovateľky uvedených v odvolaní ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo konať pred súdom a celkovo jej právo na súdnu ochranu“. Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   sťažovateľka   vidí   v   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s   jej návrhom na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu, „že   v   priebehu   konania   ako   aj   v   samotnej   žalobe“ to   navrhla.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 17/2010 porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 17/2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika,   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.500,-EUR   (slovom:   jedentisíc päťsto   eur),   ktoré   jej   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, trovy právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR (slovom: tristo jedenásť eur a päťdesiatšesť centov) za [(2x úkon právnej služby á 123,50 EUR a 2x režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 19% DPH] na účet jej právneho zástupcu, B., s.r.o., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K posudzovanej sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných a iných práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho, pozn.) ústavný súd v   prvom   rade   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažnostné   námietky   sťažovateľka koncentrovala   do   dvoch   okruhov.   V   prvom   rade   je   to   arbitrárnosť,   respektíve nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a odňatie zákonnému sudcovi z dôvodu   nepoloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, hoci podľa názoru sťažovateľky „bol Najvyšší súd povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor“.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   krajským   súdom   ako   aj   najvyšším   súdom   zistil,   že sťažovateľka podala dovolanie proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktoré je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sdo 33/2011. Sťažovateľka v dovolaní ako dôvod   prípustnosti   dovolania uvádza   odňatie možnosti   konať pred   súdom   podľa   § 237 písm. f) OSP odôvodňujúc ho totožnými dôvodmi, ako tie ktoré namieta aj v tejto sťažnosti. Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   dovolanie   bolo   krajskému   súdu   doručené   23.   marca   2011, následne bolo postúpené najvyššiemu súdu a zatiaľ o ňom nie je právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov   právomoci   ústavného súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu   všetkých   prípustných   právnych   možností   nápravy   naďalej   dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 237 písm   f)   OSP   možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia sťažovateľkou označených základných a iných práv. Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných a iných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je sťažnosť   neprípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou namietajúcou porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2010 z 31. januára 2011 meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd predbežne prerokúvanú sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa   už   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   vznesenými   v   sťažnostnom   petite   (návrh na priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   návrh   na   priznanie   náhrady   trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011