znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 253/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008 (po   doplnení   21.   mája   2010)   doručená   sťažnosť   B.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 12   C 20/2003 a   jeho rozsudkom   z 8.   februára 2007   a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 24. januára 2003 sa na okresnom súde domáhal   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   v   súvislosti s priznanou chorobou z povolania. Podľa jeho vyjadrenia o návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom   č.   k.   12   C   20/2003-163   z   8.   februára   2007   tak,   že   ho   zamietol.   Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 122/2007-188 z 27. februára 2008 tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   4.   júna   2008 dovolanie. V tejto súvislosti dodal: „Ako z dovolacej otázky vyplýva, je súdu známa bežná a zaužívaná   prax   odporcu   a   vedľajšieho   účastníka   pri   výpočte   straty   na   zárobku   po skončení   PN   v   období,   za   ktoré   si   svoj   nárok   uplatňujem,   pričom   v   rámci   tejto   praxe v žiadnom prípade sa nezapočítaval posledný dosahovaný zárobok ako zárobok fiktívny, ale pokiaľ sa fiktívny zárobok započítaval, tento bol vypočítaný ako 75% minimálnej mzdy stanovenej v príslušnom období a tu musím zdôrazniť, že táto suma je nižšia, než je suma, ktorú som poberal z titulu podpory v nezamestnanosti a ktorú som ako príjem započítaval ja pri výpočte svojho nároku.“

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy. Toto tvrdenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Je nesporné, že daný prípad treba posudzovať podľa zák. č. 65/1965 Zb., teda Zákonníka   práce   v   znení   platnom   a   účinnom   do   31.   03.   2002,   v   ktorom   bol   nárok navrhovateľa upravený v § 195, podľa ktorého sa náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti poskytne po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení   choroby   z   povolania   s   pripočítaním   prípadného   invalidného   alebo   čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody - viď ods. 1 a po tomto období sa náhrada poskytuje do tzv. upraveného zárobku v zmysle ods. 2....

Za týchto pre mňa nepriaznivých okolnosti nemôže súd, ktorý má ochraňovať moje oprávnené záujmy, konštatovať, že je v súlade so zákonom započítavanie fiktívneho zárobku Sk 9.316,-, ktorý som v žiadnom prípade nemohol dosiahnuť v inom zamestnaní, keď som si ani žiadne zamestnanie nemohol nájsť, hoci toto som si hľadal sám, hľadal mi ho úrad práce a ako som vyššie uviedol hľadal mi ho aj odporca.

Skutočnosť,   že   na   pracovnom   trhu   je   minimum   pracovných   možností   pre   osoby so zmenenou   pracovnou   schopnosťou   je   všeobecne   známa,   je   známa   i   súdom   z   ich rozhodovacej   činnosti   a   ja   som   o   tejto   skutočnosti   v   konaní   pred   súdom   predložil   aj množstvo dôkazov o tom, že som si aj sám hľadal vhodné zamestnanie, avšak bezvýsledne. V celom rozsahu sa pridržiavam svojho výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení PN, ktorý som uviedol a špecifikoval v priebehu konania, ktorý považujem za správny   a   vypočítaný   v   súlade   so   zákonom   a   tieto   sumy   mi   mali   byť   priznané   aj s uplatneným príslušenstvom.

Považujem   za   nesporné,   že   prvostupňový   i   odvolací   súd   majú   pochybnosti o správnosti   svojich   rozhodnutí,   odôvodnenia   rozsudkov   sú   nepresvedčivé a nepreskúmateľné a pochybnosti sú potvrdené aj pripustením dovolania a formulovaním dovolacej otázky...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil:

„1.   Právo   B.   B.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo,   aby   nebol   z   dôvodu   iného   postavenia   poškodzovaný a znevýhodňovaný podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi   pod   sp.   zn.   12   C   20/2003   porušené   bolo   a   to   rozsudkami   Okresného   súdu v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn. 12 C/20/2003-163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. 5 Co/122/2007-188.

2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn. 12 C/20/2003- 163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. 5 Co/122/2007-188 sa zrušujú.

3. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne B. B. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia Sk 150.000,- slovom: jednostopäťdesiattisíc   a   nahradiť   mu   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   Sk   12.709,20 (slovom:   dvanásťtisícsedemstodeväť   korún   slovenských   dvadsať   hal.)   k rukám   advokáta JUDr. J. V. na účet č... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Dňa 21. mája 2010 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, prílohou ktorej bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   5   Cdo   161/2008   z   10.   marca   2010.   Týmto   rozhodnutím   najvyšší   súd   v   rámci dovolacieho konania zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 122/2007 z 27. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil, že zrušením rozsudku krajského súdu „sa stal bezpredmetným bod 2. návrhu petitu mojej sťažnosti zo dňa 10. 07. 2008 č. 407/489 a sťažnosť v tejto časti beriem späť a netrvám na nej“.

Okrem toho sťažovateľ rozšíril petit sťažnosti   o namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 a postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   122/2007.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   vyslovil: „Vychádzajúc zo zásady, že súd pozná právo, konštatujem, že Okresný súd v Prievidzi i Krajský súd v Trenčíne túto zásadu v predmetnom konaní porušili, keď súdy do dnešného dňa   o   mojom   návrhu   zo   dňa   24.   01.   2003   nerozhodli,   dochádza   teda   dlhodobo k porušovaniu môjho ústavného práva na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.... navrhujem mi priznať z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR, pričom k zaplateniu tejto sumy navrhujem zaviazať spoločne a nerozdielne Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne.“

K   sťažnosti   však   sťažovateľ   (zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom) nepripojil žiadne dôkazy preukazujúce podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a násl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedom tamojších súdov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy   a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 20/2003 z 8. februára 2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 122/2007 z 27. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie, čo aj využil, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a zároveň pripustil „dovolanie vo veci na otázku, či je možné v prípade zistenia choroby z povolania   pred   rozviazaním   pracovného   pomeru   a   skončením   pracovného   pomeru z organizačných   dôvodov   započítavať   pri   výpočte   straty   na   zárobku   po   skončení   PN posledný   zárobok   poškodeného   pred   rozviazaním   pracovného   pomeru,   ktorý   dosahoval u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že po rozviazaní pracovného pomeru je nezamestnaný a poberá dávky pred umiestením do zamestnania, sa majú ako príjem tieto dávky započítavať alebo sa započíta 75% minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník i odporca v niektorých prípadoch a tiež následne potom, keď poškodený zamestnanec už nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny príjem, či je možne zarátať 75% minimálnej mzdy, prípadne iný fiktívny zárobok a v akej výške“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   161/2008   z   10.   marca   2010   tak,   že   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd zastáva názor, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd a po pripustení dovolania na otázku, ktorú sťažovateľ v podobe námietky porušenia svojho základného práva predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, bola pred právomocou ústavného súdu na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu daná právomoc najvyššieho súdu. Ten poskytol ochranu sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a v spojení s tým aj čl. 12 ods. 2 ústavy), keď napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s odôvodnením: „Odvolací   súd   tým,   ako   vyslovil   prípustnosť   dovolania   proti   svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti riešenia otázky zásadného významu, ktorú mal pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto   časti   (ktorá   svedčí   o   existencii   vady   konania   majúcej   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná – viď § 242 ods. 1 O. s. p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Vzhľadom na to, že právomoc krajského súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia okresného   súdu   a   právomoc   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   preskúmaniu   rozhodnutia odvolacieho súdu predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

V doplnení sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2010, sťažovateľ vzal bod 2 petitu sťažnosti z 10. júla 2008 späť. V prípadoch, ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, v súlade s § 54 zákona o ústavnom súde ústavný súd konanie zastaví. Za daných okolností však vznikla situácia, keď sťažovateľ vzal späť „časť“ sťažnosti, v rámci ktorej žiadal zrušiť napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých sa zrušenie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu a prípadné   vrátenie   mu   veci   na   ďalšie   konanie   spája   jedine   s   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy a rozhoduje o tom aj bez návrhu. Keďže v danom prípade ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   s   tým   spojeného namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy) odmietol, nemohol ani rozhodnúť o zrušení napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu sa potom späťvzatie sťažnosti z 10. júla 2008 v   bode   2   petitu   javí   ako   irelevantné,   a   tak   aj   rozhodovanie   o   zastavení   konania v naznačenom rozsahu.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Keďže najvyšší súd vyhovel jeho námietke a zrušil rozhodnutie krajského súdu a prikázal mu vo veci konať, bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   otázkou   možného   porušenia   zákazu diskriminácie už zrušeným rozhodnutím krajského súdu.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003.

Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 20/2003 až v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. mája 2010, pričom okrem konštatovania,   že   v konaní   dochádza   k neprimeraným   a bezdôvodným   prieťahom,   tieto námietky nijako nezdôvodnil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   204/03, IV. ÚS 102/05) sa ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádzalo, alebo porušenie v tom čase ešte trvá.

Okresný súd vo veci rozhodol ešte 8. februára 2007, toto rozhodnutie nebolo dosiaľ zrušené a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie. Po rozhodnutí vo veci samej a jeho doručení účastníkom konania sa spis na okresnom súde nachádzal len minimálnu dobu, a aj to   len   v   súvislosti   s   predložením   spisu   odvolaciemu   súdu   a   dovolaciemu   súdu,   ako   aj v súvislosti s doručovaním ich rozhodnutí účastníkom konania.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 bola na ústavnom súde uplatnená 21. mája 2010, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené základné právo sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej (8. februára 2007), jeho doručením účastníkom konania, ako aj vykonaním ďalších úkonov spojených   s   podaním   odvolania   a   dovolania   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu   pri   odstraňovaní právnej   neistoty   skončila   vyhlásením rozhodnutia vo   veci   samej, k čomu došlo pred vyše tromi rokmi pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   k   záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti   okresnému   súdu   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol,   ale aj   napriek   tomu   ešte   zisťoval,   či   sťažovateľ   podal v priebehu konania vedeného na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi tamojšieho súdu. Takáto skutočnosť však zistená nebola, čo tvorí dôvod aj na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007.

Ústavný súd zistil, že označené konanie bolo na krajskom súde vedené v období od 11. apríla 2007, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku z 8. februára 2007, do 9. mája 2008, keď krajský súd po rozhodnutí   č.   k.   5   Co   122/2007-188   z   27.   februára   2008   vrátil   spis   okresnému   súdu. V nastávajúcom období po doručení rozsudku krajského súdu účastníkom konania a po podaní dovolania sa spis od 16. júla 2008 do 1. apríla 2010 nachádzal na najvyššom súde, postup ktorého sťažovateľ nenamietal.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 161/2008 z 10. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu z 27. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, 13. apríla 2010 bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu pre účely opätovného rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Odvolacie konanie je v súčasnej dobe na krajskom súde vedené pod sp. zn. 5 Co 115/2010.

Ak by ústavný súd pristúpil k prerokovaniu tejto časti sťažnosti vyslovene formálne a odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, musel by konštatovať, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 122/2007 prebiehalo v rokoch 2007 a 2008, a teda že v súčasnej dobe krajský súd v označenej veci nekoná.   Ústavný   súd   však   takýto   prístup   k prerokovaniu   tejto   časti   sťažnosti   nezvolil a prihliadol   na   to,   že   aj   keď   sťažovateľ   neuviedol   aktuálnu   spisovú   značku   konania vedeného na krajskom súde (5 Co 115/2010), ide stále o jedno a to isté odvolacie konanie, predmetom   ktorého   je   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   20/2003 z 8. februára 2007.

Ústavný súd v tomto prípade zistil, že sťažovateľ predtým, ako podal sťažnosť na ústavnom súde, nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu podľa § 62 a násl. zákona o súdoch.

Využitie   tohto   prostriedku   nápravy,   ktorý   je   podľa   názoru   ústavného   súdu účastníkovi   súdneho   konania   ľahko   dostupný,   nevyžaduje   ústavný   súd   ako   podmienku prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   z   okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva,   že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde),   najmä   ak   využitie   uvedeného   prostriedku   nápravy   nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05, III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06).

Na základe toho potom ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne napr. III. ÚS 248/08, III. ÚS 277/09).

Odmietnutie sťažnosti nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o ochranu svojich práv v konaní pred ústavným súdom, a to v prípade, ak by dospel k názoru, že ďalším   rozhodnutím   všeobecného   súdu   v   danej   veci   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na spravodlivé prerokovanie veci, alebo aj v prípade, ak by postup vo veci konajúcich súdov bol v ďalšom období poznačený nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010